7Ssk/66/2025

1. Z administratívneho spisu vyplýva, že ďalšia účastníčka je štátna občianka Slovenskej republiky s bydliskom na jej území. V čase od 1. 6. 2015 bola zamestnankyňou spoločnosti Securitas, a.s., v pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas 37,5 hod s miestom výkonu práce v Novom Meste nad Váhom. Zároveň od 1. 9. 2015 prevádzkovala živnosť - prevádzku rýchleho občerstvenia v Piešťanoch, kde pracovala približne 8 hodín mesačne.

Dohoda neurčovala miesto výkonu práce a bola ukončená k 31. 12. 2016, pričom nebolo zistené, že by z nej ďalšia účastníčka mala príjem, ktorý by presiahol 10.000 Kč. 2. Následne ďalšia účastníčka žiadosťou z 29. 5. 2018 požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v Trnave o vystavenie potvrdenia A1 podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie).

Z administratívneho spisu nevyplýva, kedy pobočka s týmto potvrdením oboznámila žalobcu. Prípisom z 2. 1. 2019 ho však vyzvala, aby za uvedené obdobie prihlásil ďalšiu účastníčku na povinné poistenie v Slovenskej republike. Žalobca v odpovedi namietol, že nie je zrejmé, na základe čoho boli určené rozhodujúce právne predpisy.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá preskúmavaným rozhodnutím odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie pobočky v Trnave ako vecne správne. Ako na relevantné poukázala na ustanovenia § 4 ods. 2 veta prvá, § 7 ods. 1 písm. c) druhý bod, § 15 ods. 1 písm. b), § 20 ods. 2 prvú vetu zákona o sociálnom poistení s tým, že zamestnancom je aj fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom právo na nepravidelný príjem, ktorej vzniká povinné dôchodkové poistenie, a tiež na čl. 13 ods. 1 a ods. 5 základného nariadenia a čl. 21 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ohľadom uplatniteľnosti právnych predpisov príslušného členského štátu.

Dôvodila, že prvostupňový správny orgán informoval žalobcu listom z 1. 1. 2019 o skutočnosti, že jeho zamestnankyňa podliehala v danom období právnym predpisom Slovenskej republiky, a preto bol žalobca ako zamestnávateľ povinný za zamestnanca plniť svoje povinnosti v zmysle slovenskej legislatívy.

(výrok IV). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaná pri vydávaní potvrdenia nedodržala postup podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Potvrdenie vystavené 31. 10. 2018 preto nemôže účinne zakladať použiteľnosť slovenských predpisov na ďalšiu účastníčku v rozhodnom období a teda nemôže byť ani podkladom vydania preskúmavaného rozhodnutia. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou, že boli porušené procesné práva žalobcu, keď prvostupňový orgán s ním komunikoval už pred vydaním rozhodnutia, žalobca však riadne nereagoval. Nemal ani za to, že sú tu vady výroku rozhodnutia, ktoré by činili rozhodnutia orgánov verejnej správy nezákonnými.

konanie. 5. Následne vo veci rozhodol Správny súd v Bratislave tu napadnutým rozsudkom, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal so záverov kasačného súdu vyslovených v tejto právnej veci a uzavrel, že podstatnú časť činnosti zamestnanca vykonávala ďalšia účastníčka v Slovenskej republike.

vec. Vyvodil, že inštitúcia oprávnená ustáliť použiteľné právo vydá potvrdenie až po jeho ustálení, ku ktorému môže dôjsť aj po skončení obdobia, ktorého sa týka. Žalobca mal možnosť žiadať príslušnú českú inštitúciu, aby vyvolala spor o určenie použiteľných právnych predpisov alebo aby žiadala o zrušenie potvrdenia A1. Okamihom vydania potvrdenia A1 (31. 10. 2018) žalovaná ustálila, že na ďalšiu účastníčku sa od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2016 vzťahovali právne predpisy Slovenskej republiky, čo podľa čl. 13 ods. 4 základného nariadenia znamenalo, že sa na účely slovenských právnych predpisov považovala za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v Slovenskej republike. Jej právny vzťah z dohody o vykonaní práce v Českej republike sa preto posudzoval tak, ako keby tento vykonávala v Slovenskej republike, a žalovaná preto správne posudzovala, či napĺňa charakteristiku právneho pomeru, ktorý zakladá postavenie zamestnanca v zmysle § 4 zákona o sociálnom poistení a ktorý vedie k vzniku povinného dôchodkového poistenia

