7Svk/22/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 14, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, za účasti ďalšieho účastníka: Senginer SK, s.r.o., so sídlom Jiráskova 2, 851 01 Bratislava, IČO: 35936584, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Barger Prekop, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OOP3-2022/040843-006 zo dňa 02.12.2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-11S/105/2022-301 zo dňa 29.05.2024 v znení opravného uznesenia č. k. TN-11S/105/2022-390 zo dňa 24.10.2024, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalšiemu účastníkovi sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. TN-11S/105/2022-301 zo dňa 29.05.2024 v znení opravného uznesenia z 24.10.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-

2. Prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté vo veci žiadosti spoločnosti Senginer SK, s.r.o. (ďalej aj „navrhovateľ“, resp. „ďalší účastník“) o vykonanie zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“). Spoločnosť Senginer SK, s.r.o. (ako navrhovateľ činnosti) doručila dňa 01.07.2022 v písomnej aj elektronickej forme prvostupňovému správnemu orgánu zámer navrhovanej činnosti „Občianska vybavenosť“ podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z.z. spolu so žiadosťou o vykonanie zisťovacieho konania podľa tohto zákona. Zámer bol vypracovaný podľa § 22 ods. 3 zákona č. 24/2006 a prílohy č. 9 k tomuto zákonu v júni 2022.

Prvostupňový správny orgán, rozhodol podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z., že navrhovaná činnosť „Občianska vybavenosť“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Zároveň podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. určil podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie konkrétne uvedené v bodoch 1. až 15 vo výroku rozhodnutia.

predloženom zámere v termíne odo dňa 06.07.2022 do dňa 27.07.2022 na úradnej tabuli. 5. Prvostupňový orgán sa zaoberal podaniami žalobcu a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Uviedol, že v rámci zisťovacieho konania primerane podľa § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 tohto zákona - posúdil zámer navrhovanej činnosti z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, najmä jeho únosného zaťaženia a ochranu poskytovanú podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou, úrovne spracovania zámeru a vzal do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území. Prihliadal pritom aj na

6. Prvostupňový správny orgán v závere svojho rozhodnutia uviedol, že na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania možno konštatovať, že pri dodržaní všeobecne platných záväzných predpisov, vhodných technických a bezpečnostných opatrení nebude mať navrhovaná činnosť významný negatívny vplyv na životné prostredie, preto príslušný orgán rozhodol, že nebude predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.

7. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť o posudzovaní činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z. s ohľadom na kritérium II 4. 5 podľa prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. s uviedol, že v predmetnom území nie je vyhlásené chránené územie podľa zákona č. 543/2002 Z. z.. Navrhovaná činnosť nie je umiestnená ani v chránenej vodohospodárskej oblasti. Plocha riešeného územia spolu s priľahlým zastavaným urbanizovaným územím leží v pásme hygienickej ochrany II. stupňa vodárenského zdroja Sihoť - Trenčín. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že v zmysle kritéria II 4. 5 prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. nie je dôvod na posudzovanie činnosti podľa zákona č. 24/ 2006 Z. z.. V zmysle kritéria II 4. 9 prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z. sa miesto realizácie navrhovanej činnosti posudzuje s ohľadom na historicky, kultúrne a archeologicky významné

rozhodnutia. Túto námietku žalobcu preto považoval za nedôvodnú. 8. K námietke žalobcu, že nie je isté, či je možné zabezpečiť plnenie podmienky č. 3 uvedenej v prvostupňovom rozhodnutím, nakoľko aktuálne prebieha konanie o povolení búrania NKP, žalovaný uviedol, že pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o odstránení stavby NKP, je navrhovateľ povinný realizovať navrhovanú činnosť tak, aby nedošlo k žiadnemu ohrozeniu alebo poškodeniu nehnuteľnej NKP. Žalovaný si od príslušného stavebného úradu vyžiadal kópiu rozhodnutia č. MSÚTN-ÚSzaŽP/2022/34484/20241/DUD zo dňa 13.04.2022 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 13.04.2022“) s vyznačením právoplatnosti (rozhodnutie o povolení odstránenia stavby objektu ďalšej NKP, tzv. „Sovičky“, pozn. kasačného súdu) a informáciu o stave konania vo veci žiadosti o odstránenie stavby NKP teplárne s rozvodňou.

