7Ssk/84/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: A.. U. P.-P., J. Č.. XXX/XX, X., A.Č.: XX XXX XXX, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Žellova č. 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. s.: 608/2019/301, č.k.: PV 301/00128/2018/R, č.z.:14032/2019 zo dňa 18.2.2019 a rozhodnutia žalovaného č. s.: 122/2019/301, č.k.: PV 301/00299/2018/R, č.z.: 34450/2019 zo dňa 29.4.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 28Sa/17/2019-133 zo dňa 10.6. 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania zamieta. Kasačnú sťažnosť zamieta. Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

PV 301/00128/2018 zo dňa 28.8.2018 vydaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín tak, že žalobca je povinný zaplatiť zdravotnej poisťovni Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. nedoplatok na poistnom z ročného zúčtovania poistného za rok 2017 v sume 741,72 eur v zmysle § 19 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. a nahradiť zdravotnej poisťovni trovy konania 5 eur. Nakoľko účastníkovi konania bola výkazom nedoplatkov č. 1728161413 predpísaná časť nedoplatku na preddavkoch na poistné za obdobie roka 2017 v sume 556,29 eur, úrad ho zaviazal na úhradu nedoplatku na poistnom z ročného zúčtovania poistného na rok 2017 v sume 185,43 eur a k úhrade trov konania v sume 5 eur.

4. Obe prvostupňové správne rozhodnutia vychádzali zo skutkového zistenia, že v rozhodnom období v rokoch 2017 a 2018 bol žalobca evidovaný ako SZČO - držiteľ živnostenského oprávnenia a vznikla mu za uvedené obdobie odvodová povinnosť ako SZČO, ktorá v tomto období nemala pozastavenú živnosť. Povinnosť odvádzať preddavok na poistnom na verejné zdravotné poistenie mal podľa § 16 ods. 2 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z., najmenej však zákonom stanovenú minimálnu sumu.

eur. Vypočítaný vymeriavací základ je menší ako zákonom stanovený minimálny vymeriavací základ pre SZČO, preto bol upravený podľa § 13 ods. 9 cit. zákona na sumu 5298 eur. Vynásobením výsledného vymeriavacieho základu sadzbou poistného vo výške 14% (§ 12 ods. 1 písm. c/ cit. zákona), vznikne poistné v sume 741,72 eur, ktoré je zároveň aj nedoplatkom, pretože platiteľ nezaplatil žiaden preddavok. Platiteľovi poistného bol v ročnom zúčtovaní za rok 2017 zohľadnený nedoplatok na preddavkoch na poistné v celkovej sume 556,29 eur predpísaný právoplatným výkazom nedoplatkov č. 1728161413 zo dňa 9.10.2017.

Zdravotná poisťovňa pri výpočte preddavkov za toto obdobie vychádzala zo základu dane na základe údajov Finančnej správy SR. Základ dane mal žalobca 2944 eur, pričom pri vydelení koeficientom 1,486 a sadzbe poistného 14% je vypočítaný mesačný preddavok na poistné 23,12 eur. Upravený minimálny mesačný preddavok na poistné podľa § 16 ods. 8 a 9 cit. zákona je 63,84 eur pri minimálnom vymeriavacom základe 456 eur mesačne.

Platiteľ poistného nepoprel skutočnosť, že neuhradil poistné za rok 2017 ani 2018 vyčíslené v napadnutých platobných výmeroch. Žalovaný na tieto námietky platiteľa poistného neprihliadol, nakoľko povinnosť platiť poistné na verejné zdravotné poistenie vyplýva priamo zo zákona č. 580/2004 Z.z.

konanie vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn. 12Sa/6/2017, ktorého predmetom bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 29.12.2016, ktorým potvrdil platobný výmer zo dňa 8.2.2016, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť preddavky na verejné zdravotné poistenie v období od 1.9.2015 do 31.12.2015 a rozhodnutie žalovaného zo dňa 29.12.2016, ktorým potvrdil platobný výmer zo dňa 10.11.2015, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť preddavky na verejné zdravotné poistenie za obdobie od 18.3.2015 do 31.8.2015. Argumentácia žalobcu v tomto konaní bola obdobná ako v prejednávanej právnej

Kasačný súd taktiež ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalobcu, že nie je povinný platiť preddavky na povinné zdravotné poistenie. Správny súd zduplikoval, že účasť na systéme verejného zdravotného poistenia vyplýva priamo zo zákona. Zákon č. 580/2004 Z.z., ktorého dotknuté ustanovenia doposiaľ neboli označené ako nesúladné s Ústavou SR ani Listinou základných práv a slobôd stanovuje okruh osôb , ktoré sa na ňom zúčastňujú, ako aj podmienky vzniku a zániku tejto účasti.

