7Svk/21/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: K.. T. F., nar. X. I. XXXX, L. XX, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, kancelária Prešov, Slovenská 40, Prešov, o preskúmanie rozhodnutia z 13. apríla 2018, č. KaPO 1N 8623/2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 69/2018-57 z 20. novembra 2019 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamieta kasačnú sťažnosť. II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Ústavnou sťažnosťou sa mali napadnúť citované uznesenia najvyššieho súdu, krajského súdu aj okresného súdu, pretože podľa žalobcu porušovali jeho práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Po označení týchto uznesení žalobca požiadal, aby mu žalovaný zaslal tlačivo (formulár) žiadosti o poskytnutie pomoci. Žalovaný tejto žiadosti vyhovel prípisom z 19. februára 2018, v ktorom zároveň vyzval žalobcu, aby predložil určené doklady. Tento prípis bol žalobcovi doručovaný poštovým podnikom a po neúspešnom pokuse o doručenie 22. a 23. februára 2018 bol uložený na pošte, kde si ho žalobca prevzal 7. marca 2018. 3. Sprievodným listom zo 14. marca 2018 žalobca predložil žalovanému vyplnenú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, ktorú datoval 12. marca 2018. V oddiele C tejto žiadosti žalobca vyznačil, že nežiada právnu pomoc a zastupovanie „v rámci už prebiehajúceho súdneho konania“, ale že ich žiada „v rámci súdneho konania, ktoré sa týka už vydaného súdneho rozhodnutia“. Príslušným súdom mal byť ústavný súd a spisová značka konaniu podľa neho ešte nebola pridelená. V oddiele D žalobca nežiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci. Sprievodný list a žiadosť boli žalovanému doručené 15. marca 2018 spolu s prílohami, ktorými boli kópie rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku, potvrdenia o poberaní prídavku na dieťa a náhradného výživného a uznesenia najvyššieho súdu. 4. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 13. apríla 2018, č. KaPO 1N 8623/18, žalobcovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci. Na odôvodnenie uviedol, že podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a postavení jeho sudcov sa ústavná sťažnosť podáva do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Uznesenie najvyššieho súdu bolo žalobcovi podľa jeho tvrdenia doručené 12. januára 2018, lehota na podanie ústavnej sťažnosti tak uplynula 12. marca 2018. Pretože žalobca svoju žiadosť (na tlačive) podal až 15. marca 2018, teda po jej uplynutí, považoval žalovaný takéto konanie za zrejme bezúspešné v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. 5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 7 S 69/2018-57 zamietol správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu. Predovšetkým uviedol, že nevyhovel jeho žiadosti o odročenie nariadeného pojednávania, pretože žalobca nepreukázal splnenie podmienok ustanovených v § 115 SSP. Neuviedol totiž nič podrobnejšie o zdravotných problémoch manželky a syna, ktoré mali byť dôvodom odročenia, a nepredložil o tom ani žiadne doklady. Podobne správny súd nepovažoval za dôležitý dôvod odročenia to, že žalobca má „dochádzajúcich“ synov. Vo veci samej na základe obsahu administratívneho spisu uzavrel, že žalobca v súlade s § 11 zákona č. 327/2005 Z. z. nepožiadal o predbežné poskytnutie právnej pomoci, preto mu ju žalovaný nemohol priznať. Rovnako však žalobca žalovanému neoznámil, že už sám podal ústavnú sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 16/2017. Za daných okolností tak žalovaný správne dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti sporu.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 9. Žalobca predovšetkým namieta, že správny súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že nevyhovel jeho žiadosti o odročenie a vec prejednal na pojednávaní v jeho

Z citovaného ustanovenia tak vyplýva, že prvotnou podmienkou, aby sa pojednávanie mohlo konať v neprítomnosti účastníka, je to, aby bol riadne predvolaný. Ak súd pojednával v neprítomnosti účastníka, ktorého predvolanie nemal vykázané, odňal mu tým možnosť konať pred súdom podľa skôr účinného § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 52/99, judikát R 31/2000). Odročiť pojednávanie možno podľa § 115 SSP len z dôležitých dôvodov. Podľa judikatúry k už cit. § 237 písm. f) OSP sa choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou považovala za dôležitým dôvod pre odročenie pojednávania; ak súd v takom prípade prejednal vec v neprítomnosti takého účastníka, odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 66/94, judikát R 31/1995).