Súd nevyhovel návrhu žalobcu na jeho vypočutie, na vypočutie žalovanej (bez bližšej špecifikácie) a ďalšej účastníčky a vytkol mu, že neoznačil, aké konkrétne skutkové okolnosti by sa výsluchom účastníkov mali preukázať, pričom nie je tiež zrejmé, kto by mal byť vypočúvaný. Správny súd preto tento návrh vyhodnotil ako nedôvodný s tým, že nie je súdom skutkovým, nenahrádza činnosť správnych orgánov, ale len preskúmava zákonnosť ich rozhodnutí. Správny súd súčasne objasnil svoje dôvody, pre ktoré nepovažoval žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania za dôvodnú.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil dôvodmi podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g) a h) SSP. Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že došlo k nezákonnej zmene sudcu. Citoval z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 31/01, II. ÚS 283/09, IV. ÚS 459/2012, PLz. ÚS 2/2015, I. ÚS 448/2016 a I. ÚS 249/2017. Mal za to, že predsedníčka Správneho súdu v Bratislave aplikovala dodatok č. 7 k Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024, hoci vec bola prijatá na tento súd ešte 4. 5. 2023. Podľa jeho názoru bolo možné pri prerozdeľovaní veci použiť iba zoznam sudcov súdu a Rozvrh práce pre rok 2023.

Za nezákonný považoval postup súdu, ktorý do elektronickej schránky právneho zástupcu doručil oznámenie o tom, že pojednávanie nebude odročené. Pôvodne stanoveného termínu pojednávania sa žalobca chcel zúčastniť. Zdôraznil, že minimálne od 15. 1. 2025 správny súd vedel, že nový termín jemu (a jeho právnemu zástupcovi) nevyhovuje. Správny súd mu nevysvetlil, ako mal preukázať svoju dovolenku na chate v obci Donovaly. Mal za to, že správny súd mal dostatok času a technických možností zistiť dôvody žiadosti o odročenie pojednávania, uprednostnil však formalistický prístup na úkor práv účastníkov konania.

Poukázal na odôvodnenia 1, 2, 4, 5, 11 a 12 a na čl. 11 ods. 2 prvá veta a čl. 13 ods. 1 písm. a) nariadenia s tým, že za osobu, ktorá spadá pod ustanovenia koordinačných opatrení, sa považuje iba osoba, ktorá vykonáva činnosť zamestnanca, t. j. nevzťahuje sa na osobu, ktorá vykonávala (v minulosti) obdobnú činnosť zamestnanca, resp. osobu, ktorá vykonávala činnosť zamestnanca, ale z vnútroštátneho práva členského štátu jej nevznikajú žiadne nároky, práva alebo povinnosti vyplývajúce z vecnej pôsobnosti nariadenia podľa čl. 3 ods. 1. Namietal, že žalovaná si nesplnila povinnosti podľa odôvodnení 10 a 11 a podľa čl. 71, 72 a 76 základného nariadenia, keď sa neobrátila s výkladom ustanovení na Správnu komisiu, neinformovala Českú republiku a sama aplikovala a interpretovala ustanovenia nariadenia primárne v rozpore s účelom a pôsobnosťou koordinačných nariadení. 9. Žalobca mal taktiež za to, že rozsudok trpí formálnym nedostatkom odôvodnenia, príkladmo poukázal na odsek 19, ktorý nedáva žiaden význam a zmysel, navodzuje zdanie nedokončenej vety alebo myšlienky.

09.03.2023. 11. Žalobca mal za to, že správny súd a kasačný súd ignorovali potrebu posúdenia spornej otázky aplikácie sekundárneho práva EÚ, „napriek nelogickému a rozpornému tvrdeniu žalovaného, a vnútroštátnemu súdu neprináleží vykladať primárne a sekundárne právo EÚ, a to i napriek tomu, že už Súdny dvor EÚ sa takouto formou a rozsahom otázok zaoberal, napr. v návrhu generálneho advokáta Yves Bot zo dňa 21.05.2015 vo veci C-189/14 Bogdan Chain proti Altanco Ltd a v rozhodnutí SD EÚ C-115/11, tj. bez vecného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, vo vzťahu k podanej žalobe, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, o prejudiciálnych otázkach, v súlade s § 100 ods.1 písm. C) SSP, nemôže podľa názoru žalobcu súd v konaní pokračovať a meritórne rozhodnúť" (zvýraznenia odznačené kasačným súdom), čo vo všeobecnej rovine potvrdila aj Európska komisia v odpovedi na sťažnosť žalobcu. Žalobca preto navrhol, aby kasačný súd podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

