7Ssk/80/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:5022200524.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 14Sas/2/2024
- IČS
- 5022200524
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M a JUDr. Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu: T.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX/XX, XXX XX L., proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, so sídlom Šagátova 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: GR ZVJS-d-12379/14-2022 zo dňa 03.08.2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Sas/2/2024-82 zo dňa 23.06.2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Predmet konania
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 14Sas/2/2024-82 zo dňa 23.06.2025 Správny súd v Banskej Bystrici zamietol správnu žalobu žalobcu zo dňa 16.09.2022, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: GR ZVJS-d-12379/14-2022 zo dňa 03.08.2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.) v spojení s § 30 ods. 1 písm. f) zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej „správny poriadok“) zastavil správne konanie začaté na základe žiadosti žalobcu zo dňa 04.07.2022, nakoľko vo veci už začal konať iný príslušný správny orgán a konanie nebolo právoplatne skončené. Správny súd účastníkom konania náhradu trov konania a kasačného konania nepriznal.
II. Administratívne konanie
2. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca sa žiadosťou zo dňa 20.04.2022 (25. žiadosť v poradí), doručenou žalovanému dňa 20.04.2022, domáhal priznania starobného dôchodku; konanie o jeho žiadosti zo dňa 20.04.2022 bolo skončené rozhodnutím ministerstva č. 18602/ 2022-20 zo dňa 09.09.2022. Žiadosťou zo dňa 04.07.2022 (26. žiadosť v poradí), doručenou žalovanému dňa 07.07.2022, z totožných dôvodov a s totožnou argumentáciou ako v žiadosti zo dňa 20.04.2022, opätovne sa domáhal priznania starobného dôchodku. Poukázal v nej na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 31.10.2012 a 30.04.2014, podľa ktorých má o nároku na starobný dôchodok rozhodnúť Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „GR ZVJS“) a uviedol, že žalovaný mu starobný dôchodok napriek právoplatným rozhodnutiam NS SR nepriznal, tak opätovne žiada o jeho priznanie. 3. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 03.08.2022 podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v spojení s § 30 ods. 1 písm. f) správneho poriadku konanie začaté na základe žiadosti žalobcu zo dňa 04.07.2022 zastavil, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán a konanie nebolo právoplatne skončené. V poučení uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať a toto rozhodnutie procesnej povahy je preskúmateľné správnym súdom. Sťažovateľ napriek poučeniu podal proti preskúmavanému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaný vybavil listom, v ktorom žalobcu upovedomil o skutočnosti, že proti rozhodnutiu vydanému podľa § 30 ods. 1 písm. f) správneho poriadku nie je možné podať odvolanie.
III. Konanie na správnom súde
4. Na základe správnej žaloby správny súd v poradím prvým rozhodnutím odmietol žalobu ako neprípustnú. Toto rozhodnutie bolo kasačným súdom zrušené a vec bola správnemu súdu vrátená na ďalšie konanie. V ďalšom konaní dňa 20.05.2025 sťažovateľ správnemu súdu doručil podanie označené ako „vyjadrenie k zaslanému predvolaniu“, v ktorom uviedol, že GR ZVJS nemôže vystupovať ako žalovaný, lebo nemá právnu subjektivitu, táto patrí len ministerstvu.
Na pojednávaní dňa 23.06.2025 sťažovateľ zopakoval, že preskúmavané rozhodnutie GR ZVJS je protiprávne z dôvodu absencie zákonného splnomocnenia rozhodovať o starobných dôchodkoch, na ktoré vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb., pretože o ňom má konať Sociálna poisťovňa.
5. Správny súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že (vzhľadom na uplatnený petit žaloby) nemôže vyhovieť žalobnému návrhu žalobcu na uloženie povinnosti správnemu orgánu postúpiť žiadosť žalobcu zo dňa 04.07.2022 na priame vybavenie Sociálnej poisťovni, ústredie ani návrhu žalobcu na zastavenie konania o inej správnej žalobe zo dňa 03.08.2022.