K námietkam žalobcu, že navrhovaná činnosť by sa mala posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. z dôvodu zhodnotenia možnosti obnovy zničených pamiatkovo hodnotných objektov, napr. „Sovičky“, a že podnety, týkajúce sa rozhodnutia zo dňa 13.04.2022, sú vo vzťahu k predmetnému zisťovaciemu konaniu tzv. predbežnou otázkou, žalovaný uviedol, že objekt „Sovičky“ bol odstránený ešte pred podaním návrhu. Preto nemôže byť podľa

Podľa žalovaného navrhovaná činnosť nie je v interakcii s vodným tokom ani iným útvarom povrchovej vody. Zároveň možno skonštatovať, že nie je ani stavbou, ktorá mení hladinu podzemnej vody napr. čerpaním podzemnej vody. Rovnako tak nedôjde k zmene hladiny podzemnej vody ani pri zakladaní stavby ani v prípade vypúšťania vôd z povrchového odtoku zo strechy objektu do podzemných vôd. 11. Žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie vydané v procese č. 24/2006 Z. z. je podkladovým rozhodnutím v následných povoľovacích konaniach. Rozhodnutím vydaným v zisťovacom konaní sa uskutočnenie navrhovanej činnosti, ani umiestnenie zámeru v žiadnom prípade nepovoľuje ani nezakazuje. Takéto rozhodnutie teda nezbavuje navrhovateľa povinnosti obstarať si pred realizáciou svojho zámeru všetky súhlasy a povolenia vyžadované osobitnými právnymi predpismi a splniť všetky podmienky stanovené právnym poriadkom, pričom potrebné súhlasy a povolenia musí navrhovateľ získať v samostatných povoľovacích

Neuviedol, ako žalovaný a ďalší účastník konania porušili svoje povinnosti a ani neuviedol, aké ďalšie ustanovenia zákonov a čím žalovaný nedodržal, ani na základe čoho dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného nebolo prijaté v súlade s Aarhuským dohovorom, a tiež nešpecifikoval tvrdené porušenie ústavných práv verejnosti vydaným rozhodnutím žalovaného.

13. Podľa názoru správneho súdu zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor), keď prvostupňový orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového orgánu, resp. Ministerstva životného prostredia SR.

Pokiaľ mal žalobca námietky voči zbúraniu NKP, tieto bolo potrebné si uplatniť v konaní o vydanie povolenia na zbúranie NKP. Správny súd zdôraznil, že pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o odstránení stavby NKP, navrhovanú činnosť musí navrhovateľ realizovať tak, aby nedošlo k ohrozeniu alebo poškodeniu existujúcej NKP.

16. Správny súd v súvislosti s námietkou žalobcu o nesprávne označenom okruhu účastníkov konania, kedy vlastník pozemku a skutočný developer a realizátor projektu spoločnosť TM real, spol. s r.o. nebol navrhovateľom zámeru, poukázal na § 19 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. K námietke žalobcu, že si prvostupňový správny orgán nezabezpečil stanovisko podľa § 16a ods. 1 vodného zákona, správny súd uviedol, že záväzné stanovisko podľa § 16a ods. 1 vodného zákona sa vydáva len pre tie činnosti, ktorých realizáciou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona.

17. Námietku žalobcu, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ preskúmavaného rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, správny súd vyhodnotil ako len všeobecnú a nedôvodnú, rovnako ako námietku, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

18. Správny súd záverom (bod 100 napadnutého rozsudku) uviedol, že pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

20. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti a s tým späté charakteristiky správnej žaloby, ako aj nesprávne právne posúdil záujem, ktorý svojou žalobou ochraňuje žalobca. Podľa sťažovateľa je z napadnutého rozhodnutia zrejmé, že je diskriminačné, založené na účelovom posudzovaní žaloby ako individuálnej subjektívnej podľa § 178 ods. 1 SSP a nie žaloby zainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP. V tejto súvislosti uviedol, že správny súd neuviedol a neaplikoval ust. § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP.

SSP. Predmetom súdneho prieskumu nemá byť súdne skúmanie rozhodnutia, ale vzhľadom na kasačný princíp správneho súdnictva, panstvo žalobcu nad vecou a prísnu viazanosť žalobným návrhom, malo byť predmetom súdneho prieskumu dôvodnosť alebo nedôvodnosť tvrdení žalobcu v žalobe, má za to, že správny súd uplatňoval čiastočný apelačný princíp.

