7Ssk/76/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:8020200695.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 7Sa/36/2020
- IČS
- 8020200695
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: T.. B. S., nar. X. Q. XXXX, V. N. XXXX/ X, W., zastúpeného: JUDr. Slavomír Hrinko, hosťujúci euroadvokát, Jičínská 2348/10, Praha 3, Česká republika (spolupracujúci advokát: JUDr. Jozef Onďák, Slovenská 69, Prešov), proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 13. októbra 2020, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Sa 36/2020-55 zo 14. februára 2023 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca po štúdiu na vysokej škole od októbra 1968 do júna 1972 bol od januára do júna 1973 zamestnancom gymnázia v Prešove. Po absolvovaní základnej vojenskej služby medzi septembrom 1973 a septembrom 1974 bol v pracovnom pomere k strednej odbornej škole v Prešove až do augusta 1975.
Od septembra 1975 bol znova zamestnancom gymnázia až do decembra 1987 a od januára 1988 do decembra 1992 bol zamestnancom Školskej správy Košice II. Od januára 1993 bol znova v pracovnom pomere ku gymnáziu v Prešove až do konca roka 2008, načo bol evidovaný ako nezamestnaný. Žiadosťou podanou žalovanej si k 20. októbru 2011 uplatnil nárok na výplatu starobného dôchodku od 3. júna 2011. Rozhodnutím zo 14. novembra 2011 mu žalovaná od 3. júna 2011 priznala starobný dôchodok 595,10 €. Z pripojeného osobného listu dôchodkového poistenia vyplýva, že mu na účely jeho výpočtu prihliadla len na obdobia dôchodkového poistenia do 31. decembra 2008. 2. Žiadosťou zo 4. augusta 2014 žalobca požiadal žalovanú o prepočítanie tohto starobného dôchodku, pretože tvrdil, že v Českej republike v roku 2011 prevádzkoval živnosť a v Slovenskej republike okrem toho pracoval pre spoločnosť Axcode s.r.o. Česká správa sociálneho zabezpečenia na formulári E-205 potvrdila, že žalobca v Českej republike získal dobu poistenia od 10. mája do 31. decembra 2011. Žalovaná rozhodnutím zo 7. decembra
2014 zvýšila jeho starobný dôchodok spätne od 3. júna 2011 na 624,30 € a ďalej od 1. januára 2012 na 645 €, od 1. januára 2013 na 656,20 € a od 1. januára 2014 na 665 €. Vo výroku aj odôvodnení uviedla, že tak urobila okrem iného aj na základe čl. 57 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). Z pripojeného osobného listu vyplynulo, že žalovaná dodatočne zohľadnila jednak obdobia rokov 1965 a 1966 (štúdium na strednej škole), ako aj obdobie poistenia získané podľa predpisov Českej republiky od 10. mája do 2. júna 2011. Okrem toho osobitným rozhodnutím z 8. decembra 2014 žalovaná zamietla žiadosť o prepočítanie, pokiaľ sa týkala zamestnania v spoločnosti Axcode s.r.o., pretože toto zamestnanie nezakladalo účasť na dôchodkovom poistení. 3.
Novou žiadosťou z 11. februára 2015 sa žalobca znova domáhal prepočítania svojho starobného dôchodku, kde by sa zohľadnilo aj obdobie poistenia od 3. júna do 31. decembra 2011 získané v Českej republike. Žalovaná najskôr rozhodnutím z 18. februára 2015 túto žiadosť zamietla s odôvodnením, že žalobca v tomto období nezískal obdobie dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
Neskôr toto rozhodnutie nahradila rozhodnutím z 23. júla 2015, ktorým žiadosť takisto zamietla, tentokrát však z dôvodu, že za toto obdobie nemá žalobca žiaden osobný vymeriavací základ v Slovenskej republike, a tým ani osobný mzdový bod žalobcu v zmysle § 61 a 62 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Tieto rozhodnutia zrušil Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1 Sd 30/2015-23 zo 17. septembra 2015, pretože ich považoval za nedostatočne odôvodnené. Aj nové rozhodnutie z 20. novembra 2015, ktorým žalovaná znova zamietla žiadosť žalobcu, zrušil krajský súd rozsudkom č. k. 3 Sd 1/2016-28 z 15. marca 2016 a vytkol jej, že nevysvetlila, ako aplikovala čl. 56 základného nariadenia. 4.
