7Svk/16/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200125.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- TT-14S/57/2022
- IČS
- 2022200125
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda senátu JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Petra Vysaníková (sudkyňa spravodajkyňa) ako členky senátu vo veci žalobkyne: V. F., nar. XX. Y. XXXX, I. XXX/XB, Z., zastúpenej advokátskou kanceláriou: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., IČO: 47254581, Hlavná 11, Trnava, proti žalovanej: Obec Špačince, Hlavná 183/16, Špačince, o preskúmanie opatrenia zo 16. mája 2022, č. Výst.SPA-70/2022/Rá-187, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-14S/57/2022-59 z 30. januára 2024 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa býva v bytovom dome s. č XXX v k. ú. Z., ktorého správu vykonáva Spoločenstvo bytového domu Z. XXX. K bytovému domu prilieha pozemok parc. reg. C č. XXX/X, na ktorom sa nachádza parkovacia plocha, ktorá je účelovou cestou. Žalovaná ešte v roku 2020 povolila na tejto ceste vyhradené parkovisko v prospech žalobkyne, po proteste prokurátora však toto určenie zrušila. Žalobkyňa tak vo februári 2022 znova požiadala o určenie takéhoto vyhradeného parkoviska (umiestnením dopravnej značky „Zákaz zastavenia" s príslušnou dodatkovou tabuľkou), čo odôvodnila tým, že je ťažko zdravotne postihnutá. Na jej žiadosť Spoločenstvo bytového domu Z. XXX ako správca tejto účelovej cesty listom z 5. apríla 2022 vyjadrilo nesúhlas s určením tejto dopravnej značky. Zdôraznilo, že cesta je dvorom vo vlastníctve vlastníkov bytov, ale žalobkyňu v parkovaní na nej nikto neobmedzuje. Naproti tomu Okresný dopravný inšpektorát v Trnave v záväznom stanovisku z 12. apríla 2022 súhlasil s umiestnením dopravnej značky na ceste, ktorú označil ako „verejná účelová cesta". Na základe toho žalovaná vydala preskúmavané opatrenie zo 16. mája 2022, ktorým neurčila použitie trvalého dopravného značenia na účelovej ceste na pozemku parc. č. XXX/Xvk. ú. Z.. V odôvodnení odkázala na § 3 ods. 7 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov a na nesúhlasné stanovisko spoločenstva vlastníkov, kvôli ktorému žiadosti nevyhovela. 2. Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto opatreniu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. TT-14S/57/2022-59. Na odôvodnenie predovšetkým zdôraznil, že o povolení vyhradeného parkoviska na účelovej ceste rozhoduje podľa § 3 ods. 3 cestného zákona obec. Podľa § 3 ods. 7 tohto zákona sú na to potrebné rovnocenné stanoviská správcu cesty, ako aj okresného dopravného inšpektorátu v rozsahu jeho pôsobnosti podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Obec obe stanoviská vyhodnocuje správnou úvahou s ohľadom na pomery a potreby žiadateľa a na priestor, kde má byť vyhradené parkovisko. Podrobnejšie odôvodnenie jej úvahy je potrebné, ak sa odchyľuje od stanoviska. Správny súd sa však nestotožnil s názorom žalobkyne, že obec musí určiť vyhradené parkovisko, ak s tým súhlasil okresný dopravný inšpektorát. Žalobkyňa podľa neho nepreukázala žiadne osobitné dôvody, ani tvrdené ťažké zdravotné postihnutie. Pretože sporná účelová komunikácia bola v správe spoločenstva vlastníkov a to nesúhlasilo s vyhradeným parkoviskom, žalovaná nemusela dopĺňať dôvody jeho nesúhlasu. Podľa § 3 ods. 6 cestného zákona sa na jej konanie nevzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ak teda žalovaná odkázala na stanovisko spoločenstva vlastníkov, sú jej dôvody dostatočné a vyhovujú požiadavkám v odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31. K ďalším námietkam správny súd dodal, že stanovisko okresného dopravného inšpektorátu nerieši charakter pozemnej komunikácie, ale zaväzuje len ohľadom technických parametrov. Záverom zdôraznil, že na určenie vyhradeného parkoviska žalobkyňa nemá právny nárok.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
3. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Najskôr (časť V) namietla, že správny súd porušil jej právo na spravodlivý proces jeho nedostatočným odôvodnením. Správny súd síce pripustil, že žalovaná mohla určiť žiadané dopravné značenie aj napriek nesúhlasu spoločenstva vlastníkov, ale zároveň považoval za dostatočné, ak je opatrenie odôvodnené len odkazom naň. Tým správny súd zároveň nereagoval na výhradu žalobkyne, že napadnuté opatrenie je samo nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nie sú zrejmé úvahy, na základe ktorých žalovaná postupovala. V tomto smere odkázala na opačné rozhodnutie iného správneho súdu, ktoré mal v záujme právnej istoty nasledovať aj správny súd. V ďalšej časti (VI) žalobkyňa zopakovala, že podľa § 3 ods. 7 cestného zákona je záväzné len stanovisko dopravného inšpektorátu, a preto nemožno súhlasiť s názorom, že je rovnocenné so stanovisko správcu komunikácie. Dopravný inšpektorát označil spornú komunikáciu ako verejnú účelovú cestu, čo znamená, že jej správu podľa § 3d ods. 5 písm. d) cit. zák. vykonávala obec, a nie spoločenstvo vlastníkov. Záverom (časť VII) žalobkyňa nesúhlasila so správnym súdom, že správny orgán voči nej nemal zvýšenú manudukčnú povinnosť, lebo bola zastúpená advokátom. Taká výnimka totiž neplatí pre administratívne konanie. Navyše, určenie vyhradeného parkoviska nie je podmienené tým, aby bol žiadateľ ťažko zdravotne postihnutý. Žalobkyňa je v skutočnosti invalidná (podľa posudku z 18. augusta 2024) a má problém zaparkovať blízko svojho vchodu, a preto by parkovisko zvýšilo komfort jej života. 4. Žalovaná sa nevyjadrila k riadne doručenej kasačnej sťažnosti.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
6. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je správny akt, ktorým bolo vyslovené, že na určitej pozemnej komunikácii sa neurčuje použitie dopravného značenia. Podľa zisteného skutkového stavu je komunikácia na parc. reg. C č. XXX/Xvk. ú. Z. verejnou účelovou cestou v zmysle § 1 ods. 2 písm. d) a § 22 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb., takže podľa § 3 ods. 2 štátnu správu na nej vykonáva obec, ktorá určuje aj použitie dopravných značiek, dopravných zariadení a povoľuje vyhradené parkoviská. Na túto činnosť sa podľa § 3 ods. 6 cit. zák. nevzťahuje Správny poriadok. Podľa § 3 ods. 7 cit. zák. sa toto určenie a povolenie vykonáva na základe stanoviska správcu pozemnej komunikácie a záväzného stanoviska dopravného inšpektorátu vydaného v rozsahu jeho pôsobnosti podľa osobitných predpisov (napr. zákona č. 8/2009 Z. z.). Ako správne uviedol už správny súd, z citovaných ustanovení je zrejmé, že určenie (a logicky aj „neurčenie", teda odmietnutie konkrétneho určenia) dopravnej značky a dopravného zariadenia a povolenie (teda aj nepovolenie) vyhradeného parkoviska na účelovej komunikácii je zverené obci.
Stanovisko dopravného inšpektorátu je síce záväzné, stále však zostáva len stanoviskom. Inak povedané, ak dopravný inšpektorát udelí súhlas len za určitých podmienok, potom obec musí pri určení dopravnej značky tieto podmienky rešpektovať. Samotný súhlas s určením však už logicky neznamená „príkaz" určiť použitie takejto značky. Preto žalovaná neporušila cit. § 3 ods. 7 zákona č. 135/1961 Zb., keď neurčila použitie žiadanej dopravnej značky, hoci stanovisko dopravného inšpektorátu bolo súhlasné. 7. Ďalšou podmienkou podľa cit. ustanovenia je stanovisko správcu komunikácie. Žalobkyňa sa mýli vo svojom názore, že správu verejnej účelovej cesty vykonáva obec. Podľa § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. sú účelové cesty vo vlastníctve štátu alebo iných právnických osôb alebo fyzických osôb.
