7Svk/3/2023

1. Okresný úrad Prievidza, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-PD-OSZP-2020/010837-011 z 2. septembra 2020 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 21 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov povolil odber podzemných vôd, podľa § 21 ods. 1 písm. d) vodného zákona povolil vypúšťanie vôd z povrchového odtoku, a podľa § 26 ods. 1 vodného zákona v spojení s § 66 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov povolil vodnú stavbu „Novostavba polyfunkčného objektu garáží a predajne motocyklov Prievidza, p. č. 5158/20 a 5169/2, Mliekarenská ulica, SO 02 Predajňa motocyklov - Zdravotechnika; vonkajší vodovod, studňa; vonkajšia splašková kanalizácia; vonkajšia dažďová kanalizácia, retenčná vsakovacia nádrž“. Investorom tejto stavby bol ďalší účastník spoločnosť konania, FER - MAN SK, s. r. o., Prievidza. 2. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 3. Toto podanie prvostupňový orgán predložil žalovanému ako odvolaciemu orgánu. Prvostupňový orgán pri predkladaní veci uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, v súlade so stanoviskami dotknutých orgánov, právoplatným rozhodnutím o umiestnení stavby a súhlasom stavebného úradu mesta Prievidza o splnení podmienok územného rozhodnutia. Skonštatoval, že povolením stavby nehrozí poškodenie životného prostredia a stavba nebola posudzovaná v procese EIA. 4. Žalovaný ako odvolací orgán podanie vybavil listom č. OU-TN-OOP3-2020/032477-002 z 2. novembra 2020 (ďalej „preskúmavané opatrenie“) tak, že oznámil žalobcovi, že aktívne legitimovanou osobu na podanie odvolania je iba účastník konania. Podanie odvolania inou osobou nespôsobuje účinky začatia odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalobca nebol účastníkom konania, ktoré bolo ukončené vydaním prvostupňového rozhodnutia, jeho odvolanie nespôsobilo začatie odvolacieho konania. Z tohto dôvodu sa nevydáva rozhodnutie a neprijatie podnetu sa oznamuje neformálnym spôsobom.

5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia preskúmavaného opatrenia podľa § 191 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“), a zrušenia prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP. Tvrdil svoje účastníctvo v administratívnom konaní podľa § 14 Správneho poriadku a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Poukazoval aj na vybranú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ústavného súdu a najvyššieho súdu.

7. Podľa správneho súdu z § 53 Správneho poriadku je zrejmé, že odvolanie môže podať len účastník správneho konania. Len v takomto prípade podané odvolanie vyvolá začatie odvolacieho konania. Ak odvolanie podá osoba, ktorej právo na podanie odvolania neprislúcha, ide o tzv. neprípustné odvolanie, ktoré správny orgán vybaví len neformálnym spôsobom. 8.

9. Ak odvolanie podá osoba, ktorej právo na podanie odvolania neprislúcha, ide podľa správneho súdu o tzv. neprípustné odvolanie, ktoré správny orgán vybaví len neformálnym spôsobom. 10. Správny súd podľa § 190 SSP rozhodol tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

11. K odmietnutiu žaloby voči prvostupňovému rozhodnutiu správny súd uviedol, že v správnom súdnictve platí všeobecný princíp povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov v administratívnom konaní. To znamená, že na správny súd sa účastník konania obracia správnou žalobou až vtedy, keď nie je spokojný s rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu. Tomu zodpovedá i ustanovenie § 180 ods. 1 SSP, podľa ktorého je žalovaným orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku. Z toho explicitne vyplýva i predmet súdneho prieskumu, ktorým je vždy druhostupňové administratívne rozhodnutie. Nesplnenie tejto procesnej podmienky vedie k odmietnutiu žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP. 12.

13. Preto správny súd podľa § 98 ods. 1 písm. e), písm. g) SSP v tejto časti správnu žalobu odmietol, keďže ju podala zjavne neoprávnená osoba a smerovala proti prvostupňovému administratívnemu rozhodnutiu, a toto je neprípustné.

17. Tvrdil, že sa domáhal ochrany základného ľudského práva, ktorým je právo na priaznivé životné prostredie. Namietal proti formalistickému použitiu vnútroštátneho predpisu. 18. Sťažovateľ argumentoval, že účastníkom územného konania je podľa § 59 stavebného zákona aj ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Týmto predpisom je podľa sťažovateľa aj Aarhuský dohovor, poukázal na jeho čl. 3 ods. 2, čl. 2 ods. 8, čl. 4, čl. 6 ods. 4. 19. Tvrdil, že orgány verejnej moci musia vykladať právne predpisy tak, že sa priznáva environmentálnemu spolku postavenie účastníka konania. 20. Sťažovateľ mal za to, že aj ak sa nevyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie, aj tak môže zainteresovaná verejnosť upozorniť stavebný úrad na ohrozenie životného prostredia a predkladať návrhy na dokazovanie. Namietal, že konanie sa týka aj jeho práva na životné prostredie. 21. Tvrdil, že nepriznaním účastníctva je odopreté jeho právo na súdnu ochranu. Zákon považoval za rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy. Domáhal sa účasti v územnom konaní, ak sa v ňom má preveriť, či boli rešpektované rozhodnutia prijaté v zisťovacom konaní. 22. Poukázal na judikatúru ústavného súdu, a domáhal sa aplikácie princípov dobrej verejnej správy. 23. Navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou: „Či výklad práva, ktorý umožňuje nepriznanie účastníctva verejnosti v konaní s vplyvom na životné prostredie, je v súlade so Smernicou EIA ako aj Aarhuským dohovorom“. 24. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že predmetom konania nebolo územné konanie. Bližšie vysvetľoval svoj pohľad na to, kto môže byť podľa zákona účastníkom konania. Poukazoval na to, že vodná stavba nebola posudzovaná podľa zákona o EIA, a sťažovateľ nebol ani účastníkom územného konania ani stavebného konania. Navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol včas zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

