7Svk/12/2024

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol pred rokom 2005 v štátnozamestnaneckom pomere v dočasnej štátnej službe a jeho služobným úradom bol Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov. Dňa 11. februára 2005 sa podrobil kvalifikačnej skúške, o ktorej výsledku bola na mieste vyhotovená zápisnica, ktorú žalobca ihneď prevzal a ktorá obsahovala uznesenie kvalifikačnej komisie pomerom hlasov 3 : 2, že žalobca „vyhovel“. Po odchode účastníkov niektorí členovia komisie vzájomným rozhovorom zistili, že výsledok hlasovania o žalobcovi bol v skutočnosti opačný (3 hlasy proti, 2 hlasy za).

Následne ju zaslal priamo Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trebišove a v sprievodnom liste vysvetlil, že pri sčítaní hlasov došlo k chybe a správne hodnotenie malo znieť „nevyhovel“. Nato úrad práce nedatovaným a neoznačeným rozhodnutím vyslovil, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil 11. februára 2005 z dôvodu, že nevyhovel kvalifikačnej skúške. Na odvolanie žalobcu úrad práce sám (autoremedúrou) rozhodnutím z 23. marca 2005 zrušil toto rozhodnutie. Zároveň 31. marca

2. V ďalšom sa tak popri sebe viedli dve línie konaní. V prvej sa žalobca bránil odvolaním proti rozhodnutiu o autoremedúre z 23. marca 2005. Žalovaný rozhodnutím z 25. júla 2005 zrušil toto rozhodnutie a v odôvodnení odkázal na zápisnicu, ktorú predložil žalobca a podľa ktorej na skúške vyhovel. Toto rozhodnutie žalovaného však napadol prokurátor protestom, ktorému Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vyhovelo a rozhodnutím z 30. marca 2006, ktoré potvrdila aj ministerka svojím rozhodnutím z 10. apríla 2006, zrušilo rozhodnutie žalovaného z 25. júla 2005. Žalovaný potom novým rozhodnutím z 24. januára 2011 znova zrušil rozhodnutie úradu práce z 23. marca 2005 (o autoremedúre) a uložil mu, aby v ďalšom konaní odstránil pochybnosti o tom, či žalobca uspel na skúške, oboznámením sa s dokumentáciou zo skúšky. Úrad práce doplnil do konania viaceré podklady, medzi iným zápisnice z výsluchov svedkov súdnom konaní (pozri ďalší odsek tohto rozsudku), vnútorné smernice, a protokoly zo skúšky, a predložil vec žalovanému na rozhodnutie o (pôvodnom) odvolaní proti prvotnému nedatovanému rozhodnutiu (o skončení

Správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca oneskorene, a preto súdy konanie o nej právoplatne zastavili, žalobu na obnovu konania potom právoplatne odmietli. 3. Druhá línia konaní sa týkala preskúmania písomného potvrdenia z 31. marca 2005 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobca najskôr podal Okresnému súdu Trebišov žalobu o určenie neplatnosti tohto potvrdenia a o určenie, že jeho štátnozamestnanecký pomer

Napriek odvolaniu úradu práce tento rozsudok neskôr potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 16/2010 z 31. augusta 2010. V jeho odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobca zápisnicou o skúške preukázal, že na skúške uspel, a že takýto výsledok bol pri skúške aj verejne vyhlásený, čo potvrdzuje celý obsah spisu, vrátane dokazovania vykonaného pred okresným súdom.

prešli práva a povinnosti vyplývajúce aj zo štátnozamestnaneckých vzťahov zamestnancov úradu práce na tu žalované ústredie, a preto žalobca navrhol jeho pristúpenie ako druhého žalovaného. Návrhu bolo vyhovené uznesením okresného súdu z 19. februára 2020, odkedy v konaní vystupovali dvaja žalovaní - úrad práce a ústredie. Na námietku ústredia okresný súd uznesením č. k. 13 Cpr 2/2023-250 z 30. septembra 2020 postúpil vec krajskému súdu ako správnemu súdu.

