7Ssk/88/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200850.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3Sa/2/2020
- IČS
- 7020200850
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobkyne: M. J., Q.. XX. Q. XXXX, Q. W. XX, X., zastúpenej: JUDr. Matúš Lemeš, advokát, Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 31. augusta 2020, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Sa 2/2020-166 z 21. februára 2023 v znení opravného uznesenia č. k. 3 Sa 2/2020-264 z 2. mája 2023 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa k 14. marca 2016 uplatnila u žalovanej nárok na výplatu starobného dôchodku. Žalovaná jej rozhodnutím z 30. júna 2016 podľa § 65, § 274 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. priznala starobný dôchodok od 10. februára 2016 v sume 415,20 €. Vyšla z toho, že žalobkyňa vychovala dve deti a zároveň v období od 1. júna 1985 do 31. decembra 1999, t. j. 13 rokov 292 dní, pracovala v zamestnaní, ktoré bolo na účely sociálneho zabezpečenia zaradené do II. kategórie. Dôchodkový vek žalobkyne sa určil podľa § 65 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. ako 55 rokov + 63 mesiacov a dosiahla ho práve 10.
februára 2016. K tomuto dňu získala 42,8822 rokov dôchodkového poistenia a týmto dňom jej vznikol nárok na starobný dôchodok určený z priemerného osobného mzdového bodu 0,8766 a aktuálnej dôchodkovej hodnoty 10,9930 €. Žalovaná podľa § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vypočítala aj starobný dôchodok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003.
Suma tohto starobného dôchodku by bola určená z priemerného mesačného zárobku 135,00 € za roky 2014, 2015, 2009, 2010 a 2010, započítaná doba zamestnania (bez ohľadu na doby zamestnania pred 18. rokom veku) by bola 40 rokov. Výmera tohto dôchodku by tak predstavovala 71,50 % priemerného mesačného zárobku, t. j. 96,60 €. K tejto sume by sa pripočítala podľa zákona č. 306/2002 Z. z. úprava o 150,50 € a zvýšenie podľa zákona č. 222/2003 Z. z. o 14,90 € na celkovú sumu 262,00 €. Keďže suma starobného dôchodku vypočítaného podľa zákona č. 461/ 2003 Z. z. bola vyššia, patril žalobkyni starobný dôchodok v tejto sume, t. j. 413,30 € a po navýšení podľa § 82 cit. zák. v sume 415,20 €. Rozhodnutiami zo 17. marca 2017, 16. marca 2018 a 15. marca 2019 žalovaná postupne valorizovala priznaný starobný dôchodok. 2.
Od 1. januára 2020 žalovaná rozhodnutím z 28. novembra 2019 žalovaná podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. zvýšila starobný dôchodok žalobkyne na sumu 472,30 € a ďalším rozhodnutím z 1. apríla 2020 ho podľa § 66 ods. 3, § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. zvýšila na sumu 478,20 €. Okrem toho žiadosťou zo 6. februára 2020 žalobkyňa požiadala o prepočet sumy priznaného starobného dôchodku. Výrok rozhodnutia žalovanej, ktorým jej priznala starobný dôchodok podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa nej nezodpovedal odôvodneniu, podľa ktorého bola suma vypočítaná podľa § 66 ods. 3 cit. zákona. Žalobkyňa zdôraznila, že odpracovala 13 rokov a 292 dní v zamestnaní II. pracovnej kategórie.
Jej priemerný mesačný zárobok k dátumu vzniku nároku na starobný dôchodok z roky 2014, 2015, 2009, 2012 a 2010 je 680,28 €. Zároveň získala nárok na percentuálnu výmeru starobného dôchodku 71,50 % z uvedeného priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje sumu 486,50
€. Táto suma je vyššia, ako suma vypočítaná podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (t. j. 262 €), a preto jej mala byť priznaná na základe § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná túto žiadosť (ktorú označila ako „žiadosť o zvýšenie starobného dôchodku“) zamietla rozhodnutím zo 16. apríla 2020, pretože suma starobného dôchodku v rozhodnutí z 30. júna 2016 bola vypočítaná správne so zachovaním nárokov zo zaradenia zamestnania žalobkyne do zvýhodnenej kategórie v zmysle § 274 cit. zák.
