7Ssk/95/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:0724101225.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 4S/106/2024
- IČS
- 0724101225
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: Z.. N. G., R.., nar. XX. G. XXXX, I. X, Q., zastúpeného: JUDr. Ľubomír Šablica, advokát, Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 31. júla 2024, č. SPSČ-PO3-2024/003896-003, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 4 S 106/2024-76 z 11. júna 2025 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol ako príslušník Hasičského a záchranného zboru od 1. decembra 2022 vymenovaný do funkcie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Nitre. Dňa 6. mája 2024 mu prezident tohto zboru oznámil, že sa začína konanie o jeho odvolanie z tejto funkcie, a dal mu možnosť vyjadriť sa do 7. mája 2024. Žalobca okrem námietky, že takto krátkou lehotou sa naňho vyvíja nátlak, žiadal vziať ohľad na doterajšie výsledky jeho služby. Prezident zboru však napriek tomu 23. mája 2024 navrhol, aby minister žalovaného odvolal žalobcu z jeho funkcie, čomu minister vyhovel personálnym rozkazom z 28. mája 2024, č. 3. Na odôvodnenie odkázal na ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, ktoré mu dovoľuje odvolať nadriadeného aj bez uvedenia dôvod.
Zároveň vylúčil odkladný účinok prípadného rozkladu proti tomuto personálnemu rozkazu. Žalobca podal tento rozklad, minister žalovaného ho však zamietol tu preskúmavaným rozhodnutím z 31. júla 2024. Zdôraznil, že personálnym rozkazom realizoval svoju zákonnú právomoc odvolávať nadriadeného, a preto bola aj lehota na žalobcovo vyjadrenie dostatočná. 2. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 4 S 106/2024-76 zamietol správnu žalobu žalobcu. V odôvodnení vyšiel z toho, že § 50 zákona č. 315/2001 Z. z. rozlišuje medzi odvolaním z niektorého zo zákonných dôvodov (v odseku 1) a odvolaním nadriadeného bez udania dôvodu (v odseku 2). Rozhodnutie o odvolaní podľa § 50 ods. 2 tak nemusí vymedzovať žiaden dôvod, a preto je na správnej úvahe ministra, či je takéto odvolanie vhodné. Správny súd podľa § 27 ods. 2 a 3 SSP nemôže preskúmavať vhodnosť ani účelnosť tohto rozhodnutia, ale len to, či nevybočilo zo zákonných medzí a hľadísk. S odkazom na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky správny súd zdôraznil, že ak právna úprava neupravuje žiadne kritériá pre odvolanie, nemožno s nimi konfrontovať ani zákonnosť použitých dôvodov. Jedinou podmienkou podľa § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. je, že odvolávaný musí byť nadriadeným, čo žalobca bol od 1. decembra 2022. Za dostatočnú považoval správny súd aj lehotu určenú na vyjadrenie, pretože ak zákon nevyžaduje uviesť dôvod odvolania, nie je namieste uvažovať o možnosti vyjadriť sa k nim. Poukazy žalobcu na jeho služobné výsledky sú v tejto súvislosti nepodstatné. Prezident zboru bol oprávnený podať návrh na odvolanie žalobcu, ale o odvolaní rozhodol až minister žalovaného. Správny súd súhlasil so žalobcom, že odôvodnenie personálneho rozkazu v časti, ktorým sa vylučoval odkladný účinok rozkladu, bolo len všeobecné, ale toto pochybenie nepovažoval za dostatočné na zrušenie celého preskúmavaného rozhodnutia.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
3. Včas podanou (pomerne obsiahlou) kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku. Po zopakovaní priebehu konania a citácii právnych predpisov zotrval na názore, že žalovaný prekročil hranice správnej úvahy. Ďalej porušil jeho procesné práva tým, že mu nedal možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia o rozklade. Ustanovenia § 141 ods. 4 a 6 zákona č. 315/2001 Z. z. totiž zaručujú účastníkovi konania, aby mohol realizovať svoje práva vyjadriť sa k podkladu a navrhnúť jeho doplnenie. Postup žalovaného len formálne napĺňa tieto požiadavky a od počiatku smeroval k žalobcovmu odvolaniu podľa § 50 ods. 2 cit. zák. Žalobca nesúhlasil s tým, že by na jeho prípad bolo možné aplikovať judikatúru ústavného súdu, ktorá sa týkala odvolávania členov Súdnej rady Slovenskej republiky. On totiž do funkcie nadriadeného (riaditeľa krajského riaditeľstva) nebol politicky nominovaný, ale