7Ssk/68/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:1019201092.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- TT-43Sa/29/2022
- IČS
- 1019201092
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: X. X., I.. XX. T. XXXX, B. XXXX/X, Z. N., zastúpeného: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36865281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 5. júna 2019, č. 52863-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-43 Sa 29/2022-104 z 5. júna 2024 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je otcom maloletej dcéry M. X., I.. XX. V. XXXX. Od 21. júna 2011 bol povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. Od 1. novembra 2018 uzatvoril so zamestnávateľom ADECCO Slovakia, s. r. o., ako agentúrou dočasného zamestnávania, ďalší pracovný pomer, kde vykonáva prácu „operátora výroby“, čo zahŕňalo aj obsluhu výrobných zariadení a výrobnej linky a manipuláciu s výrobným materiálom, s totožným miestom výkonu práce. Následne žalovanú požiadal o výplatu materského od 1. novembra 2018 z povinného nemocenskéo poistenia pre Mondelez SR Production, s.r.o., pretože maloletú po dohode s jej matkou prevzal do starostlivosti. 2. Pobočka žalovanej v Bratislave mu rozhodnutím z 9. januára 2019 nepriznala tento nárok.
Vyšla zo zistenia, že žalobca aj od 1. novembra 2018 naďalej vykonával pracovnú činnosť a dosahoval z nej príjem v porovnateľnej výške ako z predošlého pomeru u Mondelez SR Production, s. r. o. Zároveň v tomto období nečerpal rodičovskú dovolenku a nedošlo ani k výraznej úprave jeho pracovného času tak, aby sa mohol starať o dieťa vo väčšom rozsahu než pred týmto dátumom. Preto sa podľa pobočky nepovažoval za iného poistenca v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, čím nenaplnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 cit. zák. a nevznikol mu nárok na materské. 3. Ústredie žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 5. júna 2019 potvrdilo toto rozhodnutie. Stotožnilo sa so záverom pobočky, že žalobca aj od 1. novembra 2018 naďalej pracoval v rovnakom zaťažení (minimálne 37,5 hodín týždenne), a nepreukázal, že by si svoje pracovné podmienky prispôsobil tak, aby sa o dieťa mohol skutočne starať. Z povahy jeho práce podľa ústredia vyplývalo, že sa vykonáva v priestoroch zamestnávateľa. Iný poistenec musel dieťa od matky fakticky prevziať do svojej starostlivosti. Ak by postačovala len formálna starostlivosť o dieťa, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoj význam. Podľa ústredia je dohoda o prevzatí starostlivosti otcom len fiktívna, ak ten aj naďalej vykonáva zárobkovú činnosť za nezmenených podmienok a o dieťa sa reálne stará niekto iný. To odporuje účelu materského ako nemocenskej dávky, ktorou sa má vyrovnávať prípad straty, resp. zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti podľa § 2 písm. a) cit. zákona. Skutočnosť, že žalobca si plní svoje rodičovské povinnosti, ešte sama o sebe nezakladá nárok na materské, takáto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. 4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej predovšetkým namietal nemožnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež, že žalovaná uplatnila výklad nad rámec zákona č. 461/2003 Z. z., a preto sú jej právne závery nesprávne. Správny súd (po zrušení jeho predošlého rozsudku č. k. 43 Sa 15/2020-56 rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 81/ 2021) tu napadnutým rozsudkom č. k. TT-43 Sa 29/2022-104 zamietol túto správnu žalobu. Do odôvodnenia v podstate prevzal odôvodnenie zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, ktorý sa zaoberal výkladom ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. Okrem toho vzhľadom na pracovnú činnosť žalobcu považoval za nepravdepodobné, že by si dokázal prispôsobiť svoje pracovné povinnosti tak, aby zároveň mohol poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej, eventuálne zrušenia rozsudku správneho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Naďalej trval na tom, že splnil všetky podmienky priznania materského, keďže podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. prezval dieťa do svojej starostlivosti a podľa § 30 písm. b) cit. zák. nemal príjem, ktorý sa považoval za vymeriavací základ. Hoci mal súčasne uzatvorený pracovný pomer aj s iným zamestnávateľom, než od ktorého žiadal materské, má sa nárok na nemocenskú dávku podľa § 58 cit. zák. posudzovať pri každom nemocenskom poistení samostatne. Materské si uplatnil u zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. a z tohto zamestnania nemá od nástupu na materskú dovolenku žiaden príjem. Z druhého nemocenského poistenia síce má príjem, ale nečerpá žiadnu dávku nemocenského poistenia. Prevzatie dieťaťa do starostlivosti preukázal dohodou uzavretou s matkou dieťaťa a jej čestným prehlásením, že sa o dieťa staral. Podľa žalobcu § 49 ods. 1 cit. zák. pojem starostlivosť žiadnym spôsobom nevymedzuje, preto má ísť o druh starostlivosti s najmenším rozsahom jej poskytovania. Žalovaná podľa neho konala nad rámec svojich zákonných povinností, keď zisťovala, či pracovné povinnosti žalobcu umožňujú zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože svoje rozhodnutie považuje za správne.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. Predmetom prieskumu je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské, ktorý si uplatnil ako zamestnanec zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. od 1. novembra 2018. Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, boli vymedzené v § 30 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 30 cit. zák. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zák. má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará.
Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, ak matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
9. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával zárobkovú činnosť v pracovnom pomere u nového zamestnávateľa ADECCO Slovakia, s. r. o. Námietka žalobcu, že nárok na materské si neuplatňuje z tohto pracovného pomeru, ale z pracovného pomeru, kde nedosahuje žiaden príjem, a preto spĺňa podmienku § 30 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., sa míňa s podstatou dôvodov preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaná totiž netvrdila, že by žalobca nespĺňal podmienku podľa cit. ustanovenia. Poukazy na jeho príjem z nového pracovného pomeru mali len preukazovať, že u tohto zamestnávateľa vykonáva prácu v rovnakom rozsahu ako predtým, a preto je vylúčené, že by sa o dieťa staral v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Už len pre poriadok treba dodať, že judikatúra kasačného súdu sa medzičasom (po vydaní preskúmavaného rozhodnutia) posunula aj v otázke, či súbežné pracovné pomery zakladajú jedno nemocenské poistenie alebo viacero nemocenských poistení (porov. rozsudok sp. zn. 7 Ssk 61/2021).
10. Veľká skupina námietok žalobcu naďalej smeruje k výkladu pojmu „starostlivosť“, resp. spojeniu „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré sú použité v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Ich výkladu sa však kasačný súd vyčerpávajúco venoval v predošlom (zrušujúcom) rozsudku sp. zn. 7 Ssk 81/2021. V ňom súhlasil so žalobcom, že § 49 ods. 1 a 2 cit. zák. nevymedzujú presný obsah a rozsah starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu. Vyšiel však z toho, že materské nadviazalo na peňažnú pomoc v materstve (§ 6 a nasl. zákona č. 88/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky a o dávkach v materstve), ktorá bola pôvodne určená pre matky na obdobie približne šiestich mesiacov po pôrode a až do 31. decembra 2010 bola zásadne obmedzená ôsmimi mesiacmi veku dieťaťa (§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v cit. znení). Ak teda zákonodarca už v pôvodnom znení týchto ustanovení používal pojem „starostlivosť“, malo ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, čiže o osobnú starostlivosť.
To pochopiteľne (už vzhľadom na prirodzené fyziologické potreby matky ako spánok či oddych) neznamená 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však tento pojem vylučuje ponechať dieťa bez dozoru alebo na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín
denne. 11. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa.
Pokiaľ by pre vznik nároku na materské postačovalo iba formálne uzavretie dohody rodičov dieťaťa o prevzatí starostlivosti, prípadne zabezpečenie starostlivosti inou osobou, toto ustanovenie by stratilo svoje opodstatnenie. Pojem starostlivosti podľa § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. zároveň musí byť odlišný od pojmu starostlivosť podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine. Inak by totiž nemalo zmysel, aby otec dieťaťa musel „preberať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou“ v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) cit. zák., keď právo a povinnosť starať sa o dieťa má už každý otec na základe cit. ustanovenia Zákona o rodine. Uvedené závery sú súčasťou stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. aj rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/2020, uverejnený pod č. 5/2022 ZNSS).
12. Kasačný súd tiež uznal, že schopnosť otca dieťaťa starať sa o dieťa aj počas trvajúceho pracovného pomeru sa musí posudzovať vždy s prihliadnutím na pracovnú činnosť, ktorú vykonáva. Povaha činnosti žalobcu (obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom, čo nevyhnutne vyžaduje prítomnosť na určitom pracovisku) vylučuje, aby ich dokázal vykonávať v ustanovenom pracovnom čase 37,5 hodiny týždenne a súbežne dokázal poskytovať dieťaťu starostlivosť v tom zmysle, ako ju vymedzil kasačný súd v predošlom odseku. Keďže práve reálna starostlivosť v takomto zmysle je podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. podmienkou nároku na materské, môže tento nárok v zmysle § 109 ods. 1 cit. zák. vzniknúť len vtedy, ak sa táto podmienka splnila.
Organizačné zložky žalovanej sú potom podľa § 195 ods. 1 cit. zák. povinné zistiť skutočný stav veci a na ten účel si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutia. Žalovaná je teda oprávnená zisťovať, že prevzatie dieťaťa do starostlivosti otcom nie je len formálne, teda či otec má vôbec reálnu možnosť takúto starostlivosť dieťaťu poskytovať. Preto neobstojí námietka žalobcu, že takéto zisťovanie žalovanej je nezákonné. V prerokúvanej veci potom záver žalovanej, že povaha a rozsah vykonávanej práce žalobcu neumožňujú starostlivosť predpokladanú v § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., zodpovedá obsahu administratívneho spisu, má v ňom oporu a zodpovedá aj citovaným ustanoveniam, ako ich kasačný súd vyložil v predošlom texte.
IV. Záver
13. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 15. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. februára 2025