Nato žalovaná rozhodnutím z 2. marca 2017 tretíkrát zamietla žiadosť žalobcu z 11. februára 2015. Zistila, že rozhodnutím zo 6. októbra 2016 Česká správa sociálneho zabezpečenia zamietla žalobcovu žiadosť o starobný dôchodok podľa právnych predpisov Českej republiky, pretože nezískal ani rok poistenia. Žalovaná ďalej v odôvodnení znova odkázala na čl. 56 základného nariadenia, ktorý sa má použiť na účely výpočtu dávky podľa čl. 52 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia. Napriek odvolaniu žalobcu generálny riaditeľ žalovanej toto rozhodnutie potvrdil svojím rozhodnutím z 9. apríla 2017. Na odôvodnenie zdôraznil, že čl. 56 základného nariadenia sa použije pri výpočte dávky podľa čl. 52 ods. 1 písm. b) nariadenia, ale aj pri valorizáciách. Z tohto ustanovenia vyplýva, že pri žalovaná má prihliadať len na príjem žalobcu dosiahnutý podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
V období od 3. júna do 31. decembra 2011 však žalobca žiaden takýto príjem nedosiahol, a tak chýba jedna z veličín na výpočet zvýšenia starobného dôchodku v zmysle § 66 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Správny súd svojím rozsudkom č. k. 2 Sa 10/2019-61 z 30. januára 2020 zrušil rozhodnutie generálneho riaditeľa podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Vytkol mu, že sa nezaoberal aplikáciou čl. 57 ods. 3 základného nariadenia, ktoré vyžaduje, aby dobu poistenia z iného členského štátu kratšiu ako jeden rok, za ktorú tento štát neprizná žiadnu dávku, zohľadnil posledný štát, ktorého inštitúcia rozhoduje o priznaní dávky. V závere mu uložil „opätovne sa zaoberať žiadosťou žalobcu o zvýšenie“, pričom mal „opätovne posúdiť“ obdobie od 3. júna do 31. decembra 2011 a „rozhodnúť vo veci zvýšenia“ starobného dôchodku.
5. Po vrátení veci generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 13. októbra 2020 zmenil rozhodnutie z 2. marca 2017 tak, že zamietol žiadosť žalobcu z 11. februára 2015 tak podľa čl. 56 ods. 1 písm. c), ako aj podľa čl. 57 ods. 3 základného nariadenia.
V odôvodnení zhrnul prerokúvanú vec a dospel k záveru, že doby zamestnania získané pred 1. januárom 1993 sa podľa čl. 20 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (č. 318/1994 Z. z.) a čl. 15 Správnej dohody k tejto zmluve (č. 175/ 1995 Z. z.) považujú za obdobia poistenia podľa predpisov Slovenskej republiky.
Jediným obdobím poistenia podľa právnych predpisov Českej republiky je tak obdobie od 3. mája do 31. decembra 2011. Obdobie od 3. júna do 31. decembra 2011 je kratšie ako jeden rok a žalovaná naň prihliadala ako na obdobie poistenia v zmysle čl. 57 ods. 3 základného nariadenia.
Podľa čl. 56 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia sa však má aj za toto obdobie prihliadať len na vymeriavací základ v Slovenskej republike, ktorý však žalobca nemal. 6. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 7 Sa 36/2020-55. Po zopakovaní priebehu konania a citácii príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 3 ods. 1 písm. d), čl. 56 a čl. 57 základného nariadenia a čl. 20 Zmluvy o sociálnom zabezpečení (č. 318/1994 Z. z.) odkázal na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia, ktoré považoval za dostačujúce.
Zopakoval, že žalobca žiada zvýšenie starobného dôchodku za obdobie poistenia od 3. júna do 31. decembra 2011 (získané v Českej republike), čo by si podľa § 66 ods. 3 zákona č. 461/ 2003 Z. z. vyžadovalo vymeriavací základ v Slovenskej republike. Ten však žalobca nemal, a preto nie je možné priznať žiadané zvýšenie. Postup žalovanej bol podľa správneho súdu v zhode s predošlým zrušujúcim rozsudkom, pretože žalovaná riadne prihliadla na čl. 57 ods. 3 základného nariadenia. Toto ustanovenie sa však primárne týka priznania dávky, nie otázky zvyšovania dávky, a preto neupravuje presný postup, akým sa má postupovať, ak poistenec získal v inom členskom štáte vymeriavací základ po vzniku nároku na starobný dôchodok. Celý čl. 57 cit. nar. sa týka zohľadnenia období poistenia, nie vymeriavacích základov.
