7Ssk/96/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:3021200159.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 14Sa/40/2021
- IČS
- 3021200159
- Citované
- 3× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. F. XXXX/XX, XXX XX Z., právne zastúpený JUDr. Matejom Valjentom, advokátom so sídlom Jesenského 232, 958 01 Partizánske, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 16381-2/2021-BA zo dňa 28.04.2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 14Sa/40/2021-50 zo dňa 13.09.2021, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť za mieta . Žalovanej náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 14Sa/40/2021-50 zo dňa 13.09.2021 zamietol žalobu žalobcu zo dňa 31.05.2021, ktorou sa domáhal preskúmania postupu orgánu verejnej správy a zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 16381-2/2021-BA zo dňa 28.04.2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). V konaní úspešnému žalovanému správny súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. § 168 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 2. Preskúmavaným rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 1464/2021-TO-DvN zo dňa 08.02.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 3. Prvostupňový správny orgán vo veci rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/
2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), článok 61 ods. 1, ods. 2, článok 65 ods. 5 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej základné nariadenie). Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli údaje z informačného systému Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Švajčiarskej konfederácie, vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 21.12.2020. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal správny orgán za preukázané, že pred odchodom do zahraničia bol žalobca naposledy registrovaný v registri platiteľov sociálneho poistenia na Slovensku u zamestnávateľa Ing. Miloš Macega M+M, a to v období od 01.02.2007 do 28.02.2013. V marci 2013 žalobca odišiel pracovať do Švajčiarska a zotrval tam do júla 2020.
V tomto období vykonával pracovnú činnosť pre jedného zamestnávateľa. Vo Švajčiarsku mu bola priznaná aj dávka v nezamestnanosti, a to v období od 03.08.2020 do 30.11.2020, za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020 bola vyplácaná na Slovensku (export dávky). Prvostupňový správny orgán poukázal aj na bytovú situáciu žalobcu vo Švajčiarsku, kde mal stabilné bydlisko (nájom), ktoré menil len dvakrát. Konštatoval, že žalobca má na Slovensku nehnuteľnosť, účet, poistenia a úver. Na základe zistených skutočností uzavrel, že žalobca má dlhodobú orientáciu na švajčiarsky pracovný trh. Tam si plnil aj svoje daňové a odvodové povinnosti a poberal dávku v nezamestnanosti. Na Slovensku má poslednú pracovnú históriu v roku 2013. S poukazom na uvedené bolo ustálené bydlisko žalobcu pre účely dávky v nezamestnanosti na území Švajčiarska. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako je štát posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že tento nárok by si mala nezamestnaná osoba uplatniť v štáte posledného zamestnania, nakoľko tam platila poistné pre prípad nezamestnanosti.
Taktiež upozornila na to, že cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalovaná vyhodnotila, že žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, preto bol prvostupňový správny orgán povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Žalovaná uviedla, žalobca pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Švajčiarska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu. Žalovaná opätovne posúdila centrum záujmov a bydlisko žalobcu v zmysle článku 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nariadenia (ďalej vykonávacie nariadenie). Žalovaná ustálila, zhodne so závermi prvostupňového konania, dlhodobú orientáciu žalobcu na švajčiarsky pracovný trh pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov ako rozhodujúcu skutočnosť pre záver o centre záujmov a bydlisku žalobcu. Žalovaná v odôvodnení zároveň tiež zdôraznila, že doby poistenia v nezamestnanosti už zohľadnila príslušná švajčiarska inštitúcia pri priznaní dávky v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, duplicitné zhodnotenie týchto dôb poistenia nie je v zmysle základného nariadenia v spojení s § 104 ods. 4 zákona o sociálnom poistení možné. Žalobca
v posudzovanom období nepreukázal takú dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorá by mu ešte nebola zhodnotená na nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku a ktorú by mu teda bolo možné lege artis zhodnotiť na Slovensku. 5. Krajský súdu vyhodnotil ako spornú otázku preukázanie zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho posledného zamestnania na území Švajčiarska. Bolo teda potrebné vyriešiť, či zostalo zachované bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.
6. Správny súd skonštatoval, že je mylný názor žalobcu, že pre určenie pobytu na účely dávky v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, postačuje preukázanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (bytu) na území Slovenska a zachovanie trvalého pobytu.
Zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa premietla do čl. 11 vykonávacieho nariadenia, je potrebné pri takomto určovaní zvážiť všetky súvisiace hľadiská. Konajúci orgán sa musí zaoberať jednak trvalosťou a dĺžkou pobytu danej osoby v dotknutom členskom štáte, ako aj jej osobnou situáciou (v členení ako je uvedené vo vykonávacom nariadení).
