7Svk/16/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, zast. Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, IČO: 00151866, za účasti: 1/ KAMETAL, s.r.o., so sídlom Kamenná 8606/ 33C, 010 01 Žilina, IČO: 46640193, 2/ Mesto Žilina, IČO: 00321796, Nám. Obetí komunizmu 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA- OOP3-2020/005230-002 zo dňa 27. mája 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/213/2021 zo dňa 28. novembra 2022, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žalovanému a ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

ZA-OOP3-2020/005230-002 zo dňa 27. mája 2020. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OÚ-ZA-OSZP3-2019/ 003470-007 Hnl zo dňa 5. augusta 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že zámer navrhovanej činnosti „Zariadenie na zber a výkup odpadov KAMETAL, s.r.o., prevádzka Žilina“ uvedená v zámere predkladateľa KAMETAL, s.r.o., sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“).

Tieto nemohli byť predmetom rozhodovania príslušného orgánu a následne budú riešené v rámci povoľovacieho procesu, ktoré sú záväzné pre príslušný povoľovací orgán. Časť pripomienok a navrhovaných podmienok rozhodnutia dotknutej verejnosti bola vyhodnotená nad rámec platnej legislatívy alebo bola irelevantná a vykazovala neznalosť lokality, v ktorej je navrhovaná činnosť plánovaná, a preto neboli zapracované do záväznej časti rozhodnutia.

Výsledky zisťovacieho konania nepoukázali na predpokladané prekročenie medzných hodnôt alebo limitov ustanovených osobitnými predpismi v oblasti životného prostredia v dôsledku realizácie navrhovanej činnosti na životné prostredie. Správny orgán prvého stupňa do požiadaviek vo vzťahu k navrhovanej činnosti, ktoré bude potrebné zohľadniť v procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov, zapracoval relevantné a opodstatnené požiadavky, ktoré majú oporu v platnej legislatíve a bude ich potrebné zohľadniť pri príprave dokumentácie v procese konaní o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.

Celý areál pozostáva z administratívnej a prevádzkovej budovy, skladových priestorov a manipulačných plôch. Prevádzkovateľ uvažoval s rozšírením zberu o batérie a akumulátorové batérie a pripravoval rekonštrukciu skladu - plechovej haly na pozemku č. 7022/65 pre potreby zhromažďovania a skladovania akumulátorových batérií. Navrhovaná činnosť si nevyžaduje výstavbu nových objektov. Pre účel skladovania akumulátorových batérií sa upraví existujúci zastrešený sklad umiestnený v areáli zberne v jeho zadnej časti. V rámci novej činnosti sa prevádzková hala vybaví potrebnými kontajnermi, paletami a obalmi na zber a dočasné skladovanie akumulátorových batérií a batérií v súlade so zákonom NR SR č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a v znení neskorších právnych predpisov.

Predpokladaný zámer navrhovanej činnosti podáva základnú charakteristiku navrhovanej činnosti, základné údaje o súčasnom stave životného prostredia a základné údaje o predpokladaných vplyvoch na životné prostredie. Ďalej zo spisového materiálu správny súd zistil, že k tomuto zámeru sa vyjadrili dotknuté orgány, pričom ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci rozhodnutia, pričom všetky dotknuté orgány vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. K predmetnému zámeru sa vyjadril aj žalobca ako dotknutá verejnosť podľa § 24 zákona č. 24/2006 Z. z., ktorý mal k predloženému zámeru viacero pripomienok. Tieto pripomienky boli predmetom skúmania zo strany správneho orgánu, ktorý tieto pripomienky vyhodnotil a k jednotlivým vyjadreniam žalobcu sa písomne vyjadril vo svojom stanovisku, ktoré je obsahom prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia.

sa jedná o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že sa jedná čisto o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem. V danom konaní správny súd neupiera právo žalobcu ako právo dotknutej osoby alebo dotknutej verejnosti vplývať a svojimi námietkami regulovať nepriaznivé vplyvy navrhovanej investičnej činnosti na životné prostredie, avšak námietky ktoré sú vznášané zo strany žalobcu vzbudzujú pochybnosti, že ide o námietky, ktoré sú presadzované vo verejnom záujme.

