7Ssk/93/2021

1. Pobočka žalovanej v Považskej Bystrici svojim rozhodnutím z 19. decembra 2017 predpísala žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe poistné za mesiace júl až december 2010 v celkovej sume 2185,20 €, podrobne rozčlenené vo výroku a v prílohe rozhodnutia. V odôvodnení uviedla, že žalobkyňa mala do tohto dátumu platiť poistné ako povinne nemocensky a dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) a ods. 11 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Keďže žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu nepodala odvolanie, rozhodnutie pobočky nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2018.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zopakovala doterajší priebeh konania a zdôraznila, že úlohou prokuratúry podľa ústavy je chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Prostriedkom takejto ochrany je podľa § 21 zákona č. 153/2001 Z. z. aj protest prokurátora, ktorý bol v prejednávanej veci späťvzatý na základe nezákonného pokynu generálnej prokuratúry, čím bolo zjavne zasiahnuté do rozhodovacej autonómie podriadeného prokurátora v rozpore s § 6 ods. 9 cit. zák. Ďalej mala za to, že žalovaná prihliadala len na naplnenie formálnych predpokladov späťvzatia protestu prokurátora bez skúmania jeho materiálnej stránky. Ani správny súd nemôže svoj súdny prieskum zúžiť len na skúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a okolnosti, ktoré jeho vydaniu predchádzali, nechať bez povšimnutia. Záverom dodal, že nezákonnosť tu napadnutého rozhodnutia pramení z nezákonného späťvzatia protestu prokurátora, ktorý bol podkladom k vydaniu rozhodnutia žalovanej.

6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakovala, že jej postup bol zákonný a po späťvzatí protestu nemala inú možnosť než konanie o ňom zastaviť. Takéto rozhodnutie nemohlo zasiahnuť do subjektívneho práva žalobkyne, čo podporuje aj aktuálna judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Právo žalobkyne na ochranu jej práv a právom chránených záujmov nebolo zmarené v dôsledku späťvzatia protestu prokurátora, ale tým, že sama nevyužila riadny opravný prostriedok, ktorým ako účastník konania vo veci predpísania poistného disponovala.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Z porovnania oboch ustanovení je však zrejmé, že v Správnom súdnom poriadku je vylúčenie preskúmania rozhodnutí predbežnej povahy viazané na dodatočnú podmienku, že tieto rozhodnutia nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. Správnemu súdu možno dať za pravdu, že formulácia „nemohli mať za následok“ (a nie „nemali za následok“) podľa kasačného súdu jasne napovedá, že zo súdneho prieskumu sú vylúčené len také rozhodnutia, u ktorých je vylúčená akákoľvek možnosť, že by mohli zasiahnuť do subjektívnych práv účastníka.

správna žaloba podaná na jej ochranu tak nemôže byť prípustná (porov. z posledného obdobia uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 64/2021, 7 Ssk 66/2021, 6 Ssk 58/2022 alebo 7 Ssk 114/2022). 10. Z obsahu žaloby (§ 55 ods. 3 SSP) možno v prerokúvanej veci vyvodiť, že žalobkyňa vychádza z názoru, že jej subjektívne právo splýva s podaním protestu prokurátora, teda že prokurátor tým realizuje subjektívne právo žalobkyne. Zdá sa, akoby z toho vyvodzovala (s. 4 žaloby) aj to, že aj následné právo prokurátora podať správnu žalobu proti rozhodnutiu je vlastne prejavom, resp. realizáciou subjektívneho práva žalobkyne na súdnu ochranu, pretože „v dôsledku vydania tu napadnutého rozhodnutia bola absolútne zmarená možnosť žalobcu domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov prostredníctvom správnej žaloby podanej zo strany prokurátora na príslušnom súde.“ Tieto závery však nemajú oporu v právnych predpisoch.

Tento dozor vykonáva prokurátor podľa § 21 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zákona preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a uplatňuje ho protestom [§ 22 ods. 1 písm. a) cit. zák.]. Protest prokurátor podľa § 23 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. podá, ak (je presvedčený, že) takýmto rozhodnutím bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Jeho podaním sa začína konanie o proteste, v ktorom sa podľa § 23 ods. 3 cit. zák. rozhoduje o tom, či k takému porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu došlo alebo nie. Účastníkmi tohto konania sú podľa § 24 ods. 2 cit. zák. tí, ktorí boli alebo mali byť účastníkmi konania pred orgánom verejnej správy, v ktorom bolo vydané protestom napadnuté rozhodnutie. Podľa § 24 ods. 14 cit. zák. platí, že ak orgán verejnej správy nevyhovie protestu prokurátora a nezruší ním napadnuté rozhodnutie, je prokurátor oprávnený podať proti rozhodnutiu správnu žalobu podľa Správneho súdneho

Prokurátor pri podávaní protestu neuplatňuje subjektívne právo účastníka konania, teda nekoná ako splnomocnenec či poverenec účastníka konania. Preto ani konanie o proteste prokurátora nie je konaním o subjektívnom práve účastníka konania, ale je len osobitným formalizovaným postupom, v ktorom orgán verejnej správy reaguje na verejnomocenský akt iného orgánu - protest prokurátora (§ 24 ods. 14 cit. zák.). Ide v podstate o špecifické prieskumné konanie, ktoré vytvára orgánom verejnej správy priestor, aby odstránili nezákonnosť rozhodnutia, ktorú im prokurátor v proteste vytýka. Orgány verejnej správy môžu na protest zareagovať tak, že buď zotrvajú na zákonnosti napadnutého aktu (a protestu nevyhovejú), alebo ju uznajú a predpísaným spôsobom príslušné rozhodnutie zmenia. Pokiaľ orgány verejnej správy protestu nevyhovejú a ponechajú napadnuté rozhodnutie nedotknuté, existujúci právny stav sa nijako

