7Svk/11/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., IČO: 31820174, Rovniankova 1667/4, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53929691, Hrnčiarska 29, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, Štefánikova trieda 69, Nitra, za účasti ďalšieho účastníka: LARA SERVIS, s.r.o., IČO: 44999224, Ľudovíta Čuláka 8, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 12. novembra 2020, č. OU-NR-OOP3-2020/039438-002, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-26S/1/2021-543 z 15. januára 2025 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

V druhej etape sa uvažovalo o stavbe obdobnej haly. Navrhovanou činnosťou nemalo dôjsť k záberu „novej" poľnohospodárskej ani lesnej pôdy, nepredpokladal sa významný vplyv na životné prostredie ani zdravie obyvateľstva.

Zároveň určil podmienky na zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti v tom zmysle, ako to žiadali dotknuté orgány (obmedzenie prašných emisií, brániť prašnosti komunikácií, vypracovať projekt sadových úprav, nestavať stavby, ktoré by boli pascou pre živočíchy, upraviť strechy, aby sa na nich nemohlo skrývať vtáctvo, chrániť objekty pred prenikaním chránených živočíchov, odporúčanie vybudovať cyklostojany). Na odôvodnenie v podstate odkázal na povahu a rozsah navrhovanej činnosti a miesto jej vykonávania, kvôli čomu očakávané vplyvy nepovažoval za podstatné.

Na záver zdôraznil, že žalobcovi nemohol dať priestor na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, pretože v odvolacom konaní sa žiadne nové podklady nevyskytli. 4. Správnu žalobu, ktorú proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. NR-26S/1/2021-543.

S odkazom na § 29 ods. 9 a § 24 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z. z. správny súd uviedol, že verejnosť môže prejaviť záujem až podaním odvolania, neznamená to však, že by sa jej prinavrátila lehota na podanie odôvodneného stanoviska. Žalovaný sa v takom prípade musí vyrovnať len s tým, či odvolanie nepreukazuje nesprávnosť prvostupňového rozhodnutia. Ak ho však nezistil, bol oprávnený ho potvrdiť; len to, že sa nestotožnil so žalobcovými výhradami, nerobí preskúmavané rozhodnutie nesprávnym. K námietke nevykonaných konzultácií správny súd odkázal na judikatúru tunajšieho súdu, podľa ktorej nie je porušením zákona č. 24/2006 Z. z., ani Dohovoru o prístupe k informáciám o životnom prostredí (tzv. Aarhuský dohovor, oznámenie č. 43/2006 Z. z.), ak sa nevykonajú ústne.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku. Správny súd podľa neho len predstieral, že uznáva žalobcu ako zainteresovanú verejnosť, ale v skutočnosti mal pochybnosť o úprimnosti jeho záujmu na ochrane životného prostredia. Nenahliadal naňho ako na odborníka na právo životného prostredia a jeho tvrdenia zľahčoval. Správny súd rozhodoval o ochrane subjektívnych práv, nie o ochrane verejného záujmu. V dôsledku toho sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Právny názor, že navrhovaná činnosť nemá významné vplyvy na zhoršenie životného prostredia, nie je opretý o zásady jeho ochrany ustanovené v § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Preto nie je pravdivý záver správneho súdu, že orgány verejnej správy sa vyrovnali s pripomienkami a zapracovali tie, ktoré boli dôvodné. Z ich rozhodnutí nie je zrejmé, aké kritéria uplatnili pri posudzovaní otázky vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie. Žalobca vytkol týmto orgánom a správnemu súdu, že pri interpretácii právnych noriem nepoužili eurokonformný, systematický, logický a teleologický výklad. Demonštratívne vypočítal právne predpisy, na ktoré mali prihliadať (napr. zákon č. 409/2011 Z. z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch, zákon č. 137/2010 Z. z. o ovzduší, zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách). Namietal tiež, že správny súd nepostupoval podľa § 58 SSP, ak považoval žalobu za neúplnú. Podľa žalobcu sa správny súd nesprávne vyrovnal s jeho námietkou nevykonania konzultácií, ktoré nemožno nahradiť tým, že sa žalobca mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia. Orgánom verejnej správy vytkol, že porušili právo verejnosti na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 Charty základných práv Európskej únie a čl. 1 Aarhuského dohovoru. Správny súd porušil aj ustanovenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože jeho

rozsudok

je nezrozumiteľný. V závere žalobca vyjadril názor, že aplikácia práva zo strany správnych súdov ako aj správnych orgánov v oblasti posudzovania vplyvov je v rozpore s právom Európskej únie, kvôli čomu by sa mal kasačný súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 6. Žalovaný ani ďalší účastník sa nevyjadrili k riadne doručenej kasačnej sťažnosti.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