riadne vymenovaný. Nesúhlasil s tým, aby dobré služobné hodnotenie a jeho doterajšie pôsobenie nepredstavovali prekážku jeho odvolania. Ďalej zopakoval niektoré námietky zo správnej žaloby a citoval tri časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými nesúhlasil; k diskriminácii odkázal na svoje vyjadrenie v administratívnom konaní zo 7. mája 2024. Konečne vytkol správnemu súdu, že nad rámec žalobných bodov neskúmal, či žalovaný prerokoval žalobcov rozklad v poradnej komisii v zmysle § 155 zákona č. 315/2001 Z. z. V osobitnom podaní doplnil ku svojej kasačnej sťažnosti dva odkazy na judikatúru ústavného súdu. 4. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Stotožnil sa s názorom, že správny súd v prerokúvanej veci nemal posudzovať vhodnosť či účelnosť odvolania, ale len jeho súlad s právnymi predpismi. V zhode s judikatúrou ústavného súdu upozornil na to, že odvolanie žalobcu nebolo diskriminačné.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
6. Hneď na úvod treba zdôrazniť, že kasačná sťažnosť v prerokúvanej veci nie je formulovaná príliš prehľadne, keď jej prevažnú časť tvoria doslovne odpísané časti odôvodnenia napadnutého rozsudku a obsiahle citácie rôznej judikatúry. Vymedzenie sťažnostného dôvodu diskriminácie odkazom na skoršie podanie odporuje ustanoveniu § 440 ods. 2 SSP, podľa ktorého takéto vymedzenie nemožno urobiť odkazom na podanie pred správnym súdom (a tým menej na podanie v administratívnom konaní). Námietku, že rozklad nebol prerokovaný v osobitnej komisii, žalobca neuplatnil v správnej žalobe (pritom nespadá pod výnimky, pri ktorých by správny súd v zmysle § 134 ods. 2 SSP nebol viazaný žalobnými bodmi), a preto je podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP v kasačnom konaní neprípustná.
Pri snahe o autentické pochopenie kasačnej sťažnosti tak zostávajú dve opakované námietky - (1) žalobca nedostal dostatočnú možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia; (2) žalovaný ho nemohol odvolať bez udania dôvodu a ak tak urobil (a najmä nezohľadnil výsledky jeho služobného hodnotenia), prekročil hranice svojej správnej úvahy. Z reprodukcie odôvodnenia napadnutého rozsudku (pozri odsek 2 vyššie) však plynie, že na obe tieto námietky už žalobca dostal odpovede od správneho súdu, no napriek tomu v podanej kasačnej sťažnosti (v rozpore s § 440 ods. 2 SSP) nevysvetľuje, v čom má spočívať ich nesprávnosť. Naopak, v podstate len opakuje už raz zodpovedané argumenty. Podľa kasačného súdu tak postačí vyrovnať sa so sťažnostnými bodmi stručne. 7.
Podľa zisteného skutkového stavu žalobca bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, takže jeho služobný pomer upravoval zákon č. 315/2001 Z. z. Pretože bol od 1. decembra 2022 vymenovaný za riaditeľa krajského riaditeľstva, bol v zmysle § 49 ods. 1 písm. k) cit. zák. nadriadeným. Podľa opakovane citovaného § 50 ods. 2 tohto zákona príslušník, ktorý bol vymenovaný do funkcie nadriadeného, môže byť z tejto funkcie odvolaný ministrom (vnútra, porov. leg. skratku v § 2 ods. 4 cit. zák.), a to aj bez uvedenia dôvodu. Ako správne uviedol už správny súd, citované ustanovenie jasne ustanovuje, že minister pri odvolaní nadriadeného nemusí uvádzať žiadne dôvody svojho rozhodnutia. Zákon teda (na rozdiel od odvolania podľa § 50 ods. 1) neobmedzuje toto oprávnenie ministra naplnením žiadnych predpokladov, takže minister môže odvolať takéhoto nadriadeného na základe svojej voľnej úvahy.
Uvedené ustanovenie je aj podľa kasačného súdu natoľko jasné, že si nevyžaduje žiaden komplikovaný výklad. Odvolanie „bez uvedenia dôvodu" nie je samostatným právnym dôvodom odvolania, a preto minister nemusí tieto slová výslovne citovať vo svojom rozhodnutí ako dôvod odvolania. Naopak, formulácia „bez uvedenia dôvodu" znamená, že minister je oprávnený vydať také rozhodnutie bez toho, aby v ňom akokoľvek vysvetľoval dôvody svojho
postupu. Postačí, ak v zmysle § 150a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. toto rozhodnutie uvádza, že sa vydalo podľa § 50 ods. 2 cit. zák. V prerokúvanej veci personálny rozkaz č. 3 takýto odkaz obsahuje, a preto sa v ňom nemuseli uvádzať žiadne ďalšie dôvody.
