7Svk/11/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (spravodajca), v právnej veci žalobcu: S. O., narodený X. X. XXXX, bytom: M. XX, K., zastúpený: JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD., Piaristická 2, Nitra, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom: Vajanského 2, Trnava, za účasti osoby zúčastnenej na konaní (sťažovateľ): Poľnohospodárske družstvo Hlohovec, so sídlom: Nitrianska 109, Hlohovec, IČO: 00207781, zastúpený: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU- TT-OOP-2019/030310 z 15. októbra 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti osoby zúčastnenej na konaní proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/212/2019-111 zo 17. marca 2021, ECLI:SK:KSTT:2021:2019200380.4, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/212/2019-111 zo 17. marca 2021 a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 229/1991 Zb.“). Prvostupňový orgán uviedol, že žalobca doručil dňa 27.12.1993 pozemkovému úradu podanie s listinou označenou ako „Určenie zástupcu na uplatňovanie nárokov na vydanie nehnuteľnosti“, pričom iné poverenie nebolo do 31.12.1993 na úrad doručené. Pritom z tohto poverenia nevyplývajú vyžadované náležitosti, ktoré sú materiálnou podmienkou konania. Uviedol, že z neho nebolo zrejmé ani to, ktoré osoby poverenie mali udeliť, k akým pozemkom sa poverenie vzťahuje, a ani na aký úkon vo vzťahu k čomu bolo udelené. Ako nedostatok tiež označil, že žalobca sám sebe ako zástupcovi podpísal písomné poverenie na uplatnenie nároku, teda poverenie nepodpísali a ani v ňom neboli uvedené osoby, ktoré ho mali udeliť, ale si ho podpísala výlučne osoba, ktorá mala byť poverovaná. Uviedol, že v súvislosti s preukazovaním určenia

nároku. V tejto veci však podľa prvostupňového orgánu nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané kreovanie takejto vôle jednotlivých fyzických osôb, pretože dôkaz o tomto procese nebol vôbec predložený. Prvostupňový orgán tiež uviedol, že v splnomocnení musia byť uvedené identifikačné údaje splnomocniteľov spolu s uvedením výšky podielu, podpisom a dátumom, umožňujúcim žalobcovi podľa žiadosť na reštitučné konanie v mene urbárskej

V odôvodnení rozhodnutia sumarizoval priebeh konania od podania žiadosti žalobcom ako zástupcom dňa 27.12.1993. Konštatoval, že prvostupňový orgán listom vyzval žalobcu, aby predložil „Úplné a presné splnomocnenie členov urbárskej spoločnosti splnomocňujúce S. O. aby ich zastupoval v celom rozsahu vo veci vydania nehnuteľností vedených v pozemno- knižnej vložke č. 1058, 2,3 a 6 v k. ú. K. - M. B., podľa § 6 zákona 229/1991 Zb., ktoré prešli na PD Hlohovec v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 81/1949 Zb.

5. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že Krajský súd v Trnave už rozsudkom č. k. 31Sp/28/2003-18 z 11.05.2004 spochybnil splnomocnenie pre žalobcu, tiež v rozsudku č. k. 38Sp/38/2012 z 12.02.2018, preto bolo potrebné opätovne preukázať splnomocnenie žalobcu podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. Pritom podľa žalovaného musí oprávnené osoby zastupovať poverená osoba; individuálny nárok na vydanie spoluvlastníckeho podielu by bol možný len v prípade vydania nehnuteľností podľa iných reštitučných titulov, v tom prípade však bola lehota na uplatnenie nároku do 31.12.1992. 6. Žalovaný uzavrel, že žalobca splnomocnenia s predpísanými náležitosťami nepredložil ani na opakované výzvy správneho orgánu, čo bolo dôvodom na zastavenie konania.

7. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia i prvostupňového rozhodnutia, a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 8. Krajský súd v Trnave (ďalej „správny súd“) rozsudkom č. k. 20S/212/2019-111 zo dňa 17.03.2021, ECLI::::2019200380.4, (ďalej „napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) zrušil preskúmavané rozhodnutie a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd uviedol, že skúmal zákonnosť rozhodnutia o zastavení konania, bez skúmania dôvodnosti či nedôvodnosti uplatneného reštitučného nároku.

10. Konkrétne, v prípade nedostatkov podania účastníka, následkom neodstránenia ktorých by malo byť zastavenie konania, do úvahy prichádzajú iba také nedostatky, ktoré je možné odstrániť, pretože výzva na odstránenie ako podmienka zastavenia konania by inak stratila akékoľvek opodstatnenie; a ktoré súčasne bránia ďalšiemu postupu v konaní, inak by samotné zastavenie konania nemalo opodstatnenie.

