7Svk/17/2024

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca vykonáva súdom uložený trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov. Orgán tohto ústavu mu rozhodnutím z 30. júla 2020 uložil disciplinárny trest za porušenie povinnosti podľa § 39 písm. b) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody tým, že sa vulgárne vyjadril na adresu ústavného pedagóga. Toto rozhodnutie potvrdil odvolací orgán rozhodnutím z 26. augusta 2020, proti ktorému podal žalobca správnu žalobu. Krajský súd v Trnave ju uznesením odmietol, pretože súdny prieskum považoval za neprípustný vzhľadom na § 97n ods. 1 cit. zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca kasačnú sťažnosť, načo 4. júla 2022 požiadal žalovaného o priznanie právnej pomoci pre konanie o nej. 2. Preskúmavaným rozhodnutím z 20. júla 2022 žalovaný tejto žiadosti nevyhovel. Dospel k záveru, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu ako jedna z podmienok priznania právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. Uviedol, že v zmysle § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. by disciplinárny trest podliehal súdnemu prieskumu, iba ak by konanie malo znaky priestupku zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Pretože vulgárne vyjadrenie na adresu ústavného pedagóga nie je priestupkom, táto podmienka nebola naplnená. Pritom odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 155/2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30 S 183/209 a

rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžk 15/2017. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. ZA-31 S 144/2022-102 zamietol správnu žalobu žalobcu. Na odôvodnenie tiež poukázal na § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z., kvôli ktorému považoval záver žalovaného o nepriznaní právnej pomoci za súladný s § 6 a 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Zdôraznil tiež, že citovaný zákon neukladá žalovanému rozlišovať, či je v danom prípade právne zastúpenie obligatórne alebo nie. Nepovažoval tak za dôvodnú námietku žalobcu, že by následné odmietnutie kasačnej sťažnosti v dôsledku nezastúpenia advokátom znamenalo neprípustné bránenie mu v prístupu k súdu a uplatnení práva na súdnu ochranu.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 7. Žalovaný odoprel žalobcovi priznať právo na právnu pomoc na (iné) konanie o kasačnej sťažnosti, pretože považoval spor (kasačnú sťažnosť) za zjavne bezúspešný v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. V tu prerokúvanej kasačnej sťažnosti žalobca namieta už len to, že sa mu právna pomoc mala poskytnúť práve kvôli povinnému právnemu zastúpeniu v konaní o kasačnej sťažnosti (§ 449 SSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. však musí žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci splniť viaceré podmienky, okrem iného určitý maximálny príjem a nemožnosť pomôcť si vlastným majetkom [§ 6 ods. 1 písm. a)], ako aj to, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu [písm. b)] a že hodnota sporu (v zásade) prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy [písm. c)]. Naopak, z citovaného zákona nevyplýva, že by sa malo skúmať, či v konaní, pre ktoré sa právna pomoc žiada, zákon vyžaduje povinné zastúpenie advokátom. Takýto charakter veci teda nie je ani nutnou, ale ani dostačujúcou podmienkou pre poskytnutie právnej pomoci podľa citovaného zákona. Námietka žalobcu, že už kvôli tomu sa mu mala priznať a že správny súd pochybil, ak preskúmavané rozhodnutie nezrušil, tak neobstojí. 8. Navyše, podľa cit. § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. žalovaný pri vyhodnocovaní podmienky zrejmej bezúspešnosti sporu v zmysle prihliada najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa judikatúry je potrebné, aby bezúspešnosť sporu bola zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci (v tomto zmysle napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 249/2015). Žalobca v prerokúvanej veci žiadal o priznanie právnej pomoci pre konanie o kasačnej sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu správneho súdu, ktorý s odkazom na § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. odmietol jeho žalobu o prieskum rozhodnutia orgánu ústavu na výkon trestu o disciplinárnom treste, ktorý nemal znaky priestupku. Záver žalovaného o neprípustnosti prieskumu takýchto rozhodnutí v správnom súdnictve zodpovedá ustálenej judikatúre, ktorú žalovaný citoval (porov. z posledného obdobia napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 363/ 2023 a IV. ÚS 629/2018). Ak za týchto okolností považoval za zrejme bezúspešnú aj kasačnú sťažnosť, ktorá závery takto ustálenej judikatúry spochybňuje, nemožno jeho záver považovať za nesprávny.