7Ssk/65/2022
ECLI:SK:NSSSR:2022:1018200844.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 5S/89/2018
- IČS
- 1018200844
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného., v právnej veci žalobcu: K.. S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.N. XXXX/XX, T., zastúpeného: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., IČO: 36832103, so sídlom M.R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 181405/2018 zo dňa 28.03.2018, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5S/89/2018-89 zo dňa 26.októbra 2021, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5S/89/2018-89 zo dňa 26.októbra 2021 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Konanie pred krajským súdom
1. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom, č. k. 5S/89/2018-89 zo dňa 26.októbra 2021, zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. b/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovaného č. 181405/2018 zo dňa 28.03.2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný podľa ust. § 232 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 200/1998 Z. z.“) odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 zmenil tak, že do výroku rozhodnutia doplnil „náhrady ako pri služobnej ceste v zmysle uplatnených žiadostí zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 08.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011,
02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011 o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad nepriznávam a tieto žiadosti zamietam“. Vo zvyšnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania.
2. Krajský súd z predloženého administratívneho spisu zistil, žalobca bol z titulu organizačných zmien rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Žilina dňom 01.01.2011 preložený na služobný úrad - Colný úrad Bratislava. Žiadosťou doručenou Colnému úradu Bratislava dňa 21.01.2011 žalobca požiadal o priznanie náhrad výdavkov ako pri služobnej ceste z dôvodu preloženia od 01.01.2011 v celkovej výške 245,10 eur v zmysle predloženého cestovného príkazu a s ním súvisiacich dokladov.
3. Riaditeľ Colného úradu Bratislava rozhodnutím č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 priznal žalobcovi podľa § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. od 01. januára 2011 náhradu výdavkov ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Žilina č. 545/2010-6037 zo dňa 23.12.2010 preložený dňom 01.01.2011 na Colný úrad Bratislava.
4. Listom zo dňa 04.04.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac február 2001 vo výške 228 eur a za mesiac marec 2011 vo výške 289,20 eur. Listom č. 28860/ 2011-5235 zo dňa 23.05.2011 Colný úrad Bratislava žalobcovi oznámil, že náhrady výdavkov súvisiace s jeho preložením mu boli priznané v súlade s § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z., na základe usmernenia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. j. 9244/2011-1214 zo dňa 24.02.2011 v dĺžke jedného mesiaca vo výške 245,10 eur a boli vyplatené v mesiaci marec 2011. Listom zo dňa 02.05.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac apríl 2011 vo výške 284,40 eur. Listom č. 29194/2011-5235 zo dňa 25.05.2011 Colný úrad Bratislava žalobcovi opätovne oznámil, že s preložením súvisiace náhrady vo výške 245,10 eur mu boli vyplatené v mesiaci marec. O priznanie náhrad ako pri služobnej ceste žiadal žalobca Colný úrad aj žiadosťou zo dňa 02.06 2011, ktorou požiadal
o priznanie cestovných náhrad za mesiac máj 2011 vo výške 223,80 eur. Žiadosťou zo dňa 08.07.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac jún 2011 vo výške 292,60 eur a zároveň žalobca poukázal na to, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl a máj 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1318 eur). Žiadosťou zo dňa 01.08.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac júl 2011 vo výške 258,10 eur a zároveň poukázal na to, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl, máj a jún 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1576,10 eur). Žiadosťou zo dňa 07.09.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac august 2011 vo výške 171,88 eur a zároveň upozornil, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace
február, marec, apríl, máj, jún a júl 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1747,98 eur). Žiadosťou zo dňa 03.10.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac september 2011 vo výške 194,20 eur a zároveň upozornil, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl, máj, jún, júl a august 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1942,18 eur). Žiadosťou zo dňa 02.11.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac október 2011 vo výške 235,48 eur. Na základe žiadosti zo dňa 01.12.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac november 2011 vo výške 135,70 eur.
Poslednou žiadosťou zo dňa
20.12.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac december 2011 vo výške 200,60 eur. 5. Colný úrad Bratislava na všetky žalobcom podané žiadosti v súvislosti s priznaním cestovných náhrad za mesiace máj až december 2011 reagoval písomne osobitnými listami - listom č. 26054/2011-1453 zo dňa 22.08.2011, listom č. 29419/2011-1453 zo dňa 28.09.2011, listom č. 33936/2011-1453 zo dňa 08.11.2011, listom č. 37088/2011-1453 zo dňa 05.12.2011 a listom č. 39368/2011-1453 zo dňa 22.12.2011. Zo spisového materiálu vyplýva, že Colný úrad Bratislava podané žiadosti žalobcu o priznanie cestovných náhrad ako pri služobnej ceste nad rámec už raz poskytnutého plnenia za obdobie jedného mesiaca (pozn.: od 01.01.2011 do 31.01.2011) od preloženia ako nedôvodné zamietol. Colný úrad Bratislava na žiadosti žalobcu odpovedal písomnou formou, o predmetných žiadostiach žalobcu nebolo rozhodnuté v administratívnom konaní, ktorého výsledkom by bolo vydanie samostatného rozhodnutia v zmysle zákona č. 200/1998 Z. z.
6. Rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 bolo žalobcovi doručené dňa 02.04.2014. Žalobca napadol predmetné rozhodnutie odvolaním, ktoré bolo na Colný úrad Bratislava doručené dňa 10.04.2014 (podané v zákonom ustanovenej lehote). V odvolacom konaní žalovaný rozhodnutím č. 1010604/1/248577/2014 zo dňa 29.05.2014 potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU.
Na základe podanej žaloby v správnom súdnictve Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.zn. 21S/ 126/2014 zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu podľa § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vtom čase platnom znení z dôvodu, že súdu nebol predložený celý spis. 7.
Následne žalovaný opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu, pričom dospel k právnemu záveru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom č. 200/1998 Z. z. Rozhodnutie žalovaného č. 973445/2015 zo dňa 18.06.2015 napadol žalobca správnou žalobou zo dňa 05.08.2015. Na základe podanej žaloby Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21S/122/2015-40 zo dňa 16.03.2016 zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu č. 973445/2015 zo dňa 18.06.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho orgánu bola skutočnosť, že „rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené“ (§ 250j ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vtom čase platnom znení) nakoľko v danom prípade mal „žalovaný“ správny orgán rozhodnúť o celom uplatňovanom nároku žalobcu - odvolateľa, t. j. o všetkých ním podaných žiadostiach na preplatenie náhrad.
8. Na základe odvolania podaného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 6Sžo/19/2016 zo dňa 27.10.2017 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/122/2015- 40 zo dňa 16.03.2016 potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia NS SR sa uvádza: „V preskúmavanej veci je zrejmé, že žalobca požiadal o poskytnutie náhrad za cestovné opakovanými žiadosťami zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 02.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011
a20.12.2011, pričom z obsahu prvostupňového rozhodnutia zo dňa 17.03.2014 je zrejmé, že žalobcovi boli priznané náhrady ako pri služobnej ceste podľa ust. § 105 ods. 1 citovaného zákona po dobu jedného mesiaca, a to za január 2011, pričom ostatnými žiadosťami sa žalovaný správny orgán nezaoberal a o nich nerozhodoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 4So/226/04, z ktorého vyplýva právny názor, že: „Rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné a treba ho zrušiť aj vtedy, ak správny orgán svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia možno vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania, najmä ak sa ním účastníkovi ukladá povinnosť“. „Najvyšší súd SR po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v odvolaní namietanom rozsahu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd nezistil, že by krajský súd ako súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a že by dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, a síce, že v danom prípade má žalovaný správny orgán zákonnú povinnosť rozhodnúť o celom uplatnenom nároku žalobcu. Z tohto dôvodu zrušujúci rozsudok prvostupňového súdu považoval odvolací súd za vecne správny, a preto ho s poukazom na ust. § 219 OSP potvrdil.“
9. Následne žalovaný opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 a v súlade s návrhom poradnej komisie generálneho riaditeľa sekcie colnej dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné napadnuté rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU zo dňa 17. 03. 2014 čo do obsahu jeho výroku zmeniť a to doplnením výroku o rozhodnutie vo veci žiadostí zo
dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 08.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011, podaných žalobcom o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad tak, že nimi uplatnený nárok nepriznáva a podané žiadosti zamieta. Ostatná časť výroku napadnutého rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Bratislava, v rámci ktorej bolo rozhodnuté o priznaní náhrad žalobcovi ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca odo dňa 1. januára 2011 zostala v platnosti nezmenená. Toto rozhodnutie bolo vydané dňa 28.03.2018 pod číslom 181405/2018 (správnou žalobou napadnuté rozhodnutie). 10. Žalobca sa zaplatenia dlžnej sumy na náhradách ako pri služobnej ceste v celkovej výške 2.313,35 eur s príslušenstvom (uplatňované náhrady výdavkov z dôvodu preloženia za obdobie 02/2011 do 12/2011) následne domáhal prostredníctvom podania žaloby v občianskoprávnom
konaní. Toto súdne konanie bolo zastavené s tým, že „o žiadosti musia najprv rozhodnúť v administratívnom konaní správne orgány a až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov bude možné právoplatné rozhodnutie správneho orgánu po splnení procesných podmienok napadnúť žalobou na príslušnom súde.“ (pozn.: uznesenie Okresného súdu Bratislava II zn. 8C/346/2013-134 zo dňa 23.01.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 3Nds/6/2013 zo dňa 06.11.2013).
11. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 44 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1 písm. a), b), § 34 ods. 2, § 102 ods. 1, § 102 ods. 2, § 222 ods. 2, § 226 ods. 1, § 5a ods. 2, § 232 ods. 3, 4, § 105 ods. 1, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v prvej hlave tretej časti správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o potrebe zrušenia žalobou napadnutého
rozhodnutia. 12. Krajskému súdu z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa opakovane rozhodovali o nároku žalobcu na vyplatenie cestovných náhrad pri preložení, ako aj to, že rozhodnutie žalovaného bolo už dva krát predmetom správnej žaloby, pričom správny súd už dva krát rozhodnutie žalovaného v dotknutom administratívnom konaní zrušil. Naposledy Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21 S/122/2015- 40 zo dňa 16.03.2016 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 973445/2015 zo dňa
18.06.2015 z dôvodu: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd preskúmal rozhodnutie č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014, ktorým riaditeľ Colného úradu Bratislava priznal podľa § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. náhrady pri služobnej ceste na dobu jedného mesiaca odo dňa 01.01.2011. Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový správny orgán
o žiadostiach žalobcu zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 08.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011 nerozhodoval. Krajský súd však
považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie prvostupňového orgánu vo vzťahu náhrady v zmysle § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. po dobu jedného mesiaca odo dňa 01.01.2011 v nadväznosti na usmernenie zn. 9244/2011-1214 zo dňa 24.02.2011 je správne a zákonné. Ďalej správny orgán v odôvodnení uviedol, že dňa 05.02.2014 bolo na Finančné riaditeľstvo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava II a že o žiadosti menovaného musia najprv rozhodnúť v administratívnom konaní správne orgány, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov v administratívnom konaní bude možné právoplatné rozhodnutie správneho orgánu po splnení procesných podmienok napadnúť žalobou na príslušnom súde.
Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 21 S/122/2015- 40 zo dňa 16.03.2016 podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžo/19/ 2016 zo dňa 27.10.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/122/2015- 40 zo dňa 16.03.2016 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia NS SR sa uvádza: „V preskúmavanej veci je zrejmé, že žalobca požiadal o poskytnutie náhrad za cestovné opakovanými žiadosťami
zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 02.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011, pričom z obsahu prvostupňového rozhodnutia zo dňa 17.03.2014 je zrejmé, že žalobcovi boli priznané náhrady ako pri služobnej ceste podľa ust. § 105 ods. 1 citovaného zákona po dobu jedného mesiaca, a to za január 2011, pričom ostatnými žiadosťami sa žalovaný správny orgán nezaoberal a o nich nerozhodoval.
Najvyšší súd SR po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v odvolaní namietanom rozsahu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd nezistil, že by krajský súd ako súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a že by dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, a síce, že v danom prípade má žalovaný správny orgán zákonnú povinnosť rozhodnúť o celom uplatnenom nároku žalobcu. Z tohto dôvodu zrušujúci rozsudok prvostupňového súdu považoval odvolací súd za vecne správny, a preto ho s poukazom na ust. § 219 OSP potvrdil.“
13. Krajský súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vyššie uvedené právne názory správnych súdov nerešpektuje, napriek tomu, že žalovaný tvrdí opak. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžo/19/2016 zo dňa 27.10.2017 síce vyplýva, že žalovaný má povinnosť rozhodnúť o celom uplatnenom nároku žalobcu, avšak túto povinnosť nebolo možné splniť spôsobom, ako to urobil žalovaný, t.j. tým, že si žalovaný ako odvolací orgán prisvojil právomoc rozhodnúť o podaných žiadostiach žalobcu, o ktorých dovtedy nebolo rozhodnuté riadnym rozhodnutím, pričom táto právomoc/kompetencia patrila v súlade s § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov nadriadenému žalobcu, v danom prípade riaditeľovi Colného úradu Bratislava. Žalovaný bol oprávnený rozhodnúť o celom nároku žalobcu len ako odvolací správny orgán, nie ako správny orgán prvého stupňa. Tým, že si žalovaný prisvojil kompetenciu, ktorá mu nepatrila porušil závažným spôsobom procesné práva žalobcu v tom, že ho ukrátil o právo podať riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu orgánu verejnej
správy prvého stupňa vo veci rozhodnutia o jeho žiadostiach, ktoré do toho času neboli predmetom riadneho rozhodnutia. Žalovaný teda svojim postupom a následným rozhodnutím, ktoré je predmetom prieskumu správneho súdu porušil dvojinštančnosť administratívneho konania, čím neprípustne zasiahol do procesných práv žalobcu a spôsobil tak nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Krajský súd poukázal na to, že žalovaný si bol vedomý, že rozhodnutie o dotknutých žiadostiach bolo „vo výlučnej kompetencii nadriadeného, v prípade žalobcu ním bol riaditeľ Colného úradu Bratislava, rozhodnúť o dĺžke doby priznania predmetných náhrad“ (ako vyplýva z jeho vyjadrenia k správnej žalobe). Žalovaný argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zmenil (tak ako to predpokladá § 232 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z.). Zmenou rozhodnutia však nie je vydanie rozhodnutia o nároku, o ktorom dosiaľ správny orgán prvého stupňa nerozhodol
vôbec. V súlade s § 232 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. je možné doplniť iba konanie, nie však rozhodnutie orgánu verejnej správy v takom smere, ako to urobil žalovaný. Krajský súd považoval za nepochybné, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti, v ktorej doplnil absentujúce rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa nebolo vydané orgánom, ktorý je na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušný podľa platného právneho poriadku.
