7Ssk/8/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: R.. V. I., I. XX.XX.XXXX, Z. M. Č.. XXXX/XXB, XXX XX N., právne zastúpený: JUDr. Mario Holler, advokát so sídlom Krmanova č. 16, 040 01 Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 78587-3/2018-BA zo dňa 03.01.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sa/4/2019-57 zo dňa 27.09.2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Žalovanej náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Košiciach ako správny súd rozsudkom č. k. 3Sa/4/2019-57 zo dňa 27.09.2021 zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 78587-3/2018-BA zo dňa 03.01.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). 2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zmenila výrok prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 200-043277-CA04/2018 zo dňa 22.10.2018 vo veci žalobcom uplatneného nároku na materské tak, že opravila označenie bydliska žalobcu, v ostatnom odvolanie zamietla a prvostupňové správne rozhodnutie v celom rozsahu potvrdila. Týmto prvostupňovým rozhodnutím pobočka Košice rozhodla, že podľa § 49 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 28.09.2018.

Uvedenú skutočnosť deklaroval Sociálnej poisťovni aj zamestnávateľ žalobcu, a to prostredníctvom Registračného listu fyzickej osoby - prihláška, z ktorej vyplynulo, že žalobcovi dňa 01.10.2018 vzniklo nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca. Žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec - otec dieťaťa z poistného vzťahu zamestnanca. Žalovaná skonštatovala, že prvostupňovému správnemu orgánu sa s prihliadnutím na predložené doklady a informácie známe Sociálnej poisťovni z jej činnosti, konanie žalobcu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do jeho starostlivosti javilo ako účelové s jediným cieľom, a to čerpať nemocenskú dávku z poistného vzťahu zamestnanca u zamestnávateľa EJOT SLOVAKIA, s.r.o. popri dosahovaní príjmu zo zárobkovej činnosti na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 20.09.2018 s tým istým zamestnávateľom. Z okolností prípadu vyplýva, že žalobca prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, o čom svedčia tieto skutočnosti: - žalobca u zamestnávateľa EJOT SLOVAKIA, s.r.o. od 28.09.2018 čerpá rodičovskú dovolenku (z

4. Z uvedených dôvodov preto správny orgán prvého stupňa uzavrel, že žalobca reálne nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu vyplývajúcu z § 49 ods. 1 a 2 písm. d/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2018, preto sa nepovažuje za iného poistenca, keďže naďalej po formálnom prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva pracovnú činnosť za porovnateľných mzdových podmienok a s rovnakým pracovným úväzkom u toho istého zamestnávateľa, u ktorého súbežne čerpá rodičovskú dovolenku.

Uzatvorenie novej pracovnej zmluvy žalovaná považuje iba za formálny právny úkon, ktorého jediným cieľom bolo splnenie podmienky absencie príjmu z nemocenského poistenia, z ktorého bol nárok na materské uplatnený ustanovenej v § 30 zákona, čo podporuje aj skutočnosť personálneho prepojenia medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom, a to v osobe samotného žalobcu, keďže žalobca je v obchodnej spoločnosti EJOT SLOVAKIA, s.r.o. jediným konateľom.

6. Krajský súd v Košiciach odôvodnení rozsudku č. k. 3Sa/4/2019-57 zo dňa 27.09.2021 (bod 23) konštatuje, že materské plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, resp. u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ citovaného zákona).

Pojem „riadna starostlivosť“ podľa zákona o rodičovskom príspevku umožňuje poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej či právnickej osoby, čo zodpovedá účelu rodičovského príspevku, ktorým je finančne kompenzovať výdavky rodiča vynakladané na riadnu starostlivosť o dieťa, ktorá môže byť zabezpečená aj inou osobou, avšak nezodpovedá vyššie vymedzenému účelu dávky materské, na ktorú má nárok len konkrétna osoba, ktorá samotnú starostlivosť vykonáva a ktorá má z tohto dôvodu skrátený alebo znížený príjem zo zárobkovej činnosti, pričom materské takto skrátený alebo znížený príjem nenahrádza.

9. Správny súd uviedol, že prevzatie dieťaťa do jeho starostlivosti bolo iba formálne, motivované snahou dosiahnuť priznanie nároku na nemocenskú dávku. Žalobca u zamestnávateľa EJOT SLOVAKIA, s.r.o. od 28.09.2018 čerpá rodičovskú dovolenku (z pracovného pomeru, ktorý trvá od 28.12.1999) a s tým istým zamestnávateľom (ktorého je konateľom), sa dohodol na vzniku nového pracovnoprávneho vzťahu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 20.09.2018, ktorý mu založil súbežné povinné nemocenské poistenie zamestnanca od 01.10.2018. Dohodnutá mzda je pritom porovnateľná s výškou mzdy, ktorú dosahoval z pracovného pomeru trvajúceho od 28.12.1999 a rozsah nového pracovného pomeru je stanovený v maximálnej stanovenej výške týždenného pracovného času - 40 hodín. Aj keď žalobca na pojednávaní pred súdom preukázal, že na základe plnej moci preniesol časť svojich pracovných povinností na svojho spolupracovníka, naďalej v konaní zostalo nesporným, že na základe existencie pracovnoprávneho vzťahu vykonával pracovné povinnosti pre svojho zamestnávateľa v nezmenenom rozsahu stanoveného pracovného času.