Správny súd poukázal na to, že existencia, resp. zachovanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nemá pri posudzovaní veci zásadnú výpovednú hodnotu, a to najmä s ohľadom na to, že jeho hlavná funkcia je evidenčná. Vo všeobecnosti správny súd uvádza, že existencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že jej vlastník má na Slovensku centrum svojich záujmov, keďže môže ísť o tzv. investičnú nehnuteľnosť s cieľom zhodnotiť finančné prostriedky vlastníka alebo zabezpečiť si bývanie po skončení jeho produktívneho veku.
Z uvedeného vyplýva, že ani takéto nadobudnutie nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že v čase posudzovania zostali zachované také kvalifikované väzby posudzovanej osoby na Slovensko, ktoré odôvodňujú záver ohľadne existencie pobytu na území Slovenskej republiky pre účely dávok v nezamestnanosti. Správny súd na margo uvedeného dodal, že ak nemá byť výklad pojmu bydlisko extenzívny, tak nie je možné považovať za centrum záujmov posudzovanej osoby členský štát, v ktorom osoba pracujúca v inom štáte mieni resp. plánuje v ďalekom časovom horizonte (po skončení svojho produktívneho veku) žiť a za týmto účelom si zaobstará nehnuteľnosť.
7. V rozsudku správny súd uviedol, že žalobca ďalej v tlačive „Vyhlásenie na účely posúdenia zachovania centra záujmov“ vyhlásil, že vo Švajčiarsku pracuje a býva od roku 2013 a v období od augusta do konca novembra 2020 mu tam bola aj priznaná dávka v nezamestnanosti, ktorá bola v časti vyplácaná aj na Slovensku. Z uvedeného je taktiež zrejmé, že v roku 2020 bolo pre účely dávky v nezamestnanosti švajčiarskymi orgánmi sociálneho zabezpečenia ustálené, že žalobca je rezident vo Švajčiarsku a bola mu priznaná dávka zo sociálneho systému, do ktorého ako zamestnanec vykonávajúci zárobkovú činnosť aj prispieval.
Pracovná situácia žalobcu vo Švajčiarsku bola pritom stála, nakoľko pracoval u jedného zamestnávateľa, pričom išlo o dobu takmer 7 rokov trvania pracovného pomeru. 8. Vo vzťahu k frekvencii návratov žalobcu na Slovensko (raz za dva mesiace a na dovolenku v lete na jeden alebo dva týždne) krajský súd konštatoval, že tieto návštevy žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a frekvencia nie je tak intenzívna, že by preukazovala kvalifikované väzby na Slovensko ako centrum jeho záujmov. Krajský súd konštatoval, že u žalobcu neboli tvrdené a ani preukázané rodinné väzby (manželka, deti) na Slovensku, pričom rodinné väzby na širšiu rodinu (rodičia) nemajú pre posúdenie veci zásadný význam.
Pokiaľ ide o ďalšie stanovené hľadisko a to nezárobkovú činnosť, tak žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy a tvrdenia. Pokiaľ žalobca preukazoval, že má na Slovensku sporiaci účet, tak skutočnosť, že si z bežného účtu pravidelne mesačne odkladá na sporiaci účet neznamená, že aktuálne tu má centrum záujmov. Rovnako doklady, ktoré preukazujú dôchodkové resp. doplnkové dôchodkové sporenie na Slovensku nie sú pre posúdenie veci smerodajné, a to najmä z dôvodu, že predložené listiny sú ešte z rokov 2008, 2011 a 2012, nie je z nich zrejmé ani to, či tieto zmluvné vzťahy stále trvajú. Skutočnosť, že žalobca má na Slovensku uzavreté životné poistenie je možné posudzovať v prospech Slovenska ako centra záujmov, a to aj za situácie, že toto poistenie mohlo byť uzavreté na Slovensku len z dôvodu lepšej finančnej dostupnosti oproti takémuto produktu vo Švajčiarsku. Ďalším hľadiskom posudzovania je určenie krajiny žiadateľa z hľadiska miesta bydliska pre daňové účely a tým bolo bez pochybností Švajčiarsko. 9.