ktorú normu správny súd nesprávne vyložil a z akých konkrétnych dôvodov, prípadne ktorú právnu normu správny súd nepoužil, hoci ju použiť mal, alebo ako konkrétne ju použil, hoci ju mal použiť inak (porov. obsiahlejší rozbor v uzneseniach tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 55/2020, 5 Sžk 18/2021, 4 Sžk 24/2021 a 6 Svk 17/2021). Ani len samotný odkaz na § 440 ods. 1 písm. g) SSP bez opory v potrebnej argumentácii neumožňuje kasačnému súdu, aby sa zaoberal právnym posúdením veci zo strany správneho súdu (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok sp. zn. 4 Svk 3/2024). Na tieto nedostatky svojej argumentácie, ktorú používa naprieč všetkými konaniami, už bol žalobca opakovane upozornený tak tunajším súdom (porov. napríklad rozsudky sp. zn. 7 Svk 48/2022, 1 Svk 22/2023 alebo 7 Svk 5/2025), ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky (porov. napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 314/2025, III. ÚS 284/2025, III. ÚS 327/2025 alebo IV. ÚS 316/2025).

námietky. Potom nemožno vyčítať správnemu súdu, že sa takýmito neurčitými námietkami konkrétne nezaoberal, a preto ani odôvodnenie napadnutého rozsudku z tohto dôvodu nie je v rozpore s požiadavkami § 139 ods. 2 SSP. Postup odstraňovania nedostatkov podľa § 59 SSP v prerokúvanej veci neprichádzal do úvahy, pretože - v rozpore s tým, čo dovodzuje žalobca - nedostatočná konkrétnosť žalobných bodov nie je nedostatkom žaloby, ktorý by bolo treba takto odstraňovať.

10. Kasačný súd sa potom stotožňuje so záverom správneho súdu, ktorý zo správnej žaloby dokázal vyabstrahovať predovšetkým námietku, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné vo vzťahu k ustanoveniu § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. K jeho zrozumiteľnej odpovedi postačí dodať, že toto ustanovenie požaduje, aby výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť nepodlieha posudzovaniu, obsahoval aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. To je aj všeobecným účelom zákona č. 24/2006 Z. z., čo plynie z jeho § 2 písm. d). Určenie, o aké podmienky ide, je však prenechané na uváženie tohto orgánu, ktorého prieskum správnymi súdmi je obmedzený

Z ustanovenia § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. však nemožno vyvodiť, že by tieto orgány museli odôvodňovať, prečo neuložili podmienky podľa najrôznejších ďalších zákonov na ochranu životného prostredia, a že by len kvôli nedostatku takéhoto (v podstate planého) teoretizovania boli ich rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. Žalovaný navyše správne poukázal na to, že žalobca nepodal ani svoje stanovisko, a tak ani v konaní neboli návrhy na konkrétne opatrenia, s ktorými by sa prvostupňový orgán mal

považovať za nezákonný postup (obdobne napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 3 Svk 39/ 2022, 3 Svk 22/2022, 7 Svk 39/2022 alebo 7 Svk 5/2025, ako aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 359/2024 a III. ÚS 599/2024). Bez ohľadu na to však možno odkázať na ustálenú judikatúru tunajšieho súdu, podľa ktorej možno konzultácie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. vykonať aj inou než písomnou formou, napríklad vytvorením priestoru na predloženie odôvodneného stanoviska (porov. napr. cit. rozsudok sp. zn. 1 Svk 22/2023 a tam citovanú prejudikatúru).

z jeho presvedčenia, že správny súd s ním nekonal ako so subjektom podporujúcim ochranu životného prostredia. To je celkom zreteľne vyvrátené konaním a napadnutým rozsudkom správneho súdu a ani žalobca sám jasne nevysvetľuje, v čom vlastne malo byť konanie správneho súdu voči nemu iné. Okrem toho svojou povahou nejde o otázku výkladu práva EÚ, ale jeho aplikácie na prejednávanú vec. Druhá otázka sa v podstate týka prieskumu iného rozhodnutia kasačného súdu (sp. zn. 6 Svk 14/2021), ktoré sa zaoberalo otázkou zneužitia práva podať žalobu podľa § 28 SSP. V prerokúvanej veci však správny súd žalobcovu žalobu riadne prejednal, a preto úvaha nad možným zneužitím práva tu nemá právny význam. Konečne, tretia otázka sa týka procesu konzultácií, tie však kasačný súd nepovažoval za aplikovateľné v prejednávanej veci, a preto takisto nebola relevantná pre jeho rozhodnutie. Nezistil sa teda žiaden dôvod na predloženie žiadaných prejudiciálnych otázok.