duplike. Kasačnú sťažnosť navrhla ako nedôvodnú zamietnuť.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom, ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 prvá veta SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP a contrario), dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 14. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej vydaného v právnej veci, v ktorej bola riešená otázka, či ďalšej účastníčke ako zamestnankyni žalobcu dňa 1. 1. 2016 vzniklo povinné dôchodkové poistenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré následne zaniklo 31. 12. 2016. Ide o v poradí druhé rozhodovanie kasačného súdu v tejto veci, keď prvotne bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo správnej žalobe vyhovené, kasačným súdom zrušený (vo výrokoch I, II a III) a v tomto rozsahu bola vec vrátená súdu na ďalšie konanie. 15. Kasačný súd konštatuje, že žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti namietal okrem iného aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu, pričom poukázal najmä na odsek 19 jeho odôvodnenia. Kasačný súd preto prvotne posudzoval túto otázku a uvádza k nej, že správny súd sa vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysporiadal s jednotlivými žalobnými bodmi, dostatočne vysvetlil svoje úvahy, ktoré vyústili do konečného právneho záveru. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu je možné bez pochybností zistiť skutkové okolnosti veci aj právne dôvody rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené kasačný súd uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu zodpovedá požiadavkám, ktoré naň kladie § 139 ods. 2 SSP. K tvrdeniu o nedokončení vety (myšlienky) v odseku 19. napadnutého rozsudku, na ktoré ako na formálnu nezrovnalosť žalobca v kasačnej sťažnosti poukázal, kasačný súd poznamenáva, že tento nedostatok nemá za následok nezrozumiteľnosť, nejasnosť či nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku či právnych úvah správneho súdu alebo záverov, ku ktorým správny súd v predmetnej veci dospel. 16. Následne sa kasačný súd zaoberal vyhodnotením námietky, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Z predloženého spisového materiálu a informácií v elektronickom súdnom spise vyplynulo, že správna žaloba žalobcu bola pôvodne doručená na Krajský súd v Bratislave, ktorý vec z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti postúpil Krajskému súdu v Trnave, na ktorom bola vec prvotne vedená pod sp. zn. 48Sa/23/2019. Dňa 21. 6. 2021 krajský súd vo veci meritórne rozhodol. Po zrušení rozsudku krajského súdu kasačným súdom bola vec vedená na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 47Sa/8/2023 a zákonnou sudkyňou bola Mgr. Monika Hrašnová.

sudcovi Mgr. Pavlovi Ištókovi, ktorý vo veci aj rozhodol. 18. Z vyššie uvedenej chronológie zápisov vyplýva, že zmeny v osobe zákonného sudcu resp. prerozdeľovanie vecí na Správnom súde v Bratislave sa neuskutočňovalo v rozpore so zásadami a ani štandardami zakladajúcimi dôvody pre zmenu zákonného sudcu.

Prerozdeľovanie vecí (vrátane právnej veci žalobcu) bolo spojené prvotne s prevzatím agendy z krajských súdov a postupným prideľovaných nových sudcov na správny súd, s čím bolo spojené nerovnomerné zaťaženie sudcov, čo sú dôvody, s ktorými zákon spája s možnosťou zmeny zákonného sudcu. Sťažovateľ tvrdil, že pri prerozdelení veci (zmene zákonného sudcu) mohol predseda súdu použiť iba zoznam sudcov z roku 2023 a rozvrh práce z tohto roku, pretože vtedy bola právna vec vrátená kasačným súdom na ďalšie konanie. K tomu kasačný súd uvádza, že Správny súd v Bratislave vznikol 1. 6. 2023, teda až potom, ako došlo k zrušeniu rozsudku, ktorý bol vydaný

veci. Odhliadnuc od toho, že v zásade sa postupuje podľa platného a účinného rozvrhu práce, by bola požiadavka žalobcu aj v rozpore so zákonom aprobovanou možnosťou zmeny zákonného sudcu v prípade zmeny obsadenie súdu a výrazne nerovnomerného zaťaženia sudcov daného súdu. Ak by bolo možné prerozdeľovať veci vždy len medzi tými sudcami, ktorí boli sudcami tohto súdu v čase napadnutia tej-ktorej veci, tak by riešenie takéhoto zaťaženia v súvislosti s príchodom nových sudcov bolo prakticky nemožné a takýto zákonom výslovne predpokladaný [§ 51 ods. 4 písm. b) a c) zákona o súdoch] dôvod prerozdelenia veci by nebolo možné použiť. Okrem toho kasačný súd sa zmenami zákonného sudcu na Správnom súde v Bratislave zaoberal opakovane, pričom nezistil dôvody nezákonnosti (napríklad rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/56/2024, 4Sfk/12/2025, 4Sfk/27/2025).

