7Ssk/91/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:1021201932.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-4Sa/96/2021
- IČS
- 1021201932
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobkyne: Z.. A. K., nar. X. H. XXXX, M. XXXX/ XX, C., zastúpenej advokátskou kanceláriou: TROJAK LEGAL, s.r.o., IČO: 51462249, Kalinčiakova 33, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 30. septembra 2021, č. 42882-2/2021-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-4Sa/96/ 2021-72 z 5. augusta 2025 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnaná v obchodnej spoločnosti MARSANN IT, s.r.o. od 20. apríla 2016. Pretože sa jej narodilo dieťa, do 13. júna 2020 poberala materské a od 14. júna 2020 nastúpila na rodičovskú dovolenku. Počas nej sa so zamestnávateľom dohodla na skončení svojho pracovného pomeru k 14. aprílu 2021.
Zároveň počas rodičovskej dovolenky znova otehotnela a dátum pôrodu určil lekár na 30. novembra 2021, a tak 11. júna 2021 požiadala žalovanú o výplatu tehotenského. Pobočka v Bratislave jej však rozhodnutím zo 6. júla 2021 nepriznala túto dávku. V odôvodnení uviedla, že podľa § 47a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tento nárok vzniká začiatkom 27. týždňa pred určeným dátumom pôrodu, teda u žalobkyne 25. mája 2021. K tomuto dňu však nespĺňala podmienku trvania nemocenského poistenia [§ 30 písm. a) cit. zák.], pretože jej dovtedajšie poistenie zaniklo skončením pracovného pomeru 14. apríla 2021. 2. Žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že 14. apríla 2021 už bola tehotná, a tak jej nárok vznikol v osemmesačnej ochrannej lehote, ktorá podľa § 32 ods. 2 písm. a) cit. zák. v znení účinnom do 31. mája 2022 plynula do 14. decembra 2021. Ústredie žalovanej však tu preskúmavaným rozhodnutím z 30. septembra 2021 zamietlo toto odvolanie. Zdôraznilo, že nástupom na
rodičovskú dovolenku 14. júna 2020 sa jej nemocenské poistenie prerušilo v zmysle § 26 ods. 1 písm. e), čo sa však podľa § 26 ods. 6 cit. zák. posudzovalo ako zánik tohto poistenia. Tento zánik nastal v čase, kedy ešte nebola tehotná, a preto ochranná lehota bola len sedem dní v zmysle § 32 ods. 2 písm. a) cit. zák. Pretože skončením pracovného pomeru k 14. apríla 2021 zaniklo aj obdobie prerušenia nemocenského poistenia, nespĺňala k 25. máju 2021 ani túto podmienku nároku na tehotenské.
3. V správnej žalobe proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa namietla, že ani zamestnaná matka na rodičovskej dovolenke neplatí poistné na nemocenské poistenie, no aj tak jej podľa § 47a ods. 3 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. patrí nárok na tehotenské.
Preto je podľa nej celé ustanovenie § 47a špeciálnym k § 30 písm. a) cit. zák. a nárok na tehotenské nemožno podmieňovať tým, že žena je zamestnaná, resp. povinne nemocensky poistená. Výklad žalovanej robí neodôvodnené rozdiely medzi zamestnanou matkou na rodičovskej dovolenke a matkou, ktorej počas rodičovskej dovolenky skončil pracovný pomer, čo odporuje čl. 1, čl. 2, čl. 4 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Túto nespravodlivosť si uvedomovala časť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, nimi predložený návrh zákona, ktorý ju mal odstrániť (VII. volebné obdobie, tlač 688), však nebol schválený. Podľa žalobkyne musí súd výkladom preklenúť tento neopodstatnený rozdiel alebo podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky.
