7Ssk/83/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200042.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 4Sa/3/2020
- IČS
- 8020200042
- Citované
- 3× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: H.. Y. Q., K.. XX. E. XXXX, I.H. XXXX/ XX, V., zastúpeného: LENGVARSKÝ, s. r. o., IČO: 53859821, Dobrianskeho 1651, Vranov nad Topľou, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 22. novembra 2019, č. 71490-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sa 3/2020-89 z 29. júla 2021 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta II. Účastníkom konania sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je otcom maloletej dcéry I. Q., K.. XX. P. XXXX. Zároveň je profesionálnym vojakom vykonávajúcom službu vo Vrtuľníkovom krídle V., no pred 3. júnom 2019 bol u žalovanej dobrovoľne nemocensky poistený aspoň 270 dní a poistné riadne zaplatil. Dňa 3. júna 2019 si u nej uplatnil nárok na materské s odôvodnením, že maloletú na základe dohody s jej matkou prevzal do starostlivosti.
2. Pobočka Sociálnej poisťovne v Prešove zamietla túto žiadosť rozhodnutím z 28. augusta 2019. Vyšla z výpisov z písomných vojenských rozkazov upresňujúcich výkon štátnej služby a potvrdenia finančno-ekonomickej služby Vrtuľníkového krídla V. podľa ktorých žalobca aj po 3. júni 2019 naďalej vykonával službu bez skrátenia služobného času, pričom nedošlo k zmene jeho služobného zaradenia ani služobného príjmu, a nečerpal ani rodičovskú dovolenku. Z toho pobočka uzavrela, že žalobca si od 3. júna 2019 nevytvoril také pracovné podmienky, aby mal časový priestor, počas ktorého by sa mohol starať o maloletú dcéru vo väčšom rozsahu než pred týmto dátumom.
Preto sa podľa nej nepovažuje za iného poistenca v zmysle § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, čím nenaplnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 cit. zák., takže mu nárok na materské nevznikol.
3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím z 22. novembra 2019 potvrdila toto rozhodnutie. Stotožnila sa so záverom pobočky, že žalobca aj po uplatnení nároku na materské naďalej pracoval s rovnakým zaťažením. Takisto nijako nepreukázal, že by si svoje pracovné podmienky prispôsobil tak, aby sa o dieťa mohol skutočne starať.
Poukázala na to, že iný poistenec musí dieťa od matky fakticky prevziať do svojej starostlivosti. Ak by postačovala len formálna starostlivosť o dieťa, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoj význam. Ak sa o dieťa starala iná osoba ako otec a ten aj naďalej vykonáva zárobkovú činnosť za nezmenených podmienok, dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je len fiktívna. To odporuje účelu materského ako nemocenskej dávky, ktorou sa má vyrovnávať prípad straty, resp. zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti podľa § 2 písm. a) cit. zákona. 4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu. V nej predovšetkým namietal, že výklad žalovanej je neprimerane extenzívny a nemá oporu v zákone č. 461/2003 Z. z., a preto sú jej právne závery nesprávne. Správny súd ju však zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 4 Sa 3/2020-89. Uviedol, že síce žiaden právny predpis nezakazuje otcovi ako inému poistencovi po dobu poberania materskej vykonávať zárobkovú činnosť, je však nevyhnutné individuálne posúdenie každej veci. Samotné uzatvorenie dohody rodičov o prevzatí dieťaťa
otcom je len predpoklad smerujúci k zabezpečeniu a vykonávaniu starostlivosti o dieťa. Pritom nemožno akceptovať len jeho formálne prevzatie do starostlivosti. Žalobca nemal vytvorené také podmienky, aby sa mohol o dieťa i fakticky starať. Preto správny súd v zhode so žalovanou považoval dohodu žalobcu a matky dieťaťa o prevzatí starostlivosti len za formálnu deklaráciu, ktorá nezodpovedala skutočnému stavu na účely § 49 ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. Taktiež zdôraznil, že účelom materského je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych životných situácií, avšak v prípade žalobcu k žiadnej zmene životnej situácie nedošlo a jeho príjem zo zárobkovej činnosti bol i naďalej zachovaný.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu z predchádzajúcich podaní a má za to, že správny súd aplikoval predmetné ustanovenia nad rámec zákona č. 461/2003 Z. z., čím vec nesprávne právne posúdil. Zároveň nereagoval na jeho podstatné argumenty a týmto nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces. Naďalej zastáva názor, že pri výklade neurčitého pojmu starostlivosť, by sa analogicky mali zohľadniť ustanovenia zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poukázal na dovtedajšiu zaužívanú prax žalovanej pri posudzovaní splnenia podmienok nároku na materské otcom dieťaťa a zároveň namietol, že pri dobrovoľných platcoch nemocenského poistenia nemôže byť podmienkou pre priznanie materského strata alebo zníženie príjmu zo závislej činnosti. Kompenzačný účel materského tak môže byť posudzovaný jedine s ohľadom na príjem z pracovného pomeru, z ktorého si zamestnanec uplatnil nárok na materské, nie z jeho príjmu ako takého.
6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože sa stotožnila s odôvodnením rozsudku správneho súdu. Pridržala sa argumentov vo svojich predchádzajúcich podaniach a zároveň poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil od 3. júna 2019. Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, sú vymedzené v § 31 ods. 1 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019.
Podľa § 31 ods. 1 dobrovoľne nemocensky poistená osoba má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnila podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a zaplatila poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej
dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zákona má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará. Nárok má odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával službu vo Vrtuľníkovom krídle V. v nezmenenej dĺžke služobného času, nedošlo k zmene jeho služobného zaradenia a počas tejto doby nečerpal ani rodičovskú dovolenku.
