7Ssk/87/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200213.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 15Sa/18/2022
- IČS
- 5022200213
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: H. Š. nar. XX.XX.XXXX, bytom D.. P. Č.. XXXX/.X, Č., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra SPSČ-PO3-2022/001309-003 zo dňa 07.03.2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 15Sa/18/2022-70 zo dňa 23. februára 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 15Sa/18/2022 - 70 zo dňa 23. februára 2023 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného SPSČ-PO3-2022/001309-003 zo dňa 07.03.2022 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym a kasačným súdom v celom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Žiline ako správny súd rozsudkom č. k. 15Sa/18/2022-70 zo dňa 23. februára 2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ministra vnútra SPSČ-PO3-2022/001309-003 zo dňa 07.03.2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím minister vnútra zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.: SPSČ - OSZ - 25.517 - 055/2021 - VZ zo dňa 06.12.2021 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým ministerstvo vnútra ako prvostupňový správny orgán podľa § 38 ods. 2 zákona č. 328/ 2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon“) rozhodlo, že výsluhový dôchodok, o ktorý požiadal žalobca, sa nepriznáva.
2. V prvostupňovom rozhodnutí prvostupňový správny orgán konštatoval, že mu bola dňa 29.11.2021 doručená žiadosť žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 ods. 2 zákona. Kádrovým rozkazom náčelníka Správy Verejnej bezpečnosti Banská Bystrica č. 28/ 1984 podľa § 100 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1970 Z. z. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov bol menovaný prepustený zo služobného pomeru príslušníka ZNB a jeho služobný pomer skončil dňa 21.03.1984. Menovanému bol od 21.03.1984 podľa z. č. 121/1975 Zb. priznaný invalidný dôchodok z prvej kategórie funkcií z dôvodu úrazu, ktorý súvisel s výkonom služby. Od 01.07.2002, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z. z., sa invalidný dôchodok menovaného považuje za invalidný výsluhový dôchodok podľa tohto zákona. S poukazom na § 38 ods. 2, 58 ods. 4 a § 136 zákona uviedol, že nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 môže menovanému vzniknúť až po skončení novo vzniknutého služobného pomeru, pričom tento
musí skončiť v čase účinnosti citovaného zákona. V takom prípade by menovanému dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru, nárok na poberaný invalidný výsluhový dôchodok zanikol v súlade s § 40 ods. 2 zákona. Po skončení novovzniknutého služobného pomeru by sa doba poberania invalidného výsluhového dôchodku v súlade s § 58 ods. 4 zákona hodnotila ako doba služobného pomeru na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zákona. Z dôvodu, že menovaný je v súčasnosti poberateľom invalidného výsluhového dôchodku, pričom nárok naň a jeho výplatu naďalej trvá, nespĺňa podmienky na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zákona. 3. Žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu. Poukázal pritom na dôvodovú správu k § 58 zákona, podľa ktorej, ak poberateľovi invalidného výsluhového dôchodku zanikol nárok na tento dôchodok, bol by znovu prijatý do služobného pomeru a vznikol by mu aj nárok na výsluhový dôchodok,
treba pre vznik nároku a tento dôchodok započítať aj dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku, pretože v tejto dobe policajt alebo profesionálny vojak nemohol službu vykonávať z dôvodov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom služby. Ďalej uviedol, že pokiaľ zákon prechodným ustanovením neakceptuje služobný pomer príslušníka Zboru národnej bezpečnosti ako služobný pomer podľa zákona, nie je možné aplikovať § 38 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení z dôvodu absencie podmienky trvania služobného pomeru podľa tohto zákona. § 38 ods. 2 zákona nepodmieňuje nárok na výsluhový dôchodok iba mechanickým spočítaním jednotlivých dôb, ale vyžaduje, aby tieto doby boli aj v súlade s právnymi predpismi ukončené, teda aby jednotlivé s nimi spájané inštitúty naďalej netrvali. Uvedené podporuje aj formulácia § 38 ods. 2, kde je uvedené sloveso poberať v minulom čase a nie v prítomnom.
Odvolateľ tak naďalej poberá invalidný výsluhový dôchodok, pričom nárok na jeho výplatu mu nezanikol rovnako, ako mu nezanikli ani podmienky, na základe ktorých mu bol priznaný. Z uvedeného vyplýva, že mu nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zákona nevznikol.
4. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý vo vlastnom právnom posúdení citoval. Aj podľa názoru správneho súdu nárok na výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zákona môže žalobcovi vzniknúť až po skončení novovzniknutého služobného pomeru, pričom tento musí skončiť v čase účinnosti zákona.
V takom prípade by žalobcovi dňom, ktorý by predchádzal dňu opätovného prijatia do služobného pomeru, nárok na poberaný invalidný výsluhový dôchodok zanikol v súlade s § 40 ods. 2 zákona. Správny súd sa stotožnil so žalovaným, že po skončení novovzniknutého služobného pomeru by sa doba poberania invalidného výsluhového dôchodku v súlade s § 58 ods. 4 zákona žalobcovi hodnotila ako doba služobného pomeru na vznik nároku na výsluhový dôchodok. Tiež sa stotožnil s názorom žalovaného, že pokiaľ zákon prechodným ustanovením neakceptuje služobný pomer príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti ako služobný pomer podľa zákona, nie je možné aplikovať § 38 ods. 2 zákona a to z dôvodu absencie podmienky trvania služobného pomeru podľa tohto zákona. V danom prípade u žalobcu absentuje aj splnenie podmienky ukončenia poberania invalidného výsluhového dôchodku.
Zopakoval názor žalovaného, že § 38 ods. 2 zákona nepodmieňuje nárok na výsluhový dôchodok iba mechanickým spočítaním jednotlivých dôb, ale vyžaduje, aby tieto doby boli aj v súlade s právnymi predpismi ukončené.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal jednak nesprávne právne posúdenie svojho prípadu a jednak porušenie jeho procesných práv správnym súdom. Čo sa týka prvej námietky, uviedol, že absurdnosť tvrdenia správneho orgánu, že nárok na prepočet by mu vznikol až po opakovanom prijatí do služobného pomeru, spočíva v tom, že vzhľadom na svoj zdravotný stav s trvalými následkami by zamestnávateľ určite s ním takýto služobný pomer neuzavrel. Poukázal na diskrimináciu, pokiaľ by sa prijal názor žalovaného, pretože sa s ním nezaobchádza rovnako ako so zamestnancami v civilnom sektore, ktorým je pri prepočte invalidného dôchodku na starobný dôchodok celková doba poberania invalidity započítaná spolu s dobami pracovného pomeru podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaný pri odmietnutí započítať dobu invalidity k celkovej odslúženej dobe služby použil znenie dôvodovej správy k § 38 ods. 2 zákona, avšak nie znenie zákona. Dôvodová správa nemôže nahrádzať paragrafové znenie jednotlivých ustanovení. Čo sa týka druhej námietky, uviedol
že správny súd síce zákonným spôsobom určil termín vyhlásenia rozsudku bez hlavného pojednávania a bez dokazovania, avšak on nebol spôsobilý sledovať úradnú tabuľu správneho súdu ani webovú stránku a preto správny súd mal určiť hlavné pojednávanie, o ktorom by bol vyrozumený písomne. Žiadal zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu. 6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 27.04.2023.
Stotožnil sa s argumentáciou a právnym názorom správneho súdu a zotrval na písomnom vyjadrení k správnej žalobe. Žiadal kasačnú sťažnosť zamietnuť. 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a s dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými kasačný súd nie je viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a právny názor žalovaného vyjadrený v preskúmavanom rozhodnutí neobstojí. 8.