Podľa § 22 ods. 3 cit. zák. sa zasa účelové cesty členia na verejné a neverejné, pričom podľa tretej vety možno verejnú cestu vyhlásiť za neverejnú len so súhlasom vlastníka. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že to, či je účelová cesta verejná alebo neverejná, neurčuje jej vlastníka, pretože aj účelová cesta vo vlastníctve (súkromnej) fyzickej alebo právnickej osoby môže byť verejná. Ustanovenie § 3d ods. 5 písm. d) cit. zák., na ktoré žalobkyňa odkazuje, v skutočnosti ustanovuje, že obec vykonáva správu pozemnej komunikácie, ak ide o miestne cesty a účelové cesty vo vlastníctve obce.
V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového stavu je sporná účelová cesta postavená na pozemku, ktorý je priľahlým pozemkom k bytovému domu a ktorého vlastníkmi sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v tomto bytovom dome. Žalobkyňa počas celého konania ani len netvrdila, že by vlastníkom tejto účelovej cesty mal byť niekto iný, ani nijako nerozporovala záver, že jej správcom je v takom prípade ten, kto vykonáva správu bytového domu (teda Spoločenstvo bytového domu Špačince 613). Správny súd tak správne uzavrel, že žalovaná mohla zohľadňovať jeho stanovisko ako stanovisko správcu pozemnej komunikácie v zmysle § 3 ods. 7 zákona č. 135/1961 Zb.
8. Pokiaľ ide o námietky nedostatočného odôvodnenia preskúmavaného aktu, správny súd vyšiel z toho, že tento akt je opatrením orgánu verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. c)
SSP, samo administratívne konanie, v ktorom sa vydáva, sa však nevedie podľa Správneho poriadku. Hneď na úvod treba poznamenať, že judikatúra tunajšieho súdu už pomerne podrobne vysvetlila, že určenie dopravného značenia nie je iným zásahom orgánu verejnej správy (porov. uznesenie sp. zn. 7 Svk 21/2024 a tam citovanú judikatúru).
Zároveň však vyjadrila pochybnosti, či ide v skutočnosti o opatrenie orgánu verejnej správy. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž vo svojej judikatúre už upozornil, že podľa názorov doktríny sa dopravná značka považovala len za osobitný spôsob publikácie všeobecne záväzného právneho aktu (nález sp. zn. II. ÚS 430/2013). Podobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi vyslovil, že správny akt, ktorým sa určuje (alebo nevyhovuje žiadosti určiť) použitie dopravnej značky nemá individuálne určeného adresáta, a preto nejde o správny akt, ktorý by sa dotýkal subjektívneho práva určitej osoby (porov. uznesenia sp. zn. 2 Sžo 206/2009 a 6 Sžo 4/2017). Ak teda správny súd žalobu žalobkyne napriek tomu prejednal a vecne o nej rozhodol, už tým jej poskytol vyšší procesný štandard ochrany práv než jej patril.
9. Správnemu súdu možno vytknúť, že neodkázal podrobnejšie na zákonné ustanovenia, ktoré upravujú používanie dopravných značiek. Táto úprava je obsiahnutá v piatej hlave druhej časti zákona č. 8/2009 Z. z. označenej nadpisom „Úprava a riadenie cestnej premávky". Podľa § 60 ods. 1 tohto zákona sa v cestnej premávke (t. j. podľa § 2 ods. 1 užívanie pozemných komunikácií podľa zákona č. 135/1961 Zb.) používajú okrem iného dopravné značky, ktoré ju podľa § 62 ods. 1 cit. zák. riadia. V zmysle § 61 ods. 1 cit. zák. sa smú dopravné značky
používať len v takom rozsahu a takým spôsobom, ako to nevyhnutne vyžaduje bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky; ich použitie v jednotlivých prípadoch podľa § 61 ods. 2 písm. a) cit. zák. určuje orgán uvedený v § 3 zákona č. 135/1961 Zb., teda v prerokúvanej veci obec na základe už cit. odseku 2 tohto paragrafu. Z uvedených ustanovení zákona č. 8/2009 Z. z. a zákona č. 135/1961 Zb. tak vyplýva, že určenie použitia dopravnej značky v individuálnom prípade je vecou správneho uváženia obce ako orgánu verejnej správy.