Správny súd odmietol aj tvrdenia o diskriminácii žalobcu, pretože nezistil, že by žalovaná postupovala odlišne pri zohľadňovaní dôb poistenia získaných v iných členských štátoch. Žalobca nesplnil kritériá podľa § 66 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 56 ods. 1 písm. c) základného nariadenia, a preto nie je možné priznať mu za obdobie poistenia 3. júna až 31. decembra 2011 zvýšenie starobného dôchodku podľa slovenských právnych predpisov.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej. Na úvod vytkol žalovanej, že v rozpore s § 191 ods. 6 SSP nerešpektovala právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom rozsudku č. k. 3 Sd 1/2016-28 z 30. januára 2019 (správne malo ísť o rozsudok č. k. 2 Sa 10/2019-61), podľa ktorého mala žalobcovi priznať zvýšenie starobného dôchodku na základe čl. 57 ods. 3 základného nariadenia. Hoci na to žalobca poukazoval v žalobe, správny súd na to nijako nereagoval. Ďalej žalobca vytkol správnemu súdu, že ak nepovažoval za aplikovateľný čl. 57 ods. 3 cit. nar., mal sa zaoberať aplikáciou čl. 57 ods. 1 a 2, ktorý priamo odkazuje na postup podľa čl. 52 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia. Správny súd podľa žalobcu neuviedol, že by sa na vec nevzťahovalo žiadne ustanovenie základného nariadenia, ale vylúčil len použitie čl. 57 ods. 3. Tým je rozsudok nedostatočne odôvodnený, a to osobitne v situácii, že správny súd sa odklonil od skoršieho rozsudku súdu v tej istej veci. Právny názor správneho súdu vedie k diskriminácii žalobcu len preto, že pracoval vo viacerých členských štátoch, čo je v priamom rozpore s čl. 5 písm. b) základného nariadenia. Okrem toho žalobca odkázal na ods. 13 a 14 preambuly tohto nariadenia. Postupom žalovanej mu nebude za obdobie odpracované v Českej republike priznaná žiadna dávka. 8. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože jej rozhodnutia i rozsudok správneho súdu sú správne.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 10. Žalobca predovšetkým namietal, že žalovaná pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia nerešpektovala záväzný právny názor vyjadrený v predošlom zrušujúcom rozsudku správneho súdu. Podľa § 191 ods. 6 SSP platí, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. V prerokúvanej veci z odseku 6 tohto rozsudku predovšetkým vyplýva, že správny súd zrušil predošlé rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, teda ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a tiež preto, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa kasačného súdu treba pri posudzovaní toho, aký právny názor vyslovil súd, vychádzať v prvom rade z uplatnených zrušujúcich dôvodov. Ak súd zrušuje rozhodnutie ako nepreskúmateľné alebo kvôli vadám v skutkovom stave, nemožno dobre tvrdiť, že tým zároveň vyslovuje záväzný právny názor na hmotnoprávne posúdenie samej veci. Napokon, ani formulácie zvolené v predošlom rozsudku nesvedčia o tom, že by správny súd ukladal žalovanej konkrétny postup výpočtu zvýšenia starobného dôchodku žalobcu na základe čl. 57 ods. 3 základného nariadenia. Preto žalovaná neporušila ustanovenie § 191 ods. 6 SSP pri vydávaní tu preskúmavaného rozhodnutia. 11. V kasačnom konaní nie je vôbec sporné, že žalobca už 2. júna 2011 dosiahol dôchodkový vek podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. a pretože zároveň splnil aj podmienku najmenej 15 rokov dôchodkového poistenia, vznikol mu v tento deň nárok na starobný dôchodok podľa uvedeného zákona (porov. § 109 ods. 1 cit. zák.). Takisto nie je sporné, že získal od 3. júna do 31. decembra 2011 obdobie poistenia podľa právnych predpisov Českej republiky. Podstatou sporu v prerokúvanej veci je otázka, či a ako mala žalovaná zohľadniť toto obdobie pre starobný dôchodok vyplácaný podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. by totiž obdobie dôchodkového poistenia v zmysle § 60 cit. zák. získané po vzniku nároku na starobný dôchodok (pri jeho súčasnom poberaní) viedlo k tomu, že tento dôchodok by sa zvýšil v zásade o jednu polovicu dôchodku, ktorý prislúcha k tomuto obdobiu. Otázkou teda je, či existuje právny dôvod, aby sa na tento účel rovnako posudzovalo aj obdobie poistenia získané takto podľa českých právnych predpisov. 12. Žalobca v tomto smere zdôrazňoval čl. 5 písm. b) základného nariadenia, podľa ktorého má členský štát určitým faktom resp. udalostiam, ktorým jeho vlastný právny poriadok priznáva právne účinky, priznať rovnaké účinky, aj keď sa stali v inom členskom štáte. Z toho žalobca vyvodzoval, že účinky obdobia dôchodkového poistenia podľa slovenských právnych predpisov sa majú prisúdiť aj obdobiu, ktoré žalobca získal podľa českých právnych predpisov.