Pre tento nedostatok preskúmavaného rozhodnutia musel správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. b) a písm. g) SSP zrušiť. S ďalšími žalobnými námietkami sa krajský súd nevysporiadal, nakoľko mal za to, že skúmanie ďalších dôvodov správnej žaloby by už bolo nadbytočné.
II. Kasačná sťažnosť žalovaného proti rozsudku krajského súdu
14. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p). Navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/89/2018 zo dňa 26. októbra 2021 zrušil a vec mu vrátil na nové rozhodnutie vo veci. 15. Žalovaný sa nestotožnil s názorom krajského súdu. Opätovné rozhodovanie vo veci z
hľadiska povinnosti dodržania všetkých zákonných podmienok vzťahujúcich sa ku konaniu a rozhodovaniu považuje za nemožné až neuskutočniteľné. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol k 01.07.2019 v zmysle zák. č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe v súlade s prechodnými ustanoveniami ustanovený do funkcie ozbrojeného príslušníka finančnej správy (týmto zákonom došlo k zrušeniu zák. č. 200/1998 Z. z.), pričom dňom 29.02.2020 služobný pomer žalobcu u žalovaného skončil uvoľnením na základe vlastnej žiadosti. 16. Žalovaný v prvom rade upriamil pozornosť na skutočnosť, že konanie žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia bolo vedené a usmerňované výlučne požiadavkou vyplývajúcou z rozhodovacích záverov príslušných správnych súdov, ktoré konštatovali, že v danom prípade mal žalovaný správny orgán zákonnú povinnosť rozhodnúť o celom uplatnenom nároku žalobcu, t.j. rozhodnúť o všetkých žiadostiach žalobcu podaných v súvislosti s náhradami ako pri služobnej ceste, ktoré v roku
2011 samostatne uplatňoval. Majúc na zreteli zásadu hospodárnosti konania nevidel dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia, pretože skutkový stav bol v danom prípade dostatočne zistený a samotné právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom bolo materiálne správne. Žalovaný daným spôsobom postupoval plne rešpektujúc intencie predtým vo veci vydaných
súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žiadny vo veci konajúci súd súčasne nezrušil prvostupňové rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi priznanej náhrade v zmysle ust. § 105 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. po dobu jedného mesiaca odo dňa 01.01.2011, ktoré podľa ich posúdenia považovali za správne a zákonné. 17. Žalovaný v rámci prieskumu odvolaním žalobcu napadnutého rozhodnutia v danom prípade nevyhodnotil tak, aby prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a to predovšetkým z dôvodu, že takýto postup by nerešpektoval a nezohľadňoval zákonom určenú zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, navyše konečné posúdenie veci žalobcu zo strany jeho nadriadeného ako aj žalovaného vo vzťahu k oprávnenosti ním uplatňovaných nárokov ako pri služobnej ceste za obdobie dlhšie ako 1. mesiac, muselo byť žalobcovi známe a zrejmé už od počiatku vedenia celého súdneho sporu v tejto veci.
