7Svk/33/2023

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že ďalší účastník je vlastníkom pozemkov parc. reg. C č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX so stavbami na nich v k. ú. G. U., na ktorom leží areál prevádzky na zhromažďovanie odpadov zo železných a neželezných kovov. V tomto areáli chcel vykonať zmeny a zriadiť prevádzku na mechanickú úpravu kovových odpadov. Na tento účel 11. apríla 2019 predložil Okresnému úradu Liptovský Mikuláš, odboru životného prostredia, oznámenie o zmene navrhovanej činnosti „Zber a mechanická úprava kovových odpadov“ podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Oznámenie obsahovalo podrobnejší opis zmeny navrhovanej činnosti a jej vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva.

variantné riešenie okrem nulového variantu ešte aspoň v dvoch alternatívach, vyhodnotiť zámer vo vzťahu s geológiou a hydrológiou, overiť návrh činnosti s územným plánom, dodržiavať zákon o odpadoch, zabezpečiť separovaný zber odpadu, zapracovať záväzné opatrenia Programu odpadového hospodárstva Slovenskej republiky, spracovať materiál krízového riadenia, umiestnenie nehnuteľného umeleckého diela, dodržiavať zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy, overiť, že zámer nie je situovaný na ornej pôde najvyššej kvality. Ako známy účastník konania chcel byť písomne upozornený o začatí ďalších povoľovacích konaní.

3. Odbor životného prostredia rozhodnutím z 21. júna 2019, č. OU-LM-OSMZP-2019/ 05374-014-Pa vyslovil, že podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa citovaného zákona. Pripomienky žalobcu podľa neho nedávali dôvod na ďalšie posudzovanie zmeny navrhovanej činnosti. Požiadavke žalobcu na konzultácie nevyhovel, lebo oznámenie zmeny navrhovanej činnosti umožňovalo dostatočné oboznámenie sa s ňou, obsahovalo všetky náležitosti vyžadované zákonom a z konania nevzišli také pripomienky, ktoré by bolo nutné dodatočne prerokovať. K žiadosti vyhodnotiť implementáciu Aarhurského dohovoru odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej z právnej úpravy nevyplýva nárok občianskeho združenia a zainteresovanej verejnosti na vyhovenie ich pripomienkam v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie.

1 zákona č. 24/2006 Z. z. Žalovaný sa tiež stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu o nepotrebnosti konzultácií. Odbor životného prostredia pri rozhodovaní primerane využil kritériá uvedené v prílohe č. 10 zákona č. 24/2006 Z. z.

K nedôvodnosti požiadavky žalobcu na vyhotovenie kópií spisu poukázal na rozhodnutie žalovaného, z ktorého vyplýva, že čl. 4 Aarhurského dohovoru nie je priamo aplikovateľný, jeho použitie bolo prípustné v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. a s podkladmi rozhodnutia mal možnosť sa oboznámiť prostredníctvom inštitútu nazerania do spisov. Oznámenie bolo zaslané jednotlivým subjektom, vrátane obce s požiadavkou na zverejnenie zámeru, pričom tento bol tiež zverejnený na stránke www.enviroportal.sk. Žalobca bol riadne upovedomený o podkladoch rozhodnutia a bolo mu umožnené vyjadriť sa k nim. To, že sa k nim v lehote nevyjadril a vyjadrenie sám podmienil zaslaním časti administratívneho spisu, nemôže ísť na ťarchu orgánu verejnej správy. Ten podľa zákona č. 305/2013 Z. z. o eGovernmente nemá povinnosť elektronickej komunikácie, ak ide o úkony v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb, ktoré spočívajú v práve nazerania do spisov. Správny súd ďalej poznamenal, že z obsahu jednotlivých pripomienok, ktoré žalobca vzniesol v zisťovacom konaní, nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese zmeny

V závere správny súd konštatoval, že ďalšie námietky porušenia práva efektívne hájiť svoje záujmy a rozpor napadnutého rozhodnutia s obsahom administratívneho spisu žalobca nijako nekonkretizoval. Rovnako všeobecné konštatovanie o nesúlade rozhodnutia s účelom Aarhurského dohovor a chýbajúcich zmierňujúcich opatreniach podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. žalobca neoprel o žiadnu argumentáciu.

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že správny súd nesprávne určil relevantné právne predpisy, ktorými sa riadia konania o posudzovaní vplyvov. Odkázal na zákon č. 24/2006 Z. z. a ním prevzaté smernice Európskej únie. Ďalej žalobca s odkazom na judikatúru zdôraznil potrebu systematického, logického, teleologického výkladu právnym noriem a prednosť práva Európskej únie. Tvrdí, že jeho pripomienky a odvolacie námietky boli relevantné. Ak sa v konaní preukáže dôvodnosť požiadavky, pripomienky alebo odvolacej námietky, nemôže byť len na svojvôli orgánov, či ju akceptujú alebo nie. Rozhodnutie je nutné náležite zdôvodniť. Žalobca ďalej namieta, že mu bolo znemožnené vykonať konzultácie podľa § 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. Nevykonaním konzultácie správny orgán uprel možnosť konzultovať projekt zákonom predpísaným postupom. Správny súd podľa neho nesprávne právne posúdil charakter konzultácií a spôsob akým sa vykonávajú a nezohľadnil nutnosť eurokonformného výkladu či povinnosť aplikácie osobitného právneho predpisu. Žalobca taktiež nesúhlasil s úvahou správneho súdu o šikanóznosti jeho konania. Argumentácia správneho súdu naznačuje zneužívanie práva žalobcom, ale na základe ničím nepodložených domnienok, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Žalobca tiež namietal, že na stránke, kde bol zverejnený zámer, neboli zverejnené predpísané informácie podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. Ustanovenie § 24 ods. 1 písm. e) cit. zákona sa má podľa žalobcu vykladať tak, že správny orgán je povinný zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa tohto zákona, okrem samotného zámeru aj vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie. Neinformovaním verejnosti jej správny orgán znemožnil podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 cit. zákona. Žalobca tiež odkázal na princípy dobrej verejnej správy. Namietal tiež, že správny súd sa nevysporiadal s jeho žalobným bodom týkajúci sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Všetky pripomienky uvedené v odôvodnenom vyjadrení k zámeru ako aj odvolacie námietky boli relevantné a dostatočne konkrétne. Zdôraznil aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k odôvodneniu rozhodnutí. Namietal tiež absenciu opory o konkrétne právne predpisy v rozsudku správneho súdu a odkázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. V závere žalobca vyjadril názor, že aplikácia práva v oblasti posudzovania vplyvov je v rozpore s právom Európskej únie, kvôli čomu by sa mal kasačný súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 7. Žalovaný ani ďalší účastník sa k riadne doručenej kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

