7Ssk/88/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: F. M., T.. XX.XX.XXXX, H. C. Č.. XXXX/X, XXX XX Y., právne zastúpený JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD. so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35022-2/2020-BA zo dňa 12.02.2020, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4Sa/ 10/2020-135 zo dňa 16.02.2022 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/10/2020-135 zo dňa 16.02.2022 a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 11365/2019-PP-DvN zo dňa 21.11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcovi. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1, 6 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) a na ustanovenie čl. 61 a čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nariadenia č. 883/2004 (ďalej „základné nariadenie“). V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Úrad

Na území iného členského štátu Európskej únie (ďalej tiež len „EÚ“) preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti od 02.08.2015 do 19.11.2018, od 20.11.2018 do 30.12.2018, od 31.12.2018 do 29.06.2019, od 30.06.2019 do 27.07.2019 dokumentom U1 z Írska.

poistenia. Po skončení materskej dovolenky sa do práce nevrátila, ale čerpala dovolenku. Na území daného štátu pôsobila s priateľom, s ktorým sa zoznámila v auguste 2005 a teda terajším manželom (manželia od r. 2010), ktorý do Írska prišiel v máji 2005.

XX.XX.XXXX. S deťmi im vypomáhala mama žalobkyne, ktorá tam s nimi pôsobila po narodení prvého dieťaťa cca od r. 2011. V členskom štáte bývali spočiatku v podnájme, neskôr bývali sami. Nehnuteľnosť, ktorú spočiatku obývali v podnájme, si kúpili do osobného vlastníctva, ktorú pred návratom predali.

Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že žalobkyňa v období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 02.08.2015 do 01.08.2019 nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu EÚ - Írska.

Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobkyňa pred odchodom do írska nebola na území Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Jej posledný pracovný pomer na území Írska trval od 19.10.2008 do 27.07.2019 (popri tomto zamestnaní mala aj pracovnoprávny vzťah so skráteným pracovným úväzkom v období od roku 2008 do mája 2010).

žalobkyne. Dlhodobá prítomnosť najbližších osôb žalobkyne spolu s ňou v Írsku svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas výsluchu dňa 20.11.2019 žalobkyňa uviedla, že na Slovensko sa spolu s manželom vracala jedenkrát ročne na 2 týždne. V súvislosti s rodinnou situáciou žalobkyne žalovaná zdôraznila, že právne aj mravné povinnosti voči manželovi a maloletým deťom sú pokiaľ ide o spoločný život, hospodárenie a výchovu detí zásadnejšie ako pravidelné návraty na Slovensko. K bytovej situácii žalobkyne žalovaná uviedla, že bytovú situáciu v Írsku považuje žalovaná za stabilnú, kedy žalobkyňa spolu s manželom a ich maloletými deťmi v ich vlastnej nehnuteľnosti spoločne žili, uhrádzali spoločné náklady a tvorili spoločnú domácnosť. Žalobkyňa bola zamestnaná na území Írska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Írsko. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané,

právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Írska. 4. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Z výsluchu

na Slovensku. Podľa názoru správneho súdu táto pre posúdenie veci podstatná skutočnosť nebola zo strany správnych orgánov v potrebnom rozsahu správne posúdená a vyhodnotená, keďže aj podľa správneho súdu logicky nasvedčovala úmyslu žalobkyne zachovať si bydlisko v Slovenskej republike. Žalovaná nedostatočne postupovala podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a nedostatočne zistila samotný úmysel žalobkyne, pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k tomu, aby odišla do Írska a z akého dôvodu tam ostala pracovať.

