7Ssk/81/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:1019201092.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 43Sa/15/2020
- IČS
- 1019201092
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: X. X., I.. XX. T. XXXX, B. XXXX/X, Z. N., zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36865281, Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 5. júna 2019 č. 52863-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 15/2020-56 z 19. apríla 2021 takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 15/2020-56 z 19. apríla 2021 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je otcom maloletej dcéry M. X., I.. XX. V. XXXX. Zároveň od 21. júna 2011 je povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. Z tohto pracovného pomeru si uplatnil nárok na materské od 1. novembra 2018 s odôvodnením, že maloletú prevzal do starostlivosti na základe dohody s jej matkou. Žalobca však 1. novembra 2018 uzatvoril so zamestnávateľom ADECCO Slovakia, s. r. o., ako agentúrou dočasného zamestnávania, ďalší pracovný pomer na dobu určitú s totožným miestom výkonu prace. Z tohto pracovného pomeru mu vzniklo nové povinné nemocenské poistenie.
2. Pobočka Sociálnej poisťovne v Bratislave zamietla jeho žiadosť rozhodnutím z 9. januára 2019, s tým že na materské v období od 1. novembra 2018 nemá nárok. Vyšla pritom z údajov z vlastného informačného systému a z predložených pracovných zmlúv žalobcu, podľa ktorých žalobca od 1. novembra 2018 naďalej vykonáva pracovnú činnosť a dosahuje z nej príjem v sume porovnateľnej ako z pracovnej činnosti, z ktorej si uplatnil nárok na materské.
Zároveň v tomto období nečerpal rodičovskú dovolenku a nedošlo ani k výraznej úprave jeho pracovného času tak, aby sa mohol starať o dieťa vo väčšom rozsahu než pred týmto dátumom. Preto sa podľa pobočky nepovažuje za iného poistenca v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, čím nenaplnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 cit. zák., takže mu nárok na materské nevznikol.
3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím z 5. júna 2019 toto rozhodnutie potvrdila. Stotožnila sa so záverom pobočky, že žalobca aj po uplatnení nároku na materské naďalej pracoval v rovnakom zaťažení (minimálne 37,5 hodín týždenne).
Takisto nijako nepreukázal, že by si svoje pracovné podmienky prispôsobil tak, aby sa o dieťa mohol skutočne starať. Z povahy jeho práce (operátor výroby) je zrejmé, že prácu (obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom) vykonáva v priestoroch zamestnávateľa. Ďalej poukázala na to, že iný poistenec musí dieťa od matky fakticky prevziať do svojej starostlivosti. Ak by postačovala len formálna starostlivosť o dieťa, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoj význam.
Ak sa o dieťa starala iná osoba ako otec a ten aj naďalej vykonáva zárobkovú činnosť za nezmenených podmienok, dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je len fiktívna. To odporuje účelu materského ako nemocenskej dávky, ktorou sa má vyrovnávať prípad straty, resp. zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti podľa § 2 písm. a) cit. zákona. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní svoje rodičovské povinnosti, ešte sama o sebe nezakladá nárok na materské, takáto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. Pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok nároku na nemocenské dávky sa prihliada na všetky ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. a taktiež na okolnosti jednotlivého prípadu, ktoré je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. 4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej predovšetkým namietal nemožnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež, že žalovaná uplatnila výklad nad rámec zákona č. 461/2003 Z. z., a preto sú jej právne závery nesprávne. Správny súd tu napadnutým
rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Skonštatoval, že zákon č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019 neobsahuje definíciu pojmu starostlivosť o dieťa ani nepodmieňuje priznanie materského inému poistencovi výslovnou zmenou rozsahu jeho pracovnej činnosti ani stratou alebo znížením príjmu.