Krajský súd v skonštatoval, že žalobca od roku 2013 nemal na Slovensku “pracovnú históriu”, naopak počas týchto 7 rokov mal stabilné zamestnanie a bývanie vo Švajčiarsku, kde pracoval, odvádzal dane a poistné. Z tohto dôvodu mu bola švajčiarskymi orgánmi sociálneho zabezpečenia priznaná a vyplácaná v období od 03.08.2020 do 30.11.2020 aj dávka v
nezamestnanosti. Uvedené skutočnosti svedčia v prospech Švajčiarska ako bydliska žalobcu. Na druhej strane, je podľa názoru správneho súdu možné ako “neutrálne” hodnotiť ďalšie kritéria ako frekvenciu návštev žalobcu na Slovensko (ktorá v konečnom dôsledku ani nebola riadne preukázaná). Rovnako nebolo riadne preukázané, že po roku 2012 stále existovali dôchodkové a doplnkové dôchodkové poistenia a preto nie je možné túto preukazovanú skutočnosť žiadnym spôsobom hodnotiť. Pokiaľ ide o vlastníctvo k nehnuteľnosti na území Slovenska, tak žalobca predložil doklady o nadobudnutí nehnuteľnosti v roku 2019, pričom je možné uvažovať o posúdení tejto skutočnosti v prospech Slovenskej republiky.
Správny súd však v tejto súvislosti vyhodnotil, že samotný nákup nehnuteľnosti bez ďalšieho nepreukazuje účel zachovania kvalifikovaných väzieb žalobcu, a to aj s prihliadnutím na nízku tvrdenú frekvenciu návratov na Slovensko, nemôže toto hľadisko prevýšiť tie hľadiská, ktoré svedčia v prospech Švajčiarska ako centra záujmov žalobcu. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že tu mal uzavreté životné poistenie, tak ako bolo uvedené vyššie. Správny súd ďalej poukázal na to, že nie je bez právneho významu, že krátko pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, žalobca poberal dávky v nezamestnanosti vo Švajčiarsku a po ukončení ich poberania požiadal o priznanie takejto dávky na Slovensku.
Duplicitné zhodnotenie týchto dôb poistenia v nezamestnanosti nie je možné s poukazom na článok 10 nariadenia v spojení s § 104 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Správny súd sa nestotožnil ani so žalobnou námietkou smerujúcou k nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, keď z ich výroku, ako aj odôvodnenia bolo dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti mali za preukázané, podľa akých právnych predpisov o veci rozhodovali a prečo uzavreli, že si žalobca na Slovensku nezachoval centrum svojich záujmov, čo bolo pre posúdenie veci najpodstatnejšie. S poukazom na uvedené správny súd žalobu zamietol.
10. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca (ďalej tiež ako „sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť a zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovanej.
11. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne posúdil otázku určenia bydliska a centra záujmu žalobcu podľa vykonávacieho nariadenia. Sťažovateľ poukázal na článok 11 odsek 1 vykonávacieho nariadenia a vyjadril názor, že pri určení bydliska a centra záujmov je potrebné komplexne a vo vzájomných súvislostiach hodnotiť všetky kritériá podľa tohto článku.
12. Sťažovateľ skonštatoval, že nepochybne spĺňa zákonnú podmienku v ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, nakoľko v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, resp. európskeho hospodárskeho priestoru.
V tejto súvislosti tiež poukázal na zásadu úhrnu dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti. 13. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom správneho súdu o jeho väzbách na Slovensko a o frekvencii jeho návštev, podľa neho ide o dosť intenzívnu frekvenciu, preukazujúcu intenzívny vzťah a zachovanie väzieb na Slovensko. Sťažovateľ skonštatoval, že so zreteľom na voľný pohyb osôb na území členských štátov neexistuje objektívna evidencia jeho dochádzania na Slovensku a jeho prehlásenia nespochybnili ani správne orgány. Poukázal na právo osoby inej ako cezhraničný pracovník zvoliť si, či si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatní v štáte svojho posledného zamestnania alebo sa vráti na územie štátu bydliska.
14. Podľa sťažovateľa žalovaný a prvostupňový správny orgán nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie, pričom sa nevyrovnali so všetkými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu, najmä vôbec neodôvodnili skutočnosť, z akého dôvodu považujú bydlisko žalobcu na území iného členského štátu a z akého dôvodu nepoužili pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle ustanovenia článku 61 základného nariadenia, preto sťažovateľ považuje tieto rozhodnutia za nezákonné, nedôvodné, nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené. 15. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 19.11.2021. Žalovaná sa so závermi rozsudku krajského súdu v celom rozsahu stotožnila, považuje ho za vecne správny a logický pôvodný. Navrhla kasačnému súdu kasačnú sťažnosť žalobcu zamietnuť postupom podľa § 461 SSP.
16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods.2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť je nedôvodná z nasledovných dôvodov.
17. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej č. 16381-2/2021-BA zo dňa 28.04.2021. Preskúmavaným rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. 1464/2021-TO-DvN zo dňa 08.02.2021, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného nariadenia rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
18. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca požiadal dňa 21.12.2020 o priznanie dávky v nezamestnanosti k dátumu zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 04.09.2020. Žalobca na území Švajčiarska bol zamestnaný od 01.08.2013 do 31.07.2020 u jedného zamestnávateľa ako skladník. Nešlo o zamestnanie dočasného/
sezónneho charakteru. Zamestnanie bolo ukončené zo strany zamestnávateľa. Podľa formulára PDU1 zo dňa 21.12.2020, ktorý bol osvedčený príslušnou švajčiarskou inštitúciou dňa 14.12.2020, žalobca mal na území Švajčiarska v období od 01.08.2013 do 30.11.2019, od 11.05.2020 do 02.06.2020 a od 20.06.2020 do 31.07.2020 poistené zamestnanie.
Z formulára tiež vyplýva, že žalobcovi bola vo Švajčiarsku priznaná dávka v nezamestnanosti na základe článku 64 základného nariadenia za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020, ktorú poberal v období od 03.08.2020 do 30.11.2020. Podľa formulára U2 zo dňa 27.08.2020 si navrhovateľ uplatnil nárok na import dávky zo Švajčiarska za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020.
19. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 12.5.2021 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
20. Podľa § 104 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 12.5.2021 do obdobia poistenia v nezamestnanosti na nárok na dávku v nezamestnanosti sa nezapočítava obdobie poistenia v nezamestnanosti, ktoré bolo získané ku dňu vzniku predchádzajúceho nároku na dávku v nezamestnanosti.
21. Podľa článku 10 základného nariadenia pokiaľ nie je ustanovené inak, toto nariadenie nepriznáva ani nezachováva nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu povinného poistenia. 22. Podľa článku 11 prvá veta základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
23. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
24. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na
dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
25. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
26. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 27. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
28. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, ktorá v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola zamestnaná len vo Švajčiarsku, bola tam poistená pre prípad nezamestnanosti a bola jej priznaná vo Švajčiarsku dávka v nezamestnanosti, ktorú poberala od 03.08.2020 do 30.11.2020, pričom za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020 bola vyplácaná na Slovensku (export dávky).V danom prípade bolo sporným posúdenie, či zostalo zachované bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia.
29. Po preskúmaní veci a po vyhodnotení sťažnostných bodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci v merite veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
30. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom z dôvodu, že správny súd nesprávne posúdil otázku určenia bydliska a centra záujmu žalobcu podľa vykonávacieho nariadenia. Sťažovateľ bez ďalšieho len odcitoval článok 11 odsek 1 vykonávacieho nariadenia a vyjadril názor, že pri určení bydliska a centra záujmov je potrebné komplexne a vo vzájomných súvislostiach hodnotiť všetky kritériá podľa tohto článku. Kasačný súd musí konštatovať, že takto koncipovaná kasačná námietka je nejasná. Sťažovateľ mal uviesť, v čom vidí nesprávne právne posúdenie, nekomplexnosť právneho posúdenia správneho súdu a pri hodnotení ktorých kritérií aké konkrétne súvislosti absentovali, a to tak, aby kasačný súd mohol dôvodnosť námietok vyhodnotiť. Z tohto dôvodu je podaná námietka pre kasačný súd nepreskúmateľná.
31. Z obdobných dôvodov považuje kasačný súd za nepreskúmateľnú aj námietku, že sa správny súd nevyrovnal so všetkými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu, keď sťažovateľ neoznačil konkrétny dôkaz, ktorý podľa neho správny súd nevyhodnotil.
32. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku sťažovateľa, že sa nestotožnil so záverom správneho súdu o jeho väzbách na Slovensko a o frekvencii jeho návštev, keď so zreteľom na voľný pohyb osôb na území členských štátov neexistuje objektívna evidencia jeho dochádzania na Slovensko. Kasačný súd konštatuje, že bolo v záujme a vo výhradnej dispozícii sťažovateľa preukázanie intenzity väzieb a frekvencie návštev na Slovensku a zároveň bolo povinnosťou sťažovateľa ako účastníka správneho konania navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení). Naopak, podľa názoru kasačného súdu, z dôkazov zadovážených v správnom konaní vyplýva jasný skutkový záver, že žalobca si v zmysle kritérií uvedených v č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bydlisko na území Slovenska neudržal. Správny súd v tejto súvislosti správne vyhodnotil, že samotný nákup nehnuteľnosti bez ďalšieho nepreukazuje účel zachovania kvalifikovaných väzieb žalobcu, a to aj s prihliadnutím na ďalšie skutkové okolnosti (dĺžka pobytu vo Švajčiarsku, trvalosť
pracovného pomeru vo Švajčiarsku, platenie daní a odvodov vo Švajčiarsku, žiadna najbližšia rodina na Slovensku, relatívne nízka tvrdená frekvencia návratov na Slovensko atď.) 33. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na svoje právo zvoliť si, či si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatní v štáte svojho posledného zamestnania alebo sa vráti na územie štátu bydliska, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ toto svoje právo využil.