13. V konaní o proteste prokurátora sa tak nekoná ani o subjektívnych právach účastníkov konania, ani o samotnom práve prokurátora. Ako jasne vyplýva z § 23 ods. 3 zákona č. 153/ 2001 Z. z. a ako poznamenal aj správny súd, jeho predmetom je výlučne objektívna otázka, či napadnutým rozhodnutím došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Dôvodom, prečo účastníkmi konania o proteste sú aj účastníci konania, v ktorom sa vydalo napadnuté rozhodnutie, takisto nie je okolnosť, že by sa v tomto konaní rozhodovalo o ich právach. Dôvodom ich účasti je to, že podľa § 24 ods. 7 zákona č.

podaniach. 14. Ustanovenie § 24 ods. 15 zákona č. 153/2001 Z. z. potom ukladá orgánu verejnej správy, aby konanie o proteste zastavil, len čo prokurátor vzal protest späť. Keďže podľa podaného výkladu konanie o proteste, nie je určené na uplatňovanie subjektívnych práv účastníkov konania, ani zastavenie tohto konania nemôže znamenať zásah do takého subjektívneho práva účastníka, tak ako to tvrdí správny súd. Rozhodnutie, ktorým sa po späťvzatí protestu zastavilo konanie o ňom, je tak procesným rozhodnutím, ktoré nemohlo mať vplyv na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti účastníkov konania (porov. zhodne najnovšia judikatúra ústavného súdu, napr. uznesenia sp. zn. I. ÚS 219/2021, II. ÚS 307/2021 alebo III. ÚS 380/ 2021).

Ako už bolo uvedené, podľa ustanovenia § 24 ods. 14 zákona č. 153/2001 Z. z. môže správnu žalobu potom, čo protestu nebolo vyhovené, podať výlučne prokurátor. Takúto správnu žalobu nemôže podať žiaden z účastníkov konania o proteste, a to práve preto, že sa v tomto konaní nekoná o ich subjektívnych právach. Z obsahu administratívneho spisu, ako je reprodukovaný v odseku 1 tohto rozsudku, je zrejmé, že žalobkyňa napriek riadnemu poučeniu nepodala ani odvolanie proti rozhodnutiu pobočky žalovanej z 19. decembra 2017, hoci bolo prípustné. Ak by žalobkyňa využila oprávnenie podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, žalovaná by ho v rámci odvolacieho konania musela preskúmať podľa § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Ak by sa bola s rozhodnutím pobočky stotožnila a podľa § 218 ods. 2 cit. zák. ho potvrdila, žalobkyňa by stále mohla podať proti takémuto rozhodnutiu správnu žalobu, pretože ide o rozhodnutie, ktoré nie je vylúčené z prieskumu správnymi súdmi. Žalobkyňa tak mala vlastnú možnosť využiť právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Táto námietka je však meritórnou námietkou, ktorou žalobkyňa spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej, keďže v podstate tvrdí, že žalovaná podľa zákona takéto rozhodnutie nemala vydať. Pokiaľ však preskúmavané rozhodnutie je vylúčené z prieskumu správnymi súdmi, je vylúčené, aby sa správny súd zaoberal tvrdenými dôvodmi jeho nezákonnosti. Preto sa týmito otázkami nezaoberal ani kasačný súd v tomto rozsudku.

17. Zo všetkých uvedených dôvodov vyplýva, že napadnutý rozsudok správneho súdu je nezákonný, keďže správny súd nemohol vo veci konať pre nedostatok procesných podmienok (neprípustnosť prieskumu rozhodnutia žalovanej v zmysle § 7 SSP). Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil. 18. Zo znenia § 462 ods. 1 SSP je zrejmé, že kasačný súd môže po zrušení rozsudku buď vrátiť vec na ďalšie konanie, alebo konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí. Citované ustanovenie by pri doslovnej interpretácii nedovoľovalo kasačnému súdu priamo rozhodnúť o odmietnutí žaloby. Odmietnutie žaloby a zastavenie konania sú však v podstate dva rovnocenné spôsoby ukončenia konania v prípade, že nie sú splnené procesné podmienky (podobne aj dôvodová správa k § 97, pozri Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335). V obidvoch prípadoch nejde o meritórne, ale procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí bez toho, aby sa súd zaoberal vecou samou. Preto podľa kasačného súdu niet dôvodu pristupovať k obom situáciám odlišne, ak nedostatok procesnej podmienky je celkom jasný a ďalšie konanie zo strany správneho súdu nie je potrebné. Opačný výklad by inak celkom bezdôvodne odlišne pristupoval k účastníkovi v prípadoch, kedy nedostatok podmienok konania vedie k odmietnutiu žaloby, oproti prípadom, kedy vedie k zastaveniu konania. 19. Kasačný súd tak dospel k záveru, že ak dôvodom zrušenia rozsudku správneho súdu je nedostatok procesných podmienok, ktorý by mal viesť k odmietnutiu žaloby podľa § 98 SSP, môže o odmietnutí žaloby rozhodnúť priamo kasačný súd spolu so zrušením napadnutého rozsudku podľa § 462 ods. 1 SSP analogicky. Na základe toho odmietol aj správnu žalobu žalobkyne, ktorá bola podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná. 20. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 4 SSP taktiež analogicky. Zrušením rozsudku správneho súdu a odmietnutím žaloby už nebude správny súd vydávať žiadne ďalšie rozhodnutie vo veci, preto kasačný súd rozhodol tak o trovách kasačného konania, ako aj predchádzajúcich trovách pred správnym súdom. Pri rozhodovaní vychádzal z § 170 písm. a) (v spojení s § 467 ods. 1) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.