Predmetom súdneho prieskumu je prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým nepriznal žalobcovi výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 2 zákona z dôvodu, že mu nezapočítal do doby služby (5 rokov a 357 dní) dobu poberania invalidného dôchodku, ktorý sa od 01.07.2002 považuje za invalidný výsluhový dôchodok podľa zákona. Podľa názoru žalovaného a prvostupňového orgánu pre priznanie výsluhového dôchodku v zmysle § 38 ods. 2 zákona je potrebné splniť podmienku opätovného prijatia do služobného pomeru, čím by zanikol nárok na invalidný výsluhový dôchodok. V prípade žalobcu to tak nebolo, pretože ku dňu podania žiadosti o výsluhový dôchodok mu nárok na invalidný výsluhový dôchodok nezanikol a tento
stále poberá. S týmto názorom sa kasačný súd nestotožnil. 9. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (16.03.20022) policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 25
rokov. Podľa § 38 ods. 2 cit. zákona na výsluhový dôchodok má nárok aj policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, ak poberal invalidný výsluhový dôchodok a doba trvania služobného pomeru spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku dosahuje najmenej 25 rokov. Pri výpočte takéhoto výsluhového dôchodku sa základ použitý na výpočet invalidného výsluhového dôchodku zvyšuje o rovnaké percentá, o aké by sa zvýšil invalidný výsluhový dôchodok do dňa priznania výsluhového dôchodku. Podľa § 40 ods. 1 citovaného zákona policajt alebo profesionálny vojak, ktorý sa stal invalidným v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania, má odo dňa vzniku invalidity, najskôr však odo dňa skončenia služobného pomeru, nárok na invalidný výsluhový dôchodok. Podľa § 40 ods. 2 citovaného zákona nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa odseku 1 trvá počas invalidity, najdlhšie však do dňa predchádzajúceho dňu opätovného prijatia do služobného pomeru policajta alebo profesionálneho vojaka podľa osobitných predpisov 32)
alebo do dňa predchádzajúceho dňu priznania výsluhového dôchodku. Podľa § 58 ods. 4 citovaného zákona pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a ich výšku sa ako doba trvania služobného pomeru hodnotí aj doba, počas ktorej trval predchádzajúci nárok na invalidný výsluhový dôchodok. Podľa § 136 citovaného zákona doba poberania invalidného a čiastočného invalidného dôchodku z I. alebo II. kategórie funkcií, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona, sa pre vznik nároku na výsluhový dôchodok alebo invalidný výsluhový dôchodok a výšku týchto dávok považuje za dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku.
10. V danom prípade bolo potrebné zodpovedať otázku, či pre priznanie výsluhového dôchodku v zmysle § 38 ods. 2 zákona je potrebné splniť podmienku opätovného prijatia do služobného pomeru po poberaní invalidného výsluhového dôchodku, ako to formulujú oba správne orgány. Ustanovenie § 38 ods. 2 zákona je jednoznačné v tom, že na výsluhový dôchodok má nárok aj policajt, ktorému sa skončil služobný pomer, ak poberal invalidný výsluhový dôchodok a doba trvania služobného pomeru spolu s dobou poberania invalidného výsluhového dôchodku dosahuje najmenej 25 rokov. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia nevyplýva, že bezprostredne pred vznikom nároku na výsluhový dôchodok musí byť žiadateľ v služobnom pomere a že doba poberania invalidného výsluhového dôchodku plynula pred jeho poslednou službou. Zákon nevylučuje situáciu, že bezprostredne pred vznikom nároku na výsluhový dôchodok je žiadateľ poberateľom invalidného výsluhového dôchodku a jeho služba naopak plynula pred obdobím poberania tohto dôchodku.
Podmienkou je, aby sa služobný pomer žiadateľ o výsluhový dôchodok skončil, čo je splnené aj pri poberateľovi invalidného výsluhového dôchodku, pretože v zmysle § 40 ods. 1 zákona invalidný výsluhový dôchodok nemôže byť priznaný skôr, ako skončí služobný pomer. Podmienku skončenia služobného pomeru bezprostredne pred vznikom nároku na výsluhový dôchodok vykladané ustanovenie zákona neupravuje.
11. Uvedený výklad nie je v rozpore ani s ustanovením § 58 ods. 4 zákona, podľa ktorého pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho výšku sa ako doba trvania služobného pomeru hodnotí aj doba, počas ktorej trval predchádzajúci nárok na invalidný výsluhový dôchodok. Ani žalovaný nespochybňoval, že účinnosťou zákona od 01.07.2002 sa žalobcov invalidný dôchodok považuje za invalidný výsluhový dôchodok podľa tohto zákona.