Zásady zaobchádzania s jednotlivými dobami však upravuje osobitne čl. 6 základného nariadenia, ktorý je v tomto smere lex specialis oproti čl. 5 (porov. aj predvetie čl. 5 „pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovení inak. . .“). Podľa uvedeného čl. 6 zasa platí, že pokiaľ nie je ustanovené inak, má príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého (okrem iného) nadobudnutie, zachovanie, trvanie alebo znovunadobudnutie práva na dávky podmieňujú ukončením dôb poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliskom, zohľadniť v potrebnom rozsahu doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli tieto doby dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje. Citované ustanovenie tak v zásade zabezpečuje, že doby považované za doby poistenia podľa českých právnych predpisov zohľadní žalovaná aj na účely priznania starobného dôchodku podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z.
13. Ako však opäť vyplýva z predvetia čl. 6, aj toto ustanovenie sa uplatňuje len subsidiárne, ak samo nariadenie neurčuje inak. Predmetom sporu v prerokúvanej veci je starobný dôchodok, ktorý je upravený v kapitole 5 hlavy III základného nariadenia. Pretože doba poistenia žalobcu podľa českých právnych predpisov do 31. decembra 2011 nedosahovala jeden rok, domáhal sa žalobca použitia čl. 57 tejto kapitoly. Podľa odseku 1 tohto článku platí, že bez toho, aby tým bol dotknutý čl. 52 ods. 1 písm. b), inštitúcia nemusí poskytovať dávky vo vzťahu k dobám dosiahnutým podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje a ktoré sa zohľadňujú v čase vzniku poistnej udalosti, ak trvanie uvedených dôb je kratšie ako jeden a zohľadnením iba týchto dôb sa nezískava žiaden nárok. V takom prípade podľa odseku 2 zohľadnia tieto doby príslušné inštitúcie na účely čl. 52 ods. 1 písm. b) bodu i). Podľa čl. 57 ods. 3 potom, platí, že ak by uplatnenie odseku 1 malo za následok, že všetky inštitúcie daných členských štátov by sa zbavili svojich povinností, dávky sa poskytnú výlučne podľa právnych predpisov posledného z
uvedených štátov, ktorého podmienky sú splnené. 14. Už na prvý pohľad je tak celkom zrejmé, že čl. 57 ods. 3 zákl. nariadenia nedopadá na situáciu žalobcu. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je totiž to, že žiadna inštitúcia by na základe odseku 1 v čase vzniku poistnej udalosti nezohľadnila obdobia kratšie ako jeden
rok. Inak povedané, toto ustanovenie upravuje - prakticky veľmi zriedkavú - situáciu, že určitá osoba pred poistnou udalosťou (teda dosiahnutím podmienok nároku na starobný dôchodok) získala vo viacerých členských štátoch vždy len dobu kratšiu ako jeden rok, hoci po ich sčítaní by získala dobu, ktorá by inak mohla viesť k vzniku takého nároku. Pokiaľ by sa každý členský štát zbavil svojej povinnosti podľa čl. 57 ods. 1, nepoberala by takáto osoba nárok zo žiadneho členského štátu, čo by nebolo v súlade s cieľom koordinačných predpisov.