K otázke oprávnenosti priznania náhrad ako pri služobnej ceste v súvislosti s preložením žalobcu k 01.01.2011 na Colný úrad Bratislava sa žalovaný v priebehu predchádzajúcich súdnych konaní vyjadroval jednoznačne zrozumiteľne, keď nárok žalobcu na tieto náhrady za dobu dlhšiu ako jeden mesiac žalobcovi nevznikol a ani vzniknúť nemohol. Uviedol, že dané náhrady sa dotknutým colníkom v zmysle príslušného usmernenia vyššieho nadriadeného (č. 9244/2011-1214 zo dňa 24.02.2011) poskytovali automaticky všetkým bez rozdielu posudzovania, a to vždy v rovnakom rozsahu (len za obdobie jedného mesiaca). Zdôraznil, že o poskytnutí náhrad ako pri služobnej ceste v žiadnom prípade colníka (okrem tohto veľmi špecifického prípadu žalobcu) príslušní nadriadení nevydávali samostatné rozhodnutia, náhrady ako pri služobnej ceste boli vyplatené dotknutým colníkom následne po predložení vyplneného tlačiva cestovného príkazu
za daný (jeden) mesiac. 18. K posudzovaniu konania žalovaného ako odvolacieho orgánu poukázal žalovaný na to, že správne konanie tvorí v zásade jeden celok a že v zásade nie je vylúčené, aby odvolací správny orgán (žalovaný) napravil prípadné vady konania pred správnym orgánom prvého stupňa, rovnako ako rozhodnutie v ňom vydaného. Žalovaný uviedol, že ako odvolací orgán zhodnotil kvalitu preskúmavaného rozhodnutia nielen z hľadiska zákonnosti, ale aj z hľadiska jeho vecnej správnosti. Žalovaný nezistil porušenie právnych predpisov a ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu nezákonnosti. Vzhľadom na povinnosť viazanosti právnym názorom správneho súdu, však žalovaný zistil dôvody na jeho zmenu. Nedostatky, ktorých sa dopustil prvostupňový orgán mohol z hľadiska ich obsahu a rozsahu odstrániť samotný žalovaný ako odvolací orgán, nakoľko vychádzal z toho istého skutkového stavu a zmenu výroku rozhodnutia bolo možné uskutočniť výlučne na základe dokazovania vykonaného ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia.
Rozhodnutie žalovaného bolo založené na rovnakých rozhodných dôkazoch ako prvostupňové rozhodnutie, preto žalovaný v žiadnom prípade nemohol porušiť zmysel dvojinštančnosti konania. Žalovaný poukazom na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 257/98, č. 10/1999 Sb. ÚS, sp. zn. I. ÚS 654/03, č. 27/2004 Sb ÚS, vyslovil názor, že v konaní vedenom žalovaným, nebola žalobcovi ukladaná žiadna povinnosť, pričom právny názor žalovaného vyslovený v napadnutom rozhodnutí nemohol byť pre žalobcu nijako prekvapivý. Výsledok rozhodovacej činnosti žalovaného v prípade vydania napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na doterajší priebeh a genézu vývoja konania vo veci žalobcu, ktorého začiatok možno datovať už od roku 2011 neznamenal pre žalobcu žiadnu novú skutočnosť, ktorá by zásadne zmenila jeho status, alebo výrazne oslabila jeho pozíciu domáhať sa ochrany svojho „domnelého“ práva či nároku. Žalovaný žalobou napadnutým a súdom zrušeným rozhodnutím žalobcu, nijako procesne nepoškodil, naopak jeho postup zodpovedal požiadavkám efektivity, ktoré na odvolacie orgány dlhodobo kladie judikatúra
správnych súdov. Žalovaný uzavrel, že nič nebránilo zmene výroku rozhodnutia v odvolacom konaní a žalovaný tento postup správne uprednostnil pred jeho zrušením, ktoré by bolo spojené s predlžovaním už aj tak dlhotrvajúceho súdneho sporu so žalobcom v danej veci.
Záverom žalovaný skonštatoval, že prípad žalobcu bol v praxi žalovaného jediným prípadom, kedy nadriadený vo vzťahu k poskytnutiu náhrad ako pri služobnej ceste z dôvodu preloženia, bol na pokyn súdu nútený vydať vo veci „formálne“ rozhodnutie.
III. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti
19. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril písomným podaním doručením správnemu súdu dňa 31.01.2022. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol ako nedôvodnú, rozsudok potvrdil a zároveň navrhol, aby súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%. 20. Žalobca súhlasil s dôvodmi a argumentami krajského súdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí a rozhodnutie súdu považuje za vecne správne. Z priebehu celého prípadu žalobcovi vyplýva, že právne názory uvedené v jednotlivých zrušovacích rozhodnutiach súdov, ktoré rozhodovali vo veci žalovaný nerešpektoval, ako to aj správne, krajský súd zdôraznil.
IV. Konanie pred kasačným súdom
21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.
22. Podľa ust. § 101e ods. 1, 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 23.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť. 24.
Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5S/89/2018-89 zo dňa 26. októbra 2021, ktorým krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. b/, g/ SSP rozhodnutie žalovaného č. 181405/2018 zo dňa 28.03.2018 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
25. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. č. 181405/2018 zo dňa 28.03.2018, ktorým žalovaný podľa ust. § 232 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 zmenil tak, že do výroku rozhodnutia doplnil „náhrady ako pri služobnej ceste v zmysle uplatnených žiadostí zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 08.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011 o
priznanie a vyplatenie cestovných náhrad nepriznávam a tieto žiadosti zamietam“. Vo zvyšnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Bratislava, č. 74/2014/RCU zo dňa 17.03.2014 bola žalobcovi podľa ust. § 105 ods. 1 zák.č_ 200/1998 Z.z. priznaná náhrada ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca odo dňa 01. januára 2011.
26. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej
správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).
Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).
27. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa prvej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a
či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver. 28. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou nevykonal v súlade s právnou úpravou, dospejúc k predčasnému záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore so zákonom č. 200/1998.
V. Právne posúdenie kasačným súdom
29. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 30. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
31. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 32. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov.
Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
33. Podľa ust. § 105 ods. 1 zák.č_ 200/1998 Z.z. colníkovi, ktorý je preložený podľa § 34 ods. 1 písm. a) a b) do iného miesta výkonu štátnej služby a z toho dôvodu žije odlúčene od svojej rodiny, patria náhrady ako pri služobnej ceste. O dĺžke doby priznania náhrady rozhoduje nadriadený.
34. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril aj administratívny spis žalovanej v preskúmavanom konaní v danej veci bolo preukázané, že žalobca bol rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Žilina č. 545/2010-6037 zo dňa 23.12.2010 preložený podľa ust. § 34 ods. 1 písm. a) zák.č_ 200/1998 Z.z. dňom 1. januára 2011 k služobnému úradu Colný úrad Bratislava. Dňa 21.01.2011 si žalobca listom uplatnil náhradu výdavkov z dôvodu preloženia. Na základe usmernenia Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 9244/2011-1214 zo dňa 24.02.2011 colníkom u ktorých došlo k preloženiu z organizačných dôvodov v čase od 01.12.2010 do 01.01.2011 do iného miesta výkonu štátnej služby a do iného služobného úradu, mal príslušný nariadený na zmiernenie ekonomických následkov majúcich pôvod v tomto preložení, v súlade s ust. § 105 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. rozhodnúť o poskytnutí náhrad ako pri služobnej ceste v dĺžke
jedného mesiaca. 35. Listom zo dňa 04.04.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac február 2011 a za mesiac marec 2011. Listom zo dňa 04.05.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac apríl 2011. Listom Colného úradu Bratislava zo dňa 23.05.2011, č. 28860/2011-5235 bol žalobca oboznámený s tým, že náhrady výdavkov pri preložení colníka mu boli priznané v súlade so zákonom č. 200/1998 Z.z., § 105 ods. 1 a na základe usmernenia CR SR, č.j. 9244/2011-1214 v dĺžke 1 mesiaca vo výške 245,10 Eur a vyplatené v mesiaci
marec. 36. O priznanie náhrad ako pri služobnej ceste žiadal žalobca Colný úrad aj žiadosťou zo dňa 02.06 2011, ktorou požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac máj 2011. Žiadosťou zo dňa 08.07.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac jún 2011 a zároveň žalobca poukázal na to, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl a máj 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1318 eur). Žiadosťou zo dňa 01.08.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac júl 2011 a zároveň poukázal na to, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl, máj a jún 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1576,10 eur).
Listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 22.08.2011, č. 26054/2011-1453 bolo žalobcovi oznámené, že v zmysle jeho žiadostí za mesiac máj, jún a júl 2011 v súlade s usmernením Colného riaditeľstva SR schváleného Generálnym riaditeľom č. 9244/2011-1214 vo veci náhrady výdavkov pri preložení colníka boli žalobcovi vyplatené cestovné náhrady súvisiace s preložením vyplatené za mesiac január 2011 a za ďalšie mesiace mu nepatria. Na základe uvedeného bola jeho
žiadosť o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad zamietnutá. 37. Žiadosťou zo dňa 07.09.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac august 2011 a zároveň upozornil, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl, máj, jún a júl 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1747,98 eur).
Listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 28.09.2011 bolo opätovne žalobcovi oznámené, že v zmysle jeho žiadosti zo dňa 07.09.2011 v súlade s usmernením Colného riaditeľstva SR schváleného Generálnym riaditeľom č. 9244/2011-1214 vo veci náhrady výdavkov pri preložení colníka boli žalobcovi vyplatené cestovné náhrady súvisiace s preložením vyplatené za mesiac január 2011 a za ďalšie mesiace mu nepatria. Na základe uvedeného bola jeho
žiadosť o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad zamietnutá. 38. Žiadosťou zo dňa 03.10.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac september 2011 a zároveň upozornil, že do dňa podania tejto žiadosti nebolo rozhodnuté o jeho predchádzajúcich žiadostiach za mesiace február, marec, apríl, máj, jún, júl a august 2011 (spolu vrátane sumy uvedenej v tejto žiadosti mala predstavovať dlžná suma na náhradách 1942,18 eur). Žiadosťou zo dňa 02.11.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac október 2011. Listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 08.11.2011 bolo žalobcovi oznámené, že v zmysle jeho žiadosti zo dňa 03.10.2011 a 02.11.2011 vo veci náhrady výdavkov pri preložení colníka boli jeho žiadosti o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad
zamietnuté. 39. Na základe žiadosti zo dňa 01.12.2011 požiadal žalobca o priznanie cestovných náhrad za mesiac november 2011. Listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 05.12.2011 bolo žalobcovi oznámené, že v zmysle jeho žiadosti zo dňa 01.12.2011 vo veci náhrady výdavkov pri preložení colníka bola jeho žiadosť o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad zamietnutá.
40. Poslednou žiadosťou zo dňa 20.12.2011 žalobca požiadal o priznanie cestovných náhrad za mesiac december 2011. Listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 22.12.2011 bolo žalobcovi oznámené, že v zmysle jeho žiadosti zo dňa 20.12.2011 vo veci náhrady výdavkov pri preložení colníka bola jeho žiadosť o priznanie a vyplatenie cestovných náhrad zamietnutá. 41. Žalobca na v občianskom súdnom konaní na Okresnom súde Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/346/2013 domáhal dňa 27.10.2011 žalobou na plnenie zaplatenia sumy v celkovej výške 2.313,35 eur s príslušenstvom od žalovaného z titulu nevyplatených náhrad ako pri služobnej ceste (uplatňované náhrady výdavkov z dôvodu preloženia za obdobie 02/2011 do 12/2011) Toto súdne konanie bolo uznesením zo dňa 23.01.2014 zastavené a vec bola postúpená Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (pozn.: uznesenie Okresného súdu Bratislava II zn. 8C/346/2013-134 zo dňa 23.01.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 3 Nds/6/2013 zo dňa 06.11.2013). Po postúpení veci na
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU, zo dňa 17.03.2014 boli žalobcovi priznané podľa ust. § 105 ods. 1 zák. č. 200/ 1998 Z. z. náhrady ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca odo dňa 01.januára 2011. Uvedené prvostupňové rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného č. 181405/2018 zo dňa 28.03.2018, zmenené tak, že do výroku rozhodnutia bolo doplnené „náhrady ako pri služobnej ceste v zmysle uplatnených žiadostí zo dňa 04.04.2011, 02.05.2011, 02.06.2011, 08.07.2011, 01.08.2011, 07.09.2011, 03.10.2011, 02.11.2011, 01.12.2011 a 20.12.2011 o priznanie a
vyplatenie cestovných náhrad nepriznávam a tieto žiadosti zamietam. Vo zvyšnej časti bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené. 42. Z uvedených skutkových okolností teda vyplýva, že Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/2014/RCU, zo dňa 17.03.2014 boli žalobcovi priznané podľa ust. § 105 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. náhrady ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca odo dňa 01.januára 2011. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. je zrejmé, že nadriadený colníka rozhoduje jedine o dĺžke doby priznania náhrady.
