7Ssk/71/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: R.. W. W., I.. X. M. XXXX, S. XXXX/ XX, B., zastúpeného: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 3. septembra 2020, č. SEĽUZ-257-2/2020-OdSP, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Sa 29/2020-200 z 19. januára 2022 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Od 1. januára 1998 sa tento pomer zmenil na služobný pomer profesionálneho vojaka, z ktorého bol žalobca prepustený k 31. januáru 2003 personálnym rozkazom náčelníka generálneho štábu z 8. novembra 2002 kvôli organizačným zmenám.

Vychádzal totiž z toho, že žalobcova služba netrvala 15 rokov, aby mu mohol vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok, ale len 12 rokov. Pretože žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu neodvolal, nadobudlo právoplatnosť a výsluhový príspevok sa mu počas určeného obdobia aj vyplácal.

Zopakoval svoje stanovisko, že sa mu ako služba musí zohľadniť aj obdobie štúdia na vojenskom gymnáziu, a v dôsledku toho tak jeho služba trvala viac než 15 rokov potrebných, aby mu vznikol nárok na tento dôchodok. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím z 29. júna 2020, č. 65407027187508/2020, výsluhový dôchodok nepriznal. Zotrval na svojom názorov, že štúdium na vojenskom gymnáziu nemožno považovať za obdobie služby v zmysle § 58 zákona č. 328/2002 Z. z. Žiaci vojenského gymnázia nemohli byť vojakmi z povolania v zmysle zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov v znení neskorších predpisov a nevykonávali ani inú vojenskú službu. Nezistil ani dôvody, aby sa žalobcovi časť služby vojaka z povolania započítala dvojnásobne. 3. Žalobca v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu obsiahlo opísal režim, ktorý podľa neho panoval na vojenských školách a ktorý opodstatňoval, aby sa toto obdobie považovalo za

Zdôraznil, že žiaci vojenských gymnázií neboli vojakmi v činnej službe a základnú (náhradnú) službu vykonávali až po skončení štúdia. Ich štúdium tak nebolo výkonom vojenskej služby a do služobného pomeru vojakov z povolania boli prijatí až po vykonaní základného (náhradnej) služby. Nepodliehali ani plnému vojenskému režimu. Prijatím na štúdium žiaci nepreberali ani brannú povinnosť, pretože podľa § 6 ods. 1 Branného zákona č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov tak mohli urobiť až od 1. januára kalendárneho roka, v ktorom dovŕšili 17 rokov. Doba služby žalobcu sa v súlade s vojenskými predpismi zaznamenávala v príslušnom výkaze, ktorý žalobca podpísal a pre úrad aj žalovaného je záväzný.

sociálneho zabezpečenia. Záverom žalovaný súhlasil s postupom úradu, ktorý vo veci rozhodol bez ústneho pojednávania, keďže skutkový stav bol zistený z predložených listín a vec si to nevyžadovala [§ 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov].

Postavenie vojenských škôl upravovali školské zákony (zákon č. 186/1960 Zb., zákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách, zákon č. 63/1978 Zb. a zákon č. 29/1984 Zb.) a žiaci vojenských gymnázií nastupovali na základnú (náhradnú) vojenskú službu až v 1. ročníku vojenskej vysokej školy. Túto dobu tak nemožno považovať ani za tzv. inú službu v zmysle § 132 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Rovnako nemohlo ísť o službu vojakov z povolania, pretože podľa § 24 zákona č. 76/1959 Zb. a § 5 ods. 2 Branného zákona sa vojakom z povolania mohol stať až ten, kto absolvoval základnú (náhradnú) vojenskú službu, no nie už ten, kto mal brannú

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

vojenským veliteľom so vzťahom nadriadenosti a podriadenosti, na rozdiel od civilných škôl. V priestoroch kasární dochádzalo k zneužívaniu a porušovaniu školských zákonov, žiaci sa museli zaviazať k ďalšej vojenskej službe po skončení štúdia, boli zapojení do vojenských poplachov a cvičení. 3. Ministerstvo obrany nikdy nevydalo zoznam funkcií v I. a II. kategórii, ako to ustanovovali zákony o sociálnom zabezpečení. Žiakom vojenských gymnázií sa priznávala len III. kategória, hoci pri štúdiu dochádzalo k označeným zneužívaniam. 4. Žalobca bol rozkazom vojenského veliteľa ako žiak zaradený do oficiálnych vojenských štruktúr.

služba žiakov vojenských stredných škôl. Podľa žalobcu sa riadila vojenskými poriadkami, preto by sa toto obdobie malo zohľadňovať rovnako ako u vojakov z povolania. Žalovaný nie je ochotný poskytnúť zoznam predpisov, ktorými sa spravovala služba vojakov z povolania a vojakov základnej služby. 6. Žiaci vojenských gymnázií nepodliehali iným poriadkom než vojaci z povolania.