Z administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľovi bola švajčiarskym orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka v nezamestnanosti vo Švajčiarsku v súlade s článkom 64 základného nariadenia, pričom mu bolo zohľadnené obdobie zamestnania a sociálneho poistenia na území Švajčiarska. Kasačný súd dopĺňa, že v prípade zamestnaných osôb sa obvykle uplatňuje zásada lex loci laboris; osoba by mala predovšetkým požiadať o dávku v nezamestnanosti v členskom štáte svojho posledného zamestnania, možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte je len výnimkou. Členský štát posledného zamestnania (v danom prípade Švajčiarsko) neskúma centrum záujmov, skúma len splnenie podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti podľa svojich vnútroštátnych predpisov a je povinný zohľadniť aj obdobia poistenia/zamestnania získané v inom členskom štáte, dosiahnuté pred výkonom posledného zamestnania na svojom území, ak tieto obdobia spadajú do ním skúmaného obdobia na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti. Ak takáto osoba, ktorej dávku v
nezamestnanosti prizná členský štát posledného zamestnania, má v úmysle si prácu hľadať v inom členskom štáte, môže využiť možnosť nechať si dávku v nezamestnanosti exportovať do iného členského štátu. Sťažovateľ bol v období od 03.08.2020 do 30.11.2020 poberateľom dávky v nezamestnanosti zo Švajčiarska, využil možnosť exportu dávky na územie Slovenska a v období od 01.09.2020 do 30.11.2020 ju poberal na území Slovenska.
34. Kasačný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na dve z hlavných zásad koordinačných nariadení. Pokiaľ nie je ustanovené inak, toto nariadenie nepriznáva ani nezachováva nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu povinného poistenia. Ďalej, osoby, na ktoré sa vzťahujú nariadenia, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Preto keď sťažovateľ požiadal o dávku v nezamestnanosti aj na území Slovenska, argumentujúc zachovaním väzby a bydliska, žalovaná správne argumentovala nemožnosťou opakovaného zhodnotenia rovnakých dôb poistenia pre poskytnutie rovnakého druhu dávky, keď nezistila ďalšie obdobia poistenia, ktoré by bolo možné pre účely dávky v nezamestnanosti zhodnotiť. Z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľa, že splnil zákonnú podmienku podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže ako vyplýva z vyššie uvedeného, sťažovateľ využil svoje právo na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku a v správnom konaní nepreukázal žiadnu ďalšiu
dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorá by mu ešte na účely dávky v nezamestnanosti nebola započítaná (článok 10 základného nariadenia v spojení s ust. § 104 ods. 4 zákona o sociálnom poistení). 35. Podľa sťažovateľa žalovaný a prvostupňový správny orgán neodôvodnili svoje rozhodnutie, vôbec neodôvodnili skutočnosť, z akého dôvodu považujú bydlisko žalobcu na území iného členského štátu a z akého dôvodu nepoužili pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle ustanovenia článku 61 základného nariadenia. Uvedené tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá obsahu vydaných správnych rozhodnutí. Osobitne preskúmavané rozhodnutie žalovanej veľmi podrobne a zrozumiteľne objasňuje spôsob, akým žalovaná dospela k určeniu bydliska žalobcu a dôvody, pre ktoré sa článok 61 základného nariadenia neuplatnil, pričom neopomenula prihliadnuť aj na zhodnotenie dôb poistenia a vyčerpanie dávky sťažovateľom vo Švajčiarsku. Žalobcom napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, obsahuje zákonné náležitosti, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, je zrozumiteľné, správna úvaha je logická a podložená citáciou relevantných právnych predpisov, dôkazy boli vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Z uvedených dôvodov kasačný súd túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako plne nedôvodnú. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že samotné presvedčenie sťažovateľa o nesprávnosti právneho názoru, vyplývajúceho z rozhodnutia, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti a nezákonnosti. 36.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozsudku krajského súdu a zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovanej a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.
37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobca, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 1, § 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovanému ako úspešnému účastníkovi ich náhradu nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP, § 168 SSP a contrario).
38. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. septembra 2022