Sporným však ostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá je primárnym predpokladom priznania materského inému poistencovi z nemocenského poistenia.
9. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Toto ustanovenie vymedzuje účel nemocenského poistenia, ktorým je jednak kompenzácia straty alebo zníženia príjmu v dôsledku vzniku určitej sociálnej udalosti a jednak zabezpečenie jeho príjmu počas takejto udalosti, a to formou nemocenskej dávky. Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) sa týmto ustanovením novo „definuje sociálne poistenie ako poistenie nielen pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, ale aj ako poistenie na zabezpečenie príjmu z dôvodu vzniku sociálnej udalosti bez výkonu zárobkovej činnosti.
. .“ (zvýraznenie pridané). Žalobcova námietka v tomto smere tak nie je opodstatnená, pretože účelom uvedenej formulácie bolo inak vyjadriť, že z nemocenského poistenia môžu čerpať nielen tí, ktorí predtým mali príjem a v dôsledku sociálnej udalosti sa im stratil alebo znížil, ale aj tí, ktorí ho nikdy nemali a nemôžu ho mať ani počas trvania sociálnej udalosti (napr. dobrovoľne nemocensky poistené osoby). Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je tak preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať ako „benefit“ k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia.
10. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Žalobca namieta správne, že presný obsah a rozsah starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu, ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Pri vymedzení tohto pojmu možno však predovšetkým vychádzať z toho, že materské nadviazalo na peňažnú pomoc v materstve (§ 6 a nasl. zákona č. 88/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky a o dávkach v materstve). Tá bola pôvodne určená pre matky na obdobie približne šiestich mesiacov po pôrode a až do 31. decembra 2010 bola zásadne obmedzená ôsmimi mesiacmi veku dieťaťa (§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Z toho možno vyvodiť, že má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená (ako sa snaží namietať žalobca), že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť
a nepustiť k nemu nikoho iného. Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas výkonu služby profesionálneho vojaka.
Je však nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne, najmä s prihliadnutím na pracovnú činnosť, ktorú vykonáva otec dieťaťa. V prejednávanej veci sa však kasačný súd pripája k názoru správneho súdu, že je nepravdepodobné, že žalobca by si akokoľvek dokázal prispôsobiť svoje pracovné povinnosti tak, aby ich mohol vykonávať napr. z domáceho prostredia a zároveň poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť.
11. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa. Ako správny súd
uviedol, pokiaľ by pre vznik nároku na materské postačovalo iba formálne prevzatie starostlivosti na základe dohody rodičov dieťaťa, prípadne zabezpečenie starostlivosti inou osobou, toto ustanovenie by stratilo svoje opodstatnenie. Na podobnom princípe stojí aj § 48 ods. 4 cit. zák., podľa ktorého prevzatie dieťaťa do starostlivosti zdravotníckeho zariadenia má účinky starostlivosti. Ak by zabezpečenie starostlivosti o dieťa inou osobou (napríklad aj zariadením) stále zodpovedalo pojmu starostlivosť, nebola by táto úprava potrebná, lebo by normovala samozrejmosť. Rovnako by v takom prípade stratila význam dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa medzi matkou a inou osobou, pretože aj matka by sa mohla starať o dieťa „delegáciou starostlivosti“. Obdobným spôsobom bola takáto situácia normovaná aj v predchádzajúcej právnej úprave v ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 88/1968 Zb., ktorý dokonca výslovne uvádzal, že pokiaľ bolo dieťa prevzaté do starostlivosti dojčenského ústavu alebo iného lôžkového zariadenia liečebno - preventívnej starostlivosti a zamestnankyňa, ale zatiaľ nastúpila do práce, prerušilo sa takýmto nástupom poskytovanie peňažnej pomoci v materstve.
Odo dňa keď zamestnankyňa prevzala dieťa z ústavu opäť do svojej starostlivosti a prestala preto pracovať, pokračovalo sa v poskytovaní peňažnej pomoci v materstve až do vyčerpania celkového nároku. Napokon sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z.
právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem starostlivosti podľa § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. však musí byť odlišný od pojmu starostlivosť podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. Inak by totiž nemalo zmysel, aby otec dieťaťa musel „preberať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou“ v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) cit. zák., keď právo a povinnosť starať sa o dieťa má už na základe cit. ustanovenia Zákona o rodine. 12. Uvedené závery sú súčasťou stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. za všetky napríklad rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/2020, uverejnený ako č. 5/2022 ZNSS). Požiadavka, aby poistenec dieťa do starostlivosti prevzal a staral sa oň, je výslovne ustanovená v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., a preto nemožno súhlasiť s námietkami žalobcu v kasačnej sťažnosti. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 cit. zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v takomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Žalovaná tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí vymedzila a kasačný súd považuje toto vymedzenie za správne. Podľa kasačného súdu aj správny súd riadne dostál tejto úlohe, keď v odsekoch 46 až 65 svojho rozsudku vyložil obsah citovaných ustanovení, jasne uviedol, z akých konkrétnych skutkových dôvodov (konkrétne časy služieb a celkový čas služby) dospel k záveru, že žalobca podmienky týchto ustanovení nenaplnil, a zároveň odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v obdobnej veci. Odôvodnenie tohto rozsudku tak zodpovedá § 139 ods. 2 SSP.
IV. Záver
13. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočne dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 15. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. novembra 2022