Preto musí žalovaná v prípade nepriznania uplatneného nároku žiadateľovi zrozumiteľne vysvetliť dôvody jeho neúspechu, najmä z akého dôvodu deklarovanú starostlivosť otca nepovažovala za dostatočnú a naopak, aká starostlivosť by podľa nej na účely materského už postačujúca bola. To žalovaná v tu napadnutom rozhodnutí neurobila a taktiež sa dostatočne nevvysporiadala s ďalšími podstatnými námietkami žalobcu, preto je potrebné jej rozhodnutie považovať za arbitrárne. Záverom dodal, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané bez dostatočne zisteného skutkového stavu, s tým že žalobca nebol oboznámený s podkladmi, ktoré žalovaná pri vydaní rozhodnutia použila.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Pridržala sa argumentov vo svojich predchádzajúcich podaniach a uviedla, že formulácia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nepripúšťa iný výklad ako taký, že zákonodarca mal na mysli osobnú starostlivosť o dieťa. Uzatvorenej dohode o prevzatí dieťaťa otcom nezodpovedalo skutočné správanie sa rodičov a táto dohoda bola uzatvorená len za účelom formálneho naplnenia podmienok právnej úpravy. Pracovná vyťaženosť žalobcu vylučovala súčasné poskytovanie starostlivosti o dieťa, keďže bola zachovaná v pomerne rovnakom rozsahu a za porovnateľných pracovných podmienok než pred deklarovaným prevzatím. Výkon zárobkovej činnosti tak znemožňoval žalobcovi poskytovať starostlivosť o dieťa v takom rozsahu, aby bolo potrebné túto sociálnu situáciu kompenzovať materským. Nestotožnila sa so záverom správneho súdu a má za to, že tu napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. Nakoniec poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obdobnej veci. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakoval argumentáciu z predchádzajúcich podaní, že splnil všetky zákonné podmienky, ktoré zákon č. 461/2003 Z. z. predpokladá na priznanie materského. Príslušná zákonná úprava nijako neupravuje podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a bližšie ich nešpecifikuje ani žalovaná vo svojich podaniach. Žalovaná má skúmať splnenie podmienok výlučne vo vzťahu k tomu pracovnému pomeru, z ktorého si poistenec uplatňuje nárok na nemocenskú dávku. To že žalobca vykonával prácu pre iného zamestnávateľa, počas toho ako sa staral o dieťa, nie je žiadnym spôsobom limitujúce. Práve naopak cit. zákon takúto situáciu sám predvída v ustanovení § 58 ods. 1 cit. zák.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z povinného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil ako zamestnanec z poistného vzťahu u zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. od 1. novembra 2018. Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, sú vymedzené v § 30 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 30 cit. zák. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1 cit. zák., okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zák. má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará. Nárok má odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával zárobkovú činnosť v pracovnom pomere u nového zamestnávateľa ADECCO Slovakia, s. r. o., v minimálne 37,5 hodinovom týždennom úväzku, kedy nečerpal rodičovskú dovolenku. Sporným však ostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá je primárnym predpokladom priznania materského inému poistencovi z nemocenského poistenia. 9. Úlohou žalovanej a správneho súdu tak bolo posúdiť otázku, či žalobca „ako iná osoba“
splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 cit. zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v takomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Kasačný súd však nesúhlasí s konštatovaním správneho súdu, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysvetlila, prečo nepovažovala žalobcovu starostlivosť o dieťa za postačujúcu. Práve naopak, žalovaná tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí vymedzila a zároveň tiež uviedla skutkové dôvody (pracovný čas a miesto výkonu práce), na základe ktorých mala za to, že žalobca nenaplnil podmienky zákona č. 461/2003 Z. z., čím reagovala na žalobcove námietky v odvolaní.
V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by takéto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 10. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Toto ustanovenie vymedzuje účel nemocenského poistenia, ktorým je jednak kompenzácia straty alebo zníženia príjmu v dôsledku vzniku určitej sociálnej udalosti a jednak zabezpečenie jeho príjmu počas takejto udalosti, a to formou nemocenskej dávky. Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) sa týmto ustanovením novo „definuje sociálne poistenie ako poistenie nielen pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, ale aj ako poistenie na zabezpečenie príjmu z dôvodu vzniku sociálnej udalosti bez výkonu zárobkovej
činnosti. . .“ (zvýraznenie pridané). Inak povedané, účelom uvedenej formulácie bolo vyjadriť, že z nemocenského poistenia môžu čerpať nielen tí, ktorí predtým mali príjem a v dôsledku sociálnej udalosti sa im stratil alebo znížil, ale aj tí, ktorí ho nikdy nemali a nemôžu ho mať ani počas trvania sociálnej udalosti. Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je tak preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať ako „benefit“ k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia.
11. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Správny súd skonštatoval správne, že presný obsah a rozsah starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu, ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Pri vymedzení tohto pojmu však možno vychádzať z toho, že materské nadviazalo na peňažnú pomoc v materstve (§ 6 a nasl. zákona č. 88/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky a o dávkach v materstve). Tá bola pôvodne určená pre matky na obdobie približne šiestich mesiacov po pôrode a až do 31. decembra 2010 bola zásadne obmedzená ôsmimi mesiacmi veku dieťaťa (§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.).
Z toho možno vyvodiť, že má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného.
Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas toho ako je žalobca v zamestnaní. Avšak nevyhnutné je posudzovať každý prípad individuálne, najmä s prihliadnutím na pracovnú činnosť, ktorú vykonáva otec dieťaťa (obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom). Vzhľadom na prejednávanú vec, je teda nepravdepodobné, že žalobca by si akokoľvek dokázal prispôsobiť svoje pracovné povinnosti tak, aby ich mohol vykonávať napr. z domáceho prostredia a zároveň poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť.
12. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa.
Pokiaľ by pre vznik nároku na materské postačovalo iba formálne prevzatie starostlivosti na základe dohody rodičov dieťaťa, prípadne zabezpečenie starostlivosti inou osobou, toto ustanovenie by stratilo svoje opodstatnenie. Na podobnom princípe stojí aj § 48 ods. 4 cit. zák., podľa ktorého prevzatie dieťaťa do starostlivosti zdravotníckeho zariadenia má účinky starostlivosti.
Ak by zabezpečenie starostlivosti o dieťa inou osobou (napríklad aj takýmto zariadením) stále zodpovedalo pojmu starostlivosť, nebola by táto úprava potrebná, lebo by normovala samozrejmosť. Rovnako by v takom prípade stratila význam dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa medzi matkou a inou osobou, pretože aj matka by sa mohla starať o dieťa „delegáciou starostlivosti“. Obdobným spôsobom bola takáto situácia normovaná aj v predchádzajúcej právnej úprave v ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 88/1968 Zb., ktorý dokonca výslovne uvádzal, že pokiaľ bolo dieťa prevzaté do starostlivosti dojčenského ústavu alebo iného lôžkového zariadenia liečebno - preventívnej starostlivosti a zamestnankyňa, ale zatiaľ nastúpila do práce, prerušilo sa takýmto nástupom poskytovanie peňažnej pomoci v materstve. Odo dňa keď zamestnankyňa prevzala dieťa z ústavu opäť do svojej starostlivosti a prestala preto pracovať, pokračovalo sa v poskytovaní peňažnej pomoci v materstve až do vyčerpania
celkového nároku. Napokon sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem starostlivosti podľa § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. však musí byť odlišný od pojmu starostlivosť podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. Inak by totiž nemalo zmysel, aby otec dieťaťa musel „preberať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou“ v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) cit. zák., keď právo a povinnosť starať sa o dieťa má už na základe cit. ustanovenia Zákona o rodine. Uvedené závery sú súčasťou stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. za všetky napríklad rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/ 2020, uverejnený pod č. 5/2022 ZNSS).
13. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s názorom správneho súdu, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobcu oboznámila s podkladmi, ktoré pri vydaní rozhodnutia použila. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 9. januára 2019 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z údajov z vlastného informačného systému a z predložených pracovných zmlúv žalobcu. Žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie síce podal, no nijako v ňom nerozporoval skutkový stav v súvislosti so vznikom jeho nového pracovného pomeru od 1. novembra 2018 a s prispôsobením si pracovných povinností tak, aby mohol poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov.
IV. Záver
14. Zo všetkých uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, preskúmavané rozhodnutie žalovanej netrpí vadami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Pokiaľ teda správny súd toto rozhodnutie z týchto dôvodov rozhodnutie zrušil, sám vec nesprávne právne posúdil. Kasačná sťažnosť je tak v zmysle uplatneného sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 15. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. novembra 2022