12. Správny súd poukázal na to, že z obsahu spisu nie je sporné, že žalobca na dokladovanie jeho určenia za spoločného zástupcu oprávnených osôb v čase uplatnenia nároku predložil zápisnicu zo zhromaždenia vlastníkov spoluvlastníckych podielov zo dňa 01.03.1992, ktorého programom bolo práve určenie spoločného zástupcu, s prezenčnou listinou a splnomocnenie na zastupovanie vo veciach vlastníckych práv podpísané spoluvlastníkmi nehnuteľností.

13. Požiadavka na predloženie úplného a presného splnomocnenia bola podľa správneho súdu vznesená v čase, keď objektívne nedostatky predložených dokladov nebolo možné odstrániť z dôvodu, že časť z oprávnených osôb, ktoré mali žalobcu za spoločného zástupcu pôvodne určiť, už v roku 2019 nežila a nedostatky prejavu svojej vôle tak nemohla odstrániť.

14. Správny súd uzavrel, že podmienky zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku naplnené neboli a správne orgány možnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia nesprávne právne posúdili. 15. V ďalšom konaní súd zaviazal správne orgány po opätovnom prehodnotení zákonných náležitostí uplatnenia nároku oprávnených osôb pristúpiť k odstraňovaniu prípadne zistených nedostatkov podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku vyzvaním účastníka s poučením o následkoch nerešpektovania výzvy iba v prípade, že zistený nedostatok je objektívne odstrániteľným, inak o uplatnenom nároku vecne rozhodnú.

16. Sťažovateľ (Poľnohospodárske družstvo Hlohovec ako osoba zúčastnená na konaní), označovaný v administratívnom konaní za povinnú osobu, namietal v kasačnej sťažnosti nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, a žiadal zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu. Rekapituloval, aké sú podľa jeho interpretácie požiadavky na riadne uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. a č. 330/1991 Zb.

Poukázal na to, že napriek tomu pozemkový úrad vyvíjal enormnú aktivitu, a až v poslednom rozhodnutí sa riadil právnou úpravou a rozhodol aj v súlade s judikatúrou. 18. Nesprávnosť právneho posúdenia veci videl v tom, že správny súd postupoval v rozpore s predchádzajúcimi rozsudkami rovnakého súdu týkajúcimi sa rovnakého administratívneho konania, ktoré práve konštatovali nutnosť správnymi orgánmi zvoleného postupu.

20. Argumentoval, že ani uplynutie dlhšieho času od začatia konania a ani nesprávnosť skoršieho postupu správneho orgánu v tejto otázke podľa sťažovateľa nebránia tomu, aby správny orgán odstraňoval vady podania a prípadne zastavil konanie podľa §19 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 1 Správneho poriadku. Mal za to, že správny orgán je povinný v každom štádiu správneho konania postupovať v súlade so zákonom, a ak sa dozvie, že sú splnené podmienky na zastavenie konania, je povinný tak spraviť. Správny orgán podľa sťažovateľa nie je viazaný svojím predchádzajúcim konaním v rozpore so zákonom tak, že by neskôr nemohol svoje pochybenia napraviť a rozhodnúť podľa zákona.

Poukazoval tiež na to, že nedostatok podania považoval správny súd za neodstrániteľný, napriek tomu mal podľa správneho súdu žalovaný rozhodnúť o uplatnenom nároku. Sťažovateľ tvrdil, že nedostatok podmienky konania spočívajúci v chýbajúcom splnomocnení je podľa procesných predpisov považovaný za odstrániteľnú prekážku konania, ale môže sa stať, že kvôli objektívnym okolnostiam alebo prekluzívnym lehotám už pôjde o neodstrániteľnú prekážku. Upozornil, že kvôli nedostatkom podania žalobcu nebolo možné uzavrieť ani základné okolnosti posudzovanej veci, určiť okruh účastníkov konania (zastúpených osôb), a preto bolo potrebné odstraňovať nedostatky v súčinnosti so žalobcom, podľa § 19 ods. 3 Správneho

Pritom doplnenie podania bolo potrebné urobiť ešte pred uplynutím hmotnoprávnej lehoty (31.12.1993), aby bol reštitučný nárok podaný riadne a včas. 24. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti okrem iného uviedol, že správny orgán neodstraňoval nedostatky podania 25 rokov, ale až po 25 rokoch od uplatnenia nároku začal spochybňovať nárok prostredníctvom nedostatku oprávnenia spoločného zástupcu v čase, kedy sa už podstatná časť pôvodných vlastníkov nemôže sama brániť, pretože sa nedožili konečného

26. Sťažovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu rekapituloval niektoré momenty z konania a tvrdil, že správne orgány nedostatky podania žalobcu odstraňovali, ale dôkazné bremeno leží na žalobcovi, ktorý bol 25 rokov pasívny. Poukázal na to, že prvá zmienka o konkrétnych pozemnoknižných vložkách sa nachádza až v protokoloch z 01.12.1995 a 27.12.1995, teda 2 roky po uplynutí prekluzívnej lehoty na riadne uplatnenie nároku, a dovtedy nebolo jasné ani to, kto má byť povinnou osobou.