Zákonným hľadiskom a medzou tohto uváženia je to, aby použitie danej konkrétnej značky bolo nevyhnutné na zabezpečenie náležitej bezpečnosti cestnej premávky (aby sa neohrozovali jej účastníci, iné osoby, majetok a pod.) a jej plynulosti (aby nedochádzalo k jej nevyhnutnému zdržaniu či inému sťaženiu). Ako uviedol už správny súd, pri prieskume opatrení vydaných na základe zákonom povoleného správneho uváženia správny súd podľa § 27 ods. 2 SSP skúma len to, či nevybočili zo zákonných medzí a hľadísk; nepreskúmava potom ich účelnosť či vhodnosť (§ 27 ods. 3 SSP). 10. Žalobkyňa sa v prerokúvanej veci domáhala v podstate určenia vyhradeného parkoviska, ktoré zákon č. 135/1961 Zb. ani zákon č. 8/2009 Z. z. bližšie nevymedzujú.
Toto povolenie je však len jednou z foriem určenia použitia dopravných značiek, pretože práve týmito dopravnými značkami sa určité parkovisko vyhradzuje. Takéto delenie používala ešte vyhláška Federálneho ministerstva dopravy č. 99/1989 Zb. (pravidlá cestnej premávky), ktorá upravovala určenie vyhradeného parkoviska v ustanovení § 48 ods. 4, ktoré sa však ako celok týkalo určovania dopravných značiek (obdoba dnešného § 61 zákona č. 8/2009 Z. z.; porov. Bušta, P. et. al. Nové pravidlá cestnej premávky: komentovaná vyhláška č. 99/1989 Zb.
Bratislava : Alfa 1990, s. 96 a 97). Podobne vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 8/2009 Z. z., v znení účinnom do 31. marca 2020 v čl. 5 prílohy č. 1 vymedzovala informatívnu dopravnú značku č. IP 16 „Parkovisko - parkovacie miesta s vyhradeným státím", ktorá označovala určené vyhradené parkovisko, kde zastavenie a státie je dovolené len pre určité vozidlo.
Nová vyhláška č. 30/2020 Z. z. o dopravnom značení však už neupravuje takúto značku, ale v 14. bode prílohy č. 5 upravuje dodatkovú tabuľku č. 531 „Vyhradené parkovanie", ktorá sa pridáva k regulačnej značke č. 270 „Zákaz zastavenia" (45.
bod prílohy č. 3 cit. vyhlášky). 11. Z uvedených ustanovení vyplýva, že určenie parkoviska vyhradeného pre žalobkyňu by sa muselo vykonať regulačnou značkou „Zákaz zastavenia" s dodatkovou tabuľkou č. 531. Jej význam by podľa 14. bodu prílohy č. 5 vyhlášky č. 30/2020 Z. z. spočíval v tom, že na takto označenom parkovacom mieste by mohlo zastaviť a stáť len motorové vozidlo s určeným evidenčným číslom (patriace žalobkyni). Inak povedané, táto dopravná značka by tak zakazovala na tomto mieste zastaviť a stáť všetkým ostatným vodičom motorových vozidiel, čím by obmedzovala inak neobmedzené právo užívania príslušnej (verejnej) pozemnej komunikácie (porov. § 6 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. a zákona č. 8/2009 Z. z.).
