7Ssk/93/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:9623200418.3
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 8Sa/23/2019
- IČS
- 9623200418
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: F.. S. O., J.. XX.XX.XXXX, G. M. O. Č.. XXX, S., právne zastúpená JUDr. Janou Berecovou Titkovou, advokátkou so sídlom Dubová č. 2, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 28.02.2019, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sa/23/2019 - 109 zo dňa 10.05.2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave ako správny súd rozsudkom č. k. 8Sa/23/2019 - 109 zo dňa 10.05.2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 28.02.2019 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím generálny riaditeľ žalovanej zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo:
XXX XXX XXXX X zo dňa 13.12.2018 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalovaná podľa § 69b ods. 1 písm. a) zákona číslo 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) zamietla žiadosť žalobkyne o vyrovnávací príplatok.
2. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí uviedla, že žalobkyni bol rozhodnutím zo dňa 22.09.2010 priznaný predčasný starobný dôchodok, znížený rozhodnutím z 12.10.2011, ktorý sa od 02.12.2011, t. j. od dovŕšenia jej dôchodkového veku, zmenil na starobný dôchodok. Účastníčka konania žiadosťou zo dňa 14.12.2015 požiadala o priznanie vyrovnávacieho príplatku podľa § 69b zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 11. marca 2011 jej bol od 10.08.2010 priznaný starobný dôchodok podľa právnych predpisov Českej republiky za 8886 dní československého obdobia dôchodkového poistenia, získaných pred 01.01.1993, čo je v súlade s § 60 ods. 9 a 10 zákona o sociálnom poistení 24 rokov a 126 dní československého obdobia dôchodkového poistenia.
Vzhľadom na to, že pred 01.01.1993 získala menej ako 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré jej bol po 31. decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, nesplnila jednu zo základných podmienok nároku na vyrovnávací príplatok uvedenú v § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení.
Preto jej nárok na vyrovnávací príplatok nevznikol a jej žiadosť bola správne zamietnutá. 3. Správny súd v napadnutom rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci zo strany žalovanej. Poukázal na to, že uznesením PL. ÚS 1/2023 - 17 zo dňa 11.01.2023 prijal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) na ďalšie konanie návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší správny súd“) na začatie konania podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) o súlade § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2017 a v znení účinnom od 01.01.2018 do 31.12.2019 a § 293ej ods. 1 a 2 citovaného zákona s článkom 12 ods. 1, článkom 39 ods. 1 a článkom 55 ods. 1 ústavy.
V riešenom prípade ide o obdobný skutkový stav ako v prípade žalobkyne. V prípade, ak ústavný súd rozhodne o nesúlade dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s konkrétnymi článkami ústavy, žalobkyňa si nárok na vyrovnávací príplatok môže uplatniť znovu podľa novej právnej úpravy. Za súčasnej právnej situácie nemožno nerešpektovať zákon a riadiť sa „podpornou“ judikatúrou súdov, ktorá do prijatia právnej úpravy § 69b účinnej od 01.01.2016 sledovala odstrániť nedokonalosť či neúplnosť zákona o sociálnom poistení v tejto časti zákona, ktorá bola dovtedy nahradzovaná judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“). Pokiaľ by zákonodarca chcel novým spôsobom regulovať aj právne vzťahy pred účinnosťou zákona, bol by to vyjadril v prechodných ustanoveniach. Navyše v § 293ej ods. 1 je výslovne uvedené, že ak nárok na vyrovnávací príplatok vznikol pred 01.01.2020, podmienky nároku naň sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31.12.2019.
Preto sú preskúmavané rozhodnutia v súlade so zákonom. 4. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa. Namietala, že zákon č. 105/ 2019 Z. z. nadobudol účinnosť až po vydaní preskúmavaného rozhodnutia.
Stratu na starobnom dôchodku má od 01.01.2016, respektíve už od priznania starobného dôchodku, ale o priznanie vyrovnávacieho príplatku požiadala k dátumu 01.01.2016 do 31.12.2019. Neexistuje žiadna právna úprava s výnimkou ústavy, ktorá by umožnila dorovnanie straty na starobných dôchodkoch za obdobie pred 01.01.2020 skupine „federálnych“ dôchodcov, v ktorej sa nachádza aj ona, keďže je narodená po roku 1952, a teda objektívne nemohla splniť podmienku získania 25 rokov federálneho obdobia dôchodkového zabezpečenia.
