7Svk/24/2023

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca požiadal 4. októbra 2021 žalovaného o poskytnutie právnej pomoci na podanie ústavnej sťažnosti z dôvodu porušenia jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý proces v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 1Oboer 8/2021 z 27. júla 2021 a konaním, ktoré mu predchádzalo na Krajskom súde v Prešove vo veci sp. zn. 6 CoE/18/2019 z 29. októbra 2019 a na Okresnom súde Prešov vo veci, sp. zn. 79 Er 770/2012 zo 7. marca 2019, keď okresný súd zamietol návrh žalobcu

Najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 447 písm. e) zákona č. 162/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), pretože v dovolacom konaní nebol zastúpený advokátom a ani jeho dovolanie nebolo spísané advokátom. Už vo svojom dovolaní označil povinné zastúpenie advokátom v konaní pred Najvyšším súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy za diskriminačné. Ďalej uviedol, že si nemohol zabezpečiť zastúpenie advokátom v dovolacom konaní, pretože mu bol súdnym exekútorom uložený zákaz nakladať s majetkom. V dovolaní poukázal tiež na to, že mu žalovaný v inej veci nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, keďže priemerný mesačný započítateľný príjem žalobcu presahoval 1,6 násobok sumy životného minima a žalobca tak nespĺňal podmienku materiálnej núdze. Pritom bola zo strany žalovaného ignorovaná skutočnosť, že tento príjem je postihovaný exekúciou a skutočný majetok žalobcu nedosahuje výšku sumy exekúcie. Touto okolnosťou osobitného zreteľa sa však Najvyšší súd vo svojom uznesení vôbec nezaoberal a neprihliadol na ňu. S poukazom na odmietnutie

škode spotrebiteľa. 3. Žalobca ďalej vo vzťahu k porušeniu jeho práv uznesením Krajského súdu v Prešove z 29. októbra 2019 a uznesením Okresného súdu Prešov zo 7. marca 2019 uviedol, že tým, že spomínané súdy nezastavili jeho nezákonnú exekúciu, odignorovali Slovenskou republikou

pomoci. 5. Na úvod svojho odôvodnenia uviedol, že podľa zákona č. 327/2005 Z. z. úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch nasledovných podmienok, a to: (i) že sa nachádza v stave materiálnej núdze, (ii) že v prípade jeho sporu sa nejedná o zrejmú bezúspešnosť a (iii) že spor prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy, ak ho je možné vyčísliť v peniazoch. 6. Ďalej konkrétne uviedol, že Najvyšší súd uznesením z 27. júla 2021 odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. e) CSP z dôvodu, že žalobca nebol v zmysle § 429 ods. 1 CSP zastúpený advokátom, jeho dovolanie nebolo spísané advokátom a ani sám nepreukázal, že má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

7. Žalovaný pokračoval, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (rozhodnutia Ústavného súdu IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

označených práv. Podľa žalovaného uvedený záver možno aplikovať aj na daný prípad žalobcu a v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu možno konštatovať, že postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody žalobcu ako žiadateľa, a preto podanie ústavnej sťažnosti v predmetnej veci by malo za následok jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Novelou Exekučného poriadku, vykonanou zákonom č. 2/2017 Z. z., nadobudlo 1. apríla 2017 účinnosť ustanovenie § 202 ods. 4 cit. zák., ktoré výslovne vylúčilo podanie dovolania, ako aj dovolania generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní.

Avšak vo vzťahu k posudzovaniu prípustnosti dovolania v exekučnom konaní Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 ECdo 15/2017 z 27. septembra 2017 vyslovil, že považuje za správne, aby sa prípustnosť dovolania posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania napadnutého rozhodnutia, a teda je potrebné vychádzať z princípu okamžitej aplikability § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.