Podstatou jeho sporu je porušovanie jeho základných ľudských práv. Tieto sú porušené zákonom č.

platiť odvody. Z toho plynie materiálna neopodstatnenosť požiadavky žalovaného. Kde je definované, že musí byť ekonomicky aktívny tak, aby dosiahol aspoň minimálny vymeriavací základ? Naopak, jasne sú definované sumy životného minima, na ktoré nikto nemá právo siahať. Je zakázané nútené dosahovanie minimálneho ekonomického výnosu v zmysle článku 9 Listiny. Namietal tvrdenie súdu, že medzi účastníkmi nebola sporná metodológia výpočtu výšky preddavku. Namietal tento výpočet v tom zmysle, že nemá materiálnu opodstatnenosť, keďže v danom období nedosiahol minimálny vymeriavací základ. Nikto nemá právo nútiť ho, aby zo svojho príjmu povinne zaplatil akési „sociálno - zdravotné výpalné“.

Podľa neho samotná ústava obsahuje nesúlad s Listinou, čo považuje za úklady proti štátnemu zariadeniu. 10. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 18.10.2021. Stotožnil sa s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu a žiadal kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a obsahom kasačnej sťažnosti vyhodnotil túto ako plne nedôvodnú a zamietol ju z nasledovných dôvodov:

nedosahoval vymeriavací základ žalobcu ako platiteľa poistného minimálnu stanovenú výšku a preto bol upravený na minimálnu výšku. Žalobca namieta výpočet poistného z tejto minimálnej sumy, celkovo sa odmieta zúčastňovať na systéme povinného verejného zdravotného poistenia a platiť doň poistné a má za to, že zákon č. 580/2004 Z.z. je v rozpore s Listinou základných práv a slobôd, keď napriek jeho skutočným príjmom vypočítava preddavky na povinné zdravotné poistenie z vyššej sumy, ako ju skutočne svojou prácou dosiahol.

Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 580/2004 Z.z. v znení účinnom k právoplatnosti preskúmavaných rozhodnutí (4.3.2019, 22.5.2019) zdravotné poistenie je povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom verejného zdravotného poistenia (ďalej len "poistenec") za podmienok ustanovených týmto zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len "zdravotná starostlivosť") v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom. Podľa § 3 ods. 2 časť vety pred bodkočiarkou cit. zákona verejne zdravotne poistená je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt 3) na území Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona verejné zdravotné poistenie vzniká narodením, ak ide o fyzickú

mzdy. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

Rovnako ako v tu prejednávanom prípade žalobca namietal v kasačnej sťažnosti legálnosť a legitímnosť zriadenia systému zdravotného poistenia s povinným uhrádzaním preddavkov na zdravotné poistenie, pretože zákon č. 580/2004 Z. z. považoval za protiústavný, odmietal bezplatnú zdravotnú starostlivosť a z tohto dôvodu by nemal byť podrobený povinnosti platiť zdravotné poistenie. 16.

1999). Krajský súd v odôvodnení rozsudku vysvetlil (viď body 20-31), prečo nepovažuje právnu úpravu zákona č. 580/2004 Z. z. za v rozpore s právami, ktoré priznáva ústava a Listina základných práv a slobôd.

Z takto zhromaždených prostriedkov je potom všetkým poisteným jednotlivcom hradená adekvátna zdravotná starostlivosť, a to v rovnakej miere bez ohľadu na výšku odvodu, ktorou reálne prispeli. Prostredníctvom verejného zdravotného poistenia sa realizuje právo všetkých občanov v zmysle čl. 40 Ústavy. 20. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy“. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd poukazuje na oprávnenie správnych súdov odstraňovať nedostatky zákonnej úpravy, teda vypĺňať tzv. pravé či nepravé medzery v práve. Aby mohlo byť využité toto oprávnenie,

21. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že súd by mal nariadiť ukončenie exekučných konaní z dôvodu premlčania, kasačný súd uvádza, že predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku. Kasačný súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je oprávnený nariaďovať zastavenie exekúcie.“

neukladá. Tomu korešponduje čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Tu je potrebné uvedomiť si, že pokiaľ zákon ukladá občanom SR konkrétnu povinnosť, osoby, na ktoré táto povinnosť dopadá, sú povinné ju plniť. Inak by nastala anarchia, ktorá je pre riadne fungovanie štátu vrcholne nevhodná a nežiadúca. Princíp legality právneho štátu znamená, že existujú zákony a že konania tých, ktorí im sú podriadení, sú s nimi v súlade. Žalobca sa preto nemôže svojim vlastným rozhodnutím vyňať spod pôsobnosti zákonov Slovenskej republiky, resp. uplatňovať na seba len tie zákony, ktoré sú pre neho výhodné a ignorovať zákony, ktoré už podľa jeho názoru zasahujú do jeho práv.