Jeho doba je teda spôsobilá na započítanie pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a jeho výšku. 12. S uvedeným je v súlade aj dôvodová správa k tomuto ustanoveniu, ktorou žalovaný naopak argumentuje za svoj právny názor. Podľa druhého odseku dôvodovej správy k § 58: „Upravuje sa aj zápočet fiktívnej doby služby v prípade invalidity vzniknutej v príčinnej súvislosti s výkonom služby až do dovŕšenia potrebnej doby služby požadovanej pre maximálnu výmeru výsluhového, respektíve invalidného výsluhového dôchodku, t. j. do dosiahnutia 30 rokov započítateľnej doby. Ak poberateľovi invalidného výsluhového dôchodku zanikol nárok na tento dôchodok, bol by znovu prijatý do služobného pomeru a vznikol by mu aj nárok na výsluhový dôchodok, treba pre vznik nároku a tento dôchodok započítať aj dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku, pretože v tejto dobe policajt alebo profesionálny vojak nemohol službu vykonávať z dôvodov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom služby.“ Z uvedeného podľa názoru kasačného súdu vyplýva, že prvá
veta dôvodovej správy sa týka všetkých možných situácií, keď je potrebné ako fiktívnu dobu služby započítať dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku. Zahŕňa to teda aj prípad, kedy žiadateľ vykonával službu, ktorá bola podľa § 40 ods. 1 zákona skončená a následne mu bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok. Môže však nastať situácia, keď je poberateľ invalidného výsluhového dôchodku opätovne prijatý do služobného pomeru a vtedy v zmysle § 40 ods. 2 zákona nárok na invalidný výsluhový dôchodok zanikne (dňom opätovného prijatia do služobného pomeru). Na tento prípad pamätá druhá veta dôvodovej správy citovaná vyššie, keď aj v tomto prípade je potrebné na nárok a výšku výsluhového dôchodku započítať dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku pred opätovným prijatím do služobného
pomeru. To však neznamená, že prvá veta dôvodovej správy je nepoužiteľná na prípad žalobcu a na všetky prípady, keď invalidita žiadateľa o výsluhový dôchodok stále trvá a on nie je opätovne prijatý do služobného pomeru. Aj v tomto prípade je podľa názoru kasačného súdu potrebné započítať do doby služby dobu poberania invalidného výsluhového dôchodku, pretože aj tento bývalý policajt v tomto období nemohol službu vykonávať jedine z dôvodov, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom služby. Iným výkladom tohto ustanovenia by došlo k rozdielnemu posudzovaniu žiadateľov o výsluhový dôchodok, ktorí boli rovnako poberateľmi invalidných výsluhových dôchodkov, pričom tí, ktorým to zdravotný stav umožnil a opätovne nastúpili do služobného pomeru, by boli zvýhodnení oproti tým, ktorých zdravotný stav je vážnejší a opätovne prijatí by byť nemohli.
13. Nesprávna je aj úvaha žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí na strane 4 v odseku 4, že pokiaľ zákon prechodným ustanovením (ktoré žalovaný nešpecifikoval) neakceptuje služobný pomer príslušníka Zboru národnej bezpečnosti ako služobný pomer podľa zákona, nie je možné aplikovať ustanovenie § 38 ods.2 zákona z dôvodu absencie podmienky trvania služobného pomeru podľa tohto zákona. Ako bolo vyššie uvedené, že ustanovenie § 38 ods. 2 zákona nestanovuje ako podmienku priznania výsluhového dôchodku trvanie služby bezprostredne pred vznikom nároku na výsluhový dôchodok a z uvedeného ustanovenia nevyplýva ani podmienka, že služobný pomer musí trvať a byť ukončený za účinnosti zákona.
Pokiaľ zákon v § 58 ods. 1 písm. b) za dobu trvania služobného pomeru stanovuje aj dobu trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, v ozbrojených zboroch a v ozbrojených silách do 31.12.1992, potom je toto obdobie služby postavené na roveň dobe služobného pomeru podľa zákona. Napríklad aj § 143h ods. 2 zákona priamo predpokladá, že služobný pomer môže skončiť pred účinnosťou zákona a nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona vznikne. 14. Žalovaný taktiež argumentuje § 40 ods. 2 zákona v spojení s § 38 ods. 2, keď uvádza, že ustanovenie § 38 ods. 2 nepodmieňuje nárok na výsluhový dôchodok iba mechanickým spočítaním jednotlivých dôb, ale vyžaduje, aby tieto doby boli aj v súlade s právnymi predpismi ukončené, teda aby jednotlivé s nimi spájané inštitúty naďalej netrvali.
S touto premisou sa v zásade kasačný súd stotožňuje, pretože neprichádza do úvahy, aby po priznaní výsluhového dôchodku bol výsluhový dôchodca súčasne v službe alebo by súčasne poberal invalidný výsluhový dôchodok. Táto situácia však priamo zo zákona ani nemôže nastať.
Práve § 40 ods. 2 zákona stanovuje, že nárok na invalidný výsluhový dôchodok trvá najdlhšie ku dňu opätovného prijatia do služobného pomeru alebo do dňa predchádzajúceho dňu priznania výsluhového dôchodku.
