7Svk/17/2023

1. Dňa 18.10.2019 podalo Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov so sídlom Alžbetina 613/29, Košice (ďalej aj ako „stavebník“) na Mesto Košice - stavebný úrad (ďalej aj ako „stavený úrad“) podľa § 57 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom do 31.03.2024 (ďalej len „stavebný zákon“) v spojení s § 6 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, ohlásenie stavebných úprav, týkajúcich sa meštianskeho domu na ulici M. č. XX v H., súp. č. XXX, nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. XXX v katastrálnom území N. S.. Stavebné úpravy spočívali v reštaurovaní južnej uličnej fasády stavby.

Proti preskúmavanému oznámeniu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I dňa 16.04.2020 protest sp. zn. Pd 42/20/8802-3 (ďalej len „protest prokurátora“), ktorý odôvodnil najmä poukázaním na ustanovenie § 119 ods. 3 stavebného zákona, podľa ktorého ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá

327/10000. 5. Stavebný úrad protestu prokurátora sám nevyhovel a vec postúpil podľa § 24 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov na rozhodnutie bezprostredne nadriadenému orgánu - Okresnému úradu Košice, odbor výstavby a bytovej politiky, ktorý rozhodnutím č. OU-KE-OVBP2-2020/029474-002 zo dňa 25.06.2020 protestu prokurátora

Ak by mal zákonodarca v úmysle rozšíriť aplikáciu § 119 ods. 3 stavebného zákona na akýkoľvek postup stavebných úradov upravený stavebným zákonom, obmedzil by sa nesporne na to, že za predpokladu naplnenia hypotézy ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona nadriadený stavebný úrad vykoná konanie. Keďže pri ohlásení udržiavacích stavebných prác podľa ustanovení § 57 ods. 1 a ods. 2 stavebného zákona stavebný úrad nevydáva rozhodnutie, nemá v takomto prípade aplikácia § 119 ods. 3 stavebného zákona žiadne opodstatnenie.

domu na ulici M. č. XX v H., kde o spoločnej veci rozhodujú vlastníci bytov a nebytových priestorov na základe rozhodnutia Zhromaždenia Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nie samotné Mesto Košice, preto v konkrétnom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona. Mesto Košice je v danom prípade iba minoritným vlastníkom spoločných častí stavby, ktorej sa udržiavacie práce majú týkať, preto ohlásenie týchto prác stavebnému úradu, ktorým je Mesto Košice, nespôsobuje konflikt záujmov. Aplikácia ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona by bola namieste, ak by Mesto Košice bolo väčšinovým spoluvlastníkom bytového domu.

8. Proti preskúmavanému oznámeniu stavebného úradu (č. k. MK/A/2019/22169-02/I/SOM zo dňa 24.10.2019) podal prokurátor správnu žalobu a navrhol ho zrušiť z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Nestotožnil sa s výkladom ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona, poskytnutého správnymi orgánmi rozhodujúcimi o proteste prokurátora. Pokiaľ ide o výklad Okresného úradu Košice, tento je v rozpore nielen s gramatickým, ale aj teleologickým výkladom právnej normy. Prokurátor dôvodil, že spojka „a“ použitá v rámci slovného spojenia „vykoná konanie a vydá rozhodnutie“, plní iba spojovaciu funkciu, s úmyslom rozšíriť danú dispozíciu na všetky prípady, kde sa vykonáva konanie, kde sa môže alebo nemusí vydať rozhodnutie. Dôraz na vydanie rozhodnutia plní iba tú funkciu, aby bolo zrejmým, že takto určený stavebný úrad má nielen vykonať konanie, ale aj, ak je to namieste (a prípadne) vydať rozhodnutie. Dotknutá právna úprava neobsahuje výrazy ako

9. Prokurátor v správnej žalobe namietol aj proti výkladu aplikovaného Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, podmieňujúcemu možnosť aplikácie ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona výlučne iba na prípady, keď mesto alebo obec ako spoluvlastník priestorov v bytovom dome má k dispozícii väčšinu hlasov potrebných na prijatie príslušného rozhodnutia týkajúceho sa nakladania so spoločným majetkom.

