7Ssk/9/2023

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 8 Sa 4/2022-42 z 25. októbra 2022 postupom podľa § 190 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. novembra 2017, č. 45667-2/ 2017-BA ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou z 16. mája 2017, č. 16086-3/2017-VT a vec žalovanej vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne podané proti prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej o tom, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo dňa 31. augusta 2006, ale dňa 30. júna 2008, a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

2. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom čase držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní v odbore klinická imunológia a alergológia, číslo licencie: L1A PO/0665/05 (ďalej len „licencia L1A“). Žalobkyni bolo ku dňu 31. augusta 2006 zrušené povolenie Prešovského samosprávneho kraja na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale licencia L1A bola aktívna [§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“)], t. j. nebola zrušená ani pozastavená. Zrušená bola dňa 18. septembra 2016.

3. Správny súd mal za to, že skutkové okolnosti týkajúce sa najmä vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) neboli sporné.

4. V odôvodnení rozhodnutia správny súd vychádzal z právne záväzných názorov najvyššieho správneho súdu, ako i veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 a uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu. Vzhľadom na to dospel k záveru, že žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala status SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Správny súd konštatoval, že u žalobkyne bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistovala žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku správneho súdu

5. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti odkazom na ustanovenia § 3 ods. 4, § 4, § 10 ods. 1 a ods. 2, § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., namietala, že rozhodnutia nezdôvodňujú, prečo držiteľ licencie L1A získava s licenciou aj status SZČO so všetkými povinnosťami. Tvrdila, že uvedenú skutočnosť neupravuje ani zákon č. 578/2004 Z. z. Za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nemožno ex offo považovať držiteľa licencie L1A, pretože nevykonáva žiadnu činnosť, nemá zamestnanecký vzťah a teda neposkytuje tento typ zdravotnej starostlivosti. Držiteľ licencie L1A by mal status SZČO, ak by mal zamestnanecký vzťah u iného poskytovateľa a zároveň by bol držiteľom licencie L1B, resp. L1C a zároveň by poskytoval zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba alebo odborný zástupca. V závere navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že sa zrušujú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobkyne

6. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním z 11. januára 2023. Podľa jej názoru správny súd napadnutým rozsudkom rozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho správneho súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 15/2019. V tomto rozsudku zaujal najvyšší správny súd stanovisko ku všetkým sporným otázkam veci, ktoré by mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej. Uviedla, že dôvody kasačnej sťažnosti sa pritom de facto zhodujú s dôvodmi uvedenými v správnej žalobe. Žalovaná naďalej zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Navrhovala kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

7. Najvyšší správny súd bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“) dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

10. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.

12. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).

13. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

14. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti SSP, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovanej, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj dostatočne odôvodnil.

V. Právne posúdenie kasačný súdom

17. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov.

18. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktoré rozhodnutie už poukázal správny súd aj najvyšší správny súd. Kasačný súd z toho dôvodu upriamuje pozornosť len na konštatáciu veľkého senátu najvyššieho súdu nasledovne: „.

. . .“ „. . .Pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe.

V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A

Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií.

Veľký senát najvyššieho súdu dal v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 aj odpoveď na otázku zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

. . .“ „. . . .Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov.

2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

. .Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“

. . .„Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

. . . .“ 22. V kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A a namietala právne názory vyslovené správnym súdom, najvyšším správnym súdom a najvyšším súdom v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie rozhodnutie najvyššieho správneho súdu zo dňa 27. apríla 2022, ktoré sa uvedenej otázke vyčerpávajúco venovalo, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď.

23. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu ( § 466 ods.3 SSP).

25. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobkyňa so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobkyne za nedôvodné, a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Na základe toho kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP. Kasačný súd z dôvodov uvedených vyššie podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

27. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.