7Ssk/92/2024

3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“, resp. zákon č. 461/2003 Z. z.) a na ustanovenie čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“, resp. „nariadenie č. 883/04“). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen dňom 04.05.2023 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca si dňa 10.05.2023 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.

Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu dospela Sociálna poisťovňa, pobočka Zvolen k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku pobytu žalobcu v štáte Švajčiarsko, spôsob, akým býval, kde trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane a vzhľadom na jeho prioritnú orientáciu na zahraničný pracovný trh, tieto okolnosti vyhodnotil ako silnejšie a preto nie je možné považovať za jeho bydlisko počas posledného zamestnania v štáte Švajčiarsko za zachované na území Slovenskej republiky. Konštatoval, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že bezprostredne

na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná uviedla, že žalobca bezprostredne

nositeľom poistenia a tiež údajov osvedčených žalobcom vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „vyhlásenie“) zo dňa 22.03.2023. Zohľadnené boli aj údaje z verejne prístupných registrov, a tiež údaje získané z predchádzajúcich dávkových konaní, kedy si žalobca uplatnil na Slovensku nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná konštatovala, že skutkový stav veci bol zistený riadne, v rozsahu postačujúcom pre vyslovenie záveru o bydlisku žalobcu v súlade s kritériami uvedenými v čl. 11 Nariadenia

môžu obsahovať: a) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa podľa záverov dokazovania dlhodobo zdržiaval na území Švajčiarska, kde bol zárobkovo činný od mája 2006.

trh; - rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca je slobodný, na Slovensku uvádza prítomnosť svojich súrodencov. Spoločne s ním sa vo Švajčiarsku zdržiavala aj jeho partnerka, čo podľa názoru odvolacieho orgánu stabilizuje jeho rodinnú situáciu vo Švajčiarsku; - bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca na území Švajčiarska nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, býval v zariadení poskytnutom zamestnávateľom. Bytovú situáciu žalobcu považuje odvolací orgán za primeranú pomerom a výkonu zamestnania vo Švajčiarsku. Na území Slovenska žalobca preukázal podielové vlastníctvo domu so záhradou (v podiele 1/20) v okrese Detva. V tejto nehnuteľnosti však žalobca nebýva, počas návratov na Slovensko sa zdržiava na inej adrese; - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol dlhodobo zamestnaný u zamestnávateľov so sídlom vo Švajčiarsku, takže daňové povinnosti si plnil podľa švajčiarskych právnych predpisov, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na

Uviedla pritom, že možno akceptovať žalobcom uvádzané väzby na Slovensku (zanechanie rodinných príslušníkov, absolvovanie zdravotnej starostlivosti, registrované vozidlo a pod.), avšak väčšiu váhu dal správny orgán pracovnej situácii, ktorá je dlhodobo orientovaná v rozhodujúcej miere na zahraničných zamestnávateľov.

7. K odvolacej námietke týkajúcej sa trvalého pobytu žalobcu na Slovensku žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ podľa slovenských právnych predpisov nie je možné stotožniť s pojmom „bydlisko“ v zmysle koordinačných nariadení, podľa ktorých je bydlisko miestom, kde osoba zvyčajne býva. K odvolacej námietke, že žalobca mal byť priamo nasmerovaný švajčiarskym úradom na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na základe toho, že vo vystavenom formulári PDU1 v bode 6.2 je uvedené, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti podľa švajčiarskych právnych predpisov, odvolací orgán konštatoval, že žiadne z ustanovení koordinačných predpisov ani vnútroštátnych právnych predpisov nezakotvuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti po skončení poisteného

8. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že je nesporné, že existujú aj väzby žalobcu na Slovensko, avšak počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku sa žalobca v danom čase dlhodobo zdržiaval, býval spoločne s partnerkou, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Švajčiarska. Aj podľa správneho súdu tieto zistené skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas vykonávania zárobkovej činnosti na území Švajčiarska. Správny súd sa stotožnil aj s vyhodnotením otázky zamestnania a so záverom na dlhodobú a opakujúcu sa orientáciu žalobcu na zahraničný pracovný trh. Možno konštatovať, že sa jednalo o stabilné zamestnanie, opakujúce sa pri nastúpení letnej a zimnej sezóny. Žalobca sa prioritne a dlhodobo orientoval na švajčiarsky trh práce.

žalobcu. Keďže nešlo o spor inštitúcií v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia, posúdenie bydliska žalobcu bolo výlučnou právomocou Sociálnej poisťovne, teda tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorá potom postupovala správne, ak pristúpila k vyhodnocovaniu kritérií plynúcich z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

právu Únie. V danom prípade Sociálna poisťovňa postupovala správne, objektívne vyhodnotila všetky skutočnosti v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a svoj záver zrozumiteľne a dostatočne konkrétne odôvodnila. Správny súd skonštatoval, že nebolo možné zohľadniť vyjadrenie žalobcu, že žalobca bol priamo nasmerovaný švajčiarskym úradom na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku.