23. Dôsledkom týchto nedostatkov je podľa sťažovateľa nezrozumiteľnosť každého jedného právneho názoru v bodoch 88 až 100, lebo súd zjavne a preukázateľne nevyhodnocoval žalobnú argumentáciu žalobcu (lebo tak konštatuje v bode 87). Tieto právne hodnotenia sú nezrozumiteľné a v rozpore s nárokmi ESĽP na rozhodnutia súdov.

24. Sťažovateľ uviedol, že správny súd sa nedostatočne vysporiadal s dodatočným dôkazom, že orgán, cit. „ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil videl dôvod a potrebu jeho faktickej zmeny na základe záväzného stanoviska žalovaného, ktorým sa mal potvrdiť súlad so žalovaným rozhodnutím - žalovaný však konštatoval nesplnenie podmienok, avšak nedostatok videl v žalovanom rozhodnutí, nie v projektovej dokumentácii, ktorú overoval - na to je ale vyhradený postup mimoriadneho opravného prostriedku. Ak by však žalovaný postupoval procesne ako mal, malo by to za následok zastavenie tohto konania podľa § 99 písm. d) SSP s priznaním trov konania (nepriamy úspech žaloby). Táto skutočnosť však nebola dostatočne skúmaná ani vyhodnotená správnym súdom.“.

konanie a jeho rozhodnutie sa stalo obsolentným a teda nedostatočným podkladom povoľovacieho konania. 26. Sťažovateľ uviedol, že cieľom vyššie uvedenej námietky nie je stanoviť nové žalobné či kasačné tvrdenia, ale poukázať na to, že skutočný dôvod žaloby je spojený s verejným záujmom.

27. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru „. . .aplikácia zákona EIA ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva, ktoré sú priamo späté s eurokonformným výkladom práva.“. Žiadal preto, aby sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami: „a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA verejnosti; b) Či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov Európskej únie vo veci posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom Európskej únie; c) Či nedostatočne eurokonformný výklad jednotlivých inštitútov konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom Európskej únie; d) Či je možné aplikovať priamu účinnosť Smernice EIA v konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie aj vzhľadom na recepčnú normu § 66 zákona EIA; e) Pôsobia Smernice ako pramene práva Európskej únie recipované prostredníctvom recepčných noriem vnútroštátnych predpisov priamo ako súčasť vnútroštátneho práva alebo len nepriamo a ak

28. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 03.10.2024. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. 29. Ďalší účastník sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 21.10.2024. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP v celom rozsahu. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniam žalovaného a ďalšieho účastníka

. .povoľovacie konanie získala spoločnosť TM Real. . .“, ktorá podľa sťažovateľa nesplnila podmienky preskúmavaného rozhodnutia, orgány verejnej moci (stavebný úrad a prokuratúra) túto skutočnosť ignorovali. Sťažovateľ poukázal na obsah svojej bakalárskej práce od str. 40. s tým, že očakával, že judikáty tam uvedené sa budú vzťahovať aj na prejednávanú vec.

V závere žiadal, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledujúcimi prejudiciálnymi otázkami: „. . .či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovanou verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aahurského dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aahurského dohovoru ako aj vzhľadom na legitímne očakávanie žalobcu, že sa bude takto postupovať. . .“, „. .

. . .“ Konanie na kasačnom súde 32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými bol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že tieto sú nedôvodné. 33.

Predmetom konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v prejednávanej veci je napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím z toho pohľadu, či sťažnostné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Podľa § 29 ods. 12 cit. zákona rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní oprávňuje navrhovateľa navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom zisťovacieho konania podľa § 18 ods. 2, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti, ak v rozhodnutí príslušný orgán určil, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nemá posudzovať podľa tohto zákona. Podľa § 29 ods. 13 cit. zákona výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona.