Zákony o sociálnom zabezpečení hovoria vždy len o „službe“ vojakov bez rozlíšenia, o akú službu ide. Správny súd nezohľadnil, že Zákonník práce č. 65/1965 Zb. zakazoval, aby mladiství konali práce v noci alebo pod zemou. 9. Ustanovenie § 5 ods. 2 Branného zákona dovoľovalo, aby

Žalobca bol ako mladistvý zneužívaný na nútenú službu vo vojsku, keďže mladiství boli ľahko manipulovateľní a neuvedomovali si nebezpečenstvo. Na záver žalobca zdôraznil, že ľudské práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné; takým právom je aj právo nebyť podrobený nútenej práci, ktoré zaručujú aj ďalšie medzinárodné dokumenty.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Vzhľadom na námietku žalovaného zdôrazňuje, že prerokúvaná vec je sociálnou vecou v zmysle § 199 ods. 1 písm. g) SSP a žalobcom je fyzická osoba. Preto správny súd nebol viazaný žalobnými bodmi (§ 203 ods. 2 SSP), čo podľa § 453 ods. 2 SSP znamená, že ani kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi, a tak nie je podstatné, či a ako žalobca svoje sťažnostné body vymedzil. 8. Predmetom konania v prerokúvanej veci je nárok žalobcu na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Z § 1 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že upravuje sociálne zabezpečenie (okrem iného) profesionálnych vojakov, ktoré tvorí aj výsluhové zabezpečenie. Podľa § 3 cit. zák. sa na vzťahy upravené týmto zákonom nevzťahujú všeobecné predpisy o sociálnom poistení, teda zákon č. 461/2003 Z. z., pokiaľ samotný zákon č. 328/2002 Z. z. neustanovuje inak. Zákon č. 328/2002 Z. z. vo vzťahu k profesionálnym vojakom nahradil predošlý zákon č. 114/1998 Z. z. Podľa ustanovenia § 103 ods. 1 prvého bodu zákona č. 114/1998 Z. z. sa na sociálne zabezpečenie vojakov už odo dňa jeho účinnosti (t. j. od 1. mája 1998, porov. § 105 cit. zák.) nepoužívali ustanovenia § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré dovtedy obsahovali osobitné ustanovenia o sociálnom zabezpečení vojakov z povolania. Už z citovaných ustanovení je tak zrejmé, že najneskôr od 1. mája 1998 sa predpisy o sociálnom zabezpečení (sociálnom poistení) na sociálne zabezpečenie vojakov použijú len v tom rozsahu, v akom to osobitne ustanovujú tieto osobitné predpisy. Žalobca sa tak zbytočne zaoberá tým, ako vojenskú službu hodnotil zákon č. 101/1964 Zb., zákon č. 121/1975 Zb. alebo zákon č. 100/ 1988 Zb., keďže závery z týchto právnych predpisov majú len obmedzenú použiteľnosť pre dávky výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Navyše, sporným obdobím je v prerokúvanej veci obdobie rokov 1986 až 1990, ktoré by vôbec nebolo možné posudzovať podľa prvého citovaného zákona, ktorý v danom čase už nebol účinný.

Naopak, vznik nároku na výsluhový dôchodok bol závislý len od doby trvania služby, nie od kategórie funkcie, ktorú vojak počas tejto služby vykonával. To je dôsledkom skutočnosti, že sociálne zabezpečenie vojakov je osobitným systémom sociálneho zabezpečenia, ktorý je koncipovaný užšie a nezohľadňuje všetky osobitosti všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (porov. v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 51/2016).

10. Pojem doby trvania služobného pomeru pre vznik výsluhového dôchodku vymedzuje § 58 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., podľa ktorého sa dobou trvania služobného pomeru rozumie (okrem iného) a) doba základnej (náhradnej) vojenskej služby, b) doba trvania služobného pomeru v ozbrojených silách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 1. januárom 1993, d) doba trvania služobného pomeru v Armáde Českej republiky od 1. januára do 31. marca 1993, f) doba trvania služobného pomeru v ozbrojených silách, ako aj ďalšie doby upravené v písmenách c), e), g) až s), ktoré tvoria doby služby hasičov, colníkov, rôznych záchranárov, prípadne príslušníkov niektorých federálnych zborov. Podľa § 2 ods. 1 Branného zákona účinného až do 31. decembra 1997 ozbrojené sily tvorí predovšetkým vojsko, ktorým sa podľa § 2 ods. 2 cit. zák. rozumie súhrn vojakov, teda osôb, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Už zo znenia tohto ustanovenia je tak zrejmé, že osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti

76/1959 Zb. Podľa § 24 ods. 1 cit. zák. vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Ďalšie ustanovenia § 25 až 32 cit. zák. podrobne upravovali otázky vzniku, obsahu a skončenia tohto služobného

