7Svk/18/2024

1. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa 2. júla 2019 podala žalobu, ktorú označila ako „Všeobecná správna žaloba podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku“ a ktorou sa (po neskoršej oprave) domáhala zrušenia služobného hodnotenia za rok 2017 z 31. januára 2018, ktoré vyhotovil žalovaný. V žalobe okrem iného predniesla, že služobné hodnotenie jej nebolo riadne doručené, ale „dostala som sa k nemu až po osobnej žiadosti prostredníctvom osobného úradu (viď. str. 13... príloh)“, resp. o ňom nevedela až do jeho „osobného prevzatia na vrátnici budovy MS SR v polovici februára 2018“. Súčasťou príloh sú jej námietky proti služobnému hodnoteniu z 13. marca 2018, v ktorých takisto namietla, že vedúci zamestnanec nezabezpečil jeho doručenie v súlade s § 32 ods. 1 písm. f) zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov. Neskôr bola vyhotovená druhá verzia tohto hodnotenia, no ani tá podľa nej nespĺňala zákonné podmienky. 2. Na výzvu správneho súdu žalobkyňa neskôr doplnila, že za relevantné považuje doručenie poslednej úradnej komunikácie zo strany Rady pre štátnu službu. Správny súd tu napadnutým uznesením č. k. BA-5S/142/2019-89 odmietol túto správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. c) SSP. Na odôvodnenie odkázal práve na prejavy žalobkyne, že služobné hodnotenie jej nebolo riadne doručené, a takéto doručenie neplynie ani z administratívneho spisu. Podľa § 181 ods. 1 SSP má však na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby relevanciu doručenie preskúmavaného rozhodnutia priamo žalovaným. Keďže služobné hodnotenie nebolo riadne doručené, nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť a lehota na jej podanie ešte ani nezačala plynúť. Preto správny súd považoval podanú žalobu za predčasnú.

5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP).

To však neznamená, že kasačný súd je viazaný formálnym označením príslušného písmena v § 440 ods. 1, ale je viazaný obsahovým vymedzením príslušného sťažnostného bodu. Žalobkyňa síce citovala na podporu svojej kasačnej sťažnosti písmeno g), teda nesprávne právne posúdenie veci, pre ktoré § 440 ods. 2 SSP ustanovuje osobitný spôsob vymedzenia.

súdu. Takto vymedzený dôvod však viac zodpovedá ustanoveniu § 440 ods. 1 písm. f) prípadne i) SSP, na ktoré sa ale nevzťahuje ustanovenie § 440 ods. 2 SSP. 7. Spolu so žalovaným možno samozrejme vnímať, že argumentácia kasačnej sťažnosti je do istej miery kruhová, lebo na jednej strane pripúšťa určitý nedostatok napadnutého hodnotenia a žiada správny súd, aby naň prihliadol, no na druhej žiada, aby tak neurobil v rámci skúmania podmienok konania, ale až vo veci samej. Na ospravedlnenie sťažovateľky však treba uviesť, že jej kasačná sťažnosť len reaguje na uznesenie správneho súdu, ktorého odôvodnenie neponúka žiadnu zrozumiteľnú právnu úvahu a tým už samo osebe sťažuje žalobkyni zmysluplnú argumentáciu v kasačnej sťažnosti. Podľa § 139 ods. 2 v spojení s § 144 SSP má totiž odôvodnenie obsahovať okrem iného posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Súdne rozhodnutie musí byť vždy výsledkom tzv. právneho sylogizmu, kedy sa z jednej premisy (právna norma) a druhej premisy (skutkový stav) vyvodí úsudok. Primárnym predpokladom správnosti tohto sylogizmu je tak identifikácia prvej premisy -

8. Správny súd v napadnutom uznesení vyšiel zo zistenia, že žaloba je predčasná, lebo preskúmavané služobné hodnotenie nebolo riadne doručené žalobkyni. Hneď na úvod však treba uviesť, že ním citované ustanovenie § 181 ods. 1 SSP výslovne ustanovuje, že fyzická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia alebo opatrenia, nie od jeho doručenia. Správny súd tak na podporu svojho názoru citoval právnu normu, ktorá ale celkom zjavne ustanovuje niečo iné než to, z čoho vychádzal.

9. Aj záver o tom, či doručenie bolo alebo nebolo „riadne“, by však nevyhnutne bol právnym záverom a vyžadoval si najskôr ustáliť a ozrejmiť právnu normu, ktorá ustanovuje náležitosti a predpoklady doručovania služobného hodnotenia štátneho zamestnanca podľa zákona č. 55/2017 Z. z. Na škodu veci však ani tu správny súd necituje žiaden právny predpis alebo jeho ustanovenie, z ktorých by takáto právna vyplývala, takže celkom chýba prvá z premís právneho sylogizmu, z ktorého vyvodil svoj úsudok. Už len konzekventným pokračovaním úsudkov bez náležitej identifikácie premís v podobe právnej normy je potom jeho záver, že služobné hodnotenie kvôli tomu nenadobudlo právoplatnosť. Právoplatnosť nie je žiadna prirodzená vlastnosť vecí, zistiteľná pozorovaním, ale právna vlastnosť rozhodnutia (prípadne iného právneho aktu), s ktorou sú spojené určité účinky (porov. napr. inštruktívne vyjadrenie tejto okolnosti v § 226 CSP). Preto záver o tom, že určitý akt je právoplatný, je možné urobiť len na základe právnej normy, ktorá mu túto vlastnosť prepožičiava za splnenia určitých

10. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že všetkým trom záverom správneho súdu v napadnutom uznesení (že lehota na podanie žaloby plynie až od doručenia služobného hodnotenia, že toto služobné hodnotenie nebolo riadne doručené a že nenadobudlo právoplatnosť) chýba náležité ustálenie prvotnej premisy - právnej normy, z ktorej by sa tieto závery mali vyvodzovať. Možno len predpokladať, že nedostatky s identifikáciou týchto právnych noriem plynú z toho, že správny súd si neustálil povahu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa zákona č. 55/2017 Z. z. a postavenia žalovaného v ňom.

To by naznačovalo, prečo nepovažuje za potrebné upravovať napr. otázku právoplatnosti služobného posudku, no napriek tomu na ňu správny súd naviazal zásadné právne následky v podobe predčasnosti žaloby.