K procesnému postaveniu žalovaného správny súd uviedol, že žalobca podal žiadosť o priznanie starobného dôchodku dňa 04.07.2022 žalovanému. Správny súd uviedol, že cit. „podľa § 4 ods. 1 písm. v) zákona č. 4/2021 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže“ [správne podľa § 4 ods. 1 písm. u) zákona č. 4/2001 Z. z. účinného v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia, pozn. kasačného súdu] zbor v rámci svojej pôsobnosti plní úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy, ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis, pričom podľa poznámky 5a) ide aj o rozhodovanie podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Správny súd tak ustálil, že žalovaný mal oprávnenie vo veci konať a má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania ako žalovaný.
6. K námietke žalobcu, že len Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) má právnu subjektivitu a teda malo byť žalovaným, pričom žalobca poukázal na časť rozhodnutia sp. zn. 7Sžsk/54/2019, správny súd uviedol, že toto rozhodnutie nemožno použiť na tu prejednávanú vec. Podľa správneho súdu v uvedenom rozhodnutí kasačný súd riešil otázku účastníka konania, ktorý bol Krajským súdom v Žiline označený ako „Minister spravodlivosti Slovenskej republiky“, pričom predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie ministerstva.
Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaným v danej veci môže byť len ministerstvo. Správny súd opakovane poukázal na to, že GR ZVJS plní úlohy orgánu štátnej správy aj v otázkach sociálneho zabezpečenia. 7. K preskúmavanému rozhodnutiu správny súd uviedol, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný posúdením žiadosti zo dňa 04.07.2022 dospel k záveru, že žalobca sa totožného nároku domáhal aj žiadosťou zo dňa 20.04.2022, pričom konanie o žiadosti nebolo ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia právoplatne skončené.
Na základe uvedeného preto žalovaný dospel k záveru o existencii neodstrániteľnej prekážky konania, konkrétne prekážky skôr začatého konania, s čím sa správny súd stotožnil, pretože skôr začaté administratívne konanie o totožnej veci nebolo skončené ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia. Námietky nesmerujúce voči preskúmavanému rozhodnutiu, ale týkajúce sa samotného nároku žalobcu na starobný dôchodok, správny súd vyhodnotil ako irelevantné. 8.
V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku sa správny súd vyjadril k správaniu žalobcu, ktorý rušil dôstojný priebeh pojednávania konaného dňa 23.06.2025 a jeho správanie malo znaky pohŕdania súdom. Správny súd uviedol, že sa rozhodol neuložiť žalobcovi poriadkovú pokutu, nakoľko mal za to, že by to vo vzťahu k osobe žalobcu nebolo účelné a za dostatočné považoval odsúdenie správania žalobcu v písomnom vyhotovení rozhodnutia.