3. Proti všetkým trom rozhodnutiam z 28. novembra 2019 a 1. a 16. apríla 2020 podala žalobkyňa odvolania. Zhodne namietala pôvodnú sumu priznaného starobného dôchodku a zopakovala svoju argumentáciu zo žiadosti o prepočet starobného dôchodku.
Generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 31. augusta 2020 potvrdil všetky uvedené rozhodnutia. Zdôraznil, že zachovanie nárokov zo zaradenia zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie spočíva vo výpočte sumy starobného dôchodku aj podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, t. j. zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, a následnom porovnaní takto vypočítanej sumy so sumou vypočítanou podľa zákona č. 461/2003 Z. z. 4.
Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 3 Sa 2/2020-166. Za spornú považoval sumu priemerného mesačného zárobku, z ktorého žalovaná vychádzala pri výpočte starobného dôchodku, a následný postup žalovanej pri zohľadnení zvýhodnených pracovných kategórií.
Takisto spornou podľa neho zostala úprava pri výpočte na sumu 135 €, ako aj súbežný výpočet podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a zákona č. 100/1988 Zb. Správny súd s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tunajšieho súdu uviedol, že ustanovenie § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zachováva nárok na absolútnu výšku starobného dôchodku a zaručuje, že starobný dôchodok priznaný podľa uvedeného zákona nebude nižší, ako ten, ktorý by bol vypočítaný podľa zákona č. 100/1988 Zb. V zmysle toho tak žalovaná vykonala porovnávací výpočet, pri ktorom sa pri výpočte starobného dôchodku podľa zákona č. 100/ 1988 Zb. postupuje podľa mechanizmu, ktorý upravuje tento zákon, a pri výpočte podľa zákona č.461/2003 Z. z. zase podľa mechanizmu upraveného týmto zákonom, následne sa prizná pre poistenca priaznivejší dôchodok. Žalovaná tak podľa správneho súdu pri výpočte starobného dôchodku postupovala správne. Na záver dodal, že žiadosť žalobkyne o prepočet starobného dôchodku bola rozhodnutím žalovanej obsahovo vybavená (hoci je v ňom označená
ako „žiadosť o zvýšenie“), lebo tá prepočítala žalobkynin starobný dôchodok a dospela k záveru, že nie je dôvod na jeho zvýšenie. Opravným uznesením správny súd opravil chybný dátum narodenia žalobkyne v záhlaví rozsudku.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia napadnutého rozsudku správneho súdu. Zotrvala na názore, že zachovanie nárokov vyplývajúcich zo zvýhodnených pracovných kategórií v zmysle § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. nespočíva vo vykonaní porovnávacieho výpočtu. Naopak, odpracovaním 13 rokov a 292 dní v zamestnaniach zaradených do II. kategórie podľa nej získala nárok na percentuálnu výmeru starobného dôchodku 71,5 % z priemerného mesačného zárobku. Suma priemerného mesačného zárobku pritom ostáva nemenná vo výške 680,28 €, t. j. bez úpravy podľa § 12 ods. 6 zákona č. 100/ 1988 Zb. aj pri určení sumy starobného dôchodku podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Citované ust. zákona č. 100/1988 Zb. totiž nie je predmetom zákona č. 461/2003 Z. z. a tento ani nepozná ustanovenia o úprave priemerného mesačného zárobku. Opätovne zdôraznila aj to, že žiadosťou z 6. februára 2020 nežiadala „o zvýšenie starobného dôchodku“, aj keď je pravdou, že po prepočítaný, by mohlo dôjsť k zvýšeniu priznanej sumy starobného dôchodku. 6. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, odkázala pritom na svoje predchádzajúce vyjadrenia.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 8. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila skoršie prvostupňové rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o prepočítanie starobného dôchodku a o zvýšení starobného dôchodku žalobkyne. Prvorado sa kasačný súd zaoberal správnosťou sumy priznaného starobného dôchodku. Podstatná námietka žalobkyne sa týkala výkladu § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa ods. 1 cit. paragrafu sa zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. Podľa ods. 2 suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 100/1988 Zb. Otázkou výkladu tohto ustanovenia a tým, čo sa rozumie pod nárokmi zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, sa už zaoberal aj tunajší súd a dospel k záveru, že pod takýmto „nárokom“ nemožno rozumieť samotnú percentuálnu výmeru pre výpočet starobného dôchodku podľa § 22 zákona č. 100/1988 Zb. (rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021). Kasačný súd v prerokúvanej veci nevidí dôvod odkláňať sa od tohto právneho názoru.
