7Svk/11/2022

1. Okresný úrad Rimavská Sobota, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-RS-OSZP-2019/018309-18 z 11.11.2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti „Zber surovín Albert s. r. o., Rimavská Sobota - zber starých vozidiel“ uvedená v predloženom oznámení o zmene navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o posudzovaní vplyvov“). Prvostupňový orgán vo výroku rozhodnutia s odkazom na ust. § 29 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov súčasne určil podmienky na zmiernenie negatívnych vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov. Žalobca v zisťovacom konaní ako dotknutá verejnosť prejavil dňa 29.09.2019 záujem na zmene navrhovanej činnosti doručením písomného vyjadrenia. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2020/004399-003, z 05.02.2020 (ďalej

V odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že nedošlo k porušeniu § 47 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov, pretože doručené pripomienky žalobcu boli v rozhodnutí vyhodnotené a relevantné pripomienky dotknutých orgánov a dotknutej verejnosti boli zapracované do výroku rozhodnutia.

3. K namietanému porušeniu § 24 ods. 1 písm. i/ zákona o posudzovaní vplyvov žalovaný poukázal na to, že oznámenie o zmene bolo zverejnené dotknutou osobou - mestom Rimavská Sobota, a to od 30.09. do 21.10.2019, pričom ani Aarhuský dohovor nie je smerovaný k sprístupňovaniu administratívnych spisov v správnych konaniach, ale zahŕňa verejne prístupné zoznamy, registre alebo spisy ako príklady, ako môže zmluvná strana Dohovoru vytvoriť a dodržiavať praktické opatrenia pre prístup k informáciám o životnom prostredí.

žiadateľovi podľa zákona č. 211/200 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v účinnom znení (ďalej len „zákon o slobode informácií“) dňa 08.11.2019 doručil kópie podkladov rozhodnutia, k týmto sa žalobca nevyjadril a nevzniesol požiadavku na ich doplnenie.

II. Konanie na správnom súde prvého stupňa

4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) rozsudkom č.k. 23S/42/2020-140 z 23.06.2021, ECLI:SK:KSBB:2021:6020200146.4, (ďalej len „napadnutý rozsudok“), podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) zamietol správnu žalobu, pretože nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia.

6. Správny súd ďalej dôvodil, že časť podkladov bola sprístupnená žalobcovi ako oprávnenej osobe na podklade žiadosti podľa zákona o slobode informácií. Žalobcovi nebolo popreté právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ak si sám zvolil neefektívny spôsob oboznámenia sa s podkladmi rozhodnutia.

Za nedôvodnú považoval tiež námietku žalobcu o neumožnení zúčastniť sa konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov, účelom ktorej by malo byť vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami a podkladmi rozhodnutia medzi subjektmi procesu posudzovania.

Za tohto stavu nedošlo tiež k porušeniu smerníc 2011/92/EU a 2014/52/EU, pretože nedošlo k nezhode medzi požiadavkami verejnosti s realizáciou projektu. Žalobca namietal porušenie práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa Aarhuského dohovoru pre neuskutočnenie konzultácie, dôvody nezákonnosti rozhodnutia však podľa správneho súdu nešpecifikoval. V zmysle koncentračnej zásady nebolo možné prihliadnuť na námietky uplatnené po uplynutí lehoty na podanie žaloby.

Podľa žalobcu mali byť zmierňujúce opatrenia na zníženie negatívneho vplyvu zapracované vo výroku rozhodnutia, neuviedol však negatívny vplyv navrhovanej činnosti. Žalobca tiež nekonkretizoval, ktoré informácie podľa § 24 ods. 1 písm. i/ zákona o posudzovaní vplyvov mu neboli sprístupnené a ako sa to prejavilo na ukrátení na jeho právach. Žalobca nekonkretizoval, v čom sa žalovaný nenáležito vysporiadal s jeho námietkami, naopak podľa súdu rozhodnutia správnych orgánov majú všetky náležitosti, jasne a zreteľne odôvodňujú jednotlivé výroky rozhodnutia. 8. Ďalej správny súd poznamenal, že žaloba má všeobecný až formulárový charakter a sama skutočnosť, že žalobca podáva takmer identické žaloby, je signálom toho, že nedostatočne reflektuje na konkrétne skutkové okolnosti veci. Z postoja žalobcu vyplýva, že spochybňuje procesný postup administratívneho konania, ktorým sleduje ochranu práv verejnosti na priaznivé životné prostredie, avšak jeho postoj v dôsledku formalistických a nekonkrétnych, všeobecných námietok v zásade vyvoláva predĺženie konania a oddialenie meritórnych rozhodnutí, čo nemôže byť cieľom relevantnej právnej úpravy, najmä Aarhuského dohovoru.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