Právo namietať zaujatosť zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená, pritom zostala žalobcovi zachovaná. 21. Žalobca v kasačnej sťažnosti ďalej namietal, že sudca neakceptoval jeho žiadosť o odročenie pojednávania 28. februára 2025, a teda vykonal pojednávanie bez splnenia

Súdna prax (pozri prehľad napríklad v rozsudku kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/29/2022 a uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/163/2024) je ustálená v tom, že dôležitým dôvodom odôvodňujúcim odročenie pojednávania sú také skutočnosti, ktoré vzhľadom na svoju povahu neumožňujú účasť na pojednávaní a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), pričom takýto dôvod je potrebné posúdiť hľadísk tak objektívnych, ako aj subjektívnych (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená). Súd má pritom zvážiť závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania. V každom prípade musí mať na zreteli práva účastníkov konania, ku ktorým nepochybne patrí právo na prejednanie veci v ich prítomnosti (prítomnosti ich právnych zástupcov).

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že účastníci boli na pojednávanie vytýčené na deň 28. 2. 2025 riadne predvolaní. Právny zástupca žalobcu mal informáciu o zmene termínu ešte dňa 15. 1. 2025, teda viac ako mesiac pred pojednávaním. Napriek tomu, že mal informáciu o pojednávaní s takýmto časovým predstihom, tak žiadosť o odročenie pojednávania správnemu súdu doručil až 21. 2. 2025. Dôvod, pre ktorý malo byť pojednávanie odročené, pritom mal podľa právneho zástupcu žalobcu existovať už v čase doručenia predvolania, pretože išlo o dlhodobo plánovanú dovolenku.

23. Správny súd v bodoch 17 a 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, z akých dôvodov nepovažoval dôvody uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania za dôležité. Dôvodne konštatoval, že tvrdené dôvody mu neboli preukázané, pričom od právneho zástupcu žalobcu bolo možné spravodlivo požadovať, aby sa dal na pojednávaní zastúpiť substitútom, keďže o zmene termínu pojednávania vedel v dostatočnom predstihu a súčasne tvrdil, že dovolenku plánoval dlhodobo. Ani dlhodobo plánovaná dovolenka však sama o sebe nepredstavuje dôležitý dôvod odročenia pojednávania. Očakávanie žalobcu, že súd jeho žiadosti o odročenie pojednávania bez ďalšieho vyhovie, resp. že sa bude súd telefonicky alebo inak operatívne domáhať relevantného preukázania tvrdení uvádzaných v jeho žiadosti, nemá podklad v platnej právnej úprave. Rovnako okolnosť, že právny zástupca na čas tvrdenej dlhodobo plánovanej dovolenky nepoveril v advokátskej kancelárii žiadnu osobu prístupom k elektronickej schránke ani k mailovej adrese a sám sa (v čase tvrdenej dovolenky) s doručenými správami neoboznamoval (až do 03.03.2025, kedy sa vrátil z dovolenky),

Nevyhotovením zvukového záznamu správny súd neporušil povinnosť vyplývajúcu z § 117 SSP, keďže takúto povinnosť má, len ak koná s účastníkmi konania a osobami zúčastnenými na konaní alebo ak vykonáva dokazovanie, pričom žiadny z predpokladov v danom prípade nebol naplnený.

V agende správneho súdnictva zapisovanej do súdneho registra „Sa" nie je daná povinnosť viesť elektronický súdny spis, čo však nevylučuje možnosť (nie povinnosť) evidencie tohto úkonu aj v elektronickom súdnom spise. Pokiaľ by žalobca mal záujem oboznámiť sa so zápisnicou z predmetného pojednávania, mohol si štandardne uplatniť svoje právo podľa § 118 ods. 2 SSP, čo však neurobil (a ani túto vôľu/záujem netvrdil). Pre úplnosť kasačný súd ešte dodáva, že zo súdneho spisu mal preukázané, že ďalšia účastníčka konania o zmene termínu pojednávania upovedomená bola (doručenka na č. l. 257). Pokiaľ ide o doručovanie podaní žalobcu ostatným účastníkom, tak nie je zrejmé, ako prípadné nedoručenie týchto podaní ovplyvnilo jeho práva.