4. Tu napadnutým rozsudkom č. k. BA-4Sa/96/2021-72 správny súd (I.) zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania a (II.) zamietol jej správnu žalobu. Na úvod zdôraznil, že účelom tehotenského je zabezpečenie príjmu v súvislosti so zvýšenými nákladmi počas tehotenstva, nie náhrada príjmu. Táto dávka sa poskytuje z nemocenského poistenia, ktoré však vyžaduje plnenie odvodovej povinnosti. Ak zákonodarca podmienil nárok na túto dávku trvaním nemocenského poistenia, resp. upustil od tejto podmienky len v prípade, že nárok vznikne v zákonom stanovenej lehote po jeho zániku poistenia, nie je taká právna úprava nerozumná. Podľa judikatúry ústavného súdu právna úprava porušuje princíp rovnosti, len ak s jednou skupinou adresátov zaobchádza inak než s inou skupinou, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely, ktoré by odôvodňovali takéto nerovnaké zaobchádzanie. Naostatok správny súd uviedol, že žalovaná správne zistila skutkový stav a vec správne právne posúdila v súlade s § 30 a § 47a zákona č. 461/2003 Z. z.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku. Považuje ho za arbitrárne, pretože úvahy správneho súdu sú len všeobecné. Nevyrovnal sa s dôvodmi, ktoré dokazujú, že zákon upravuje postavenie oboch skupín matiek rôzne, hoci ich postavenie je veľmi podobné. Rozdiel spočíva len v tom, že kým jednej skupine počas rodičovskej dovolenky skončil pracovný pomer, druhej nie. Avšak ani jedna skupina v čase vzniku nároku na tehotenské neplatí povinné nemocenské poistenie. Žalobkyňa vyčíta správnemu súdu, že v odôvodnení odkazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, ale nie je zrejmé, ako ich použil v prerokúvanej veci. Správny súd podľa nej nevykonal predbežné posúdenie ústavnosti dotknutej právnej úpravy. Znovu poukázala na to, že obdobná situácia je pri nároku na materské a časť poslancov národnej rady vyvinula úsilie odstrániť túto nespravodlivosť zmenou zákona č. 461/2003 Z. z. 6. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť zamietnuť. Poistný vzťah podľa § 20 ods. 1 cit. zák. prirovnala k poistnej zmluve, kde poistné plnenie závisí od poistenia platného v deň vzniku poistnej udalosti. Pokiaľ žalobkyňa nebola nemocensky poistená povinne, mohla využiť inštitút dobrovoľného poistenia. Žalovaná tak zotrvala na názore, že žalobkyňa nemá nárok na tehotenské, pretože nesplnila všeobecnú podmienku vzniku nároku na nemocenskú dávku podľa § 30 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. Predmetom prerokúvanej veci je nárok žalobkyne na výplatu tehotenského, ktoré je nemocenskou dávkou vyplácanou z nemocenského poistenia (§ 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Podľa § 47a ods. 1 cit. zák. má na tehotenské nárok poistenkyňa, ktorá je tehotná; podľa odseku 2 tohto paragrafu tento nárok vzniká od začiatku 27. týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným lekárom a zaniká dňom skončenia tehotenstva.
Z citovaných ustanovení možno teda vyvodiť, že podmienkou, na ktorú sa viaže vznik tejto dávky, je tehotenstvo trvajúce aspoň k začiatku 27. týždňa pred lekárom určeným dátumom pôrodu. Ak je teda žena stále tehotná k tomuto dňu, spĺňa osobitné podmienky vzniku nároku na túto dávku. Pretože však ide o dávku nemocenského poistenia, musia byť okrem toho splnené aj všeobecné podmienky nároku na túto dávku upravené v § 30 alebo § 31 zákona č. 461/2003 Z. z. Takou všeobecnou podmienkou je tak pre zamestnanca, ako aj pre samostatne zárobkovo činnú osobu a dobrovoľne poistenú osobu najmä to, že (osobitné) podmienky nároku na dávku (napr. podmienky nároku na tehotenské) splnila počas trvania nemocenského poistenia [porov. § 30 písm. a) alebo § 31 ods. 1 písm. a)] alebo, ak ide o zamestnanca, aspoň počas ochrannej lehoty [cit. § 30 písm. a)].
9. Podľa zisteného skutkového stavu žalobkyňa ani netvrdila, že by bola samostatne zárobkovo činnou osobou alebo dobrovoľne nemocensky poistená, a preto sa ďalej netreba zaoberať otázkou vzniku a zániku poistenia týchto osôb (porov. § 21 a 22 zákona č. 461/2003 Z. z.) Naopak, svoje nároky uplatňovala len ako nemocensky poistený zamestnanec.
Podľa § 20 ods. 1 cit. zák. povinné nemocenské poistenie zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, teda napríklad odo dňa vzniku pracovného pomeru, z ktorého zamestnancovi plynie pravidelný mesačný príjem zo závislej činnosti [porov. § 4 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) cit. zák. a § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmoch v znení neskorších predpisov]. Toto povinné nemocenské poistenie potom podľa cit. § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, teda napríklad dňom skončenia pracovného pomeru. Podľa § 32 cit. zák. ochranná lehota po skončení nemocenského poistenia zamestnankyne, ktorá bola v deň skončenia tehotná, je až osem mesiacov.