10. Vo vzťahu ku kasačnej námietke ohľadom vznesených pripomienok v rámci zisťovacieho konania treba uviesť, že podľa § 2 písm. d) zákona č. 24/2006 Z. z. je účelom tohto zákona okrem iného určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodeniu životného prostredia, zmiernia jeho znečisťovanie a zabránia jeho poškodzovaniu. Zároveň podľa § 29 ods. 13 cit. zák. má výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť nepodlieha posudzovaniu, obsahovať aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.

zákonom. Navyše, podľa cit. § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. logickým predpokladom, aby mohli byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec takéto vplyvy má alebo môže mať. Okolnosť, či príslušný orgán správne ustálil, že navrhovaná činnosť nemôže mať také vplyvy, a či následným určením či neurčením opatrení vybočil zo zákonných hľadísk a medzí správnej úvahy, je otázka, ktorá je prístupná nielen skúmaniu správneho súdu, ale logicky aj námietkam žalobcu.

Podľa kasačného súdu však žalobca v prerokúvanej veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol, ale obmedzil sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby. Potom však správny súd nepochybil, ak na základe takto všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že nemôže žalovanému vytknúť žiadne pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného správneho uváženia; porov. zhodne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Svk 19/2021 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 416/2023).

Odbor životného prostredia tak neporušil zákon, ak to neurobil. Žalobca ďalej opätovne namietal nevykonanie ním žiadaných konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. Podľa tohto ustanovenia príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou. Tento inštitút je tak spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 cit. zák. To zodpovedá aj smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie.

13. Konečne, poslednú skupinu námietok tvoria námietky nesúladu aplikačnej praxe s právom Európskej únie. Na to nadväzuje návrh žalobcu na položenie prejudiciálnych otázok podľa čl. 267 ZFEÚ, či samotná podobnosť podaní a žalôb je zneužívaním práva, ktoré smernica 2011/92/EÚ priznáva verejnosti, či výklad ohľadom konzultácií a zverejňovania informácií je v súlade s touto smernicou, či nedostatočný eurokonformný výklad je v súlade s právom Európskej únie a či domáhanie sa priamej účinnosti tejto smernice je v súlade s právom Európskej únie.

Zákon č. 24/2006 Z. z. v § 29 upravuje zisťovacie konanie, ktorého účelom je zistiť, či sa určité navrhované činnosti (čiastočne od určených prahov a medzí) budú alebo nebudú posudzovať z hľadiska vplyvov na životné prostredie. Podľa čl. 4 ods. 5 cit. smernice príslušný orgán prijme svoje rozhodnutie, ktoré zverejní a b) ak sa rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov, uvedú sa hlavné dôvody nepožadovanie odkazom na príslušné kritériá podľa prílohy III a uvedú sa aj všetky vlastnosti projektu a/alebo plánované opatrenia, ktorými sa má zabrániť alebo predísť tomu, čo by inak mohli byť významné nepriaznivé účinky.

Európskej únie. Proti rozhodnutiu kasačného súdu nie je prípustný opravný prostriedok okrem ústavnej sťažnosti, vzťahuje sa naň táto povinnosť (rozsudok Súdneho dvora z 15. januára 2013, C-416/10, Križan a i., ods. 72). Súdny dvor však už opakovane vyslovil, že čl. 267 ods. 1 ZFEÚ mu neumožňuje uplatniť predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie (napr. rozsudok z 21. júna 2017, C-621/15, W. a iní, ods. 39 a 40). V tu prerokúvanej veci žalobca odkazovaním na potrebu eurokonformného výkladu smeroval v podstate k zisteniu, že aplikácia zákona v konkrétnej veci nebola v súlade s právom Európskej únie. Podľa kasačného súdu však citovaná judikatúra neumožňuje, aby sa takáto otázka stala predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ods. 1 ZFEÚ. Kasačný súd teda z podnetu žalobcu, ale ani vlastnou snahou neidentifikoval otázky, ktoré by mal takto položiť Súdnemu dvoru, keďže citované ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. dostatočne implementujú príslušné ustanovenia smernice a nejaví sa v nich nijaká nejasnosť,

IV. Záver

15. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ktorý považoval za súčasť jeho návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky [porov. § 100 ods. 1 písm. c) SSP]. 16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Podanie vyjadrenia ďalšieho účastníka ku kasačnej sťažnosti nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za splnenie povinnosti, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady trov. 17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. novembra 2024