7Ssk/9/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Michal Matulník, PhD., ako členov senátu vo veci žalobcu: L.. L. L., nar. X. L. XXXX, W. XXX/XXX, D., zastúpeného: JUDr. Melánia Knopová, MBA, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 29. mája 2017, č. 24663-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 66/2020-195 z 19. októbra 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 4. auguste 2014) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Leviciach rozhodnutím zo 17. júna 2016 č. 22083-1/2016-LV vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 4. augusta 2014. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. júla 2014, v dôsledku čoho bol žalobca aj po 4. auguste 2014 samostatne zárobkovo činnou osobou.

4. augusta 2014. Keďže žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal odvolanie, rozhodnutie pobočky nadobudlo právoplatnosť 23. júla 2016, čím sa definitívne ustálilo, že jeho poistenie nezaniklo 4. augusta 2014, ako deklaroval v odhláške. Pobočka žalovanej následne 11. augusta 2016 žalobcovi oznámila, že jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby zaniklo až 8. augusta 2016, zrušením licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (tzv. licencia L1A) podľa § 21 ods. 4 cit. zák. Žalobca tak od tohto dňa nebol viac oprávnený vykonávať činnosť podľa osobitného predpisu ako samostatne zárobkovo činná osoba v zmysle § 5 cit. zák., a dosahovať z tejto činnosti príjmy podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. 3. Ďalším rozhodnutím zo 16. augusta 2016, č. 700-1310976516-GC04/16, pobočka žalovanej predpísala žalobcovi za mesiace august 2014 až jún 2016 poistné v celkovej sume 5.817,98 €, podrobne rozčlenené vo výroku a v prílohe rozhodnutia. V odôvodnení uviedla, že žalobca mal

4. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím z 29. mája 2017, č. 24663-2/2017-BA, rozhodnutie pobočky potvrdila (s vypustením jedného ustanovenia zákona z výroku). Stotožnila sa s názorom, že žalobca bol povinný platiť poistné až do júna 2016.

Záverom poukázala na to, že táto právna otázka bola už vyriešená právoplatným rozhodnutím pobočky zo 17. júna 2016. 5. Správny súd najskôr rozsudkom č. k. 23 Sa 93/2017-96 z 12. marca 2018 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky zo 16. augusta 2016 podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Dospel totiž k záveru, že žalovaná nesprávne právne posúdila otázku, či povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobcu trvalo aj po 4. auguste 2014.

Zároveň zdôraznil, že predmet súdneho prieskumu je vymedzený preskúmavaným rozhodnutím, no námietky žalobcu smerovali len proti skorším rozhodnutiam o tom, že poistenie nezaniklo. Nato správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 66/2020-195 správnu žalobu žalobcu zamietol. V súlade s § 469 SSP vyšiel z názoru, že o otázke trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím pobočky zo

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Žalobca v podstate v celej kasačnej sťažnosti poukazuje na závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019, podľa ktorého samotná licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti a nezakladá jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Namieta, že najvyšší súd sa nimi vo svojom predošlom zrušujúcom rozhodnutí dostatočne nezaoberal. Rozhodnutie veľkého senátu bolo pritom podľa § 466 ods. 3 SSP záväzné aj pre všetky ostatné senáty najvyššieho súdu. Žalobca je presvedčený, že pobočka právoplatne rozhodla o zániku povinného poistenia k 4. augustu 2014 a že nie všetky rozhodnutia žalovanej musia mať písomnú formu. 7. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Uviedla, že žalobca neustále vznáša námietky smerujúce proti trvaniu povinného poistenia, pričom táto otázka bola predmetom iného samostatného konania. Tiež zopakovala, že ak už v takomto konaní právoplatne rozhodla o zániku sociálneho poistenia, v ďalšom konaní o predpísaní poistného musí z tohto rozhodnutia vychádzať. Aj správny súd potom môže preskúmať len rozhodnutie, ktoré je predmetom správnej žaloby (o predpísaní poistného), a nemôže sa zaoberať otázkou vzniku alebo zániku poistenia. Tomuto zodpovedá aj judikatúra správnych súdov, ako aj najvyššieho súdu, ktoré žalovaná vo vyjadrení citovala, a nič na tom nemení ani záver prijatý v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019. Záverom zdôraznila, že veľký senát najvyššieho súdu sa medzičasom neskorším rozsudkom sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2019 odchýlil od svojho skoršieho rozhodnutia a rozhodol, že licencia L1A je oprávnením v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