11. Žalovaný skonštatoval, že žalobca v žiadosti uviedol, že mieni podať ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu, avšak pokiaľ by žalovaný mal brať do úvahy možnosť, že základné práva a slobody žalobcu mohli byť porušené aj v konaní, ktoré tomu predchádzalo, a teda v konaní na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 6 CoE 18/2019, podľa žalovaného možno konštatovať, že došlo k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu, ktoré bolo vydané v tomto konaní z 29. októbra 2019. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 18/2019 bolo rozhodnutím konečným, proti ktorému nebol prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. Z dovolania žalobcu z 26. decembra 2019 vyplynulo, že

uznesenie

krajského súdu mu bolo doručené 18. decembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práv spomínaným uznesením krajského súdu tak žiadateľovi uplynula 18. februára 2020. Na základe toho možno podľa žalovaného konštatovať, že ústavná sťažnosť žiadateľa proti uzneseniu krajského súdu by bola podaná oneskorene. 12. Žalovaný tak zhrnul, že vo uvedenej veci žalobcu nebola splnená podmienka, že spor nie je zrejme bezúspešný, čím žalobca nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Splnením zvyšných dvoch podmienok sa žalovaný preto nezaoberal. Taktiež dodal, že predbežná právna pomoc nebola žiadateľovi priznaná z dôvodu, že žalovaný rozhodol o nároku žalobcu na právnu pomoc ešte pred uplynutím žalobcom označenej lehoty. 13. Záverom dal žalovaný žalobcovi do pozornosti § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Žalobca tak podľa žalovaného môže pri podaní ústavnej sťažnosti zároveň požiadať o ustanovenie právneho zástupcu priamo Ústavný súd, ktorý zároveň vyhodnotí aj potenciálnu úspešnosť jeho podania.

14. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 2 S 50/2021-113 z 22. septembra 2022 (ďalej len „rozhodnutie správneho súdu“) vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného nezodpovedá svojim odôvodnením kritériám uvedeným v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), čím je podľa správneho súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

16. Správny súd mal však v prejednávanej veci za to, že žalovaný prekročil rozsah svojho oprávnenia pri preskúmavaní podmienky nevylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, keď posudzoval začiatok plynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 29. októbra 2019 a následne uzavrel, že táto by bola podaná oneskorene.

17. Správny súd tak skonštatoval, že s poukazom na už uvedené skutočnosti bolo teda žiaduce, aby žalovaný v prípade, ak dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti ústavnej sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z dôvodu uplynutia lehoty na jej podanie tento svoj záver riadne odôvodnil a vysporiadal sa tak aj so znením časti ustanovenia § 124 zákona č. 314/2018 Z. z., vo vzťahu ku ktorému poukázal aj na už existujúcu a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu napr. uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 596/2021 z 9. decembra 2021. Z tejto judikatúry vyplýva, že moment uplynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom posudzuje Ústavný súd vždy v kontexte toho, či bol mimoriadny opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie) uplatnený

uplynula 12. februára 2020. 18. Správny súd tak uzavrel, že žalovaný sa mal vysporiadať aj s otázkou, prečo ani preukázané podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemalo za následok plynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až od oznámenia rozhodnutia o dovolaní žalobcu, ako to vyplýva z § 124 zákona č. 314/2018 Z. z., a teda prečo nie je možné v danom prípade uvažovať o uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až 24. novembra 2021.

(i) Kasačná sťažnosť žalovaného a vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti 19. Žalovaný podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiada zrušiť tento rozsudok z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Žalovaný záver správneho súdu o tom, že prekročil rozsah svojho oprávnenia pri preskúmavaní podmienky zrejmej bezúspešnosti sporu pri posudzovaní plynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, považuje za nesprávny. Naopak má za to, že dostatočne zrozumiteľne a jasne zdôvodnil, prečo podané dovolanie nemohlo mať vplyv na plynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

Krajského súdu v Prešove z 29. októbra 2019 je konečné a dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynula 12. februára 2020. Takáto konštatácia správneho súdu podľa žalovaného neobstojí, pretože v jeho rozhodnutí je zrozumiteľne uvedené, prečo považoval lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zmeškanú a prečo ju nebolo možné počítať až od prevzatia rozhodnutia o dovolaní.

sťažnosť podal z dôvodu, že správny súd vo svojom odôvodnení uviedol nesprávne argumenty a nesprávnu judikatúru slovenských súdov. Podľa žalobcu správny súd zaviazal žalovaného, aby rozhodol rovnakým spôsobom, pričom však správny súd dôvody jeho správnej žaloby

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

25. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 22. mája 2023. Vec bola náhodným spôsobom pridelená siedmemu senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudkyni spravodajkyni JUDr. Zdenke Reisenauerovej. Na základe § 27c rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 6 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou. (i) Posúdenie vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti žalovaného