Toto potvrdenie však zrušili správne súdy v konaní, ktoré sa skončilo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/ 2010. Tu preskúmavané potvrdenie je obsahovo v podstate totožné so zrušeným potvrdením. Správny súd ďalej odkázal na právny názor vyslovený v označenom rozsudku najvyššieho súdu a zdôraznil, že obsahom spisu nie sú žiadne nové podstatné skutočnosti, ktoré by sa v ňom nenachádzali už v čase rozhodovania najvyššieho súdu. Obsah všetkých listín, z ktorých vychádzala poradná komisia žalovaného a na základe ktorých ten vydal rozhodnutie z 23. apríla 2013 (pozri vyššie, ods. 2), najvyšší súd poznal už pri vydaní rozsudku sp. zn. 4 Sžo 16/ 2010 a svoj právny názor v ňom vyjadril aj na ich základe. Skutkový stav, ktorý je základom vydania tu preskúmavaného potvrdenia z 3. júla 2013, je tak rovnaký ako v čase vydania pôvodného potvrdenia z 31. marca 2005, a snahy žalovaného o jeho zdokonalenie zostali bezvýsledné.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku v zrušujúcom výroku tak, že sa žaloba zamietne, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. V kasačnej sťažnosti podal prehľad všetkých konaní a rozhodnutí od roku 2002 (v zásade zhodne, ako sú zhrnuté v ods. 1 až 4 tohto rozsudku). Podľa žalovaného úrad práce v súlade s rozhodnutím žalovaného z 24. januára 2011 vykonal dokazovanie, v rámci ktorého zistil, že prejav vôle troch členov komisie v skutočnosti smeroval k negatívnemu hodnoteniu žalobcu. Na základe takto doplneného dokazovania a zisteného skutkového stavu žalované ústredie vydalo viackrát citované rozhodnutie z 23. apríla 2013. Práve na jeho základe potom úrad práce vydal tu preskúmavané potvrdenie z 3. júla 2013. Nedostatočné zistenie skutkového stavu tak bolo odstránené následnou činnosťou žalovaného a skutkový stav bol zistený spoľahlivo. Okrem toho písomné potvrdenie nemá ani charakter rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby, a tak ani nemalo byť predmetom prieskumu. 7. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Podľa neho žalovaný presne neuviedol, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, teda neuviedol normu, ktorá bola nesprávne aplikovaná. Žalovaný tak len bezdôvodne polemizuje s rozsudkom správneho súdu. Ten podrobne vysvetlil, prečo nepovažuje skutkový stav za riadne zistený, vychádzajúc pri tom aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2010. Žalobca odkázal aj na pôvodný rozsudok Okresného súdu Trebišov z 27. novembra 2006 a v ňom zhodnotené dokazovanie. Žalovaný sa v kasačnej sťažnosti odvoláva na skutočnosti, ktoré boli dávno objasnené, no neuviedol žiaden zákonný predpis, ktorý by dovoľoval meniť raz vyhlásený výsledok skúšky. Svojím postupom len predlžuje spor, ktorý trvá už 19 rokov. Takisto k otázke preskúmateľnosti písomného potvrdenia sa už jasne vyjadril najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 16/2010.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok vo výroku II a nadväzujúcom výroku III (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Podľa prechodného ustanovenia § 154 ods. 1 cit. zák. totiž platilo, že zamestnanec, ktorý bol k 1. aprílu 2002 v pracovnom pomere k služobnému úradu a splnil určité podmienky, sa stal štátnym zamestnancom v dočasnej štátnej službe. Táto štátna služba trvala najviac dva roky, počas ktorých musel zamestnanec vykonať okrem iného aj kvalifikačnú skúšku, čím mu vznikol nárok na vymenovanie do stálej štátnej služby (§ 154 ods. 2). Ustanovenie § 154a cit. zák. potom doplnilo, že ak úrad pre štátnu službu neumožnil štátnemu zamestnancovi vykonať skúšku podľa § 154 ods. 2, dočasná štátna služba podľa § 154 sa predlžovala najneskôr do 31.

celým obsahom súdneho spisu nepovažoval za dostatočne objasnené, prečo a na akom základe pristúpila kvalifikačná komisia k zmene už raz verejne vyhláseného a písomne vyhotoveného uznesenia (zápisnice). Podľa § 250j ods. 6 OSP účinného do 31. decembra 2011 boli správne orgány viazané právnym názorom súdu. V tu prerokúvanej veci teda úrad práce bol pri vydávaní nového tu preskúmavaného potvrdenia viazaný uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu. 11. Žalovaný v kasačnej sťažnosti v podstate namieta, že úrad práce sa týmto právnym názorom riadil a doplnil dokazovanie. Ako však uzavrel správny súd v napadnutom rozsudku, faktom zostáva, že oným „doplnením dokazovania“ bolo v skutočnosti zadováženie listín, ktoré už boli súčasťou súdneho spisu v čase rozhodovania najvyššieho súdu.

Potom je ale konzekventne správny jeho záver, že len zadováženie takýchto listín nemožno považovať za doplnenie dokazovania a tak skutkový stav, z ktorého vychádzal úrad práce pri vydaní preskúmavaného potvrdenia, bol v podstate rovnaký, aký existoval v čase rozhodovania najvyššieho súdu a aký najvyšší súd považoval za nedostatočný. Z uvedeného je zrejmé, že ak úrad práce nezistil žiadne nové rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ozrejmili dôvody zmeny obsahu raz zapísanej zápisnice o výsledku kvalifikačnej skúšky, no napriek tomu vydal rovnaké opatrenie, aké už raz zrušili súdy, nerešpektoval tým právny názor súdov, ktorým bol podľa cit. § 250j ods. 6 OSP viazaný. Správny súd tak celkom správne zrušil novo vydané písomné potvrdenie z 3. júla 2013 z totožného dôvodu, z akého bolo zrušené aj predošlé písomné potvrdenie z 31. marca 2005, a to nedostatočne zisteného skutkového stavu pre riadne posúdenie veci.

Je totiž potrebné zdôrazniť, že preskúmavané potvrdenie bolo vydané 3. júla 2013 a aj žaloba žalobcu bola podaná v roku 2013, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na ust. § 492 ods. 2 SSP je tak prípustnosť správnej žaloby proti nemu potrebné posudzovať práve podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorých výklad podal najvyšší súd v citovanom rozsudku.