K námietke žalobcu, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, správny súd uviedol, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny ktoré požaduje niektorý z účastníkov, keď táto možnosť účastníkovi vyplýva priamo zo zákona, ktorý môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje

7. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené nakoľko neobsahuje vyhodnotenie stanovísk podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z., správny súd uviedol, že je neopodstatnená. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z., ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena bude posudzovať podľa tohto zákona, použijú sa primerane pre zisťovacie konanie kritériá ktoré sú obsiahnuté v prílohe č. 10 citovaného zákona, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská dotknutých orgánov podľa § 23 ods. 4.

Skutočnosť, že týmto pripomienkam nevyhoveli, resp. nezapracovali návrhy na prijatie opatrení, ktoré vyhodnotili ako nedôvodné, nie sú samy o sebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia, zvlášť ak posúdenie tak pripomienok ako návrhov opatrení žalobcu súd posúdil ako vecne správne.

Ministerstva životného prostredia SR. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že tento nemohol riadne hájiť svoje záujmy a nebolo mu umožnené zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie v zmysle § 63 zákona č. 24/2006 Z. z., tak správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že konzultácie v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej úvahy zváži vhodnosť

9. Pokiaľ žalobca argumentoval, že administratívny spis mal prvostupňový správny orgán k dispozícii v elektronickej podobe a že teda mohol žalobcovi zaslať jednotlivé kópie listov ktoré žiadal, tak správny súd poznamenal, že je na úvahe správneho orgánu či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť žalobcu účastníkovi konania.

správnych orgánov nebola zistená súdom a preto považoval právny súd konanie a postup správnych orgánov za súladný s Aarhuským dohovorom. 10. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, mal za to, že tieto rozhodnutia spĺňajú náležitosti rozhodnutí v zmysle správneho poriadku a že tieto rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a poskytujú dostatočný záver o tom, že v rámci zisťovacieho konania bola navrhovaná činnosť z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta jej vykonávania a očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, možnosti realizácie opatrení navrhnutých v zámere na odstránenie a zmiernenie nepriaznivých dopadov navrhovanej činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov dostatočne vyhodnotená správnym orgánom a že táto navrhovaná činnosť nemá negatívny vplyv na životné prostredie v danej lokalite.

II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

V rámci argumentácie k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na svoju činnosť a ciele ako ekologickej organizácie, na svoje východiská a názory vo vzťahu k činnosti jeho organizácie a ochrane životného prostredia. Tiež sa vyjadril k činnosti bývalého ministra hospodárstva SR a činnosti bývalého ministra životného prostredia SR.

13. Sťažovateľ tiež poukázal na ustanovenie § 29 ods. 13 a § 20a zákona č. 24/2006 Z. z., v zmysle ktorých je na príslušnom orgáne, aby vybral vhodné opatrenia vo vzťahu k?ochrane životného prostredia, ktoré stanoví určito, zrozumiteľne, budú preskúmateľné a?vykonateľné a tento výber náležite odôvodnil. V danom prípade bolo úlohou práve prvostupňového správneho orgánu posúdiť a?zvážiť vhodnosť opatrení na minimalizáciu zásahov do životného prostredia, a nie sa snažiť nesprávnym pochopením a?aplikáciou práva preniesť túto povinnosť na určenie konkrétnych opatrení zo seba na sťažovateľa. Poukázal na rozhodnutie 7Sžik/3/2017.

15. Správne orgány podľa sťažovateľa svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak?to?ustanovuje osobitný zákon. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Tento inštitút tiež

smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA„) a mal by zahŕňať všetky rozhodnutia podľa zákona EIA, nielen záverečné stanovisko. Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie. Odkaz na ustanovenie § 23 správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. V tomto smere podľa

17. Sťažovateľ tvrdí, že nebolo zo strany správny orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“ (Good Governance, Good Administration, majúce základe v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy, a to v odporúčaniach a rezolúciách Výboru ministrov Rady Európy a Európskej únie).

rozhodnutia. Nutnosť dobrého správneho postupu, zákonnosti a správnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci v súlade s princípmi Good Governance a Good Administration je rovnako ako ochrana práva na priaznivé životné prostredie verejným záujmom, nakoľko smeruje k budovanie viery v právny štát a dôveru k správnosti rozhodnutia orgánov verejnej moci.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

III. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

obsah a rozsah poprojektovej analýzy. (3) Príslušný orgán uvedie výsledky konzultácií v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania podľa § 7 a 29 a v záverečnom stanovisku podľa § 14 a 37. 26. Podľa § 64 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a. 27. Podľa § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská 23) k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť aké konkrétne právne posúdenie správneho súdu považuje sťažovateľ za nesprávne a zároveň, logicky, absentuje aj akákoľvek sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ako je zrejmé aj z citovanej odbornej literatúry, dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP musí byť v kasačnej sťažnosti riadne vymedzený. Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie, že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia spočívať. Kasačná sťažnosť je tak v podstatnej časti neprípustná, nakoľko dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nie je v kasačnej sťažnosti vymedzený predpísaným spôsobom.

31. Sťažovateľ opakovane a v rôznych veciach pred kasačným súdom poukazuje na práva garantované Aarhuským dohovorom, na ustanovenia § 29 ods. 13 a § 20a zákona?EIA. Rovnako namieta, že orgány verejnej správy svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie a namieta nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. K predmetným námietkam sa už vyjadril kasačný súd napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 3Svk/39/2022, kde konštatoval, že: 32. „Kasačný súd rovnako zobral do úvahy aj to, že vložením podmienok eliminujúcich alebo zmierňujúcich vplyvy na životné prostredie do výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa naplnila požiadavka novely smernice EIA č. 2014/52/EÚ (dôvodová správa k zákonu EIA). Táto zmenila čl. 4 ods. 5 písm. a) Smernice EIA tak, že v rozhodnutí, ak sa v zisťovacom konaní rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III a uvedie aj všetky vlastnosti projektu a/alebo plánované opatrenia,

V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný a námietku sťažovateľa za nedôvodnú.“ 34. „Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou

EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako samotný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti okrem iného odkazuje na bod 29 úvodných ustanovení novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“.

developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, kde išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami nepočíta a nemožno ich nevykonanie preto považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“ 36. „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež rozporoval postup správneho súdu, ktorý porušil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú mal sťažovateľ formulovať v správnej žalobe. Kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby sťažovateľa žiaden takýto návrh neidentifikoval, preto uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako netýkajúcu sa tu preskúmavaného konania, a teda nedôvodnú.

konaní. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej

37. Za nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku sťažovateľa, že nebolo zo strany správnych orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie ako je Odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe.

verejnej správy. Práve naopak tým, že správny súd podrobne reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľa, ktoré smerovali vo svojej podstate k porušeniu niektorých princípov dobrej verejnej správy (ako napríklad sťažovateľom tvrdené porušenie práva na prístup k podkladom rozhodnutia, resp. sťažovateľom namietané porušenie povinnosti správnych orgánov (v zmysle Správneho poriadku, Aarhuského dohovoru a Ústavy SR) nedoručením kópie spisu o ktorú požiadal, ale aj sťažovateľom namietaná porušená povinnosť správnych orgánov náležite odôvodniť svoje rozhodnutia), ktoré vyhodnotil správny súd ako nedôvodné, s čím sa kasačný súd stotožnil, nebolo možné takúto kasačnú námietku sťažovateľa vyhodnotiť

39. K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia a tiež správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z menovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek. Kasačný súd má za preukázané, že príslušné dotknuté orgány vo svojom stanovisku pripojili isté požiadavky, ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

41. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP nedôvodná, pretože námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú, zamietol. 42. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd záverom konštatuje, že vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania. V posudzovanej veci kasačný súd nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky boli nekonkrétne, pričom nevysvetlil, ktoré normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Sťažovateľ pritom ani neformuloval priamy návrh na prerušenie konania. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka (zneužitie práva) nemá zásadný prínos k prejednávanej veci, keďže súd správnu žalobu meritórne prejednal. Vo vzťahu k ústnym konzultáciám (ktorých opodstatnenosť sťažovateľ žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil) kasačný súd jasne vyjadril svoj konštantný právny názor bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere. Tretiu a štvrtú formulovanú otázku kasačný súd hodnotí ako všeobecné, nemajúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ. 43. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalším účastníkom konania trovy kasačného konania nevznikli, preto mu ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.