27. Spornou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd žalovaným v predmetnej veci vyzvaný, je v zmysle napadnutého rozsudku správneho súdu posúdenie toho, či sa žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne vyrovnal so zákonnou podmienkou, že nejde o zrejmú bezúspešnosť žalobcovho sporu, pre ktorú žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci, vrátane predbežného neposkytnutia právnej pomoci na podanie ústavnej

predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku však v každom prípade predpokladá riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku. O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom nemožno hovoriť v prípade, že je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného právneho zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému právna úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom prípade by sme totiž pripustili možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.“ Ďalej Ústavný súd uviedol, že o tento prípad ide aj vo veci

Na tejto skutočnosti Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie a dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP odmietol. Ústavný súd tak uzavrel, že „v prípade sťažovateľa nemožno hovoriť o riadnom vyčerpaní opravného prostriedku, a preto nemožno lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať od momentu, keď bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie najvyššieho súdu, ale od momentu, keď napadnuté uznesenie krajského súdu (uznesenie o odvolaní) nadobudlo právoplatnosť.“

533/2022, II. ÚS 91/2019, II. ÚS 596/2021, III. ÚS 147/2023, IV. ÚS 151/2019). Hoci tak žalovaný vo svojom rozhodnutí skutočne neargumentoval uvedenou judikatúrou Ústavného súdu a explicitne, tak ako to urobil Ústavný súd, neuviedol, prečo nie je možné počítať plynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, kasačný súd zastáva názor, že žalovaný si nakoniec urobil správny úsudok, na základe ktorého dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti sporu, pre ktorú žalobcovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti.

Z uvedeného tak vyplýva, že žalobcom tvrdené porušenie základných práv a slobôd Najvyšším súdom možno vzťahovať len na dôvod odmietnutia tohto dovolania v zmysle ustanovenia § 447 písm. e) v spojení s § 429 ods. 1 CSP, čo konštatoval aj žalovaný. Žalovaný tak v súvislosti s tým poukázal na závery v rozhodnutí Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 271/2018, ktoré kasačný súd zreprodukoval v bodoch 7 a 8 tohto rozsudku. Podstatou týchto záverov v uvedenom rozhodnutí bolo, že posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti kasačnej sťažnosti (pozn. kasačného súdu v tu posudzovanej veci išlo o dovolanie, ktoré sa však vo vzťahu k zastúpeniu advokátom spravuje obdobným režimom ako kasačná sťažnosť) s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá označujú za danej situácie kasačnú sťažnosť za neprípustnú. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Za obdobnú treba podľa Najvyššieho správneho súdu v citovanom rozhodnutí považovať aj situáciu, ak žiadateľ nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu oneskoreného podania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných predpisov.

34. Pokiaľ by aj kasačný súd pripustil argumentáciu správneho súdu smerujúcu k spochybneniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, zrušenie tohto rozhodnutia by viedlo len k doplneniu dôvodov, pre ktoré by bol žalobcov spor po podaní ústavnej sťažnosti i tak zrejme bezúspešný (pozri bod 30 tohto rozsudku).

sám. Takýto postup sa kasačnému súdu nejaví ako hospodárny a ani ako sledujúci účel zákona č. 327/2005 vyjadrený v ustanovení § 1 tohto zákona a z uvedených dôvodov kasačný súd sám doplnil odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, na základe ktorého, ako už kasačný súd uviedol vyššie, nebolo možné kasačnej sťažnosti žalobcu vyhovieť. (ii) Posúdenie vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti žalobcu

36. Práve ustanovenie § 442 SSP vymedzuje sťažnostnú legitimáciu, t. j. subjekty, ktoré sú oprávnené na podanie kasačnej sťažnosti. Len osoby uvedené v tomto ustanovení sú oprávnené iniciovať kasačné konanie. Subjektmi oprávnenými podať kasačnú sťažnosť sú účastník konania, t. j. žalobca, žalovaný a ďalší účastník konania pod podmienkou, že rozhodnutie bolo vydané v ich neprospech. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H_Beck, 2018, s. 1710). Ide o tzv. subjektívnu prípustnosť kasačnej sťažnosti a pri jej posudzovaní sa berie do úvahy práve výrok rozhodnutia správneho súdu.

Navyše, kasačné námietky smerujúce len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu nie sú v zmysle § 439 ods. 3 písm. c) SSP prípustné. (pozri v tomto smere uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Asan 13/2017 z 11. septembra 2018).