9. Pracovné kategórie boli vymedzené v § 14 zákona č. 100/1988 Zb., resp. predtým v § 12 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného do 30. septembra 1988. Tieto kategórie mali byť zrušené zákonom č. 235/1992 Zb. s účinnosťou od 1. júna 1992.
Týmto zákonom bolo súčasne do zákona č. 100/1988 Zb. vložené ustanovenie § 175, ktoré (podobne ako § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.) ustanovovalo, že nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnania do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do (pôvodne) 31. decembra 2016. Dôvodová správa (Federálne zhromaždenie, 1992, tlač 1400) sama osebe neposkytuje bližšie vysvetlenie, čo sa má rozumieť týmito nárokmi. Zrejme jediným podstatnejším vysvetlením tohto pojmu tak zostáva expozé federálneho ministra práce, ktorý na schôdzi Snemovne národov Federálneho zhromaždenia 28. apríla 1992 uviedol: „Současně však nároky vyplývající z dosavadního zařazení do různých kategorií pracovních i kategorií funkcí se zachovávají až do 31. prosince 2016, a to jak plné, které spočívají ve výhodnějším zhodnocení těchto dob, vyšší základní výměře, vyšších maximálních výměr, snížení věkové hranice pro nárok na starobní důchod, tak i dílčí, které spočívají pouze ve výhodnějším zhodnocení těchto dob.“ Pôvodným účelom ustanovenia § 175 zákona č. 100/1988 Zb. tak bolo, aby sa výhody
spojené so zaradením určitého zamestnania do I. alebo II. kategórie pred 1. júnom 1992, naďalej zohľadňovali aj po tomto dátume, hoci v samotnom zákone už takéto zhodnocovanie nebolo upravené. V dôsledku neskorších noviel (naposledy zákonom č. 359/1999 Z. z.) sa dátum zrušenia pracovných kategórií posunul až na 31. december 1999 a zodpovedajúco tomu sa dátum, do ktorého sa mali nároky priznávať, v § 175 takisto posunul o sedem rokov, teda do 31. decembra 2023. V tejto podobne bolo toto ustanovenie prevzaté do § 263 ods. 1 zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý však nikdy nenadobudol účinnosť, a odtiaľ do § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
10. Nárokmi zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie v zmysle § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. tak treba zásadne rozumieť nároky, ktoré na zvýhodnenie plynúce z určitej pracovnej kategórie viazal zákon č. 100/1988 Zb., prípadne predošlý zákon č. 121/ 1975 Zb. Takým nárokom bol predovšetkým skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 100/1988 Zb., ktorý sa však viazal len na vykonávanie zamestnaní I. kategórie (§ 14 ods. 2 cit. zák.). Vykonávanie zamestnania II. kategórie v tomto smere neprinášalo žiadne zvýhodnenie, a teda ani nárok, ktorý by sa mohol takému poistencovi ďalej priznávať. Ďalším takým nárokom bola vyšší starobný dôchodok.
Podľa § 22 ods. 1 cit. zák. sa totiž základná výmera určovala percentom priemerného mesačného zárobku, pričom táto základná výmera klesala v závislosti od menšieho počtu rokov v zamestnaniach I. a II. kategórie. K základnej výmere sa podľa § 22 ods. 2 pripočítavalo určité percento priemerného mesačného zárobku za ďalšie roky zamestnania, pričom toto percento bolo vyššie za roky zamestnania v I. kategórii a nižšie za ďalšie kategórie. Ustanovenie § 20 ods. 4 potom určovalo strop tohto zvýšenia v závislosti od pracovnej kategórie na 25, resp. 30 % priemerného mesačného zárobku.