Podľa prokurátora však nie je možno vylúčiť ani opačný prípad, kedy by obec ako spoluvlastník stavby so zámermi ostatných spoluvlastníkov týkajúcimi sa spoločnej nehnuteľnosti, ktorí ju prehlasovali, nesúhlasila, pričom by sa následne snažila vytvárať z pozície stavebného úradu prekážky k realizácii zámeru ohlasovateľov, napr. tým, že v postupe podľa § 57 stavebného zákona by určila, že v konkrétnej veci je potrebné stavebné povolenie, hoci obdobné prípady bolo bežne postačujúce iba ohlásiť.

Rovnako sa správny súd stotožnil aj s druhou argumentačnou líniou žalobcu, vyjadrenou v závere, že postup podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona je potrebné dodržať aj v prípade, že obec (mesto) nie je výlučným vlastníkom alebo väčšinovým spoluvlastníkom, ale iba menšinovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorej sa administratívne opatrenie má vydať.

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť. Správnemu súdu vytkol vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že ustanovenie § 119 ods. 3 stavebného zákona upravuje situácie stretu záujmov, ktorý môže nastať v správnych konaniach, v ktorých sa vykonáva konanie a vydáva rozhodnutie. Nevzťahuje sa na vydávanie neformálnych písomností, na ktoré sa nevzťahuje správny poriadok. Ak by zákonodarca mal úmysel rozšíriť aplikáciu ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona aj na akékoľvek neformálne listy vydávané mimo režimu správneho konania, nenaformuloval by záver predmetného ustanovenia slovami „vykoná konanie a vydá rozhodnutie“, ale použil by inú formuláciu, ktorá by sa vzťahovala aj na bežné písomnosti, listy vydávané mimo správneho konania. Pri aplikácii právneho predpisu je nevyhnutné vychádzať z presných formulácií, z presného znenia zákona. 12. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 7 správneho poriadku, je v ňom podľa sťažovateľa mimoriadne dôležité slovo „primerane“. Použitie tohto slova znamená, že ustanovenia o základných pravidlách konania sa nepoužijú striktne v každom prípade, ale iba vtedy, keď je to opodstatnené, kedy to dáva zmysel. Ďalej je podľa sťažovateľa potrebné zamerať sa na posúdenie toho, čo sa primerane použije aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Tu si podľa sťažovateľa je dôležité uvedomiť, že § 3 ods. 7 správneho poriadku neupravuje primeranú aplikáciu správneho poriadku en bloc, ale iba ustanovení o základných pravidlách konania podľa § 3 ods. 1 až ods. 6 správneho poriadku, ktoré však nevypovedajú nič o tom, že by sa znenie osobitného predpisu (§ 119 ods. 3 stavebného zákona), určené pre správne konanie, malo aplikovať aj na ohlásenia. V ustanoveniach § 3 ods. 1 až ods. 6 správneho poriadku sa podľa sťažovateľa nedá nájsť nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by bol dôvod použiť § 119 ods. 3 stavebného zákona aj na písomnosti vydávané mimo správneho konania. Správny súd prevzal argumentáciu žalobcu bez toho, aby sa hlbšie zaoberal tým, z ktorého konkrétneho ustanovenia v rámci § 3 správneho poriadku má vyplývať možnosť alebo potreba aplikácie § 119 ods. 3 stavebného zákona aj na posudzovaný prípad. 13. Sťažovateľ zdôraznil, že správny súd pri citácii právneho názoru Najvyššieho súdu

reštriktívne. Stavebný zákon taxatívne vymedzuje situácie, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 119 ods. 3 a tieto nemožno rozširovať.“ Ide teda o taxatívne vymedzenie a nie demonštratívne, čím sa však správny súd neriadil.

O zámere obnovy fasády budovy sa rokovalo na schôdzi vlastníkov, na ktorej zástupca Mesta Košice ako minoritného spoluvlastníka ani nebol prítomný. Okrem toho realita je taká, že pracovisko stavebného úradu vecne a miestne príslušné na vydanie predmetného oznámenia k ohláseniu - mesto Košice, pracovisko Staré Mesto - sídli v inej budove (Hviezdoslavova 7, Košice, Mestská časť Staré Mesto) ako mesto Košice v pozícii vlastníka nehnuteľnosti (Tr. SNP 48/A, Košice, Mestská časť Západ).

15. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť uzavrel pohľadom do histórie svojej rozhodovacej činnosti, kedy od roku 2006 v pozícii stavebného úradu vybavil stovky a možno až tisícky podobných ohlásení prevažne udržiavacích prác, ale aj stavebných úprav a drobných stavieb, pri ktorých

16. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalobca. Považujúc napadnutý rozsudok za vecne správny navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že v právnom štáte nemôže posudzovanie realizácie stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác podľa stavebného zákon uskutočňovať orgán verejnej správy, ktorý môže mať na veci hoci aj hypotetický záujem, a to napr. z dôvodu, že je minoritným vlastníkom.

priamo dotknuté, de facto však stavebný úrad písomným oznámením, že proti uskutočneniu ohlásenej stavby, stavebných úprav a udržiavacích prác nemá námietky, určuje, teda rozhoduje, že v tom-ktorom prípade nie je potrebné ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce uskutočniť na základe stavebného povolenia, ale postačuje ohlásenie.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania. 19. Vec bola náhodným výberom pridelená do siedmeho senátu Najvyššieho správneho súdu. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 6 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou. 20. Preskúmaním veci dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 21. Spornou otázkou, na vyriešenie ktorej bol sťažovateľom povolaný kasačný súd, je možnosť alebo nemožnosť aplikácie ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona na postup stavebného úradu podľa § 57 stavebného zákona. 22. Podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona (v znení účinnom do 31.03.2024) stavebník je povinný uskutočnenie stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 vopred písomne ohlásiť stavebnému úradu. K ohláseniu drobnej stavby pripojí jednoduchý situačný výkres; ak ide o jednoduchú stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a), pripojí podklady s náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu. Stavebný úrad môže určiť, že ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia. 23. Podľa § 57 ods. 2 veta prvá a druhá stavebného zákona stavebník môže uskutočniť stavby, stavebné úpravy a udržiavacie práce ohlásené podľa odseku 1 len na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že proti ich uskutočneniu nemá námietky. K písomnému oznámeniu stavebný úrad pripojí overený jednoduchý situačný výkres a ak ide o jednoduchú stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a), k písomnému oznámeniu pripojí overenú projektovú dokumentáciu. 24. Podľa § 119 ods. 3 stavebného zákona ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.

nevyhnutnosť vychádzať z presných formulácií, z presného znenia zákona. 26. Vychádzajúc z obsahu uvedenej námietky upriamuje kasačný súd pozornosť predovšetkým na to, že slovo „konanie“ v rôznych tvaroch je v posudzovanom ustanovení použité celkom trikrát. Sťažovateľ sa zameral na jeho záverečné použitie zákonodarcom výlučne v kontexte slovného spojenia „vykoná konanie a vydá rozhodnutie“.

Z uvedeného vyplýva, že dispozícia právnej normy ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona sa uplatní na akékoľvek konanie obce ako stavebného úradu podľa stavebného zákona, teda nielen to, ktoré je ukončené formálnym rozhodnutím (napr. stavebným povolením) ale aj na také, na ktoré sa v spojení s § 140 stavebného zákona subsidiárne použije správny poriadok, konkrétne jeho ustanovenie § 3 pri vydávaní, okrem iného, aj opatrení. Medzi tieto sa radí aj

27. Postup stavebného úradu podľa § 57 ods. 1 a 2 stavebného zákona sa však dá vnímať ako administratívne konanie a to podľa jeho obsahu a zákonom predvídaných úkonov, ktoré stavebný úrad počas neho má alebo môže podľa okolností prípadu vykonať. Zákonodarca neponechal postup podľa § 57 ods. 1 a 2 stavebného zákona svojvôli alebo improvizácii stavebného úradu. Uvedené ustanovenia implicitne predpokladajú dôsledné odborné posúdenie ohlásenia stavebníka a pripojenej dokumentácie z pohľadu dodržania do úvahy prichádzajúcich ustanovení stavebného zákona, čo vyplýva z možného rezultátu tohto posúdenia, ktorým je určenie stavebného úradu, že ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia. Takéto určenie by následne muselo obsahovať aj správnu úvahu, čo je typické pre formalizované rezultáty administratívnych procesov vo verejnej správe. Z uvedeného vyplýva, že postup stavebného úradu podľa § 57 ods. 1 a ods. 2 stavebného zákona je vo svojej podstate konaním, ktorého esenciálnou súčasťou

c) Správneho súdneho poriadku (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/4/2016 z 25. mája 2016). 28. Kasačný súd pri hľadaní odpovede na spornú otázku vychádzal nielen zo samotného účelu ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona, ale aj z konceptu dobrej správy.

správy podľa Odporúčania CM/Rec(2007)7 Výboru ministrov Rady Európy z 20.07.2007 obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov.

