7Ssk/7/2024

1. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-7Sa/100/2019-50 zo dňa 05.12.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.11.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie ako prvostupňového správneho orgánu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.08.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení skonštatovala, že nárok na zníženie dôchodkového veku vznikne poistencovi podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. len v prípade, ak zamestnanie v I. pracovnej kategórii trvalo k 31.12.1999. Žalobca v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie získal 17 rokov a 315 dní a vykonával ho do 13.09.1998, čiže zamestnanie I. pracovnej kategórie u žalobcu netrvalo k 31.12.1999. Teda žalobca nesplnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 274 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 174 zákona č. 100/1988 Zb. ku dňu dovŕšenia 58. roku veku, preto nárok na starobný dôchodok podľa uvedených podmienok k 22.02.2019 nevznikol. Na základe týchto skutočností bola jeho žiadosť o starobný dôchodok k 22.02.2019 zamietnutá správne. Žalovaná ďalej uviedla, že žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku.

Správny súd skonštatoval, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie uvedeného v § 14 ods. 2 písm. b) až h), resp. v službe I. kategórie funkcií v stanovenom rozsahu, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že také zamestnanie trvalo do 31.12.1999, ktorú žalobca nesplnil. Zákonodarca jasne stanovil podmienku z pravidla, že „nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak“ (R 48/ 1998).

5. K námietke žalobcu o nesprávnom použití § 175g zákona č. 100/1988 Zb. správny súd uviedol, že zákonom č. 355/1999 Z. z. bolo predĺžené obdobie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do I. kategórie funkcií až do 31.12.1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona) a zákonodarca v § 175g ustanovil, že v konaniach o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. 22.12.1999, sa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pričom konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti zo dňa 11.06.2019 v zmysle § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., a teda toto konanie nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z., a keďže zamestnanie žalobcu v I. pracovnej kategórii alebo službe I. alebo II. kategórie funkcií netrvali k 31.12.1999, súd mal zhodne so žalovanou za preukázané, že

7. Sťažovateľ uviedol, že žiadal o vydanie aktualizovaného osobného listu dôchodkového poistenia (ďalej len „OLDP“) a presný výpočet sumy starobného dôchodku. Napriek jeho požiadavkám kolónky „A“, „H“, „I.AA“, „I“ a „II“ zostali nevyplnené, čím mu žalovaná znemožnila dopočítať sa výšky starobného dôchodku a skontrolovať si výpočet.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 6Ads/141/2011-87 zo dňa 15.2.2012, ktorý žalovaná ignoruje. Podľa sťažovateľa sa na posúdenie nároku nedá použiť výlučne posledná novela § 174 zákona č. 100/1988 Zb., zavedená zákonom č. 355/1999 Z. z. V prípade sťažovateľa bola v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1996 Z. z. stanovená hranica k 31.12.1997 a k uvedenému dátumu podmienku práce v I. pracovnej kategórii splnil a v dobe podania žiadosti o starobný dôchodok bol zamestnaný viac ako 25

10. Sťažovateľ tvrdí, že boli porušené základné ľudské práva a slobody tým, že výkon práce v I. pracovnej kategórii sa mu nijako nezohľadňuje v sociálnej a dôchodkovej oblasti, zasahuje sa do jeho majetkovej sféry, náročnosť a nebezpečnosť práce sa mu na hmotnom zabezpečení v starobe nezohľadnila. Došlo aj k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, lebo žalovaná aj správny súd aj iných správnych konaniach s inými žalobcami podsúvajú právnymi predpismi a dôkazmi nepodložené názory a žalobca sa od vzniku sporu nedočkal meritórneho rozhodnutia, ktoré by definitívne a dávno riešilo jeho

dôchodku. Sťažovateľ namietal, že sa u žalovanej sústavne dovoláva výpočtu sumy starobného dôchodku jednak podľa zákona č. 100/1988 Zb., kde sa zohľadňuje preferovaná kategória a jednak podľa zákona č. 461/2003 Z. z., keď sa kategórie nezohľadňujú, aby si mohol tieto dva výsledky porovnať a slobodne sa rozhodnúť. Položil otázku, odkiaľ má poistenec vedieť, že práve ten výpočet je pre neho najvýhodnejší. Preto podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia generálneho riaditeľa, lebo substancia pre výpočet sumy starobného dôchodku je zdeformovaná. Výpočet starobného dôchodku nie je správny, spravodlivý a žalobcu poškodzuje. Sťažovateľ poukázal na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 7Ssk/62/2021. 12. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti nevyjadrila.

Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (26.11.2019) nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

Podľa § 174 ods. 2 cit. zákona podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

18. Predmetom súdneho prieskumu v tu prejednávanej veci bolo rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 15.11.2019, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovanej zo dňa 02.08.2019 vo veci žiadosti sťažovateľa zo dňa 11.06.2019, ktorou si uplatnil nárok na starobný dôchodok od 22.02.2019 (teda od jeho 58. roku). Žalovaná jeho žiadosť zamietla z dôvodu, že sťažovateľ nesplnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok ku dňu dovŕšenia 58. roku veku, lebo k 31.12.1999 nevykonával zamestnanie v I. pracovnej kategórii alebo službu zaradenú do I. alebo II. kategórie funkcií.