Kasačný súd poukazuje na odseky 21, 23, 24, 25, 26, 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde správny súd objasnil, z akých konkrétnych právnych dôvodov neobstojí argumentácia žalobkyne, že ustanovenia základného nariadenia sa nevzťahujú na osobu, ktorej zo systému sociálneho zabezpečenia nevznikli žiadne nároky v rámci čl. 3 ods.

Požiadavke riadneho vymedzenia sťažnostného dôvodu v zmysle § 440 ods. 2 SSP nevyhovuje neustále zdôrazňovanie, ako sa žalovaná (a správny súd) mýlia vo svojich právnych názoroch. 27. Záver správneho súdu, že okamihom začatia vykonávania činností uvedených v čl. 13 základného nariadenia v rôznych štátoch príslušná inštitúcia môže aj spätne ustáliť aké právne predpisy sa na dotknutú osobu vzťahovali v čase, kedy vykonávala tam uvedené činnosti, kasačný súd považoval za správny a v súlade s predchádzajúcim rozhodnutím kasačného

Navyše, v ods. 31 výslovne zdôraznil, že cieľom základného nariadenia je práve umožniť efektívny výkon týchto slobôd a že v tomto smere zachováva rovnaký cieľ, sledovaný už nariadením č. 1408/71. Preto aj Súdny dvor bez ďalšieho odkazuje na judikatúru k tomuto nariadeniu (pozri napr. ods. 48 cit. rozsudku C-743/23), hoci jej použiteľnosť žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti (ale aj v ďalších podaniach) opakovane spochybňoval.

Potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch (formulár A1) má len deklaratórnu povahu (nie konštitutívnu), a preto sa ním žiadne práva nezaložili. Faktická uplatniteľnosť predpisov členských štátov na jednotlivé fyzické osoby totižto vyplýva priamo zo samotného základného nariadenia (t. j. bez ohľadu na deň faktického ustálenia uplatniteľných predpisov oprávnenou inštitúciou členského štátu). Nevzniká až vydaním osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ako to nesprávne interpretuje sťažovateľ. Nemožno preto prisvedčiť jeho výkladu, že z dôvodu použitého slovesného tvaru „vykonáva činnosť zamestnanca" v čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, toto nemožno vztiahnuť na osobu, ktorá „vykonávala (v minulosti)" obdobnú činnosť, a preto ďalšia účastníčka konania nepodlieha uvedeným koordinačným predpisom. Počas celého obdobia od 1. 1. do 31. 12. 2016 (každý deň tohto obdobia) bola ďalšia účastníčka v situácii, že „vykonáva činnosť" (v prítomnosti), takže v tom čase napĺňala predpoklad cit. čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia a platili na

že nesúhlas žalobcu so závermi slovenskej inštitúcie oprávnenej osvedčovať uplatniteľnú legislatívu nezakladá automaticky spor aj medzi inštitúciami dotknutých členských štátov a ani obligatórnu povinnosť jedného členského štátu obrátiť sa za daných okolností na partnerskú inštitúciu druhého členského štátu. Žalobca ani v tomto smere na už vyslovenú argumentáciu správnych súdov nereflektuje spôsobom, ako to predpokladá ustanovenie § 440 ods. 2 SSP pre vymedzenie príslušného sťažnostného bodu. Preto je kasačná sťažnosť aj v tejto časti nedôvodná.

súdu. S odsekmi odôvodnenia označených rozsudkov najvyššieho správneho súdu, na ktoré žalobca v celosti poukázal, sa kasačný súd oboznámil. Rozsudok 7Sžsk/26/2018 v ods. 30 rekapituluje vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti a v ods. 66 a 72 vytýka žalovanej, že určité okolnosti nevyplývajú z jej spisov; to isté vytýka ods. 52 rozsudku 7Sžsk/103/

31. Napokon žalobca z dôvodu, že správny súd sa v obsahu napadnutého rozsudku stotožnil s argumentáciou žalovanej a právnym názorom kasačného súdu v rozsudku z „09. marec 2023" (správne malo byť z 29. 03. 2023) videl potrebu posúdenia spornej otázky aplikácie sekundárneho práva EÚ. Podľa neho Súdny dvor žiadnom v nich spomenutom rozhodnutí (C-178/97, Banks a i., C-517/16, Alpenrind, C-410/21 a C-661/21, DRV Intertrans de Verbraeken J. en Zonen BV) neposudzoval a nerozhodoval o podriadení vzniku povinného dôchodkového poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v súlade s čl. 21, 45, 46 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ na dohodu o vykonaní práce založenú podľa práva iného členského štátu, a preto navrhol položiť päť prejudiciálnych otázok, ktoré formuloval takto (vynechaný tučný a kurzívny formát písma, pozn.): „1.