V situácii, kedy neexistuje relevantná právna úprava v zákone o sociálnom poistení, je judikatúra najvyššieho súdu v obdobných prípadoch zásadná a konštantná, keďže tak pred zavedením inštitútu vyrovnávacieho príplatku dňom 01.01.2016 ako aj po jeho zavedení najvyšší súd jednoznačne formuluje právny záver, že doby poistenia, ktoré federálni dôchodcovia získali do 31.12.1992, nemožno považovať len za doby odpracované v cudzine a preto nie je možné s takými dôchodcami ako občanmi zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu sídlo na území SR. Na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu do 01.01.2020 nevyplýva povinnosť Sociálnej poisťovne priznať týmto dôchodcom dorovnanie dôchodkov. Žalobkyňa ďalej namietala poukaz správneho súdu na potenciálnu budúcu právnu úpravu, pričom za situácie, keď bol podaný návrh na ústavný súd, mohol krajský súd rozhodnúť o prerušení konania do času jeho rozhodnutia.
Ako nesprávne právne posúdenie tiež považovala záver súdu ohľadne nediskriminácie žalobkyne, keď na druhej strane uvádza možnosť rozhodnutia ústavného súdu o rozpore zákona o sociálnom poistení okrem iného aj s článkom 12 ods. 1 ústavy. Napokon konštatovala, že pokiaľ podľa názoru správnych orgánov a súdu neexistuje účinná právna úprava na dorovnanie dôchodkov „federálnych“ dôchodcov, ktorí získali menej ako 25 rokov federálneho obdobia dôchodkového zabezpečenia, mali jej vyrovnávací príplatok priznať priamo v zmysle článku 12 a článku 39 ods. 1 ústavy. Navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby ho zmenil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 5. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 11.10.2023. Zotrvala na vecnej správnosti svojho rozhodnutia a žiadala kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je v plnom rozsahu nedôvodná.
7. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne o vyrovnávací príplatok podľa § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2016 z dôvodu, že žalobkyňa nesplnila podmienku stanovenú v písmene a) tohto ustanovenia a to, že nezískala pred 01.01.1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré jej bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky.
Bolo nesporne preukázané, že žalobkyni bol Českou správou sociálneho zabezpečenia priznaný starobný dôchodok podľa právnych predpisov Českej republiky za 24 rokov a 126 dní československého obdobia dôchodkového poistenia získaného pred 01.01.1993. Žalobkyňa namieta, že hoci formálne podmienky zákona nesplnila, právo na vyrovnávací príplatok jej vzniklo priamo z čl. 12 a čl. 39 ods. 1 ústavy. Žalovaná naopak zastávala názor, že je viazaná obsahom zákona, ktorý v § 69b ods. 1 písm. a) stanovuje základnú podmienku tohto nároku, ktorú však žalobkyňa nesplnila a preto nemohol rozhodnúť iným spôsobom.
8. Vzhľadom na to, že v priebehu kasačného konania zostala spornou práve otázka, ktorú riešil vo svojom konaní pod spisovou značkou PL. ÚS 1/2023 ústavný súd, kasačný súd prerušil kasačné konanie do jeho rozhodnutia uznesením sp. zn. 7Ssk/93/2023 zo dňa 26. júna
2024. 9. Ústavný súd nálezom PL. ÚS 1/2023 - 92 zo dňa 11. septembra 2024 nevyhovel návrhu najvyššieho správneho súdu na začatie konania podľa článku 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2019 a § 293ej ods. 1 a 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2020 s článkami 12 ods. 1, 39 ods. 1 a 55 ods. 1 ústavy.
10. Následne kasačný súd uznesením sp. zn. 7Ssk/93/2023 zo dňa 08.10.2024 rozhodol o pokračovaní v prerušenom konaní. 11. Podľa § 69b ods. 1 písm. a) z. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2019 poistenec, ktorému bol priznaný starobný dôchodok, má nárok na vyrovnávací príplatok, ak získal pred 1. januárom 1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky.
12. V tu prejednávanej veci je podstatnou otázka, či nárok na vyrovnávací príplatok patrí aj poistencovi, ktorý nesplnil podmienku uvedenú v § 69b ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2016 nás do 31.12.2019, teda nezískal aspoň 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31.12.1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky. Táto podmienka explicitne vyplýva zo zákona o sociálnom poistení, avšak podľa žalobkyne táto podmienka nemusí byť splnená, pretože jej nárok možno odvodiť priamo z čl.12 a čl. 39 ods. 1 ústavy.
Mala totiž za to, že iným výkladom by boli tieto články porušené a došlo by k jej diskriminácii oproti tým federálnym dôchodcom, ktorí uvedené obdobie československého poistenia, relevantné pre vznik tohto nároku, získali.
O súlade § 69b ods. 1 písm. a) a b) cit. zákona s týmito článkami ústavy rozhodoval ústavný súd v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 1/2023. 13. Kasačný súd preto vyčkal na rozhodnutie ústavného súdu o tejto základnej otázke. Ústavný súd, ako bolo vyššie uvedené, návrhu najvyššieho správneho súdu nevyhovel.