Navrhol v zmysle § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 10. Nesprávny procesný postup správneho súdu podľa sťažovateľa spočíval v tom, že sa voči súdu domáhal vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci vzhľadom na subsidiárnu aplikáciu Civilného súdneho poriadku podľa § 25 SSP, ktorému nebolo vyhovené.

11. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením poukázal na právo na priaznivé životné prostredie ako subjektívne právo verejnej povahy. Sťažovateľ tvrdil, že má záujem na tom, aby práva garantované Aarhuským dohovorom neboli dostupné iba formálne, ale ich vykonávanie bolo možné v súlade s účelom a cieľom Aarhuského dohovoru, pričom tieto práva možno zhrnúť do troch skupín: (i) právo na úplné informácie o životnom prostredí podľa čl. 4 a 5 Aarhuského dohovoru, (ii) právo na priaznivé životné prostredie ako také podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, (iii) právo na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru. 12. Ďalej poukázal na to, že správne orgány sú v dôsledku diskreditačnej antikampane navádzané na aplikáciu práva spôsobom, ktorý efektívne neutralizuje činnosti občianskych združení konajúcich vo verejnom záujme. Podľa zákona o životnom prostredí a zákona o posudzovaní vplyvov je navrhovateľ povinný aplikovať zmierňujúce a preventívne opatrenia. Právo či povinnosť podľa § 33 Správneho poriadku vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemožno nahradiť odkazom na § 23 ods. 1, ods. 4 Správneho poriadku, ide o dve rôzne práva

Sťažovateľovi právo na poskytnutie podkladov vyplýva priamo z čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru, bez preukázania záujmu. Podľa názoru správnych orgánov nemožno poskytnúť ochranu ekologickým spolkom, ak nepreukážu skutočný záujem o navrhovaný projekt.

Nesprávnou aplikáciou práva bol podľa sťažovateľa tiež postup, pri ktorom správne orgány nevykonanie konzultácií opreli o § 21 Správneho poriadku s tým, že si povaha veci nevyžaduje ústne pojednávanie. Sťažovateľ uviedol, že správny súd tvrdil, že sťažovateľ neuviedol porušené subjektívne právo, ale on na viacerých miestach v správnej žalobe všeobecne poukazoval na čl. 3 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 a čl. 6 a následne tiež čl. 9 Aarhuského dohovoru a ust. § 13, § 17 a ďalšie zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, najmä právo na dostatočné a úplné informácie o životnom prostredí.

Poukázal na štúdiu združenia VIA IURIS (analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie), ktorá formalistický postup zo strany správnych orgánov v administratívnych konaniach identifikuje ako snahu o obchádzanie zákona zo strany podnikateľských subjektov.

Sťažovateľom presadzované pripomienky sú prvkami tzv. zelenej infraštruktúry definovanej zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán sa podľa tvrdení sťažovateľa nesprávne domnievali, že sa mali riadiť výlučne stavebným zákonom, mali sa však riadiť aj zákonom o ochrane prírody a krajiny, stanovujúcim podmienky pri ochrane územia.

Správny orgán sa nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom, pretože sťažovateľ podrobne v jednotlivých námietkach identifikoval možný dosah zmien na životné prostredie a s námietkami sa následne dostatočne nevysporiadal ani žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí.

ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou. 17. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti požiadal, aby sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, či samotné zdanlivé „šablónovité“ podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti a tiež s otázkou, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so Smernicou EIA. 18. Žalovaný a ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“ ) dňa 1. marca 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená siedmemu senátu kasačného súdu a v tomto senáte bola pridelená sudcovi

značkou. 20. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná ( § 439 ods. 1 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona. 22. Podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona.

orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37. Podľa § 64 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov (v znení účinnom od od 27.12.2019 do 08.04.2020) na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

24. Sťažovateľ správnemu súdu a tiež orgánom konajúcim v posudzovanom správnom konaní vytýkal, že tieto orgány jeho konanie v administratívnom ako aj v preskúmavacom súdnom konaní nesprávne vyhodnotili ako účelové, a teda že ide o konanie, ktorým sa nesleduje ochrana pred možnými negatívnymi vplyvmi na životné prostredie, ale ide o osobný zámer, pri ktorom absentuje verejný záujem. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že závery rozhodnutí orgánov verejnej správy a súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu nedôvodnosti námietok sťažovateľa neboli skutkovo ani právne založené na tom, že by sa jednotlivým sťažovateľom vznášaným námietkam nevyhovelo z dôvodu zneužitia práva. Správny súd nepostupoval podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a žalobu sťažovateľa neodmietol z dôvodu zneužívajúceho konania, ale ju vecne prejednal, keď svoj rozsudok oprel o nedôvodnosť sťažovateľom uplatnených námietok. Zdôrazniť treba osobitosť posudzovanej veci, spočívajúcu v tom, že

25. Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú sťažnostnú námietku, že správny súd nevyhovel jeho žiadosti v priebehu konania, aby správny súd vyslovil svoje predbežné právne posúdenie na predmet sporu podľa § 25 SSP v spojení s § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), čomu nebolo zo strany súdu vyhovené. Kasačný súd sa stotožňuje s posúdením tejto otázky, ktoré vyjadril najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 5Svk/5/2022 z 30.03.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200192.1, nasledovne: „28. Pokiaľ ide o otázku neakceptovania žiadosti sťažovateľa ohľadom vyslovenia predbežného právneho posúdenia na predmet sporu, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ nedostatočne rozlišuje medzi účelmi civilného sporového konania a správneho súdneho konania, keď trvá na nesprávnom procesnom postupe krajského súdu opomínajúcom aplikáciu ustanovenia 181 ods. 2 CSP, ktorý upravuje vedenie a priebeh pojednávania pred civilným súdom, v rámci ktorého vykonáva dokazovanie. 26. (29.) Správny súd nie je súdom skutkovým a dokazovanie na pojednávaní vykonáva

konania. 27. (30.) V tomto smere je koncipovaná aj úprava nariadenia a vedenia pojednávania pred správnym súdom. Zatiaľ čo pojednávanie v civilnom sporovom konaní súd v zásade nariaďuje vždy ak neexistujú dôvody uvedené v § 177 ods. 2 CSP pre ktoré pojednávanie nariaďovať netreba, v správnom súdnictve sa naopak pre rozhodnutie vo veci pojednávanie nenariaďuje, ak nenastane niektorá zo situácií predpokladaných v § 107 ods. 1 SSP. Navyše, v prejednávanej veci to bolo naplnenie dôvodu podľa § 107 ods. 1 písm. a/ SSP, teda z dôvodu žiadosti žalobcu o nariadenie pojednávania a nie z dôvodu, že by krajský súd mienil vykonať na pojednávaní dokazovanie (§ 107 ods. 1 písm. b/ SSP). 28. (31.) V súlade s § 5 ods. 1 a § 25 SSP sa na konanie pred správnym súdom okrem základných zásad, princípov a ustanovení priamo vyplývajúcich zo Správneho súdneho poriadku, subsidiárne použijú aj zásady a ustanovenia CSP. Použitie CSP však zostáva iba v rovine subsidiárnej aplikácie a teda iba za predpokladu, že Správny súdny poriadok určitú procesnú otázku alebo mechanizmus neupravuje sám. Ak už teda správny súd pojednávanie na