11. Už z formulácie ustanovenia § 22 zákona č. 100/1988 Zb. je podľa kasačného súdu zrejmé, že nárokom, ktorý vznikal, bol nárok na konkrétnu výmeru starobného dôchodku vypočítanú percentom z priemerného mesačného zárobku. Pod pojmom „výmera“ treba už podľa všeobecného jazykového významu rozumieť „vymeranie, určenie, stanovenie rozsahu, veľkosti, obsahu“. Takéto chápanie pojmu „výmera“ vyplýva aj z § 24 a 25 zákona č. 100/ 1988 Zb., ktoré pod pojmom „najvyššia a najnižšia výmera starobného dôchodku“ rozumejú konkrétne sumy starobného dôchodku. Jednotlivé percentuálne sadzby uvedené v § 22 ods. 1, 2 a 4 cit. zák. tak tvorili len jednu z veličín pre výpočet samotného nároku, ktorý sa vypočítaval z priemerného mesačného zárobku vymedzeného v § 12 zákona č. 100/1988 Zb., teda vrátane všetkých obmedzení. Nárok tak vznikal vždy na starobný dôchodok v určitej výmere, teda v určitej sume, vypočítanej z takýchto veličín. V žiadnom ustanovení tohto zákona nemožno nájsť oporu pre záver navrhovateľky, že „nárokom“ z pracovnej kategórie by mala byť samotná
percentuálna sadzba vypočítaná podľa § 22 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 100/1988 Zb. a že by sa táto sadzba mala prenášať ďalej do výpočtu dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. 12. Zákon č. 461/2003 Z. z. totiž podstatne zmenil pravidlá výpočtu starobného dôchodku (porov. § 66) a do týchto pravidiel nie je možné mechanicky prenášať jednotlivé veličiny, z ktorých sa starobný dôchodok vypočítaval podľa zákona č. 100/1988 Zb. Napríklad citovaný zákon vôbec nepozná pojem „priemerný mesačný zárobok“, a tak vôbec nie je zrejmé, podľa akého ustanovenia tohto zákona by mal byť tento zárobok vypočítaný (na účely uplatnenia žalobkyňou ustálenej „percentuálnej výmery“). Namiesto toho ustanovenie § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zachováva získaný nárok na absolútnu výšku starobného dôchodku tým, že zaručuje, že starobný dôchodok priznaný podľa zákona č. 461/2003 Z. z. nebude nižší než starobný dôchodok, ktorý by bol vypočítaný podľa zákona č. 100/1988 Zb. so zohľadnením zvýhodnení zo zamestnaní I. a II. kategórie.
Ustanovenia § 274 ods. 2 a 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sú tak vo vzájomnom pomere osobitnej a všeobecnej normy: zachovanie nároku na určitú výšku starobného dôchodku je upravené v odseku 2, takže odsek 1 sa týka len iných nárokov zo zaradenia do zvýhodnených pracovných kategórií než samotnej výšky dôchodku, a to najmä prípadného skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok (§ 21 zákona č. 100/1988 Zb.).
13. Vo vzťahu k žalobkyne treba predovšetkým zdôrazniť, že do 31. decembra 1999 neodpracovala žiadnu dobu v zamestnaní I. pracovnej kategórie, ale je žena a vychovala dve deti. Podľa § 21 ods. 2 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. tak mohla nárok na starobný dôchodok získať dosiahnutím veku 55 rokov, pretože ustanovenie § 21 ods. 1 pre ňu nie je výhodnejšie. Už z tohto dôvodu žalobkyňa zo zaradenia do II. pracovnej kategórie vo vzťahu k možnému skoršiemu vzniku nároku na starobný dôchodok nezískala nič, v dôsledku čoho sa jej podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nemohlo v tomto smere ani nič priznať.