V danom prípade si žalobca dňa 21.01.2011 uplatnil náhradu výdavkov z dôvodu preloženia a tieto mu boli vyplatené vo výplate v mesiaci marec 2011, bez toho, aby bolo vydané rozhodnutie žalobcovho nadriadeného o dĺžke doby priznania náhrady. Žalovaný pri realizovaní plnenia z titulu náhrad vychádzal z usmernenia Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva zn. 9244/ 2011-1214 zo dňa 24.02.2011, ktorý určil dĺžku doby priznania náhrad v zmysle ust. § 105 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. Až následne po postúpení veci z Okresného súdu Bratislava II na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, bolo v nadväznosti na žalobcom uplatnené náhrady za mesiac január, vydané prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 74/ 2014/RCU, zo dňa 17.03.2014, ktorým boli žalobcovi priznané podľa ust. § 105 ods. 1 zák. č. 200/1998 Z. z. náhrady ako pri služobnej ceste po dobu jedného mesiaca odo dňa 01.januára
2011. 43. Ďalej zo skutkových zistení bolo zrejmé, že žalobca si i naďalej uplatňoval cestovné náhrady za mesiace február, marec, apríl, máj, jún, júl, augusta, september, október a december roku 2011, pričom žiadosti o vyplatenie náhrady uplatnené za mesiac máj až december 2011 boli správnym orgánom zamietnuté formou listu. Z obsahu spisu doposiaľ nevyplýva, že by bolo o uplatnených náhradách za mesiace február, marec a apríl 2011 zo strany správneho orgánu nejakou formou rozhodnuté. V tejto súvislosti považoval kasačný súd za potrebné uviesť, že za rozhodnutie správneho orgánu možno považovať každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických a
fyzických osôb. Môže sa jednať o rozhodnutie vydané vo formalizovanom procese, alebo aj bez uplatnenia konkrétnej právnej úpravy a napriek tomu je preskúmateľné súdom, na jeho forme nezáleží. Musí ísť o rozhodnutie ktoré bolo vydané, doručené, alebo iným spôsobom sprístupnené právnickej alebo fyzickej osobe. Kasačný súd v danej veci upriamuje pozornosť na to, že listom Colného riaditeľstva SR zo dňa 22.08.2011, zo dňa 28.09.2011, zo dňa 08.11.2011, zo dňa 05.12.2011 a zo dňa 22.12.2011 žalobcove uplatnené nároky za mesiace máj až december 2011 zamietol. Napriek tomu, že sa jedná o listy a nie formalizované rozhodnutia kasačný súd tieto vyhodnotil ako rozhodnutia, ktoré boli spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv žalobcu. Z obsahu spisu však nevyplýva, či boli uvedené listy žalobcovi doručené, ako aj to, či sa žalobca voči uvedenému bránil podaním odvolania.
44. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (bod 17 odôvodnenia) vyplýva, že správnemu súdu bola známa tá skutočnosť, že správny orgán žiadosti o priznanie cestovných náhrad žalobcom nad rámec už poskytnutého plnenia zamietol. Napriek tomu však uvedenú skutočnosť pri formulovaní svojho právneho názoru nechal úplne bez povšimnutia.
V tej súvislosti je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že správny orgán bol viazaný právnym názorom krajského ako i najvyššieho súdu o potrebe rozhodnúť o všetkých uplatnených nárokoch žalobcu. (názor prezentovaný v rozhodnutí Krajského súdu Žilina zo dňa 16.03.2016, sp. zn. 21S/122/2015, potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/19/2016 z 27.10.2017.)
45. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu kasačný súd mal preukázané, že krajský súd sa skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa existencie listov správneho orgánu o zamietnutí uplatnených žiadostí žalobcu o náhradu nezaoberal a túto skutočnosť pri formulovaní svojho právneho názoru nezohľadnil, čo malo za následok, nesprávne právne posúdenie veci a súčasne nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
46. Podľa § 139 ods. 2 S.s.p. v odôvodnení rozsudku správny súd uvedie stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
47. Najvyšší správny súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010 sp. zn. 4Sžo/12/2010), podľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal.
Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“ Rovnako najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, (súčasná úprava v § 139 ods. 2 SSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t.j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú
náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany .
. . . Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“ Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky a v neposlednom rade ani judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ktorého činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky nadviazal pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k nezákonnosti rozsudku z formálnych dôvodov.
48. Vo svetle vyššie uvedenom kasačný súd podrobil prieskumu kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu. Dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je zjavné, v akom rozsahu správny súd podrobil súdnemu prieskumu napadnuté rozhodnutia žalovaného vydané v oboch stupňoch, ako aj jeho vlastné posúdenie, keď z dôvodov uvádzaných krajským súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutkových zistení ustálil svoj právny záver o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, keď nechal bez povšimnutia skutkové zistenia týkajúce sa listov Colného úradu Bratislava, ktorými tento odpovedal na žiadosti žalobcu o priznanie cestovných náhrad za ďalšie mesiace a to február až december 2011. Skutočnosť, že správny súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal so všetkými skutkovými zisteniami a tieto nepojal pri formulovaní svojho právneho záveru, má za následok nesprávne právne posúdenie veci.
Súčasne krajský súd tým, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne nechal bez povšimnutia zásadné skutkové zistenia pre správne právne posúdenie veci, zaťažil odôvodnenie napadnutého rozsudku v jeho podstatnej časti nejasnosťou, neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou a v neposlednom rade aj nepresvedčivosťou, čo podmieňuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, majúce za následok aj jeho nesúlad s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
49. Vzhľadom k uvedenému vyššie najvyšší správny súd námietky žalovaného vznesené v kasačnej sťažnosti, ktorými namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. f/ SSP rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 50. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného v spojení s rozhodnutím a postupom prvostupňového správneho orgánu a to v intenciách názoru kasačného súdu vysloveného vyššie a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.
V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne krajský súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 6. júla 2022