Pokiaľ žalobca splnil status SZČO v zmysle § 11 ods. 4 tohto zákona, čo nebolo sporné, je povinný platiť poistné na všeobecné zdravotné poistenie. V danom prípade bolo preukázané, že jeho vypočítaný vymeriavací základ v rokoch 2017 a 2018 nedosiahol minimálny vymeriavací základ pre SZČO upravený podľa § 13 ods. 9 a 10 cit. zákona. Preto správne mu žalovaný tento vymeriavací základ upravil na minimálny vymeriavací základ, z ktorého následne vypočítal poistné percentuálnou sadzbou 14%. 19.

Je vecou voľby žalobcu, či v prípade jeho zdravotných problémov využije služby bezplatnej zdravotnej starostlivosti alebo nie. Uvedené nemá vplyv na jeho povinnosť platiť zákonné poistné. 20. K námietke žalobcu, že súd nezaujímal fakt, že nedosiahol príjem, ktorý by zodpovedal minimálnemu vymeriavacieho základu, kasačný súd uvádza, že naopak, či už správny súd alebo žalovaný tejto otázke venovali dostatočnú pozornosť a medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že žalobca nedosiahol minimálny vymeriavací základ vlastnými príjmami.

21. Pokiaľ žalobca namietal, že súd nesprávne uviedol, že medzi účastníkmi nebola sporná metodológia výpočtu výšky preddavku, kasačný súd konštatuje, že z kontextu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že táto metodológia skutočne nebola sporná v tom ohľade, aké sumy žalovaný použil pri výpočte vymeriavacieho základu a následne pri úprave na minimálny vymeriavací základ. Uvedené napokon nerozporoval ani žalobca. 22. Žalobca ďalej svoje argumenty postavil na to, že bezplatná zdravotná starostlivosť je sociálne právo, avšak samotná ochrana zdravia je už prirodzené právo, ktoré si uplatňuje on. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že právo na ochranu zdravia je zakotvené v čl. 40, rovnako aj právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Článok 40 sa nachádza v oddiele hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, teda nie v oddiele základných ľudských práv a slobôd. Práva zaručené v článku 40 ústavy zaraďujeme medzi sociálne práva.

K návrhu žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR: 24. Koncept verejného zdravotného poistenia je plne v rukách štátu. Zdravotná starostlivosť je garantovaná štátom prostredníctvom povinnosti občanov za určitých podmienok platiť poistné do fondu zdravotného poistenia. Princíp solidarity je realizovaný platbami v závislosti od príjmov jednotlivcov a poskytovaním zdravotnej starostlivosti podľa potrieb. Obe tieto práva zakotvené v článku 40 ústavy majú tzv. pozitívnoprávny charakter, ktorý vyplýva z čl. 51 ods. 1 ústavy. Znamená to, že ústavodarca priamo v čl. 40 ponechal úpravu podmienok poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia na zákon.

25. Z uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ v článku 40 ústavy sú zakotvené právo na ochranu zdravia a právo občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, prijatie právnej úpravy, ktorú predpokladá ústava, nemožno považovať za obmedzenie týchto základných práv, ba práve naopak, štát má povinnosť prijať takú právnu úpravu, ktorú predpokladá ústava a tým umožniť využívanie týchto základných práv a slobôd. Na tomto mieste je tiež treba zdôrazniť, že zákon, ktorý na základe tohto odkazu ústavy bol prijatý, (zákon č. 580/2004 Z.z.) musel materiálne zabezpečiť, aby sa subjekty práv podľa čl. 40 ústavy mohli aj v skutočnosti reálne dostať k svojim právam a tieto využívať. V tomto ohľade sa teda zákonná povinnosť fyzickej osoby byť verejne zdravotne poistený a platiť poistné aspoň z minimálneho vymeriavacieho základu nejaví v rozpore s danými článkami ústavy.

27. Preto v súlade s názorom správneho súdu, ktorý zamietol rovnaký návrh osobitným uznesením č.k. 28Sa/17/2019-41 zo dňa 23.10.2019, aj kasačný súd má za to, že v danom prípade nebolo potrebné prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 ústavy, pretože ani kasačný súd nedospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade zákona č. 580/2004 Z.z. s Ústavou SR, resp. s Listinou základných práv a slobôd. Na margo požiadavky žalobcu, aby súd definoval zákonné ustanovenia, podľa ktorých má právo sám rozhodovať, či k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa Listiny dochádza alebo nie, kasačný súd dodáva, že v kasačnom konaní sa kasačný súd zaoberá zákonnosťou preskúmavaných rozhodnutí žalovaného vydaných na základe konkrétnych zákonných a podzákonných noriem. Ako prejudiciálnu otázku však posudzuje, či určujúca otázka pre jeho rozhodnutie vo veci je v konkrétnom právnom predpise upravená ústavne konformným spôsobom. V danom prípade kasačný súd k takémuto záveru pri posudzovaní

29. O nároku na náhradu trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný bol v konaní úspešný a má právo na náhradu trov kasačného konania, avšak náhradu mu kasačný súd nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na jeho náhradu (§ 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 23. marca 2023