d/ zákona o sociálnom poistení v znení do 31. decembra 2018. 10. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o diskriminačnom postupe žalovanej, pretože rozhodnutie žalovanej vychádza z platného právneho poriadku vyjadreného v príslušných ustanoveniach zákona o sociálnom poistení a naviac táto námietka žalobcu je v správnej žalobe formulovaná vo vzťahu k priznávaniu rodičovského príspevku, ktorý je štátnou sociálnou dávkou, pri ktorej podmienky pre jej priznanie sú nastavené iným spôsobom než pri nemocenskej dávke, ktorú žiadal žalobca v konaní pred správnym orgánom.

konanie. Zároveň žiadal o priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 12. Sťažovateľ sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu vyjadreným v bode 23 a 24 odôvodnenia kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku. Takýto výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení považuje za značne zužujúci a vo vzťahu k oprávneným nárokom žalobcu za diskriminujúci. Sťažovateľ je toho názoru, že presne a zrozumiteľne špecifikoval splnenie všetkých štátom stanovených parametrov na poberanie nemocenskej dávky, najmä prevzatie dieťaťa do starostlivosti. Vzhľadom na svoju pracovnú pozíciu, dlhoročné pracovné skúsenosti a aplikáciu informačných technológií mohol v nevyhnutnom rozsahu pracovať z domu a súčasne zabezpečovať starostlivosť o dieťa. Správny orgán podľa sťažovateľa nevykonal takmer žiadne objektívne šetrenie (dokazovanie), najmä akým spôsobom je realizovaná riadna starostlivosť o dieťa, aj keď mu to žalobca navrhoval a dôkazmi osvedčil, pričom správny súd sa týmto procesným pochybením správneho orgánu nevysporiadal. Sťažovateľ uviedol

13. Sťažovateľ uviedol, že nemohol ovplyvniť výšku svojho príjmu, ktorá okrem iného zohľadňovala aj to, že napriek starostlivosti o dieťa vedel zabezpečiť riadnu činnosť spoločnosti. Podľa sťažovateľa zákon o sociálnom poistení neustanovuje povinnosť zníženia príjmu počas poberania materskej dávky a tiež nestanovuje povinné zníženie pracovného času na získanie materskej dávky. Uviedol, že rovnaký zákon priznáva živnostníkom po splnení podmienok nárok na vyplácanie materského, čo sa v praxi uskutočňuje a má oporu aj v ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu, pričom u živnostníčok je zrejmá ďaleko väčšia podnikateľská aktivita ako u zamestnancov, čo je voči zamestnancom a teda aj sťažovateľovi diskriminačné. 14. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 14.12.2021.

Kasačnému súdu navrhla, aby kasačnú sťažnosť zamietol v súlade s § 461 SSP. 15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podala oprávnená osoba, včas a je prípustná, bez nariadenia pojednávania, po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a so sťažnostnými námietkami vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako plne nedôvodnú z týchto dôvodov:

Žalobca ďalej doložil výplatný lístok za mesiac september 2018 od zamestnávateľa EJOT s.r.o., z ktorého vyplýva, že u zamestnávateľa v tomto mesiaci odpracoval 20 dní za zmluvný základný plat 4800 eur. Ďalej žalobca doložil pracovnú zmluvu so spoločnosťou EJOT s.r.o., zo dňa 20.09.2018, platnú od 28.09.2018, z ktorej vyplýva, že žalobca ako konateľ zamestnávateľa EJOT s.r.o a súčasne ako zamestnanec tejto spoločnosti uzatvoril pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu obchodný riaditeľ na dobu neurčitú, miesto výkonu práce na adrese firmy, výkon práce osobne, rozsah pracovného času 40 hodín týždenne v stanovenom rozvrhu pracovnej doby (bez prestávok v práci), mzda sa stanoví samostatným mzdovým výmerom. Žalobca doložil platový výmer 28/09/2018 zo dňa 27.09.2018, platný od 28.09.2018, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy platnej od 28.09.2018 s dohodnutým platom vo výške 4746,50 eur, za zamestnávateľa ho podpísal žalobca.

prvostupňovému správnemu orgánu obsahovo totožnú pracovnú zmluvu zo dňa 20.09.2018, avšak platnú od 01.10.2018 a k rovnakému dátumu platný platový výmer 01/10/2018 s inak nezmeneným obsahom. 17. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že vymeriavací základ žalobcu bol v mesiaci október 2018 v sume 4808,60 eur.

18. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia a to podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zo strany iného poistenca. Žalobca mal za to, že povinnosť faktického prevzatia dieťaťa do starostlivosti zákon nestanovuje a preto otec dieťaťa môže vykonávať pracovnú činnosť po prevzatí starostlivosti o dieťa a zabezpečovať starostlivosť o dieťa prostredníctvom inej osoby, kým žalovaná mala za to, že iný poistenec, t. j. otec dieťaťa sa musí po prevzatí starostlivosti o dieťa o toto dieťa starať fakticky, čím mu vznikne strata alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti, ktorá je kompenzovaná práve nemocenskou dávkou materského. Správny súd sa správne zameral na posúdenie tejto otázky, pričom kasačný súd sa stotožňuje s jeho právnym názorom z dôvodov uvedených nižšie.

20. Podľa § 13 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 21. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské.

23. Nastolenou právnou otázkou (bod 24 tohto rozsudku) sa kasačný súd zaoberal už vo svojich viacerých rozhodnutiach. Stotožnil sa v nich s právnym názorom, že v § 49 ods. 1 zákonodarca predpokladal skutočnú starostlivosť iného poistenca o dieťa a nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa, pričom táto faktická starostlivosť musí byť takého rozsahu, že v jej dôsledku má iný poistenec stratu alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti. Nejedná sa teda o bežnú starostlivosť poskytovanú rodičom v zmysle zákona o rodine.

je skutočná starostlivosť o dieťa a zníženie príjmu ako jej dôsledok. Výklad, ktorý zaujal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, že iný poistenec nemusí mať stratu alebo zníženie príjmu, je v rozpore s cieľom sledovaným uvedenými právnymi normami.

o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, v ktorom sa uvádza: V záujme podpory rovnomerného rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v rannom veku detí, by sa malo zaviesť právo na otcovskú dovolenku pre otcov alebo pre rovnocenných druhých rodičov, ak sú uznaní vo vnútroštátnom práve a v rozsahu, v akom sú v ňom uznaní.

Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoba, ktorá sa prestala starať o dieťa z iného dôvodu ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, musí byť len poistenec, teda ten, kto poberá materské ako dávku z nemocenského poistenia, čo v konečnom dôsledku znamená, že práve táto osoba sa predtým musela o dieťa starať. V prípade, ak by sa nevyžadovala skutočná starostlivosť o dieťa poistencom a postačovala by iba formálna dohoda, zakotvenie uvedených dôvodov zániku nároku na materské by nedávalo zmysel. Kasačný súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že táto osoba (v danom prípade otec) je pri výkone starostlivosti o dieťa nezastupiteľná. Kasačný súd zastáva právny názor, že ustanovenie § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení priamo nadväzuje na dikciu § 49 ods. 1 a potvrdzuje právny záver, že poistenec, ktorý dieťa prevzal do starostlivosti, sa o toto dieťa musí osobne starať. Z tohto dôvodu Sociálna poisťovňa správne dospela k záveru, že v danom prípade samotným uzavretím dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti nebola splnená podmienka starostlivosti o dieťa zo strany otca dieťaťa.

24. K otázke aplikácie § 49 zákona o sociálnom poistení sa vyjadril Najvyšší správny súd SR aj v rozhodnutí č. 5/2022 uverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok NSS SR sp. zn. 7Sžsk/50/2020 zo dňa 27. októbra 2021), ktorého právne vety znejú:

25. Najvyšší správny súd vo svojej rozhodovacej činnosti teda celkom jednoznačne zaujal právny názor, že iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého iný poistenec, ktorý „prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav a preto sa oň stará iná osoba, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 citovaného zákona by stratilo svoje opodstatnenie. 26. Uvedené právne závery treba v plnom rozsahu aplikovať aj na prípad žalobcu. Žalobca v konaní pred správnym orgánom deklaroval, že dňa 28.09.2018 (piatok) prevzal dieťa do starostlivosti podľa dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti zo dňa 28.09.2018, avšak podľa výplatného lístka odpracoval v mesiaci september plný počet pracovných dní (20). Žalobca popri pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské, uzatvoril s tým istým zamestnávateľom nový pracovný vzťah pri rovnakom pracovnom čase a porovnateľnej mzde. Keďže nedosiahol stratu alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti, nenahradil matku dieťaťa v celkovej osobnej starostlivosti o dieťa, teda neprevzal po nej starostlivosť v rozsahu, ako to predpokladá zákon o sociálnom poistení. Preto nebola splnená osobitná podmienka priznania nároku na materské. 27. Ako vyplýva zo súdneho spisu, žalobca zabezpečuje dochádzku dieťaťa do predškolského zariadenia (vyjadrenia žalobcu zo dňa 01.06.2019 a 25.02.2021, č.l. 16 a 37). Žalobca na pojednávaní dňa 20.09.2021 (č.l. 52) sám uviedol, že dieťa navštevuje od 01.09.2018 predškolské zariadenie a žalobca mu starostlivosť poskytuje v čase, keď v predškolskom zariadení napr. pre chorobu, byť nemôže, resp. ak sa o dieťa starať nemôže, zabezpečuje starostlivosť matka žalobcu. Uvedené v kontexte ostatných skutkových okolností svedčí jednoznačne o tom, že žalobca prevzal dieťa dňa 28.09.2018 do svojej starostlivosti len formálne a dieťaťu osobnú starostlivosť nevenuje žalobca, ale iné osoby. Zákon neupiera rodičom dieťaťa právo umiestniť dieťa do predškolského zariadenia aj do troch rokov veku dieťaťa, napr. do detských jaslí, avšak v tom prípade im nárok na materské nepatrí. Je na úvahe rodičov dieťaťa, či uprednostnia zárobok, pokiaľ by dieťa bolo umiestnené v predškolskom zariadení, alebo materské, ak sa bude jeden z rodičov o dieťa starať osobne a z tohto dôvodu bude mať znížený príjem.

plynúci. Vzhľadom na uvedené hodnotí kasačný súd námietku žalobcu o nemožnosti ovplyvniť svoj príjem ako účelovú. 29. Rovnako námietka súvisiaca výkladom pojmu „riadna starostlivosť“ podľa zákona podľa zákona č. 571/2009 Z. z. je nedôvodná. Ako vyplýva z ustálenej súdnej praxe kasačného súdu, explicitne uvedenej v judikáte NSS SR č. 5/2022, tieto pojmy je potrebné vykladať autonómne a nemožno ich obsahovo stotožňovať. K tomu kasačný súd dodáva, že táto diferenciácia je odôvodnená rozdielnym charakterom jednotlivých príspevkov - kým materské je dávka nemocenského poistenia, ktorá kompenzuje inému poistencovi stratu alebo zníženie jeho príjmu, prípadne mu zabezpečuje príjem, pokiaľ predtým príjem nemal, rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka a účel tejto dávky sa odlišuje od materského.

30. Tiež je potrebné uviesť, že pojem „riadna starostlivosť“ je zákonnou definíciou zakotvenou zákonom č. 571/2009 Z.z. Pokiaľ je potrebné túto definíciu použiť na účely sociálneho poistenia, zákon o sociálnom poistení odkazuje na jej použitie. Je tomu tak napr. v § 15 ods. 4 cit. zákona, ktorý výslovne uvádza, že riadna starostlivosť podľa § 15 ods.1 písm. c) a d) je riadna starostlivosť podľa osobitného predpisu, ktorým je podľa poznámky 36) zákon č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku. Pri dávke materského, konkrétne pri definovaní starostlivosti o novonarodené alebo prevzaté dieťa takýto odkaz absentuje, čo znamená, že v danom prípade nebolo úmyslom zákonodarcu použiť definíciu riadnej starostlivosti podľa zákona o rodičovskom príspevku.

O tom svedčí aj vyjadrenie samotného žalobcu na pojednávaní dňa 20.09.2021, kde uviedol, že starostlivosť o dieťa je zabezpečená v predškolskom zariadení a v prípade, ak to nie je možné, tak sťažovateľom, resp. jeho matkou, čo svedčí proti jeho tvrdeniu, že starostlivosť o dieťa zabezpečuje on sám. Kasačný súd konštatuje, že bolo v záujme a v dispozícii sťažovateľa, aby v odvolacom konaní spochybnil záver prvostupňového správneho orgánu a navrhol konkrétne dôkazy na podporu jeho tvrdení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení). Dôkazy predložené sťažovateľom až na pojednávaní dňa 20.09.2021 neboli spôsobilé zvrátiť riadne zistený skutkový stav, pretože nepreukazovali, že by sa žalobca o dieťa osobne staral v takom rozsahu, ako sa oň starala matka dieťaťa v čase materskej dovolenky. Vzhľadom na prieskumný charakter súdneho konania pred správnym súdom, ktorý dôkazy v zásade nevykonáva (§ 119 SSP), je irelevantný aj odkaz sťažovateľa na § 151 CSP o popretí skutkových tvrdení protistrany v sporovom konaní.

V tomto smere kasačný súd podrobil prieskumu rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že tento atribúty preskúmateľnosti spĺňa. Krajský súd v predmetnej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.

Nie je cieľom tohto súdneho konania vyjadrovať sa k zákonnosti iných rozhodnutí, ako preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej. 34. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné a sám nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné zrušiť rozsudok správneho súdu, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.