Vzhľadom na dátum svojho narodenia však žalobkyňa vek 56 rokov vôbec nedosiahla do 31. decembra 2003, ale až po tomto dátume. Preto jej nárok na starobný dôchodok nevznikol podľa zákona č. 100/ 1988 Zb. (porov. § 259 až 261 zákona č. 461/2003 Z. z.), ale naopak, musel sa posudzovať podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. Ak však nárok na starobný dôchodok vznikol až podľa tohto zákona, muselo sa pri jeho výpočte postupovať podľa § 66 cit. zák. Len jeho výsledná výška sa mala podľa § 274 ods. 2 cit. zák. porovnať s výškou starobného dôchodku, na ktorú by táto osoba bola mala nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. so zohľadnením zvýhodnení z I. a II. pracovnej kategórie.
14. Právny názor žalobkyne v podstate svojvoľne kombinuje metódy určovania sumy (výmery) starobného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. a zákona č. 461/2003 Z. z. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. však nemožno vyvodiť, prečo by sa malo pri určení výšky starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok od 1. januára 2004, postupovať podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb., ale bez toho, aby sa prihliadalo na vymedzenie pojmu priemerného mesačného zárobku v § 12 citovaného zákona (keďže tento zárobok v zákona č. 461/2003 Z. z. vôbec nie je upravený). Takýto výklad by viedol k tomu, že tým, ktorým by sa priznal starobný dôchodok po 1. januári 2004, by sa priznával v takej výške, na akú by im podľa zákona č. 100/1988 Zb. nikdy nemohol vzniknúť nárok (čo dokladá žalobkyňou vypočítaná výška jej starobného dôchodku). To však odporuje účelu § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý sleduje zachovanie existujúcich nárokov, nie ich niekoľkonásobné zvýšenie alebo rozšírenie. Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa tak
podľa citovaného ustanovenia mohli zachovať len v takej miere, v akej by sa zohľadňovali podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2003. Preto žalobkyňa nebola ukrátená na svojich nárokoch zo získania doby zamestnania v II. pracovnej kategórii.
15. Na záver kasačný súd dodáva, že za správny považuje aj postup žalovanej pri zvýšení starobného dôchodku žalobkyne rozhodnutiami z 28. novembra 2019 a 1. apríla 2020. V súlade s § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. bol žalobkyni k 1. januáru 2020 zvýšený vyplácaný dôchodok o 2,9 % medziročného rastu spotrebiteľných cien za domácnosti dôchodcov, t. j. o 13,40 €, keďže ide o vyššiu sumu ako bola pevná suma zvýšenia dôchodku (9 €).
Tým, že žalobkyňa získala obdobie dôchodkového poistenia aj počas poberania starobného dôchodku, žalovaná jej k uvedenému dátumu takisto podľa § 66 ods. 3 cit. zákona zvýšila starobný dôchodok o sumu 5,75988864 €. Vyšla z toho, že v roku 2019 získala žalobkyňa osobný vymeriavací základ 9.670,39 € a všeobecný vymeriavací základ tvoril 11.448,00 €.
Osobný mzdový bod žalobkyne tak bol 0,8448 a aktuálna dôchodková hodnota platná k 1. januáru 2020 bola 13,6361 €. 16. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s námietkami žalobkyne, že rozhodnutie žalovanej nesprávne zamietlo „žiadosť o zvýšenie starobného dôchodku“, hoci ona žiadala o jeho prepočítanie.
Predovšetkým už zo samotného obsahu tejto žiadosti je zrejmé, že žalobkyňa na základe vlastného prepočtu celkom jasne dávala najavo, že má mať nárok na vyšší starobný dôchodok, teda vo výsledku sledovala jeho zvýšenia. Z odôvodnenia rozhodnutia zo 16. apríla 2020 zasa vyplýva, že žalovaná prepočítala starobný dôchodok žalobkyne podľa § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. Ak potom vo výroku zamietla žiadosť o „zvýšenie“ dôchodku, nespôsobuje to žiadnu nejasnosť či nezrozumiteľnosť vydaného a rozhodnutia, a preto to ani nemá vplyv na jeho zákonnosť.
IV. Záver
17. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 18. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa vo veci úspech nemala a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 19. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. júna 2024