10. Sťažovateľ namietal, že postupoval podľa odporúčania a inštrukcií švajčiarskeho úradu, ktorý ho odkázal na uplatnenie dávky v nezamestnanosti v jeho domovskom štáte, t. j. na Slovensku. K uvedenému mu vydal aj príslušné formuláre, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a poučil ho, že si slovenské úrady môžu požiadať o refundáciu. Sťažovateľ má za to, že existovali protichodné názory inštitúcií, preto správny súd vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ poukázal na to, že žije na Slovensku, tu trávi voľný čas, míňa zarobené peniaze, má tu rodinu, priateľov, ošetrujúcich lekárov.

práce, ubytovanie nemá trvalejší súkromnejší charakter naznačujúci záujem na vytvorení trvalého bývania a vlastného mimopracovného zázemia. Sťažovateľ má za to, že správnym súdom nebolo vzaté do úvahy, vzhľadom na frekvenciu návštev a dĺžku pobytu na Slovensku (4-5 mesiacov v roku) nedošlo k oslabeniu jeho pôvodných individuálnych a rodinných väzieb na Slovensku. 11. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 16.10.2024.

13. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovanej zo dňa 18.08.2023, ktorým zamietla odvolanie sťažovateľa a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 24.05.2023, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného nariadenia rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

15. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 21.08.2023 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby

dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - -doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska,

b) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; c) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28).

Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 17. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje tiež na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. 2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/ 2004, týkajúce sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi

2 základného nariadenia) vo Švajčiarsku podľa kasačného súdu svedčí orientácia sťažovateľa na švajčiarsky pracovný trh a skutočnosť, že Švajčiarsko je štátom bydliska sťažovateľa na daňové účely (v SR nemal žiadny zdaniteľný príjem). Je potrebné prisvedčiť žalovanej, že sťažovateľ bol podľa formulára PDU1 v relevantnom období, t. j. v období od 04.05.2019 do 03.05.2023 opakovane zamestnávaný rovnakým zamestnávateľom. Okrem toho v medziobdobí, keď nebol zamestnaný vo Švajčiarsku, sa na Slovensku nezamestnal (a to ani krátkodobo), podľa jeho tvrdenia vo vyhlásení si prácu v SR počas posledného zamestnania vo Švajčiarsku hľadal telefonicky. 19.

uzatvorenými na dobu určitú v kontexte s neistotou ďalšieho zamestnania po skončení sezóny podstatu stability nespĺňala. Tak ako bola pracovná situácia žalobcu doposiaľ preukázaná, nemôže spĺňať požiadavku plynúcu z čl. 11 ods. 1 písm. b) bod i/ vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého je potrebné (okrem iného) zohľadniť aj situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (obdobne rozsudky sp. zn. 9Sžsk/6/2021, sp. zn. 7Ssk/28/2022, sp. zn. 7Ssk/107/2023).

V medziobdobí po skončení sezóny sa sťažovateľ zdržiaval na Slovensku - v administratívnom konaní nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ na území Švajčiarska zdržiaval aj v čase, keď tam zamestnaný nebol. Za pozornosť potom stojí, že sťažovateľ vo Švajčiarsku odpracoval menší počet dní, ako je ročný počet všetkých pracovných dní vrátane platených sviatkov (obvykle 261) na Slovensku, ktoré, ak by sťažovateľ bol bežným cezhraničným zamestnancom, by mohol bezpečne odpracovať v zahraničí bez straty centra záujmov na Slovensku.

Nejednalo sa teda o bežný prenájom/podnájom či vlastníctvo nehnuteľnosti, pričom nie je zrejmá kvalita takého bývania (či mal vlastné sociálne zariadenie, vlastnú kuchyňu, atď.). V odôvodnení rozhodnutia žalovaná len stroho skonštatovala, že sťažovateľ na území Švajčiarska nehnuteľnosť nevlastní, býval v zariadení poskytnutom zamestnávateľom, bytovú situáciu považuje za primeranú pomerom a výkonu zamestnania vo Švajčiarsku. Z administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány tiež vôbec nezisťovali a v dôsledku toho ani nevyhodnotili skutočnosť, či by žalobca v prípade straty zamestnania prišiel o ubytovanie, hoci v administratívnom spise nemali dostačujúce informácie o podmienkach ubytovania poskytnutého zamestnávateľom. Všeobecne možno konštatovať, že ubytovanie, hoci v samostatnom obytnom priestore, ale priamo závislé od existencie pracovného pomeru, nesvedčí v prospech dlhodobého usadenia sa v danej krajine. Preto je potrebné, aj s prihliadnutím na minimum informácií, ktoré sú Sociálnou poisťovňou všeobecne požadované vo vyhlásení vo vzťahu k ubytovaniu, doplniť v tomto smere dokazovanie a až na základe takto

23. Kasačný súd však vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa, že medzi príslušnými inštitúciami boli protichodné názory o otázke centra záujmov sťažovateľa. Zo skutkového stavu vyplýva, že príslušná inštitúcia vo Švajčiarsku sťažovateľovi iba potvrdila doby poistenia (formulár PDU1). Samotný žalobca túto skutočnosť vo Švajčiarsku nerozporoval a nepreukázal, že by o túto dávku príslušnú inštitúciu vo Švajčiarsku požiadal a táto by mu ju z dôvodu nesplnenia podmienky bydliska nepriznala. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná švajčiarska inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo vo

S prihliadnutím na skutočnosť, že kasačný súd vyhodnotil základnú sťažnostnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave ako dôvodnú, z dôvodu hospodárnosti sa ďalšími sťažnostnými námietkami nezaoberal (§ 5 ods. 7 SSP).

26. O náhrade trov celého konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 2 SSP tak, že ako úspešnému účastníkovi mu kasačný súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym a kasačným súdom v

V Bratislave dňa 28. mája 2025