zrušiť. Až vtedy prichádza do úvahy postup podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP. V situácii, aká nastala v súdenej veci, nemá v rozmere ochrany práv sťažovateľa praktický význam uvažovať, či mala byť v tejto časti správne žaloba odmietnutá, zamietnutá ako nedôvodná, alebo sa o nej vôbec nemalo rozhodovať, ako sa tvrdí v kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ sa ani v kasačnej sťažnosti nedomáhal toho, aby bola jeho správna žaloba meritórne posúdená aj vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu, len bez naznačenia pre neho nepriaznivých následkov namietal odmietnutie časti správnej žaloby, v podstate tvrdiac, že on samostatný prieskum prvostupňového rozhodnutia vlastne ani nežiadal. Tento sťažnostný bod je teda nedôvodný.

Takéto listy sa spravidla považujú za spôsobilý predmet súdneho prieskumu, pretože sa tým dáva najavo určitej osobe, ako sa naložilo s jej určitým podaním, v tomto prípade s odvolaním, a tým sa fakticky ukončuje ďalší administratívny postup vo vzťahu k podaniu. Od 1. júla 2023 navyše, podľa konkrétnych okolností, takýto list môže byť chápaný aj ako opatrenie podľa § 3 ods. 1 písm. d) veta za bodkočiarkou SSP, ktoré vylučuje nečinnosť orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ potom odôvodňoval v kasačnej sťažnosti svoje účastníctvo v konaní v podstate svojím výkladom § 59 stavebného zákona, § 14 Správneho poriadku, čl. 44 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky, a všeobecne Aarhuským dohovorom, bližšie potom odkázal na jeho čl. 3 ods. 2, čl. 2 ods. 8, čl. 4, čl. 6 ods.

Z toho potom správny súd správne dôvodil, že ak v zmysle § 53 správneho poriadku odvolanie môže (účinne) podať len účastník konania, a zo stavebného zákona v tomto smere nevyplýva osobitná úprava, tak žalobcovi, ktorý nebol účastníkom vodoprávneho stavebného konania, neprislúcha ani právo podať opravný prostriedok, konkrétne odvolanie. 31. Ďalej správny súd nepochybil ani pri výklade ďalších zákonných ustanovení, keď s ohľadom na to, že vo veci nebolo vykonané posudzovanie vplyvov na životné prostredie, uzavrel rovnako ako žalovaný, že žalobcovmu účastníctvu v tomto administratívnom konaní nesvedčí ani ustanovenie § 24 ods. 2 zákona o EIA, ktoré inak v stavebných konaniach kvalifikovalo do pozície účastníka povoľovacích konaní dotknutú verejnosť, ktorá prejavila záujem o navrhovanú činnosť, a to v spojení s § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, resp. vo vodoprávnych konaniach v spojení s § 73 ods. 3 vodného zákona.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023, 5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). Ak v tejto súvislosti správny súd pripustil aplikáciu ustanovenia § 14 Správneho poriadku aj na stavebné konanie, išlo z jeho strany o nesprávny právny záver, ktorý ale nemal vplyv na konečné rozhodnutie, keďže ustálil, že ani podľa tohto ustanovenia sťažovateľovi postavenie účastníka nepatrí. Vzhľadom na parciálnosť daného záveru preto kasačný súd nevidel dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu. <30.> Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu

Rozšírenie okruhu účastníkov stavebného konania o?zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA). Hoci v tejto veci sťažovateľ tvrdil, že pred posudzovaným stavebným konaním prebiehalo zisťovacie konanie podľa § 29 zákona EIA, toto svoje tvrdenie ničím nepodložil a uvedenú skutočnosť vylúčil tak prvostupňový orgán ako aj žalovaný. Vzhľadom na to, že ani v konaní pred správnym súdom sťažovateľ neuviedol, aké konkrétne konanie podľa zákona EIA malo stavebnému konaniu, v ktorom si uplatňoval postavenie účastníka konania, predchádzať, kasačný súd ustálil, že postavenie účastníka konania mu nevzniklo ani podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu. <31.> Kasačný súd už opakovane tiež povedal, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie

Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy.

zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovenej v článku 4 smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur- , Arten- und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15).

Hoci je sťažovateľ mimovládnou organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, sťažovateľ v správnom konaní vôbec neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie (len uplatnil pripomienky bez ich aplikácie na konkrétny prípad) a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Nie je pritom povinnosťou súdu bez konkrétnej argumentácie o zásadnom vplyve na životné prostredie, povoľovanú činnosť vyhodnotiť z tohto hľadiska ex offo. Kasačný súd rovnako uvádza, že povoľovaná činnosť nie je činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie (príloha č. 8 časť AaB zákona EIA) a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie nie je relevantný. Kasačný súd preto námietku sťažovateľa, ktorou žiadal o priamu aplikáciu Aarhuského dohovoru, rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry SD EÚ sa má jeho?otázka týkať a kasačný súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval. Kasačný súd si je pritom vedomý, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej

Ako už bolo uvedené vyššie, kasačný súd odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, otázku nastolenú sťažovateľom vo všeobecnej rovine, považoval za už vyriešenú rozhodovacou činnosťou SD EÚ a preto nepovažoval za potrebné sa v rovnakej veci obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou.“

Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdneho spisu nenastali.

osobitného zreteľa. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.