7Ssk/73/2022

1. Žalobkyňa je slovenskou štátnou občiankou, ktorá v septembri 2013 odišla do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, kde od 24. septembra 2013 do 14. decembra 2018 vykonávala zárobkovú činnosť u zamestnávateľa Hilton Meats Retail Ltd v pracovnom pomere na dobu neurčitú s ročnou výmerou dovolenky 28 dní (vrátane štátnych sviatkov). Potom, čo pracovný pomer v Spojenom kráľovstve žalobca skončila dohodou so zamestnávateľom, vrátila sa v decembri 2018 na Slovensko a od 15. decembra 2018 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

2018, v ktorom je ako jej súkromná adresa uvedená adresa v F. (Spojené kráľovstvo). 3. Pobočka v Prešove rozhodnutím z 8. augusta 2019, č. 8447/2019-PO-DvN, rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). Na odôvodnenie uviedla, že žalobkyňa nemala podstatnejšie väzby na Slovensku počas jej pobytu v Spojenom kráľovstve, čo podporuje dĺžka pobytu tam a charakter zamestnania. Zanechanie rodičov a pravidelné návštevy nestačia ako dôkaz centra záujmov na Slovensku. Počas posledného zamestnania tak nemala bydlisko v Slovenskej republike, a tak sa na ňu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia. 4. Žalobkyňa v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu uviedla, že na Slovensku navštevovala zubára a chodievala sem štyri až päťkrát do roka. V Spojenom kráľovstve si s priateľom chceli založiť rodinu, to sa im však podarilo až po návrate. Na doplnenie už poskytnutých údajov

Na záver žalobkyňa vyhlásila, že nemá nič, čo by ešte uviedla. 5. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím z 11. októbra 2019 zamietla odvolanie žalobkyne. Po vykonaní podrobnej analýzy kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobkyňa mala počas zamestnania v Spojenom kráľovstve v tomto štáte aj

ňom. Zdôraznila tiež, že možnosť daná v čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je výnimkou z pravidla, a preto si žalobkyňa mala nárok na dávku uplatniť v Spojenom kráľovstve, a nemôže si vyberať, kde tak urobí. Z závere svojho rozhodnutia žalovaná odkázala na početnú judikatúru

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vyjadrila názor, že vo svojom rozhodnutí sa riadne zaoberala výkladom čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Preskúmavané rozhodnutia sú dostatočne jasne odôvodnené, lebo sa podrobne vyrovnala s každým tam uvedeným kritériom odkazom na konkrétne skutočnosti týkajúce sa žalobcu. Názor správneho súdu, že tieto objektívne skutočnosti nie sú rozhodujúce, odporuje podľa žalovanej citovaným ustanoveniam; správny súd ani neuviedol, aká iná okolnosť sa má brať do úvahy. Z čl. 65 ods. 2 základného nariadenia vyplýva, že bydlisko sa musí posudzovať v čase výkonu zárobkovej činnosti, a preto nie je podstatné, kde chcela žalobkyňa žiť potom. Skúmanie úmyslu dotknutej osoby predpokladá čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len v prípade, že objektívne skutočnosti podľa odseku 1 nevedú k jasnému záveru. Podľa žalovanej subjektívne skutočnosti - úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova - nemôžu prevážiť nad objektívnymi skutočnosťami uvedenými v tomto ustanovení. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, ako správny súd posúdil bytovú situáciu žalobkyne, ktorú podľa nej takisto treba posudzovať v kontexte s ostatnými okolnosťami. Žalobkyňa si mohla požiadať o dávku v Spojenom kráľovstve, no právo Európskej únie nevyžaduje, aby žalobkyňa mala na ňu bezpodmienečne nárok v niektorom členskom štáte. Záverom žalovaná zasa odkázala na početnú judikatúru tunajšieho súdu, najvyššieho súdu a správnych súdov. 8. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

11. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa nezískala pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa slovenských právnych predpisov, a tak išlo o to, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobkyňa bola pred rokom 2019 zamestnaná a sociálne poistená v Spojenom kráľovstve, takže podliehala podľa čl. 2 základného nariadenia koordinačným pravidlám tohto nariadenia, a na tom sa nič nezmenilo ani vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie (porov. čl. 32 ods. 1 Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a Európskeho spoločenstva

Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobkyni mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na ňu tieto právne predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.

Slovenskej republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štátu, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22, ale v rovnakom zmysle už rozsudok zo 17. februára 1977 vo veci 76/76, Di Paulo v.

13. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). Bydlisko určitej osoby sa tak v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení.

Ako teda správne zdôraznila žalovaná, úmysel dotknutej osoby je len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.

ich bydliska. Tým samozrejme nie je vylúčené, že môžu subjektívne naďalej pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli, v ktorom sa hovorí ich známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú rodinu.

15. V prerokúvanej veci sa tak kasačný súd stotožňuje s názorom žalovanej, že zistený skutkový poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobkyne v Spojenom kráľovstve už na základe čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. a) Žalobkyňa odišla do Spojeného kráľovstva v septembri 2013. Celkovo tam bývala viac ako päť rokov, početnosť jej návratov na Slovensko sa nakoniec podarilo ustáliť na štyri až päť ročne na niekoľko dní. Takéto návraty sa v zásade nelíšia od bežných dovolenkových ciest, čo zodpovedá aj výmere ročnej dovolenky žalobkyne (28 dní vrátane štátnych sviatkov).

a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobkyne v Spojenom kráľovstve tak takisto vedie k záveru, že centrum jej záujmov sa nachádzalo tam. c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, opäť až v odvolacom konaní sa podarilo ustáliť, že žalobkyňa v Spojenom kráľovstve po celý čas žila so svojím priateľom, s ktorým sa usilovala založiť

Kritérium rodinnej situácie sa týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov) by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné (porov. v tomto zmysle aj odôvodnenie 9 preambuly rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia U2). Aj rodinná situácia žalobkyne tak svedčí viac v prospech toho, že centrum jej záujmov sa nachádzalo v Spojenom kráľovstve. d) K nezárobkovej činnosti žalobkyňa neuviedla nič, a tak toto kritérium nie je nápomocné pre určenie bydliska. e) Bytová situácia žalobkyne v Spojenom kráľovstve bola takisto stabilná.

Slovenskej republike. 16. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobkyňa počas konania poukazovala ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam. Ako už bolo uvedené skôr, pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Preto ani hlásený trvalý pobyt nie je na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia podstatný. Dlhy (záväzky) žalobkyne v Slovenskej republike môžu vysvetľovať dôvod, prečo odišla zarábať do cudziny, to však nevylučuje, že si tam na čas zamestnania premiestnil stredisko svojich záujmov. Bežný účet alebo návšteva zubára v Slovenskej republike nemajú so strediskom záujmov a bydliskom súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.

Rovnako vyhodnotila všetky ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. Žalovaná tak správne vyložila uvedené ustanovenie a správne ho použila na prerokúvanú vec. To, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala (porov. § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.), je podľa kasačného súdu z oboch rozhodnutí dostatočne zrejmé.