Z odôvodnenia jeho nálezu vyplývajú tieto skutočnosti: „. . . 39. Základné podozrivé kritériá odlišovania v čl. 12 ods. 2 ústavy sú charakteristikami, ktoré sú v podstate pre danú skupinu osôb dané a ktoré jednotlivec nevie ovplyvniť, prípadne sú súčasťou ľudskej identity danej skupiny. Doby poistenia (zabezpečenia) takýmto typickým kritériom nie sú. Iné postavenie (čl. 12 ods. 2 ústavy in fine) spočívajúce v dobe poistenia je teda bez ďalšieho slabým rozlišovacím kritériom (low scrutiny) a je ľahko justifikovateľné. Naopak, doba poistenia je rozumným a štandardným kritériom pre vznik nároku na dôchodok a rozumným dôvodom rozlišovania (to nevylučuje, že výrazne asymetrické nastavenie by teoreticky mohlo vzbudzovať ústavnoprávne pochybnosti). 40. Ústavný súd k bodu 2 a 4 testu princípu rovnosti uvádza, že právna konštrukcia 25 „federálnych“ rokov plus jeden rok „post-federálny“ je rozumná, racionálna.
Jej idea vychádza zo vzťahu medzi dobou zabezpečenia a vekom odchodu do dôchodku. Osoby, ktoré získali potrebnú dobu zabezpečenia (poistenia), sú v tzv. čakateľstve s tým, že na získanie plného nároku na starobný dôchodok už im stačí len dosiahnutie dôchodkového veku. Podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného k 31. decembru 1992 (v čase zániku ČSFR) bolo totiž základnou podmienkou pre vznik nároku na starobný dôchodok získanie aspoň 25 rokov zamestnania (doba zabezpečenia, resp. poistenia).
Len táto skupina osôb mohla nadobudnúť silnejšie očakávanie, že vzhľadom na získanie tejto doby už za federácie môže mať (po dovŕšení príslušného dôchodkového veku podľa uvedeného ustanovenia) nárok na starobný dôchodok tak, akoby stále pokračovala federácia (v podstate týmto spôsobom bola vyhodnotená v medzirezortnom pripomienkovom konaní pripomienka, že podmienka 25 rokov by mala byť vypustená a mal by sa nasledovať v bode 17 citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/203/2011 z 30. januára 2013 - porovnaj materiál UV-8344/2015 na rokovanie vlády - www.rokovania.sk; k podmienke 25 rokov porovnaj tiež Sněmovní tisk 905/0 Poslanecká sněmovna, 6. volební období, 2010 ? 2013). . . . . .
. 43. Ústavný súd k bodom 2 a 4 testu dodáva, že vývoj, podstata a nastavenie predmetnej vyrovnacej dávky sú veľmi špecifické a v tomto zmysle ťažko s obdobným inštitútom porovnateľné. Vyrovnávacia dávka typu 25 plus jeden rok, ako bolo uvedené, bola reakciou českej legislatívy na zložitý vzťah medzi rozhodnutím českého ústavného súdu a SDEÚ, a teda išlo pôvodne o otázku špecificky českú (porovnaj bod 15). Slovenský zákonodarca sa touto dávkou v rámci vlastného vývoja dôchodkového zabezpečenia inšpiroval, čím sa dosiahla istá symetria týchto právnych úprav medzi nástupníckymi štátmi. V tomto zmysle je podmienka 25 rokov plus jedného roka obhájiteľná, a nie je vypäto svojvoľná. Okolnosť, že podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného v tu spornom období (2016 až 2020) bolo podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok získanie 15 rokov (resp. do 31. decembra 2007 10 rokov) dôchodkového poistenia, nie je podstatná. Podstatou veci je tu totiž otázka vyrovnávania rozdielov, ktoré vznikli občanom v dôsledku udalosti nastalej k 31. decembru 1992, nie otázka
priznania starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (porovnaj bod 27). 44. Skutočnosť, že národná rada neskôr nárok rozšírila, je vecou diskrécie zákonodarcu, vecou politiky sociálneho zabezpečenia, a teda nie vecou ústavnoprávnej povinnosti.
Možno konštatovať, že zásah ? rozlíšenie je z hľadiska (i) cieľa právnej úpravy - vytvoriť symetrickú úpravu s Českou republikou, a (ii) nekvalifikovaného, resp. racionálneho dôvodu rozlišovania plne proporcionálne. . . . . .