IV. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
9. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“). Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok, zrušiť preskúmavané rozhodnutie, uložiť GR ZVJS povinnosť odstúpiť žiadosť zo dňa 04.07.2022 Sociálnej poisťovni ako vecne príslušnému správnemu orgánu a uložiť jej v zákonom stanovenej lehote rozhodnúť písomným rozhodnutím o tejto jeho žiadosti. 10. Sťažovateľ uviedol, že správny súd si nesprávne vyložil ust. § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. a § 173i zákona č. 100/1988 Zb., čím došlo k ich porušeniu, lebo výslovne určujú, že rozhodovanie o starobných dôchodkoch priznávaných podľa skorších právnych predpisov patrí do právomoci Sociálnej poisťovne. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 23.06.2025 namietal protiprávne postavenie GR ZVJS ako účastníka konania, žiadal, aby súd zrušil preskúmavané rozhodnutie a navrhol uložiť GR ZVJS povinnosť odstúpiť jeho žiadosť Sociálnej poisťovni ako výlučne príslušnému orgánu. Správny súd legitimizoval účasť nepríslušného orgánu v konaní a jemu neprináležiace rozhodovanie o nároku, ktoré patrí do výlučnej právomoci Sociálnej poisťovne. 11. Sťažovateľ ďalej uviedol, že rozhodnutie môže byť nepreskúmateľné, pretože súd neuviedol, na základe akých právnych úvah považuje GR ZVJS za príslušnú protistranu v danom spore, nevysporiadal sa s argumentmi žalobcu, že GR ZVJS nemá zákonné splnomocnenie konať. Správny súd legitimizoval protiprávny postup GR ZVJS, umožnil, aby nepríslušný orgán nielen rozhodol vo veci, ale aj následne obhajoval svoje nezákonné rozhodnutie na verejnom pojednávaní. Tým došlo k porušeniu princípov zákonnosti, právnej istoty, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V závere uviedol, že ak súd prejednal a rozhodol vec, na ktorú nemal zákonné oprávnenie, ide o ťažké procesné porušenie ústavných práv účastníkov konania a viesť aj k zodpovednosti štátu za nesprávny výkon súdnictva. 12. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti nevyjadril.
V. Posúdenie veci kasačným súdom
13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný podľa § 453 ods. 2 veta prvá SSP, zistil, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.
14. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, pričom poukazuje na pre vec podstatné skutočnosti.
15. V tu prejednávanej veci sa sťažovateľ domáhal preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania, proti ktorému nie je v zmysle správneho poriadku prípustné odvolanie. Hlavnou námietkou sťažovateľa v kasačnej sťažnosti bolo, že súd neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný nebol príslušný na rozhodnutie vo veci jeho starobného dôchodku a s jeho námietkou sa nevysporiadal. Okrem toho namietal absenciu právomoci správneho súdu na prejednanie a rozhodnutie veci.
14. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. Podľa § 142 ods. 4 písm. c) zák. č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia
rozhodujú, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky. 15. Kasačný súd sa primárne zaoberal námietkou sťažovateľa o absencii zákonného oprávnenia na prejednanie a rozhodnutie veci na strane súdu. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ na Správny súd v Banskej Bystrici dňa 16.09.2022 podal žalobu, ktorou sa domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia GR ZVJS č. GR ZVJS-d-12379/14-2022 zo dňa 03.08.2022 o zastavení konania o jeho žiadosti zo dňa 04.07.2022, ktorou si uplatnil nárok na
starobný dôchodok. V zmysle ust. § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c) správne súdy preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (o. i.) a rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. V tu prejednávanej veci podal sťažovateľ správnu žalobu v sociálnych veciach proti rozhodnutiu útvaru sociálneho zabezpečenia žalovaného orgánu verejnej správy (GR ZVJS), čím bola daná právomoc správneho súdu túto jeho žalobu prejednať a o nej rozhodnúť. Námietka žalobcu je teda plne nedôvodná.
16. K námietke sťažovateľa, v ktorej namietal, že GR ZVJS nebolo na konanie o jeho žiadosti príslušné a správny súd sa s touto jeho námietkou nevysporiadal, kasačný súd poukazuje na bod 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ sám svojou žiadosťou zo dňa 04.07.2022 inicioval začatie konania práve na GR ZVJS a tento vo veci konal. Kasačný súd dodáva, že žalobca v podanej žiadosti zo dňa 04.07.2022 nespochybňoval oprávnenie GR ZVJS vo veci rozhodnúť, naopak sa odvolával na jeho povinnosť rozhodnúť.