V prerokúvanej veci však žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa slovenských právnych predpisov 2. júna 2011, pričom žalovaná pri jeho určení zohľadnila aj obdobie kratšie ako jeden rok získané pred týmto dátumom podľa českých právnych predpisov (3. mája až 2. júna 2011). Žalobca tak nie je v situácii, ktorej má brániť ustanovenie čl. 57 ods. 3 zákl. nariadenia. Okrem toho sa čl. 57 ods. 1 a 2 - ako plynie z ich jasného znenia - táka len dôb poistenia získaných do poistnej udalosti (porov. ďalej odsek 16). 15. Žalovaná, ale aj správny súd vo svojich rozhodnutiach obsiahlo odkazovali na čl. 56 ods. 1 písm. c) základného nariadenia. Z predvetia tohto ustanovenia je zrejmé, že pravidlá ustanovené v tomto odseku sa vzťahujú na výpočet teoretických a paušálnych čiastok uvedených v čl. 52 ods. 1 písm. b). Účelom citovaného ustanovenia tak nie je určiť pravidlá platné všeobecne pre všetky nároky, ale len pravidlá, ktoré sa majú použiť na účely čl. 52 ods. 1 písm. b). Preto je ustanovenie čl. 56 ods. 1 vždy nutné vykladať v súvislosti s čl. 52 ods. 1 písm. b).
Podľa tohto ustanovenia, ktoré je uvedené pod marginálnou rubrikou „Priznanie dávok“, platí, že príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude náležať, vypočítaním teoretickej výšky a následne skutočnej výšky (paušálna dávka) takto: i) teoretická výška je rovná dávke, na ktorú by si daná osoba mohla uplatňovať nárok, ak by všetky doby poistenia a/alebo bydliska, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje [v] deň priznania (určenia) takejto dávky; ii) príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky podľa pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov všetkých daných
členských štátov. 16. Z citovaného znenia čl. 52 ods. 1 písm. b) (a v tejto súvislosti aj čl. 57 ods. 1 a 2) základného nariadenia tak predovšetkým vyplýva, že postup určenia paušálnej dávky sa uplatňuje zásadne v okamihu prvého určovania (priznávania) starobného dôchodku po poistnej
udalosti. Takouto poistnou udalosťou je v prípade dávok v starobe [porov. účel dôchodkového poistenia vymedzený v § 2 písm. d) prvom bode zákona č. 461/2003 Z. z.] zásadne dosiahnutie určeného dôchodkového veku. Cieľom úpravy výpočtu teoretickej dávky je podľa judikatúry Súdneho dvora je pracovníkovi zabezpečiť maximálnu teoretickú výšku dávky, ktorú by si mohol nárokovať, ak by sa všetky doby poistenia dosiahli v dotknutom členskom štáte.
Na druhej strane výpočet paušálnej dávky má za cieľ rozdeliť príslušné náklady na dávky medzi inštitúcie dotknutých členských štátov v pomere k dĺžke dôb poistenia dosiahnutých podľa právnych predpisov každého z týchto členských štátov.
Takéto uplatnenie zásady pomernosti v štádiu výpočtu skutočnej výšky namiesto uplatnenia zásady úhrnu je odôvodnené neexistenciou spoločného systému sociálneho zabezpečenia, ktorá zakladá potrebu zachovať finančnú celistvosť systémov sociálneho zabezpečenia členských bez toho, aby bol takýto postup na úkor pracovníkov uplatňujúcich svoje právo na voľný pohyb (porov. napr. rozsudok z 21. októbra 2021, C-866/19, Zakład Ubezpieczeń Społecznych Oddział w Warszawie, ods.
38 a 41). Práve pre určenie tohto pomeru ustanovenie čl. 52 ods. 1 písm. b) fixuje okamih, ku ktorému sa dĺžka dôb poistenia počíta, na okamih vzniku poistnej udalosti. Podľa kasačného súdu je znenie tohto ustanovenia natoľko jasné (porov. napríklad „periods completed before materialisation of the risk“ v angličtine, „des périodes accomplies avant la réalisation du risque“ vo francúzštine, „vor Eintritt des Versicherungsfalls zurückgelegte Zeiten“ v nemčine, „doby získané před vznikem sociální události“ v češtine alebo „razdoblja navršene prije nastanka osiguranog slučaja“ v chorvátčine), že nebolo nevyhnutné sa obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou (porov. čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a napr. rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, ods. 33).