Základným predpokladom spravodlivého rozhodovania vo verejnej správe je princíp nestrannosti, ktorý je aj garanciou práva na spravodlivý proces. Ak správny orgán koná objektívne, t. j. len s ohľadom na príslušnú záležitosť a súčasne koná nezaujato, je to záruka toho, že v rovnakých alebo obdobných veciach bude postupovať a rozhodovať rovnako, resp. obdobne.

30. Kasačný súd preto v zhode s už uvedeným vníma ako rozhodujúci odkaz zákonodarcu v rámci ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona práve dôraz na nestrannosť a nezaujatosť akéhokoľvek, t. j. nielen formalizovaného výkonu verejnej správy.

činnosti. Nie je dôvod domnievať sa, že by zákonodarca z požiadavky na nestrannosť a nezaujatosť mal záujem vyňať tie typy postupov stavebného úradu, kde síce nie je výsledkom formalizované rozhodnutie v zmysle § 46 a § 47 správneho poriadku v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) SSP, avšak napriek tomu dochádza k zásahu do sféry práv a povinností adresáta verejnosprávnej činnosti. Je evidentné, že opatrením vydaným postupom podľa § 57 ods. 1 a 2 stavebného zákona dochádza k zásahu do sféry subjektívnych práv ohlasovateľa a je teda namieste záver, aby aj táto menej formalizovaná vetva verejnosprávnej činnosti správneho orgánu bola podrobená zásadám zhmotneným v princípoch dobrej správy. Kasačný súd preto v spornej otázke, či postup podľa § 119 ods. 3 stavebného poriadku je aplikovateľný aj na postup stavebného úradu podľa § 57 ods. 1 a 2 stavebného zákona, aj z hľadiska teleologického prisvedčil právnemu názoru žalobcu, záverom správneho súdu a rovnako tiež záveru Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (bod 7 tohto rozsudku).

minoritnom spoluvlastníckom podiele na nehnuteľnosti, pre ktorú sa podávalo ohlásenie podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona, sa sťažovateľ kasačnú argumentáciu snažil viesť aj v línii bagatelizácie, zdôrazňovaním faktickej nemožnosti ovplyvniť konanie stavebného úradu napr. aj tým, že zástupca sťažovateľa sa fyzicky nezúčastnil na schôdzi vlastníkov, kde sa podanie ohlásenia stavebnému úradu prerokúvalo a odsúhlasilo, že bol fakticky zviazaný podmienkami predtým uloženými pamiatkovým úradom alebo že príslušný referát správy mestského majetku má adresu na inom mieste mesta Košice ako osoba konajúca v mene stavebného úradu. Všetky tieto dôvody však kasačný súd považuje za irelevantné, keďže sa ako argumentačné superfluum (nadbytočnosť) týkajú výlučne tohto konkrétneho konania a nie sú ako princípy aplikovateľné na akýkoľvek iný prípad, kde je nosnou spornou otázkou veľkosť

Možný konflikt záujmov spôsobujúci negáciu nezaujatosti, resp. nestrannosti obce ako stavebného úradu, ak je zároveň vlastníkom nehnuteľnosti, preto nie je možné posudzovať (merať) podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, ktorá je predmetom stavebného konania, pretože aj minoritný spoluvlastník môže relevantne vplývať na rozhodovací proces týkajúci sa nakladania so spoločnou vecou, ako to už v správnej žalobe popísal žalobca (pozri bod 9. tohto rozsudku), k čomu kasačný súd dodáva, že v praktickej rovine sa to môže prejaviť napr. pri hlasovaniach o dôležitých otázkach spojených s nakladaním so spoločnou nehnuteľnosťou, kde v prípadoch rovnosti hlasov ostatných spoluvlastníkov môže byť rozhodujúcim hlas obce (mesta), hoci aj v pozícii menšinového spoluvlastníka.

33. Z vyššie prezentovaných dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 461 SSP zamietol. 34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa ustanovenia § 170 písm. c) SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.

V Bratislave dňa 27. júna 2024