10. V prerokúvanej veci zistený skutkový stav svedčí o tom, že žalobkynin pracovný pomer trval do 14. apríla 2021, takže jej nemocenské poistenie sa podľa citovaného ustanovenia skončilo až v tento deň. Ak v tento deň bola tehotná, plynula by od tohto dňa osemmesačná ochranná lehota až do 14. decembra 2021. Z tejto úvahy zrejme vychádzala žalobkyňa, keď tvrdila, že k 25. máju 2021 (začiatok 27. týždňa pred pôrodom, porov. cit. § 47a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) spĺňala aj všeobecnú podmienku nároku podľa § 30 písm. a) cit. zák. Správny súd ju však správne upozornil na to, že už od 14. júna 2020 čerpala rodičovskú dovolenku. Obdobie čerpania rodičovskej dovolenky je podľa § 26 ods. 1 písm. e) cit. zák. obdobím, počas ktorého sa zamestnancovi prerušuje povinné nemocenské poistenie.
Podľa § 26 ods. 6 cit. zák. potom platí, že vznik prerušenia poistenia sa posudzuje rovnako ako jeho zánik. Hoci teda počas prerušenia nezaniká právny vzťah, na ktorý § 20 ods. 1 cit. zák. viaže trvanie nemocenského poistenia [napr. postavenie zamestnanca v pracovnom pomere, porov. § 4 ods. 1 písm. a) cit. zák.], ustanovenie § 26 ods. 6 finguje jeho skončenie ku dňu vzniku prerušenia. Dôsledkom fikcie skončenia je to, že na prerušenie poistenia sa viažu presne tie isté následky, ako na riadne skončenie nemocenského poistenia spôsobom predpokladaným napr. v § 20 ods. 1 cit. zák.
11. Z uvedeného tak plynie, že 14. júna 2020, kedy žalobkyňa nastúpila na rodičovskú dovolenku, sa prerušilo jej povinné nemocenské poistenie zamestnanca, čo podľa cit. § 26 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. malo rovnaké následky, ako keby jej poistenie zaniklo.
Preto od tohto dňa začala plynúť aj ochranná lehota v zmysle § 32 cit. zák.; keďže však žalobkyňa k tomuto dňu nebola tehotná, nebola táto lehota osemmesačná, ale len sedemdňová, takže uplynula 21. júna 2020. Od 22. júna 2020 tak žalobkyňa nespĺňala všeobecnú podmienku vzniku nároku na nemocenskú dávku podľa § 30 písm. a) cit. zák., teda trvanie nemocenského poistenia alebo aspoň plynutie ochrannej lehoty.
Podľa ustanovenia § 47a ods. 3 písm. a) cit. zák. však nárok na tehotenské môže vzniknúť aj v období prerušenia nemocenského poistenia kvôli čerpaniu rodičovskej dovolenky. Uvedené ustanovenie je tak špeciálnou úpravou k § 30 písm. a), keďže dovoľuje vznik nároku na túto dávku aj v období, kedy sa inak na nemocenské poistenie hľadí ako na zaniknuté. Ak by teda k 25. máju 2021 skutočne trvalo prerušenie žalobkyninho povinného nemocenského poistenia podľa § 26 ods. 1 písm. e), mala byť nárok na tehotenské.
12. Ako už kasačný súd zdôraznil v predošlom texte, podstatou „prerušenia" nemocenského poistenia je to, že hoci nenastala okolnosť, s ktorou zákon č. 461/2003 Z. z. spája jeho zánik (napr. zánik právneho vzťahu zamestnanca, porov. cit. § 20 ods. 1), ustanovenie § 26 ods. 6 takýto zánik finguje. Už z jazykového významu slova „prerušenie", ale aj logiky veci samej plynie, že „prerušené" môže byť len poistenie, ktoré stále trvá. Aj nemocenské poistenie tak môže byť prerušené len dovtedy, kým sú vôbec splnené podmienky jeho trvania.
Ak počas obdobia prerušenia povinného poistenia nastane skutočnosť, na ktorú zákon priamo viaže (a nielen finguje) zánik tohto poistenia, od tohto okamihu už neexistuje poistenie, ktoré by mohlo byť prerušené, a preto ani nemožno zmysluplne hovoriť o období jeho prerušenia.
Ak teda zamestnancovi zanikne právny vzťah zamestnanca, podľa už cit. § 20 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. tým v každom prípade zaniká jeho povinné nemocenské poistenie zamestnanca, a tak prestane existovať poistenie, ktoré by vôbec mohlo byť prerušené.
Pokiaľ aj zamestnanec po tomto dátume naďalej čerpá rodičovskú dovolenku, ktorá inak je dôvodom prerušenia poistenia, neznamená to, že trvá ďalej „prerušenie poistenia", pretože už neexistuje žiadne poistenie, ktoré by mohlo byť prerušené.