Keďže orgán, ktorému vec došla, zistil, že v totožnej veci totožného žiadateľa sa vedie dosiaľ neskončené konanie, správne rozhodol o zastavaní neskoršieho konania tu preskúmavaným rozhodnutím. Sťažovateľ nevzniesol žiadnu relevantnú námietku, ktorá by spochybňovala alebo vyvracala dôvody, pre ktoré bolo preskúmavané rozhodnutie vydané a kasačný súd sám nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. 17. Čo sa týka samotnej kompetencie žalovaného o žiadosti sťažovateľa rozhodovať, postačí poukázať na rozsudok sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31.10.2012, v ktorom NS SR k otázke príslušnosti inštitúcie na rozhodovanie o nároku totožného sťažovateľa na starobný dôchodok vyslovil cit.: „Keďže nárok navrhovateľa na starobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004, v konaní o tomto nároku je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa zákona č. 100/1988 Zb. V zmysle § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4
písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky. Orgánom ministerstva spravodlivosti je v danom prípade Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže.“.
Rovnaké závery boli prijaté aj v rozsudku NS SR č. 10So/70/2013 zo dňa 30.04.2014, na ktorý poukazoval i sťažovateľ. Kasačný súd nemá dôvod odkláňať sa od týchto právnych názorov. Pokiaľ teda sťažovateľ ako bývalý príslušník ZVJS požiadal GR ZVJS o priznanie nároku na starobný dôchodok z dôvodu, že podmienky naň splnil dňom 14.10.1999 (teda pred 01.01.2004), tak GR ZVJS bolo v zmysle vyššie uvedených rozsudkov príslušné na rozhodnutie o jeho žiadosti zo dňa 04.07.2022, ktorou si tento nárok (opätovne) uplatnil. Námietky sťažovateľa o nepríslušnosti GR ZVJS na rozhodnutie o jeho žiadosti zo dňa 04.07.2022 preto kasačný súd vyhodnotil ako plne nedôvodné a zrejme účelové, vzhľadom na podstatnú zmenu jeho argumentácie v tomto smere oproti žiadosti zo dňa 04.07.2022 a správnej žalobe zo dňa 16.09.2022.
18. K námietke, že správny súd si nesprávne vyložil § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. a § 173i zákona č. 100/1988 Zb., kasačný súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžsk/1/2019, vydaný vo veci totožnej žiadosti totožného žalobcu, podľa ktorého kompetencia príslušných orgánov (v danom prípade Generálneho riaditeľstva väzenskej a justičnej stráže) rozhodnúť o sociálnom zabezpečení príslušníkov zborov nápravnej výchovy (Zboru väzenskej a justičnej stráže), teda aj o nároku na starobný dôchodok, nie je v danom prípade ustanovením § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, keďže žalobca nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. K § 173i zák. č. 100/1988 Zb. postačí uviesť, že nebola splnená jeho hypotéza, keďže rozhodnutím zo dňa 5. augusta 2003 došlo k odňatiu starobného dôchodku priznaného v dôsledku aplikácie tohto ustanovenia rozhodnutím zo dňa 16. januára
2003. 19. Kasačný súd pre úplnosť považuje za potrebné vyjadriť sa k názoru sťažovateľa uvedenému vo vyjadrení sťažovateľa k predvolaniu na pojednávanie zo dňa 20.05.2025, že žalovaný nemá v správnom súdnom konaní právnu subjektivitu na konanie pred správnym súdom a má ju ministerstvo. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ v tomto podaní neprejavil výslovnú vôľu, že opravuje označenie žalovaného, ako ho označil v správnej žalobe, teda z GR ZVJS na ministerstvo. Rovnako takúto vôľu neprejavil ani v ostatných podaniach počas
konania pred správnym súdom. Za tejto situácie kasačný súd konštatuje, že správny súd správne konal ako so žalovaným s GR ZVJS.
VI. Záver a trovy kasačného konania
20. Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie kasačný súd po vyhodnotení dôvodov vznesených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho súdu tieto vyhodnotil ako v celom rozsahu nedôvodné, keďže neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP zamietol. 21. O trovách kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaný síce úspech mal, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby mu náhradu trov priznal. Žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. januára 2026