Termín pojednávania mu nevyhovuje z dôvodu, že má „dochádzajúcich synov“. V kasačnej sťažnosti uvádza, že synovo ochorenie bolo náhle a neočakávané. 11. Z už cit. § 115 SSP vyplýva, že pojednávanie možno odročiť, len ak je tu dôležitý dôvod. Citované ustanovenie nehovorí, že na odročenie postačí, ak niektorý účastník tvrdí existenciu dôležitého dôvodu alebo svoje dôvody považuje za dôležité. Na odročenie je nevyhnutné, aby súd dospel k presvedčeniu, že tu objektívne existuje určitý dôvod a že tento dôvod možno považovať za dôležitý. Preto je nevyhnutné, aby účastník existenciu takého dôvodu preukázal tak, aby súd mohol zodpovedne posúdiť, či taký dôvod naozaj existuje a či ho možno považovať za dôležitý. V tu prerokúvanej veci žalobca nielenže nepreukázal, ale ani celkom jasne nevysvetlil, v čom spočíva onen dôležitý dôvod. Tak žalobca, ako aj jeho manželka už deň pred pojednávaním uvádzali, že žalobca sa stará o chorého syna (žalobca okrem toho argumentoval „dochádzajúcimi synmi“, súvis tohto tvrdenia s odročením pojednávania však nie je úplne jasný ani kasačnému súdu). Neuviedol však, o ktorého syna ide, aké sú jeho

kasačnej sťažnosti odkázal na „zdravotnú dokumentáciu“, postačí odkázať na § 441 SSP, podľa ktorého v kasačnom konaní nemožno uplatňovať takéto nové skutočnosti a dôkazy. 12. Kasačný súd nespochybňuje, že žalobca má právo a aj povinnosť starať sa o svoje dieťa. Rovnakú povinnosť však má aj žalobcova manželka. Všeobecný poukaz na povinnosť starať sa o deti však nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania; v opačnom prípade by totiž za takýto dôvod bolo možné považovať rodičovstvo ako také. Naopak, aj u rodičov je potrebné trvať na tom, že dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania je len akútna a nevyhnutná starostlivosť, ktorú deťom nemôže poskytnúť druhý rodič a ktorú rodič ani s vynaložením primeraného úsilia na čas pojednávania nemôže zabezpečiť ani prostredníctvom niekoho iného. Pokiaľ má byť takým dôvodom choroba dieťaťa, je v zhode s citovaným judikátom R 31/1995 potrebné trvať na tom, aby takáto choroba bola preukázaná zásadne lekárskym potvrdením. K porovnávaniu žalobcu situácie v tunajšom konaní s odročením

13. Vo veci samej potom žalobca zásadne namieta, že správny súd sa nemal stotožniť so žalovaným, že v jeho prípade išlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Žalobca totiž tvrdil, že ústavnú sťažnosť podal sám, aj bez zastúpenia advokátom ešte v zákonnej dvojmesačnej

postupu. V prerokúvanej veci zo žiadnej časti administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalobca už 8. marca 2018 spísal a 12. marca 2018 odoslal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Preto záver žalovaného, že ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia (13. apríl 2018) márne uplynula na podanie ústavnej sťažnosti, nie je v rozpore s obsahom administratívnych spisov a má v nich oporu.

uplynula. Potom mu však nemožno vyčítať, že posúdil takúto ústavnú sťažnosť ako zjavne bezúspešnú a odmietol pre ňu žalobcovi priznať bezplatnú právnu pomoc. 15. Kasačný súd už len záverom dodáva, že celý obsah administratívneho spisu, ale aj postup žalobcu počas konania pred správnym súdom veľmi silno naznačujú, že žalobca nekoná dobromyseľne, ale pohybuje sa na hrane zneužívania práva (porov. v tomto zmysle už uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžk 12/2021). Predovšetkým, žalobca tvrdí, že ústavnú sťažnosť spisoval už 8. marca 2018. Tlačivo žiadosti o priznanie bezplatnej právnej pomoci však vypĺňal 12. marca 2018, teda v čase, kedy ústavnú sťažnosť už spísal.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. pritom platí, že žiadosť musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti. Úlohou žalovaného je podľa možnosti zabezpečiť doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby. Podľa kasačného súdu však od žalovaného nemožno očakávať, že bude za žiadateľov pátrať po akýchkoľvek možných dokladoch a údajoch, ktorých existenciu žiadosť ani nenaznačuje. Naopak, zákon predpokladá, že všetky rozhodné skutočnosti, ktoré majú význam pre priznanie práva na bezplatnú právnu pomoc, preukáže v prvom rade žiadateľ, pretože jemu v prvom rade ide o to, aby mu bezplatná právna pomoc bola reálne poskytnutá.