27. Táto vec bola po predložení kasačnému súdu náhodným výberom pridelená do senátu 7S. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť Rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5. Podľa § 27c písm. A rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júla 2023 bola vec náhodným výberom prerozdelená do senátu č. 5 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

29. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov, pričom sa venoval prioritne tým argumentom, ktoré sa vzťahujú na podstatné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. 30. Správny súd uviedol, že požiadavka na predloženie úplného a presného splnomocnenia žalobcu bola vznesená v čase, keď „objektívne nedostatky predložených dokladov nebolo možné odstrániť z dôvodu, že časť z oprávnených osôb, ktoré mali žalobcu za spoločného zástupcu v roku 1992 určiť, už v roku 2019 nežila a nedostatky prejavu svojej vôle tak nemohla odstrániť“. Pokračoval, že ešte pretrvávajúce nedostatky v identifikácii osôb, ktoré ho určili za spoločného zástupcu, bolo možné odstraňovať iba doplnením osobných údajov týchto osôb a konkretizáciou ich spoluvlastníckeho podielu. V bode 48 potom správny súd uviedol, že správne orgány v ďalšom konaní pristúpia k odstraňovaniu prípadne zistených nedostatkov podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku iba v prípade, že zistený nedostatok je objektívne odstrániteľným, inak o nároku vecne rozhodnú.

Uvedený reštriktívny právny názor správneho súdu k inštitútu odstraňovania vád podania i možnosti zastaviť konanie tak považuje kasačný súd za nesprávny a rozporný s koncepciou správneho konania. Iná by bola situácia, keby prišiel správny súd k udržateľnému záveru, že podanie nemá také vady, ktoré by bránili vo veci konať a rozhodnúť.

33. Kasačný súd však poukazuje na to, že skorším rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 42Sp/1/2010-132 z 05.06.2012, bolo zrušené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. K2009/00127 z 15.12.2009 o priznaní vlastníckeho práva osobám, za ktoré konal žalobca, v rovnakom administratívnom konaní. V tomto rozsudku súd okrem iného poukazoval na to, že nebola dostatočne vyriešená otázka včasnosti uplatnenia reštitučného nároku a toho, či je možné predložené splnomocnenie žalobcu považovať za riadne. Tieto otázky mal v ďalšom konaní riešiť správny orgán. V ďalšom rozhodnutí č. K2012/00038 z 16.10.2012 rozhodol Obvodný pozemkový úrad v Trnave o nepriznaní vlastníckeho práva osobám zastúpeným žalobcom, práve kvôli nemožnosti ustáliť, či bol žalobca riadne ustanovený za zástupcu. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 38Sp/38/2012 z 12.02.2018, kde súd konštatoval, že pri nesplnení podmienok začatia konania kvôli neistote o oprávnení žalobcu zastupovať účastníkov konania je potrebné odstraňovať vady podania podľa

35. V okolnostiach veci je najmä medzi žalobcom a sťažovateľom sporné, či bol žalobca (navyše už v čase podania žiadosti) splnomocnený na uplatnenie nároku v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Práve odstránenie tejto pochybnosti bolo v skutočnosti cieľom postupu správneho orgánu podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku, ktorý skončil zastavením konania prvostupňovým rozhodnutím. Preto pokiaľ bude chcieť správny súd v novom rozhodnutí opäť skonštatovať, že neboli kvôli skoršiemu odstráneniu nedostatkov podania splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku, bude sa musieť touto skutkovou otázkou zaoberať dôkladnejšie, alebo musí svoje rozhodnutie postaviť na odlišnom základe. 36.

37. Námietky žalobcu a závery správneho súdu, že k odstraňovaniu vád prichádza až po cca 25 rokoch od podania žiadosti, nie sú relevantné pre otázku, či podanie obsahuje náležitosti, ktoré sú určené zákonom. V prípade chýbajúcich náležitostí je namieste ich dopĺňanie, resp. oprava, na čo slúži postup podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku.

O náhrade trov konania o kasačnej sťažnosti rozhodne správny súd v zmysle § 467 ods. 3 SSP. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.