Na základe citovaného § 61 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. žalovaná mohla pristúpiť k takémuto obmedzeniu zastavenia a státia, keď si ho nevyhnutne vyžadovala bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. O taký prípad môže samozrejme ísť aj pri vyhradení parkovacieho miesta pre osoby zdravotne postihnuté (napr. na invalidnom vozíku), ak by trebárs hrozilo, že by museli inak parkovať na vzdialenejších a rušnejších miestach, kde by ich vystupovanie a nastupovanie obmedzovalo iných vodičov alebo kde by tí obmedzovali ich, prípadne následný presun z týchto vzdialenejších miest by bol nutný po cestách spoločne s motorovými vozidlami, ktoré by ich zasa ohrozovali.
12. V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového stavu žalovaná v preskúmavanom správnom akte uviedla, že žiadanú dopravnú značku neurčuje kvôli nesúhlasnému stanovisku správcu dotknutej účelovej cesty. Zároveň však v opatrení citovala podstatné časti tohto stanoviska a osobitne zdôraznila tú časť, podľa ktorej žalobkyňu v parkovaní pred bytovým domom nikto neobmedzuje. Kasačný súd sa tak stotožňuje so správnym súdom v tom, že takéto odôvodnenie neurčenia žiadanej značky dostatočne objasňuje úvahy, ktorými sa žalovaná spravovala. Je z neho totiž jasné, že žalovaná nepovažovala za potrebné osobitne upraviť cestnú premávku na danom úseku tak, aby sa obmedzilo zastavenie a státie vodičov iných motorových vozidiel, pretože žalobkyňa má aj bez toho možnosť parkovať pred svojím bytovým domom.
Takéto obmedzenie tak žalovaná nepovažovala (v zmysle § 61 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.) za nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v danom mieste, a to aj vzhľadom na to, že ide o účelovú cestu, ktorá práve slúži ako parkovisko len obyvateľom tohto bytového domu. Kasačný súd súhlasí s názorom správneho súdu, že pri rozhodovaní o tom, či použitie žalobkyňou žiadanej dopravnej značky určiť alebo neurčiť, žalovaná nevybočila zo zákonných medzí a hľadísk správneho uváženia; na ďalej idúci prieskum už správne súdy podľa cit. § 27 ods. 2 a 3 SSP nie sú oprávnené.
13. Na záver sa kasačný súd nestotožňuje s názorom, že preskúmavané opatrenie nie je dostatočne odôvodnené. Ako zrozumiteľne vysvetliť aj správny súd, podľa cit. § 3 ods. 7 zákona č. 135/1961 Zb. sa na toto konanie nevzťahuje Správny poriadok a rovnako žiadne ustanovenie tohto zákona neustanovuje podrobné náležitosti aktu, ktorým sa týka určenia použitia dopravnej značky. Judikatúra už v súvislosti s podobnými opatreniami vyslovila záver, že jedným z princípov dobrej verejnej správy je požiadavka, aby boli v každom individuálnom správnom akte, ktorým sa ovplyvňujú práva jednotlivca, uvedené právne a faktické dôvody
jeho prijatia. To však neznamená, že by muselo ísť o podrobné formálne odôvodnenie tak, ako ho vyžaduje ustanovenie § 47 ods. 3 Spr. por. (porov. v tomto zmysle napr. rozsudky tun. súdu sp. zn. 10 Sžsk 27/2021, 7 Svk 6/2021, 3 Svk 21/2022 alebo 2 Svk 19/2023).
Správny súd v napadnutom rozsudku (primerane požiadavkám ustanoveným v § 139 ods. 2 SSP) vysvetlil, prečo postačovalo, že žalovaná neurčenie žiadanej dopravnej značky odôvodnila odkazom na stanovisko správcu komunikácie. Zároveň zrozumiteľne objasnil, že žalovaná správne nebrala do úvahy žalobkyňou nepreukázané ťažké zdravotné postihnutie, ktoré sa nakoniec ukázalo byť „len" invaliditou na účely zákona č. 461/2003 Z. z. a nie ťažkým zdravotným postihnutím, s ktorým by inak mohlo byť spojené vydanie parkovacieho preukazu v zmysle zákona č. 447/ 2008 Z. z.
IV. Záver
14. Na základe uvedených dôvodov kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. Preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 15. O trovách účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa vo veci úspech nemala a žalovaná ho síce mala, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej priznal nárok na ich náhradu. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. augusta 2025