Kasačný súd zdôrazňuje, že práve posledná časť vety za slovom „alebo“ je v danom prípade plne aplikovateľná. Zákonodarca tu myslí na situácie, kedy priznaniu výsluhového dôchodku priamo predchádzalo poberanie invalidného výsluhového
dôchodku. Nič teda nebráni, aby bol výsluhový dôchodok priznaný kontinuálne po poberaní invalidného výsluhového dôchodku, pričom nárok na invalidný výsluhový dôchodok zanikne v deň priznania výsluhového dôchodku. Argumentácia žalovaného je preto nesprávna, keďže samotným priznaním výsluhového dôchodku zanikne nárok na invalidný výsluhový dôchodok a teda bude urobené zadosť podmienke, že doba poberania invalidného výsluhového dôchodku
bude ukončená. 15. Podmienka, na ktorú sa upriamil žalovaný, teda že žiadateľ o výsluhový dôchodok musel byť pred podaním žiadosti znovu prijatý do služobného pomeru, nevyplýva z ustanovenia § 38 ods. 2 ani § 58 ods. 4 zákona. Citované ustanovenia sú jednoznačné a nepripúšťajú iný výklad ako ten, ktorý vyplýva priamo z ich slovných vyjadrení. Samotná dôvodová správa k § 58 ods. 4 zákona bola síce žalovaným správne citovaná, avšak boli z nej vyvodené nesprávne právne závery. Najmä v dôvodovej správe nie je vyjadrené, že by len prípad uvedený v druhej vete druhého odseku dôvodovej správy umožňoval zhodnotiť dobu nároku na invalidný výsluhový dôchodok a v iných situáciách by už zhodnotenie nebolo možné.
Sám zákonodarca v ustanovení § 40 ods. 2 časť vety zákona za slovom „alebo“ konštituuje situáciu, keď k priznaniu výsluhového dôchodku dochádza kontinuálne po zániku nároku na invalidný výsluhový dôchodok a teda poberanie invalidného výsluhového dôchodku plynule nadväzuje na poberanie výsluhového dôchodku.
16. V prípade žalobcu to znamená, že žalobca má ukončenú dobu služby od 01.10.1979 do 21.03.1984, spolu 5 rokov a 357 dní. Zároveň od 21.03.1984 poberá invalidný dôchodok, ktorý sa od 01.07.2002 zmenil na invalidný výsluhový dôchodok podľa zákona. V zmysle § 58 ods. 4 zákona je potrebné pre vznik nároku na jeho výsluhový dôchodok a jeho výšku podľa § 38 ods. 2 zákona ako dobu trvania služobného pomeru okrem doby služby zhodnotiť aj dobu, počas ktorej poberal invalidný výsluhový dôchodok, teda dobu od 01.07.2002 a tiež dobu poberania invalidného dôchodku do 30.06.2002 v zmysle § 136 zákona, teda celú vyššie uvedenú dobu poberania invalidného a invalidného výsluhového dôchodku.
17. Pre úplnosť kasačný súd vyhodnocuje sťažnostnú námietku žalobcu o nesprávnom procesnom postupe správneho súdu, keď nenariadil pojednávanie, ako nedôvodnú. Boli splnené procesné podmienky na prejednanie veci bez nariadenia pojednávania. Žalobca mohol v lehote určenej správnym súdom, v danom prípade v lehote na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného, požiadať o nariadenie pojednávania, o čom bol riadne poučený a poučenie mu bolo doručené. Žalobca však v stanovenej lehote o nariadenie termínu pojednávania nepožiadal, preto správnemu súdu nič nebránilo rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania.
18. Kasačný súd na záver konštatuje, že právne posúdenie veci správnym súdom bolo nesprávne a preto je daný dôvod na vyhovenie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Keďže tento istý právny názor v preskúmavanom rozhodnutí mal aj žalovaný, bol tu dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia zo strany správneho súdu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Preto kasačný súd v zmysle § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom kasačného súdu a opätovne rozhodne o žiadosti žalobcu na priznanie výsluhového dôchodku s tým, že do doby trvania služobného pomeru uvedenej v § 38 ods. 2 zákona započíta v zmysle § 58 ods. 4 a § 136 zákona dobu, počas ktorej žalobca poberal invalidný dôchodok do 30.06.2002 a invalidný výsluhový dôchodok od 01.07.2002. 19.
O trovách súdneho konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Žalobca bol v kasačnom konaní úspešný a preto má právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania na správnom súde a kasačnom súde v celom rozsahu, ktoré mu kasačný súd aj priznal.
20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. júna 2024