. 46. Ďalej je potrebné uviesť, že z ústavy nevyplýva všeobecné pravidlo, z ktorého vzišla idea vyrovnávacieho príspevku, a to skutočnosť, že rozdelenie federácie nemôže byť nikomu na ujmu. Zmena štruktúry štátov, vznik nových štátov, nevyhnutne ovplyvňuje aj pozície obyvateľov nástupníckych štátov. .
. . . . . 50. Možno uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nejde o rozlišovanie na základe kvalifikovaného kritéria a že ide o osobitnú dávku so špecifickým právnym vývojom, s podporným argumentom, že sa právna úprava týka len obdobia rokov 2016 ? 2020, ústavný súd konštatuje, že zásah je ústavne akceptovateľný a napadnutá úprava nie je v rozpore s čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 12 ústavy. Spôsob nastavenia vyrovnávacej dávky je vecou demokraticky zvoleného zákonodarcu. Napokon ústavný súd konštatuje, že nevyhovenie návrhu vo vzťahu k čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 12 ústavy v sebe zahŕňa aj nevyhovenie vo vzťahu k čl. 55 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku nálezu.“
14. Kasačný súd konštatuje, že ústavný súd v predmetnom náleze uviedol, že napadnutá právna úprava nie je v rozpore s čl. 12, čl. 39 ods. 1 ani s čl. 55 ods. 1 ústavy. Rozhodnutím ústavného súdu a právnym názorom v ňom vyjadreným je najvyšší správny súd viazaný (§ 131 SSP, čl. 144 ods. 2 ústavy). Preto argumentácia porušením týchto článkov v prípade, ak by žalovaná aplikovala § 69b ods. 1 písm. a) na prípad žalobkyne, je vyvrátená.
Právna úprava, ktorú žalovaná aplikovala, je v súlade s ústavou, žiadne disproporcie s ústavnými právami neboli zistené, a to najmä pri posudzovaní tvrdenej diskriminácie federálnych dôchodcov, ktorí túto podmienku nesplnili voči tým, ktorí ju splnili. Ústavný súd jasne uviedol, že kritériá odlišovania uvedené v článku 12 ods. 2 ústavy sú charakteristikami, ktoré sú dané a ktoré jednotlivec nevie ovplyvniť, avšak doby poistenia takýmto typickým kritériom nie sú.
Naopak, doba poistenia je štandardným kritériom pre vznik nároku na dôchodok a rozumným dôvodom rozlišovania. Taktiež aj stanovenie podmienky práve 25 „federálnych“ rokov plus jeden „post - federálny“ je rozumná, pretože základnou podmienkou pre vznik nároku na starobný dôchodok v čase zániku ČSFR bolo práve získanie aspoň 25 rokov zamestnania a len táto skupina osôb mohla nadobudnúť silnejšie očakávanie, že vzhľadom na získanie tejto doby už za federácie môže mať nárok na starobný dôchodok tak, akoby stále pokračovala federácia.
Samotná skutočnosť, že Národná rada neskôr nárok rozšírila, je vecou diskrécie zákonodarcu a vecou politiky sociálneho zabezpečenia. Žalobkynina základná argumentácia nálezom ústavného súdu stratila svoje opodstatnenie a nemôže byť vyhodnotená ako dôvodná.
15. V tomto svetle kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné aj ďalšie sťažnostné námietky žalobkyne. Čo sa týka námietky ohľadne účinnosti zákona č. 105/2019 Z. z., správny súd len podporil svoju argumentáciu znením § 293ej, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2020;
toto ustanovenie však nebolo aplikované. Judikatúra najvyššieho súdu, prijatá pred vydaním citovaného nálezu ústavného súdu, je jeho prijatím prekonaná a nie je možné na ňu relevantne poukazovať. Námietka, že správny súd mohol rozhodnúť o prerušení konania do času, než ústavný súd rozhodne, je bezpredmetná, pretože konanie bolo prerušené na kasačnom súde. Nedôvodná je tiež námietka ohľadne tvrdeného protirečenia správneho súdu v jeho právnom posúdení, pretože správny súd jednoznačne uviedol svoj právny názor, že žalovaná postupovala v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, ktorou bola viazaná a v čase jej rozhodovania nebola táto právna úprava vyhlásená za protiústavnú. Pokiaľ správny súd pripustil možnosť, že ak by k takémuto vyhláseniu došlo a v novej právnej úprave by bol takýto nárok žalobkyne zakotvený, mohla by ho uplatniť podľa novej právnej úpravy, jedná sa o konštatovanie pro futuro. 16. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne vyhodnotil ako plne nedôvodnú a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku. Keďže sa s jeho právnymi závermi stotožnil a zhodne s ním vyhodnotil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako zákonné, kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 17. O trovách kasačného konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovanej ako úspešnej účastníčke náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky § 168. Žalobkyňa ako neúspešná účastníčka nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. novembra 2024