36. V súvislosti s návrhmi sťažovateľa na prerušenie kasačného konania v kasačnej sťažnosti a v podaní z 18.11.2024 za účelom predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ kasačný súd uvádza, že vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti?ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o?fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania. Sťažovateľom položený okruh otázok, vzťahujúci sa na zneužitie práva a nezohľadnenie postavenia sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti, nekorešponduje s tu prejednávanou vecou, nakoľko správny súd správnu žalobu meritórne prejednal ako správnu žalobu podanú zainteresovanou verejnosťou. Uznesenie sp. zn. 6Svk/14/2021, v ktorom sťažovateľ videl obchádzanie rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-416/10, sa týkalo otázky šikanózneho výkonu práva zo strany totožného sťažovateľa, čo tu nebolo dôvodom na zamietnutie správnej žaloby.

pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie. Právne posúdenie 38. Kasačný súd konštatuje, že hoci kasačná sťažnosť sťažovateľa je obsiahla, nie je súrodá ani logicky štruktúrovaná a obsahovo sa opakuje. Preto sa kasačný súd obmedzil na podstatu veci a vysporiadal sa s kľúčovými námietkami sťažovateľa. Podľa sťažovateľa správny súd preukázateľne nevyhodnocoval jeho argumentáciu, preto, napadnutý rozsudok za svojvoľný. Ďalej súdu vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho dodatočne doloženým dôkazom. Preskúmavanému rozhodnutiu vytýkal, že vlastník nehnuteľnosti nebol účastníkom konania, že v povoľovacom konaní bolo potrebné uložiť iné podmienky, že nebol ustálený skutočný stav kultúrnej pamiatky - bolo umožnené jej reálne zbúranie a preskúmavané rozhodnutie je obsolentné. 39.

Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd si bol vedomý predmetu súdneho prieskumu, ktorým bolo rozhodnutie vydané na úseku posudzovania vplyvov na životné prostredie, pričom pri preskúmaní veci použil príslušné právne normy s ohľadom vznesené žalobné námietky sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti. Správny súd nerozporoval postavenie sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti a rovnako nerozporoval jeho aktívnu vecnú legitimáciu. Poukaz sťažovateľa na rozhodnutie sp. zn. 8Svk/4/2023 je nenáležitý, keďže v tam prejednávanej veci sa riešila otázka včasnosti podania správnej žaloby zainteresovanej verejnosti (totožný žalobca), o čom v tu prejednávanej veci žiadna pochybnosť nevznikla a o žalobe bolo rozhodnuté meritórne. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného vyhodnotil námietku sťažovateľa o jeho diskriminácii a odmietnutí spravodlivosti v tomto kontexte ako plne nedôvodnú.

žaloby. Samotná kvalita predostretých žalobných bodov je na žalobcovi. Správny súd je v zmysle § 134 ods. 1 viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami a je v dispozícii žalobcu tieto konkretizovať. Ak žalobné body formuluje len všeobecne a v nekonkrétnej rovine, toto nie je nedostatok žaloby z pohľadu jej náležitostí a nie je dôvodom na odstraňovanie jej vád.

Správny súd v tu prejednávanej veci nemal povinnosť za žalobcu (ktorý bol v súdnom konaní právne zastúpený) vyhľadávať konkrétne dôvody nezákonnosti a určovať tak rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 644/2024). Preto námietky sťažovateľa o jeho diskriminácii a odmietnutí spravodlivosti v tomto kontexte vyhodnotil kasačný súd ako plne nedôvodné.

42. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nezrozumiteľné. V tejto súvislosti pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

neprodukoval žiadne konkrétne sťažnostné námietky voči tým častiam napadnutého rozsudku (body 88. až 100.), v ktorých správny súd vyhodnotil práve konkrétne žalobné body. Je to jeho slobodné rozhodnutie s tým účinkom, že závery v týchto častiach napadnutého rozsudku kasačný súd neskúmal a je z nich potrebné vychádzať ako z vecne správnych.

Rozhodnutie zo zisťovacieho konania (v prípade, že navrhovaná činnosť sa neposudzuje podľa zákona č. 24/ 2006 Z. z.) určuje podmienky, za splnenia ktorých sa má navrhovaná činnosť realizovať. Sťažovateľ žiadnym právne relevantným a logickým spôsobom nezdôvodnil, ako sa podmienky realizácie navrhovanej činnosti vzťahujúce sa na NKP (ktoré sa vzťahovali naopak na jej ochranu) mohli podieľať na jej následnom reálnom zbúraní.

Záver 46. Vzhľadom na to, že kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a správny súd v rozsudku nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preskúmavaného rozhodnutia.

Sťažovateľ ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená žiadna povinnosť.

V Bratislave dňa 28. mája 2025