5. Správny súd bol toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii.

6. Správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by došlo k jednotným stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia Írska a Slovenska o určení bydliska žalobkyne. Správny súd zastáva názor, že žalovaná má povinnosť komunikovať s inštitúciami Írska a v prípade rozdielneho stanoviska sa pokúsiť o vzájomnú dohodu, avšak z obsahu rozhodnutia ani zo spisového materiálu nevyplýva, že by s inštitúciami Írska komunikovala. Žalovaná iba formálne vyhodnotila skutkové okolnosti, ktoré mala k dispozícii z formuláru U1, skutočné dôvody odchodu žalobkyne do Írska, charakter jej pobytu v Írsku a napokon dôvody jej odchodu z Írska neskúmala a nevyhodnotila.

V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti správny súd poukázal na právne závery v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/35/ 2012, sp. zn. 9Sžso/11/2015, sp.zn.10Sžso/36/2013, sp. zn. 10Sžso/24/2014 zo dňa 27.05.2015. Z uvedených dôvodov správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).

8. Sťažovateľka sa nestotožnila s názorom správneho súdu, že nesprávne posúdila a nezohľadnila dôvody odchodu žalobkyne do zahraničia. Účel a dôvody prítomnosti v zahraničí ako aj dôvody odchodu do zahraničia a ani iné subjektívne skutočnosti nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby.

subjektívne skutočnosti, ako sú dôvody odchodu z a návratu na Slovensko, úmysel, pocit domova a pod nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 9. Sťažovateľka namietala záver správneho súdu, že nedôsledne postupovala podľa čl. 11 ods. 2 základného nariadenia. Argumentovala, že postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, ak by i po zvážení kritérií uvedených v ods. 1 tohto článku zostala otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená, čo nie je prípad žalobkyne. Zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčovali úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať v Írsku. Nie je rozhodujúce, aké dôvody žalobkyňu viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Sťažovateľka uviedla, že bytová situácia žalobkyne bola dôkladne posúdená. Počas výkonu zárobkovej činnosti v

10. Správny súd sťažovateľke vytkol, že nekomunikovala s príslušnou írskou inštitúciou, hoci sama nebola oprávnená centrum záujmov žalobkyne určovať. S uvedeným žalovaná zásadne nesúhlasí, pretože posúdenie bydliska je výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, teda žalovanej.

Sťažovateľka poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/50/2021, v ktorom sa kasačný súd stotožnil s právnym názorom žalovanej pri posudzovaní miesta bydliska manžela žalobkyne. Pri identickom skutkovom stave týchto prípadov by bydlisko žalobkyne malo byť posúdené rovnako ako v prípade jej manžela (nezachované na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v Írsku). 12. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.04.2022 uviedla, z kasačnej sťažnosti žalovanej nevyplýva právna otázka, na ktorú mal krajský súd zaujať nesprávny právny názor. Žalobkyňa sa nestotožňuje s delením skutočností, ako to uvádza sťažovateľka, na objektívne alebo subjektívne, podľa toho, či sú uvedené príkladom vo výpočte obsiahnutom v čl. 11 ods. 1. Uviedla, že ich výpočet je exemplifikatívny.

kroky. 13. Rozsudok kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/50/2021 označila žalobkyňa za prekvapivý, vyjadrila sa k obsahu odôvodnenia tohto rozsudku, uviedla, že čiastkové závery kasačného súdu zneniu nariadenia nezodpovedajú, poukázala na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 9Sžsk/ 73/2020, skonštatovala, že žalovaná si povinnosti plynúce jej z vykonávacieho nariadenia neplní a ani nepopiera, že s Írskom nekomunikuje. Vo vzťahu na sťažovateľkou uvedené rozhodnutia kasačného súdu žalobkyňa poukázala na rozdielnosti v skutkových stavoch. Uviedla, že ona sa v podstate od vycestovania pripravovala na návrat. Vyjadrila názor, že žalovaná k jednotlivým žiadostiam pristupuje mechanicky. Účelom nariadení je predovšetkým predísť situácii, aby osoba, ktorá v súlade so zásadou voľného pohybu osôb pracuje na území Spoločenstva a je riadne poistená v nezamestnanosti, nezostala v prípade nezamestnanosti bez finančných prostriedkov, na ktoré má nárok a tento účel žalovaná obchádza.

15. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej 35022-2/2020-BA zo dňa 12.02.2020, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 19.12.2018, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na

02.08.2019 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 08.11.2019 si v Sociálnej poisťovni uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Do Írska odišla v auguste 2005 zdokonaliť sa v anglickom jazyku a niečo zarobiť, vrátila sa s rodinou v júli 2019. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 02.08.2015 do 01.08.2019 na území Slovenskej republiky nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti, na území Slovenska nikdy nepracovala.

Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že príslušná írska inštitúcia žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznala (formulár U1 bod 6.2 Držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od orgánu, ktorý tento dokument vydáva, pretože nárok neexistuje podľa právnych predpisov daného štátu).

18. Z vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov a zo zápisnice z vypočutia zo dňa 20.11.2019, že posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú od 19.10.2008, druh vykonávanej práce: manažér kaviarne. Pracovný pomer ukončila na vlastnú žiadosť dňom 27.07.2019 z dôvodu návratu na Slovensko. V rokoch 2011, 2013 a v 2019 poberala v Írsku materské, v roku 2018 nemocenské. Po skončení materského k 30.06.2019 nenastúpila do práce, ale čerpala dovolenku. Celkovo mala 4 zamestnávateľov a medzi jednotlivými zamestnaniami sa zdržiavala v Írsku. O dávku v nezamestnanosti v Írsku nežiadala, lebo by jej nevznikol nárok z dôvodu ukončenia zamestnania zo strany zamestnanca, s manželom nemali záujem zotrvať v Írsku a nemohli zostať 4 týždne bez príjmu.

XXXX. V Írsku bola so žalobkyňou jej mama cca od 3/ 2011, starala sa o deti a bola s nimi v Írsku až do návratu. Žalobkyňa vlastnila na Slovensku družstevný byt, v r. 2011 bol prevedený do osobného vlastníctva jej a manžela. V čase návratov do SR bývali v tomto byte, inak obývaný nebol. V roku 2016 si zobrali hypotéku na dom, list vlastníctva k domu je z roku 2018, na jeho mieste je hrubá stavba nového domu.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 19.02.2020 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

21. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na

22. Podľa článku 65 ods. 2 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol

23. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

27. Na úvod kasačný súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Írsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 28. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu.

29. Vzhľadom na skutočnosti zistené z obsahu administratívneho spisu, kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Írsku. Žalobkyňa sa v rozhodnom období pre posudzovanie bydliska, t. j. v období od 02.08.2015 do 01.08.2019, zdržiavala zvyčajne na území Írska, v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bola cezhraničným pracovníkom. Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd skutočnosť, že žalobkyňa sa v Írsku zdržiavala dlhodobo (14 rokov) a to so svojim manželom a tromi deťmi, t. j. osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných žalobkyne a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Írska.

jazyka. Je potrebné si uvedomiť, že posudzovaným obdobím je obdobie činnosti žalobkyne ako zamestnanca pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda obdobie pred 02.08.2019. V danom čase žalobkyňa žila svoj každodenný bežný život v Írsku, založila si tam rodinu a dlhodobo sa tam so svojou najbližšou rodinou zdržiavala. Kasačný súd konštatuje, že kritérium rodinného stavu a rodinných väzieb sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa jednoznačne rodinné väzby takejto kvality nemala na Slovensku. Vo vzťahu k rodičom žalobkyne kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobkyne sa jej matka presťahovala za žalobkyňou do Írska cca pol roka po narodení prvého dieťaťa a zotrvala tam s ňou až do spoločného návratu na Slovensko. Rodinnú situáciu tak nemožno vyhodnotiť inak

31. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom to, čo v jednom prípade môže byť považované za stabilnú bytovú situáciu, v inom prípade už nemusí.