8. Podľa § 150a ods. 2 cit. zák. musí byť rozhodnutie vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pretože cit. ustanovenie § 50 ods. 2 pripúšťa odvolanie nadriadeného bez uvedenia dôvody, je rozhodnutie, ktoré tak urobí, zásadne vydané v súlade práve s týmito všeobecne záväznými predpismi. Iný výklad nevyžaduje ani Ústava Slovenskej republiky, ako sa to snaží naznačovať žalobca. Už správny súd ho totiž trefne odkázal na relatívne nedávny nález sp. zn. PL. ÚS 6/2022, v ktorom sa ústavný súd zaoberal ústavnosťou možnosti odvolať vedúceho štátneho zamestnanca z funkcie bez uvedenia dôvodu podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov. Ako plynie z § 6 ods. 1 cit. zák., štátnou službou je činnosť, ktorou štátny zamestnanec plní úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo plní úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí v služobnom
úrade. Podobne podľa § 12 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je štátnou službou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru plnenie úloh zboru príslušníkom v služobnom úrade alebo v zahraničí. Pojem štátnej služby príslušníka je teda obsahovo podobný štátnej službe štátneho zamestnanca v zmysle zákona č. 55/2017 Z. z., a preto sú aj právne závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze prenositeľné na štátnu službu podľa zákona č. 315/2001 Z. z. Ústavný súd pritom (aj s odkazom na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 Sžk 8/2020, č. 29/2022 ZNSS) dospel k záveru, že možnosť odvolať vedúceho zamestnanca bez udania dôvodu sama osebe neodporuje ustanoveniam ústavy, pokiaľ sa neviaže na kvalifikovaný diskriminačný dôvod (uvedený napr. v čl. 12 ústavy).
9. V prerokúvanej veci bol žalobca odvolaný z funkcie nadriadeného na základe ustanovenia § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré samo osebe dovoľuje odvolať každého jedného nadriadeného (nevyčleňuje osobitne niektorých nadriadených), a preto nie je diskriminačné. Žalobca počas konania neuviedol žiaden kvalifikovaný diskriminačné dôvod, kvôli ktorému by jeho odvolanie bolo prejavom zakázanej diskriminácie (napr. že by sa tak stalo kvôli jeho rase, pohlaviu a pod.). Bez ohľadu na nedostatočné vymedzenie tohto sťažnostného bodu (porov. odsek 6) takým diskriminačným kritériom nie je to, že prezident zboru, resp. minister mali výhrady k spôsobu, akým riadil krajské riaditeľstvo. Výhrady k spôsobu výkonu funkcie sú totiž práve tými výhradami, kvôli ktorým je v § 50 ods. 2 cit. zák. ustanovené oprávnenie ministra odvolať nadriadeného bez uvedenia dôvodu ustanovené. Správny súd pritom na základe cit. § 27 ods. 2 SSP nie je oprávnený posudzovať, či výhrady ministra sú oprávnené alebo nie, resp. či nadriadený vykonáva svoju funkciu dobre alebo nie; posúdiť to je totiž práve
súčasťou oprávnení ministra ako hlavy zboru (porov. § 2 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.), ktorý je oprávnený z toho vyvodiť dôsledky na trvanie funkcie nadriadeného. Kvalifikovaným diskriminačným kritériom nie je ani to, že nadriadený považuje svoj doterajší výkon služby za kvalitný, aj keby to skutočne bola pravda; súčasťou práva odvolať bez uvedenia dôvodu je aj právo odvolať nadriadeného, ktorého doterajší priebeh služby je bezproblémový a ktorý - ako to žalobca o sebe tvrdí - nebol do funkcie vymenovaný ako politický nominant.
10. Skorší nález sp. zn. I. ÚS 540/2012, na ktorý poukazoval žalobca v kasačnej sťažnosti, je nepoužiteľný (ako uviedol ústavný súd aj v cit. náleze sp. zn. PL. ÚS 6/2022) už preto, že v tam riešenej veci právna úprava výslovne podmieňovala odvolanie nadriadeného dôležitým záujmom služby.
Také obmedzenie cit. ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. neobsahuje. Potom sa kasačný súd rovnako stotožňuje s názorom, že ak predpokladom odvolania z funkcie podľa tohto ustanovenia je len to, že ide o nadriadeného, potom jediným „podkladom" rozhodnutia, ku ktorému sa žalobca môže zmysluplne vyjadriť, je to, či skutočne spadá pod vymedzenie tohto pojmu a tým pod osobný rozsah cit. ustanovenia. Ďalším „podkladom" takého rozhodnutia je už len voľná úvaha ministra, čo je okolnosť, ku ktorej sa ťažko možno zmysluplne vyjadrovať v zmysle § 150a ods. 1 cit. zák. Preto samotná okolnosť, že žalobca dostal na vyjadrenie k návrhu na jeho odvolanie len 24 hodín, v rámci ktorých sa navyše aj vyjadril a podal aj prehľad svojich dovtedajších úspechov, považovať za porušenie ustanovenia o konaní, ktoré by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie.
V konaní o rozklade minister neobstaral žiadne dodatočné podklady, takže sa žalobca ani nemal k čomu (dodatočne) vyjadrovať.
IV. Záver
11. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 12. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci nemal úspech a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 13. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. januára 2026