17. Vo výsledku tak obstojí právny záver správneho súdu a žalovanej, že obdobie poistenia od 3. júna do 31. decembra 2011, ktoré žalobca získal podľa právnych predpisov Českej republiky, nie je možné zohľadniť na účely výpočtu paušálnej dávky v zmysle čl. 52 ods. 1 písm. b) základného nariadenia, pretože boli získané až po vzniku poistnej udalosti, teda po dosiahnutí dôchodkového veku. Osobitnému postaveniu týchto dôb podľa zákona č. 461/ 2003 Z. z. zodpovedá aj spôsob výpočtu starobného dôchodku za tieto doby, keďže sa počíta vždy z reálne dosiahnutého osobného vymeriavacieho základu len v tomto období.
Naopak, na toto obdobie sa zásadne nepoužíva priemerný osobný mzdový bod, ktorý je základom výpočtu starobného dôchodku až do okamihu vzniku nároku naň (porov. § 65 cit. zák.). Ustanovenie čl. 56 ods. 1 písm. c) základného nariadenia pritom ukladá, aby pri výpočte teoretickej a paušálnej dávky príslušná inštitúcia i) vypočítala základ na výpočet dávok (teda v Slovenskej republike zásadne osobný mzdový bod a priemerný osobný mzdový bod) zásadne len za doby poistenia získané podľa slovenských právnych predpisov a následne ii) tieto veličiny aplikovala aj na doby poistenia podľa právnych predpisov iných členských štátov. Pretože žalobca medzi 3. júnom a 31. decembrom 2011 nedosiahol žiadnu dobu poistenia podľa slovenských právnych predpisov, nie je možné určiť základ v zmysle čl. 52 ods. 1 písm. c) bodu i).
Tento nedostatok by tak bolo možné napraviť len tým, že by sa na toto obdobie použila hodnota priemerného osobného mzdového bodu určená za obdobie pred dosiahnutím dôchodkového veku; to by však vôbec nezodpovedalo postupu tohto výpočtu v zmysle § 66 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Okrem toho by to viedlo k systémovej diskriminácii pri výpočte starobného dôchodku podľa tohto ustanovenia medzi osobami, ktoré toto obdobie získali podľa slovenských právnych predpisov, a osobami, ktoré by ho získali podľa právnych predpisov iného členského štátu.
18. Už len pre poriadok sa dopĺňa, že skutočnosti, ktoré nastávajú po vzniku nároku na príslušné dávky, základné nariadenie zohľadňuje v ustanovení čl. 59. Podľa odseku 1 tohto článku platí, že ak sa metóda určenia dávok alebo pravidlá na výpočet dávok zmenili podľa právnych predpisov členského štátu, alebo ak sa osobná situácia danej osoby zmenila tak, že podľa týchto právnych predpisov by to viedlo k úprave výšky dávky, vykoná sa nový výpočet v súlade s čl. 52. Aj v tomto prípade tak je možné vykonať nový výpočet len v súlade s čl. 52, teda v súlade s tým, čo bolo vysvetlené v predošlých odsekoch.
Z toho plynie, že na účely výpočtu paušálnej dávky sa zohľadnia len zmeny okolností, ktoré môžu spätne ovplyvniť výpočet tejto dávky k okamihu vzniku poistnej udalosti v zmysle čl. 52 ods. 2 písm. b) základného nariadenia. V prerokúvanej veci však žiadne takéto okolnosti nenastali, pretože sporným je len obdobie po dosiahnutí dôchodkového veku, teda po poistnej udalosti v tom zmysle, ako ju rozumie citované ustanovenie základného nariadenia.
Toto obdobie získané podľa českých právnych predpisov by tak podľa uvedeného ustanovenia nemohlo byť zohľadnené pri výpočte paušálnej dávky slovenskou inštitúciou podľa slovenských právnych predpisov.
IV. Záver
19. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 20. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. mája 2024