Sťažovateľ tak získal v I. pracovnej kategórii k dátumu 13.09.1998 spolu 17 rokov a 315 dní. 20. K posúdeniu otázky dôchodkového veku žalobcu s ohľadom na § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa nároky, vyplývajúce zo zaradenia do zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie zachovávajú (k týmto nárokom patrí aj zvýhodnený dôchodkový vek), kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ nárok na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nezískal (čo sťažovateľ ani nenamietal). V I. kategórii funkcií získal len 17 rokov a 315 dní, teda menej ako 20 rokov. V administratívnom konaní sa nepreukázalo, že by bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) a b) cit. zákona. Sťažovateľ nedovŕšil ku dňu podania žiadosti a ani v priebehu administratívneho konania dôchodkový vek podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií, kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musia trvať k 31.12.1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015).

Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa tohto znenia zákona však bolo, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1998. Sťažovateľ zjavne túto podmienku nároku nespĺňa. Nie je dôvodná ani námietka sťažovateľa, že jeho nárok mal byť posúdený podľa § 174 cit. zákona v znení zákona č. 376/1996 Z. z. účinného od 01.01.1997 do 31.12.1997.

Vec bola správne posúdená podľa § 174 v znení účinnom od 22.12.1999. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil kasačný súd námietky sťažovateľa v tomto smere ako plne nedôvodné. 23. K námietke sťažovateľa o nevyplnení rubrík „A“, „H“, „I.AA“, „I“ a „II“ v OLDP a o nezapočítaní všetkých odslúžených a odpracovaných rokov v príslušných kategóriách, kasačný súd konštatuje, že je nekonkrétna. Sťažovateľ nešpecifikuje žiadne obdobie, ktoré mu žalovanou nemalo byť zohľadnené. Z OLDP je zrejmé, ktoré obdobia mu žalovaná započítala ako dobu zamestnania, resp. služby profesionálneho vojaka (podľa vysvetliviek k OLDP znak „A“) a ako dobu vojenskej služby (znak „H“). Pokiaľ sa jedná o započítanie doby v I. pracovnej kategórii, táto je tiež v OLDP uvedená a sťažovateľ opakovane (v odvolaní, v správnej žalobe, v kasačnej sťažnosti) potvrdil zistenie správneho orgánu, že jeho zamestnanie v tejto pracovnej kategórii (so započítaním služby v I. kategórii funkcií) trvalo 17 rokov a 315 dní. Uvedený údaj

24. Pokiaľ sťažovateľ až v kasačnej sťažnosti bez akýchkoľvek konkrétností uvádza, že mali byť vyplnené aj kategórie vo vysvetlivkách k OLDP označené ako „I.AA“ a „II.“, kasačný súd konštatuje, že nárok na tieto zvýhodnené kategórie mal preukázať v administratívnom konaní, avšak takúto námietku v ňom ani len nevzniesol. Zo zhromaždených dôkazov však vyplýva, že jeho zamestnanie v období od 07.11.1983 do13.09.1998, kedy pracoval v spoločnosti Istrochem, a. s. v I. pracovnej kategórii, nespadá pod zamestnania zaradené do zvýhodnenej I. AA prac. kategórie (ide o zamestnania uvedené v § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. - zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach).

25. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že správny súd nezistil náležite a vyčerpávajúco skutkový stav, keď nevykonal riadne dokazovanie vo veci. Kasačný súd poukazuje na už viackrát konštatovaný záver, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol vydaný v systéme správneho súdnictva, pričom kasačný súd akcentuje potrebu zohľadňovať jeho špecifiká. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonností vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015). Z tohto uhla pohľadu je potrebné pozerať aj na vykonanie prípadného dokazovania pred správnym súdom, ktoré sa spravidla nevykonáva, a to ani v konaní o žalobách v sociálnych veciach. Kasačný súd zároveň konštatuje, že zo súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovanej,

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľa ohľadom diskriminácie kasačný súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26.09.2012, v ktorom Najvyšší súd SR už konštatoval, že „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ Námietku o diskriminácii nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch žalovaná alebo príslušné správne súdy rozhodli inak. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na ustálenú prax Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach, napr. sp. zn. 7So/71/2012 zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 alebo sp. zn. 9So/88/2011 zo dňa 25.04.2012.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), na ktorú by mal tunajší súd naviazať a nejedná sa ani o rozhodnutie iného súdu (Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie), ktorým by bol tunajší súd viazaný. Okrem toho z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Ads/141/2011 vyplýva, že tamojší súd riešil situáciu započítania doby zamestnania zamestnanca pracujúceho v hlbinných baniach, ktorého pracovný pomer trval do roku 2010, išlo teda o situáciu skutkovo odlišnú od tu prejednávanej veci. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozsudok sp. zn. 7Ssk/62/2021 kasačný konštatuje, že v tam prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovanej zrušené z dôvodu, že žalovaná nesprávne posúdila splnenie podmienok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. Naopak, tento rozsudok vyslovil právny názor súladný s tu vysloveným názorom, že „benefit skoršieho odchodu do dôchodku sa týkal len tých fyzických osôb, ktoré k určitému dňu síce vykonávali zamestnanie alebo funkciu v preferovanej kategórii,

28. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky sťažovateľa ako plne nedôvodné, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku. Preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP.

Sťažovateľ ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 30. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.