13. Podľa zisteného skutkového stavu v prerokúvanej veci žalobkyňa od 14. júna 2020 nastúpila na rodičovskú dovolenku, čím sa prerušilo jej dovtedajšie povinné nemocenské poistenie zamestnanca (s fikciou jeho zániku). Dňa 14. apríla 2021 však celkom skončil jej pracovný pomer, teda zanikol právny vzťah, na základe ktorého bola povinne nemocensky poistená, čo by podľa cit. § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. viedlo v každom prípade k zániku tohto povinného nemocenské poistenia. K tomuto dňu tak odpadlo aj prerušenie jej nemocenského poistenia, pretože (ako bolo vysvetlené) neprichádza do úvahy, aby bolo prerušené neexistujúce poistenie. Od 15. apríla 2021 tak žalobkyňa síce naďalej čerpala rodičovskú dovolenku v zmysle pracovnoprávnych predpisov, ale od tohto dňa už nebola povinne nemocensky poistená, a tak netrvalo ani obdobie prerušenia jej nemocenského
poistenia. Na základe toho tak možno uzavrieť, že k 25. máju 2021 (začiatok 27. týždňa pred určeným dátumom pôrodu v zmysle § 47a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) žalobkyňa nespĺňala ani podmienku trvania nemocenského poistenia alebo ochrannej lehoty v zmysle § 30 písm. a), ale ani podmienku trvania obdobia jeho prerušenia podľa § 47a ods. 3 písm. a) cit. zák.
14. K namietanej protiústavnosti možno vo všeobecnosti uviesť, že je vecou zákonodarcu, ako nastaví podmienky nároku na tú-ktorú dávku. Môže napríklad aj „nevyžadovať" splnenie niektorej podmienky (niektorých podmienok) pre určitú skupinu adresátov právnej normy, čím ju zvýhodní pred druhou skupinou. Ak však sú obe skupiny porovnateľné, musí byť tento rozdielny prístup rozumne odôvodnený (napr. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/2018 a tam citovaná prejudikatúra). Základnou charakteristikou dávok nemocenského poistenia je však práve to, že sa poskytujú z tohto poistenia (porov. už cit. § 13, ale aj § 2 a § 14 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré upravujú osobný a vecný rozsah sociálneho poistenia), a preto nemožno považovať za nerozumné, že základnou podmienkou nároku na ne je trvanie tohto poistenia (alebo aspoň trvanie právnych skutočností, na ktoré zákon viaže jeho vznik alebo zánik).
Z povahy sociálneho poistenia ako verejnoprávneho (teda nekomerčného) poistenia potom plynie, že sleduje aj sociálne ciele (napríklad medzigeneračnú solidaritu), a preto vzťah medzi nárokom na dávku a povinnosťou platiť poistné nemusí byť vždy lineárny, resp. presne zodpovedať princípom poistnej matematiky (podľa § 157 ods. 4 cit. zák. totiž štát zaručuje platobnú schopnosť jednotlivých fondov). Ak teda ustanovenie § 47a ods. 3 cit. zák. priznáva nárok na tehotenské aj matke, ktorá má prerušené poistenie a neplatí poistné, nič to nemení na tom, že táto matka je naďalej zúčastnená na nemocenskom poistení (len jej spočíva).
15. Naopak, s osobami zúčastnenými na nemocenskom poistení, ktoré je prerušené, nemožno porovnávať tie osoby, ktoré vôbec nie sú zúčastnené na nemocenskom poistení, pretože u nich celkom chýba ktorýkoľvek z právnych vzťahov, na ktoré zákon takéto poistenie viaže (porov. § 14 zákona č. 461/2003 Z. z.).
Tieto dve skupiny osôb nie sú vôbec porovnateľné, a preto rozdielne zaobchádzanie medzi nimi je ospravedlniteľné práve rozdielom v ich postavení čo do účasti na poistení. O diskriminácii by bolo možné začať uvažovať, len ak by zákonodarca celkom bránil tejto druhej skupine v účasti na nemocenskom poistení, teda ak by ju bezdôvodne vylúčil čo i len z možnosti splniť základné podmienky na dávku nemocenského poistenia. Žalobkyňa sa však sama pripravila o účasť na dovtedajšom povinnom poistení tým, že sa dohodla na skončení jej pracovného pomeru k 14. aprílu 2021.
Okrem toho, ako uviedol už správny súd, ale aj žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, od tohto dňa mala stále možnosť sa dobrovoľne nemocensky poistiť v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 461/ 2003 Z. z. Pretože uvedené rozdielne zaobchádzanie je podľa kasačného súdu ústavne súladné, požiadavka žalobkyne, aby sa do uvedeného zákona „vinterpretovalo" jeho popretie prevzatím úpravy, ktorú národná rada výslovne neschválila, v skutočnosti vedie k tomu, aby kasačný súd sám novelizoval tento zákon; na to však v žiadnom prípade nie je oprávnený (porov. v tomto smere nález sp. zn. II. ÚS 796/2016).
IV. Záver
16. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 17. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. januára 2026