883/2004 z 29. apríla 2004 v článku I. písm. a)? 2. Je v súlade s článkom 21, 45, 46 a 151 Zmluvy o fungovaní EÚ. . . a Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) o voľnom pohybe pracovníkov v rámci Únie č.492/2011, v prípade ak zamestnanec podlieha iba jednému systému sociálneho zabezpečenia v rámci Európskej únie, čo má viesť k tomu, aby mal jednoduchšiu sociálnu situáciu a zároveň nenastala situácia, že by nebol nikde poistený to, že Zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec uplatnil právo na určenie príslušnosti k predpisom sociálneho zabezpečenia v jeho „domovskom" členskom štáte EÚ, odvádza v súlade s nariadením o koordinácii sociálnych systémov, avšak podľa výšky a limitov stanovenom v členskom štáte kde je činnosť vykonávaná a kde je zároveň sídlo zamestnávateľa tak, aby bola zachovaná rovnosť podmienok pre zamestnancov a neboli kladené neprimerané zložité

EÚ. . . a Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, rovnako ako Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16. augusta 2009 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16. augusta 2009, Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) o voľnom pohybe pracovníkov v rámci Únie č.492/2011, v prípade, ak oprávnený zamestnanec nepožiada o určenia práva pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru v inom členskom štáte EÚ? 4/ Ak je odpoveď na otázku č. 3/ kladná, je konanie o vzniku povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Zb. o sociálnom poistení, v súlade s článkom 21, 45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ.

EÚ? 5/ Ak je odpoveď na otázku č. 3/ a 4/ kladná, zakladá rozhodnutie príslušného orgánu členského štátu EÚ o vzniku povinného dôchodkového poistenia, podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Zb. o sociálnom poistení, v súlade s článkom 21, 45, 151 Zmluvy o fungovaní EÚ.

v prípade ak oprávnený zamestnanec nepožiada o určenia práva pred vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného pomeru a pracovný pomer alebo obdobný pracovný pomer skončil pred vydaním rozhodnutia o určení práva členského štátu EÚ, povinnosti zamestnávateľovi predkladať výkazy a povinnosť odviesť povinné odvody a zrážky dotknutého zamestnanca členskému štátu EÚ?"

. . z dôvodu posúdenia či. . . v rozsahu realizovanom zamestnankyňou a zakladá" je pre kasačný súd celkom nezrozumiteľná, pretože je nemožné určiť, ktorá časť je hlavnou vetou a ktorá vedľajšou. K otázke č. 2, ktorá je takisto formulovaná mimoriadne neprehľadne, postačí uviesť, že predmetom tohto konania je určenie, akým právnym predpisom podliehala ďalšia účastníčka v období od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2016, kedy vykonávala (aj) práce na základe dohody o vykonaní práce pre žalobcu. Naopak, predmetom tohto konania nie je otázka, ako sa má prípadný rozdiel medzi právnymi predpismi členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ sídlo, a členského štátu, ktorého právne predpis sa majú aplikovať, prejaviť vo výške a spôsobe odvádzania poistného zamestnávateľom, prípadne v plnení iných (najmä ohlasovacích) povinností.

Otázka, aký vplyv malo prípadné určenie týchto predpisov až po skončení činnosti zamestnankyne na zodpovednosť a povinnosti žalobcu voči žalovanej, bude relevantná vtedy, keď žalovaná začne vymáhať tieto povinnosti voči žalobkyni. Na základe uvedeného tak kasačný súd konštatuje, že (odhliadnuc od jazykovej nezrozumiteľnosti otázky č. 1) spadajú ostatné otázky medzi určené judikatúrou Súdneho dvora, pri ktorej ani súd poslednej inštancie nemusí predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair; pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33). Vzhľadom na to návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP nepovažoval kasačný súd za dôvodný.