10. V prerokúvanej veci žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého predpíše poistné osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v

splnené. A contrario tak z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie pobočky žalovanej nemalo záväzné účinky a ak by ho samy pobočky mohli v inom konaní ignorovať. Okrem toho, už samotný pojem „právoplatnosť“ je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované.

zákonom. Ak teda orgán verejnej správy pri vydávaní svojho rozhodnutia bol podľa zákona povinný rešpektovať svoje predchádzajúce právoplatné rozhodnutie, správny súd môže a musí preskúmať, či ho rešpektoval. Mieru viazanosti správneho súdu týmito skoršími rozhodnutiami upravuje § 27 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom.

13. Z hore rekapitulovaného obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca napriek riadnemu poučeniu nepodal proti rozhodnutiu pobočky žalovanej zo 17. júna 2016 odvolanie, hoci bolo prípustné. Ak by bol žalobca využil oprávnenie podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, žalovaná by ho v rámci odvolacieho konania bola musela preskúmať podľa § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. V prípade, ak by sa bola s rozhodnutím pobočky stotožnila a podľa § 218 ods. 2 cit. zák. ho potvrdila, žalobca by bol stále mohol podať proti takémuto rozhodnutiu správnu žalobu, pretože ide o rozhodnutie, ktoré nie je vylúčené z prieskumu správnymi súdmi. Keďže však žalobca možnosť prieskumu nevyužil, podľa cit. § 27 ods. 1 SSP tak správny súd v prerokúvanej veci nemohol preskúmavať zákonnosť tohto skoršieho rozhodnutia, ale naopak, bol povinný skúmať, či žalovaná postupovala zákonne a rešpektovala ho. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že takto správne postupoval.

nestalo. Kým poistenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby trvalo, bol podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a ods. 11 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. povinný platiť poistné v zákonom ustanovenej výške. Podľa § 141 ods. 1 cit. zák. bol povinný odvádzať poistenie, ktoré bol povinný platiť, a to podľa § 143 ods. 1 cit. zák. do ôsmeho dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné.

15. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej teda bolo vydané v súlade s citovanými ustanoveniami zákona a správny súd napadnutým rozsudkom správne rozhodol, keď správnu žalobu žalobcu zamietol. K rovnakému záveru pritom dospel aj najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozsudku z 27. júla 2020 sp. zn. 9 Sžsk 123/2018, v ktorom uviedol, že otázka trvania povinného poistenia bola právoplatne vyriešená v predchádzajúcom správnom konaní, v rámci ktorého správny orgán musel posúdiť aj existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby žalobcu po 4. auguste 2014. Týmto právnym názorom bol správny súd pri svojom novom rozhodovaní viazaný (§ 469 SSP), a preto musel pri preskúmavaní rozhodnutia o predpísaní poistného prihliadnuť na právoplatné rozhodnutie pobočky o nezániku povinného poistenia žalobcu (porov. v tomto smere aj ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, napr. jeho rozhodnutia sp. zn. 9 Sžsk 1/2015, 9 Sžsk 116/2018, 9 Sžsk 16/2019 a 9 Sžsk 53/2019).

veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. Logickým predpokladom záväznosti právneho názoru je však to, aby sa vo veci, o ktorej koná senát, vôbec riešila resp. mohla riešiť otázka, pre ktorú je tento právny názor rozhodný. V prerokúvanej veci však bolo vysvetlené, že otázka, či držba licencie L1A zakladala žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a či bránila zániku jeho povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, už bola právoplatne vyriešená skorším rozhodnutím pobočky žalovanej. Ani správny súd, ani kasačný súd neboli oprávnení túto právnu otázku nanovo riešiť (už cit. § 27 ods. 1 SSP a contrario), a tak nemohli ani vychádzať z právnych názorov veľkého senátu na ňu.