S ohľadom na účely správneho súdnictva musí byť zrejmé, že vyššie uvedený postup neprichádza do úvahy, pretože skutkový stav v zásade zisťuje a ustáľuje orgán verejnej správy a nie správny súd. O vykonávaní dokazovania platia závery vyslovené kasačným súdom vyššie. Navyše, citované ustanovenie je koncipované ako povinnosť konajúceho súdu (na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorá realizáciu práva na poskytnutie predbežného právneho posúdenia viazala práve na návrh účastníka konania) poskytnúť predbežné právne posúdenie a pokiaľ by bol správny súd povinný riadiť sa týmto ustanovením, predbežné právne posúdenie by poskytoval obligatórne. 30. (33.) V neprospech sťažovateľových argumentov svedčí aj účel predbežného právneho posúdenia veci, ktoré má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a podobne. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie,

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 724, marg. č. 6.) 31. (34.) Z dôvodu, že správne súdnictvo je ovládané prísnou koncentračnou zásadou vyjadrenou v § 62 a § 183 SSP, je vylúčené, aby sťažovateľ po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby akokoľvek prehodnocoval svoju procesnú situáciu a nad rámec skutočností a argumentov uvedených v správnej žalobe tieto rozširoval, menil alebo dopĺňal.

Inštitút predbežného právneho posúdenia teda v správnom súdnictve nemá opodstatnenie a jeho účel nemôže byť naplnený. Krajský súd preto nepochybil, ak sa neriadil ustanovením § 181 ods. 2 CSP a svojím konaním neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.“.

Je tak na príslušnom orgáne verejnej správy, aby po vyhodnotení jednotlivých podkladov, resp. stanovísk dotknutých orgánov posúdil opodstatnenosť jednotlivých námietok. Samotná nenárokovateľnosť vyhovenia pripomienkam neznamená, že by sťažovateľ nemal dostatočne konkrétne vymedziť pripomienky k zámeru navrhovanej činnosti tak, aby príslušný orgán verejnej správy mohol tieto pripomienky vecne konfrontovať s ďalšími podkladmi, z ktorých pri vydaní rozhodnutí, resp. formulácii výroku vrátane prijatých opatrení vychádza.

Odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy kasačný súd považuje za dostatočné, pričom tieto zohľadňovali kritériá podľa § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov. 33. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej namietal porušenie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí a práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože mu zo strany orgánov verejnej správy neboli zaslané kópie dokumentov z administratívneho spisu. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným

34. Pokiaľ ide o namietané nedodržanie povinnosti správneho orgánu podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, kasačný súd čiastočne súhlasí s odôvodnením správneho súdu v bodoch 62 a 63 napadnutého rozsudku, kde správny súd v podstate vychádzal z toho, že túto povinnosť (a jej korešpondujúce právo účastníka) nemožno zamieňať s právom účastníka podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku. Povinnosti podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku podľa správneho súdu urobil prvostupňový orgán zadosť, keď zaslal list obsahujúci upovedomenie o podkladoch rozhodnutia z 15.10.2019, vrátane informácie, že súčasťou administratívneho spisu sú už stanoviská a pripomienky rezortného orgánu, jednotlivých dotknutých orgánov, dotknutej verejnosti, doplňujúce informácie navrhovateľa, ktoré tvoria podklad rozhodnutia, pričom umožnil žalobcovi nahliadnuť do administratívneho spisu, oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, ktorými disponuje, avšak žalobca túto možnosť nevyužil. Kasačný súd dodáva, že toto oznámenie bolo sťažovateľovi doručené 25.10.2019, a v oznámení bola určená lehota na