centrum záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal účelu základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa stala spolu s manželom vlastníčkou bytu a domu na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v jednej z týchto nehnuteľností, osvedčuje žalobkyňou deklarovaný úmysel, týkajúci sa presťahovania (po určitom čase pobytu v Írsku) na Slovensko. Návrat žalobkyne a jej rodiny do bytu na Slovensko v čase ukončenia jej zamestnania v Írsku, spolu so skutočnosťou, že deti začali po presťahovaní na Slovensko navštevovať slovenské školy, za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Írska. 32. Ďalšie skutočnosti uvedené žalobkyňou ako odber energií súvisiacich s užívaním nehnuteľností, vlastníctvo automobilu, plnenie daňových a poplatkových povinností, hypotekárny úver, bankový účet alebo platby za mobilného operátora len dotvárajú obraz o finančnej situácii žalobkyne, avšak výdavky obdobného charakteru žalobkyňu nevyhnutne sprevádzali aj v mieste jej zvyčajného pobytu, t. j. v Írsku, preto ich nemožno vyhodnotiť ako

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že pri určovaní bydliska je potrebné v danom prípade zohľadniť úmysel žalobkyne a jej dôvody k odchodu zo Slovenska a ani s jeho názorom, že sa žalovaná mala pokúsiť o vzájomnú dohodu s inštitúciou Írska, ktorý zdieľa i žalobkyňa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pojem „bydlisko“ je definovaný v článku 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Článok 11 vykonávacieho nariadenia bydlisko prirovnáva k centru záujmov dotknutej osoby. Tento článok taktiež kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov, napr. dĺžku a nepretržitosť zdržiavania sa na území dotknutých členských štátov alebo rodinnú situáciu a rodinné väzby (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34, ).

34. V tomto kontexte kritérium úmyslu, za akým sa žalobkyňa presťahovala do Írska, ktoré krajský súd žiadal zohľadniť, nezodpovedá čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia. Úmysel žalobkyne, s akým sa presťahovala do Írska podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v tomto prípade nebolo potrebné zohľadniť, keďže postup podľa tohto odseku prichádza do úvahy len v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/ 5/2016). Táto situácia v prípade žalobkyne nenastala, pretože skutkové okolnosti relevantné podľa jednotlivých kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 jednoznačne preukazujú vytvorenie centra záujmov v Írsku. V zmysle čl. 11 ods. 2 sa neskúma, aké dôvody žalobkyňu viedli k zmene tohto rozhodnutia, teda k prisťahovaniu sa na Slovensko.

35. Čo sa týka namietaného nekomunikovania žalovanej s írskou inštitúciou sociálneho poistenia, na takúto komunikáciu nebol žiadny dôvod. Posúdenie bydliska je výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, teda žalovanej. Žalobkyňa vo Vyhlásení a aj do zápisnice zo dňa 20.11.2019 (v zhode s manželom) uviedla, že o dávku v nezamestnanosti v Írsku nežiadala, lebo by jej nárok nevznikol. Írska inštitúcia sociálneho poistenia nemala žiaden dôvod vyjadrovať sa k bydlisku žalobkyne, nejde teda o spor inštitúcií, ktorý by bolo potrebné riešiť. Nakoľko k rozdielu v stanoviskách nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/26/2016, sp. zn. 7Sžsk/91/2020), na základe ktorých určila, že bydliskom žalobkyne v posudzovanom období bolo Írsko.

Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich, a?naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.

Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017.

V predmetnej veci nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že by táto výnimočná situácia nastala, t. j. že si počas výkonu zamestnania v Írsku bydlisko na Slovensku zachovala. 39. Na záver kasačný súd konštatuje, že poukazovanie žalobkyne na predchádzajúcu judikatúru NS SR vo veci zisťovania centra záujmov už nie je relevantné. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a?slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a?žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k?dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Tomuto trendu sa prispôsobila judikatúra kasačného súdu s tým, že kritériá pre stanovenie centra záujmov v konkrétnej krajine sa posudzujú aj cez prizmu vyššie uvedeného trendu v rámci Európskej únie.

41. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 42. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.