11. Na základe uvedených ustanovení tak možno uzavrieť, že pojem „služobný pomer v ozbrojených silách“ použitý v § 58 ods. 1 písm. b), d) a f) zákona č. 328/2002 Z. z. môže (za obdobie účinnosti zákona č. 76/1959 Zb., teda do 31. decembra 1997) zahŕňať len vojenskú činnú službu vojakov z povolania, pretože len tí túto službu vykonávali v služobnom pomere. Naopak, iné druhy služby sa nevykonávali v služobnom pomere, ale v osobitnom pomere, ktorý sa neoznačoval ako služobný pomer. Podľa citovaného § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. bolo možné služobný pomer vojaka z povolania založiť až po vykonaní základnej (náhradnej)

vojenskej strednej škole. Napokon, ako už zdôraznil správny súd, žalobca sám necitoval čo len jediné ustanovenie, ktoré by takéto posudzovanie tohto obdobia ustanovovalo, a žiadne takéto ustanovenie neoznačil ani v kasačnej sťažnosti. Na základe toho sa aj kasačný súd stotožňuje s názorom, že obdobie štúdia na vojenskej strednej škole nebolo možné podradiť pod žiadnu z definícií pojmu služby podľa § 58 ods. 1 cit. zák., a tak ju nebolo možné ani zohľadniť na účely doby potrebnej na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 cit. zák.

tohto zákona boli vojenskými školami okrem iného aj vojenské stredné odborné školy, na ktoré sa vzťahovali ustanovenia citovaného zákona (okrem vymedzených výnimiek). Vzťahoval sa tak na ne § 15 školského zákona o gymnáziu, ale aj napríklad aj § 44, ktorý dovoľoval zriadiť strednú školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem vzdelávania poskytovala aj celodennú výchovu, stravovanie aj ubytovanie.

13. Oprávnenie ministerstva obrany riadiť štúdium žiakov vojenskej strednej školy tak nevyplývalo z príslušnosti týchto žiakov k vojsku (ozbrojeným silám), ale z citovaného ustanovenia školského zákona. Tieto ustanovenia pritom nijako podrobnejšie neobmedzovali ani ministerstvo školstva v úprave jednotlivých otázok organizácie stredných škôl, a preto ani ministerstvo obrany nebolo bližšie obmedzené, ako upraví tieto otázky na vojenských stredných školách vo vzťahu k ich žiakom. Touto úpravou však ministerstvo obrany nevykonávalo voči žiakom oprávnenie vojenského služobného orgánu (velenia) voči podriadeným, ale oprávnenia ministerstva školstva voči žiakom (federálne Ministerstvo školstva Československej socialistickej republiky totiž v dotknutom období ani neexistovalo, porov. čl. 1 ústavného zákona č. 126/1970 Zb. o zriadení federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen vlády Československej socialistickej republiky). V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna úprava, ktorú ministerstvo obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe.

Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) napríklad tieto otázky (zriaďovanie skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase mimo vyučovania) ministerstvo obrany upravilo inak než ministerstvo školstva, a to tak, aby sa približovali pomerom v ozbrojených silách.

podriaďovali vojakom v činnej službe podľa ich funkcie alebo hodnosti a ich priami nadriadení voči nim mohli uplatňovať výchovné opatrenia podľa čl. 34 a 35. Podľa čl. 27 vykonajú žiaci- nevojaci v 1. ročníku slávnostný sľub (nie prísahu). Čl. 34 upravoval výchovné opatrenia za riadne plnenie úloh, čl. 35 za nedisciplinovanosť, čl. 36 upravoval podmienky zníženia známky zo správania. Hlava 4 tohto predpisu upravovala organizáciu výchovnovzdelávacieho procesu (učebné programy, plány, formy vyučovania, organizáciu do čiat a pod.). Prílohou č. 1 tohto predpisu bol štatút vojenských stredných škôl, ktorý upravoval ich vnútornú organizáciu, riadenie a organizačné poriadky a prílohou č. 4 zásady pre spracovanie vnútorného poriadku. Podľa čl. 2 týchto zásad boli žiaci - nevojaci ubytovaní spravidla vo vojenských internátoch, kde sa mali primerane veku učiť vykonávať základné funkcie a činnosti stanovené v hlave 4 predpisu Zákl-Ř-1. Ďalšie články týchto zásad upravovali organizáciu dňa, zamestnanie, jedlo, činnosť mimo vyučovania a výcviku, vychádzky, návštevy a pod.

gymnázia. Následne podľa čl. 147 písm. a) sa pre absolventov týchto gymnázií určovala náhradná vojenská služba od 1. augusta do 31. decembra v roku prvého ročníka štúdia na vojenskej vysokej škole. 15. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tieto predpisy sa svojím obsahom zásadne nelíšili od obsahu vyhlášky č. 152/1984 Zb., ktorú vydalo ministerstvo školstva republiky pre (nevojenské) stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy. Obsah týchto predpisov bol prispôsobený predmetu a cieľu vzdelávania vo vojenskej strednej škole, to však nemenilo pomer žiaka tejto školy zo štandardného „školského“ na

IV. Záver

16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je správne, a tak je správny aj rozsudok správneho súdu, ktorý správnu žalobu žalobcu zamietol. Jeho kasačná sťažnosť tak nie dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) takisto zamietol. 17. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. mája 2023