35. Kasačný súd tak súhlasí s tým, že prvostupňový orgán listom poskytol možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a určil lehotu, ktorá sa nejaví ako neproporčná. Sťažovateľ ani neargumentoval proti uloženiu lehoty na vykonanie úkonu (§ 27 ods. 1 Správneho poriadku). Nie je známe, či si sťažovateľ s touto jeho žiadosťou o poskytnutie kópie spisu spájal predpoklad akéhosi predĺženia lehoty na vyjadrenie; o jej predĺženie či odpustenie jej zmeškania totiž nepožiadal. Z ustanovenia § 23 ods. 1 pritom nevyplýva výslovne povinnosť správneho orgánu poskytnúť kópiu spisu okamžite, resp. v deň doručenia žiadosti, a priamo nevyplýva ani z § 4 Správneho poriadku (zásada spolupráce). Kasačný súd rozumie argumentácii zo žaloby, že je menej hospodárne, keď účastník konania cestuje kvôli nahliadnutiu do spisu, ako keď mu je na požiadanie poskytnutá (elektronická) kópia spisu. Nebolo však sporné, že sťažovateľ sa k podkladom nevyjadril v určenej lehote (a ani neskôr). Správny súd tak nepochybil pri posudzovaní izolovane vnímanej žalobnej námietky, že

37. Tento sťažnostný bod nebol dôvodný. Práve sťažovateľ v správnej žalobe (bod 46) spájal tvrdené porušenie jeho práva podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku osobitne s právom vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

38. Hoci kasačný súd nespochybňuje význam procesných práv účastníka konania, musí poukázať na to, že všetky tieto práva majú svoj účel; hlavný účel prístupu k spisu - teda možnosť predvídať a vecne ovplyvniť výsledok administratívneho konania, mohol byť naplnený v odvolacom konaní, keby sťažovateľ vecne reagoval na jednotlivé (už doručené) podklady; k tomu však nedošlo. A tak kasačný súd, aj s ohľadom na zásadu jednotnosti konania, nevidel v neposkytnutí kópie spisu sťažovateľom požadovaným spôsobom vadu, ktorá mohla mať reálny vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, s dopadmi na práva sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti či verejný záujem v oblasti životného prostredia.

K takýmto okolnostiam však v posudzovanom prípade nedošlo, naopak, sťažovateľ na podklade podanej žiadosti o poskytnutie informácií disponoval potrebnými informáciami, napriek tomu však podal žalobu, obsahujúcu len všeobecne koncipované námietky, ktoré sa podkladov netýkali.

. . . . . . . . . .]“ nenariadil ústne pojednávane, pretože si to nevyžadovala povaha veci a v uvedenom konaní bolo verejnosti umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov. 41. (44.) Z obsahu § 63 zákona o posudzovaní vplyvov nevyplýva, že by konzultácie za každých okolností museli byť realizované vyslovene ústnou formou. V nadväznosti na uvedené kasačný súd s poukazom na § 64 zákona o posudzovaní vplyvov upresňuje, že z predmetného ustanovenia vyplýva, že vo vzťahu k realizácií konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť správneho poriadku, teda ani ust. § 21 o nariadení ústneho pojednávania.

podľa § 24 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov a tieto stanoviská by boli konzultované resp. k týmto stanoviskám by bolo zaslané vyjadrenie dotknutého orgánu, resp. prvostupňového orgánu nemožno sa stotožniť s námietkou sťažovateľa, že došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.“

44. Hoci deklarovaný zámer sťažovateľa podieľať sa na teoreticko-právnom rozvoji v oblasti ochrany životného prostredia môže byť prínosný, patrí takáto iniciatíva viac na akademickú pôdu a menej do správneho súdnictva, ktorého úlohou je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy, či poskytovať ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy. K sťažovateľovej požiadavke, aby sa na základe rozhodovacej praxe súdov určil rozsah práv a povinností zainteresovanej verejnosti pri účasti na povoľovacích konaniach a spôsob, akým môže zainteresovaná verejnosť vplývať na jednotlivé procesy, kasačný súd uvádza, že tieto práva a povinnosti sú zakotvené v európskej legislatíve a príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky.

46. K návrhu sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že mu vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V posudzovanej veci však konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Prejudiciálna otázka predložená zo strany navrhovateľa bola nekonkrétna, sťažovateľ nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť vyložené v posudzovanej veci. Za týchto okolností dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Kasačný súd preto tento návrh zamietol podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.