7Svk/35/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobkyne: Q. S., nar. XX. T. XXXX, C. XXX, I., K. republika, zastúpenej: JUDr. Juraj Kus, advokát, Nám. osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, Komenského 52, Košice, za účasti ďalšieho účastníka: 1. Obec Vinné, IČO: 00325953, Vinné 508, zastúpeného advokátskou kanceláriou: OROS & Partners s.r.o., IČO: 51728842, Hviezdoslavova 7, Košice, 2. Slovenský pozemkový fond, IČO: 17335345, Búdková 26, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 31. augusta 2022, č. OU-KE-OOP6-2022/026206-007, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/113/2022-236 z 28. augusta 2025 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Tento hon ležal na dnešnom západnom brehu Zemplínskej Šíravy, takže časť týchto pozemkov dnes leží na jej dne a na podstatnej časti z nich sa nachádza rekreačná oblasť, označovaná ako Prímestská alebo Biela hora. Keď matka žalobkyne zomrela, tá po nej v r. 1946 zdedila podiel jedna polovica na týchto pozemkoch. Výmerom Okresného národného výboru v Michalovciach z 9. decembra 1950 ich štát vykúpil podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) a ich užívateľom sa stalo

Po výstavbe tejto nádrže a povolení jej užívania rozhodnutím z 21. júla 1969 sa táto cesta zákrutou odklonila smerom na severovýchod, takže obchádzala priehradu a smerovala na obec Vinné a jej priebeh už zodpovedal dnešnej parc. č. XXXX/X. Po napustení vodnej nádrže sa postupne začal rozvíjať turistický ruch v oblasti Prímestská/Biela hora. Na ten účel sa na pravej strane opísanej cesty (v smere od Michaloviec) pred miestom, kde sa stáča na sever, vybudovalo asfaltové parkovisko (zodpovedajúce približne dnešnej parc. reg.

3. Okresný národný výbor rozhodnutím z 10. decembra 1970 vyňal potrebné pozemky v tejto oblasti z poľnohospodárskeho pôdneho fondu s účinnosťou od 1. decembra 1972. Najneskôr od roku 1975 bol správcom štátneho majetku v rekreačnej oblasti (vrátane sporného pozemku) Okresný národný výbor v Michalovciach, ktorý ho hospodárskou zmluvou z 15. mája 1978 previedol do správy ním zriadenej účelovej organizácie - okresnej správy cestovného ruchu. Medzičasom došlo k výstavbe cesty, ktorá vychádzala z opísaného parkoviska v jeho juhovýchodnom cípe (teda v juhovýchodnom cípe spornej parc. č. XXXX/XX), krátkym oblúkom sa stočila z východojuhovýchodného na južný smer (dnes parc. reg.

Na základe toho sa tak vlastníkom pozemkov, ktoré ležia v k. ú. P., od 1. mája 1991 stala obec Vinné - ďalšia účastníčka v 1. rade. Protokol potvrdzujúci tento prechod okresná správa cestovného ruchu a ďalšia účastníčka v 1. rade spísali až 27. apríla 1995. 4. Žalobkyňa žiadosťou došlou Pozemkovému úradu Michalovce 1. novembra 1991 žiadala, aby sa jej podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov a inému poľnohospodárskemu majetku navrátilo vlastníctvo k pôvodným pozemkom zapísaným v pkn. vl. č. XXXX, teda aj veľká časť medzičasom rozvinutej rekreačnej oblasti Prímestská/Biela hora vrátane vyššie opísaného parkoviska. Počas konania sa k možnosti vrátenia pozemkov vyjadrili rôzne inštitúcie, medzi inými: (1) Okresný úrad Michalovce v stanovisku z 21. decembra 1992 s tým nesúhlasil, pretože slúžia na rekreačné účely a je na nich zriadená chatová osada; (2) okresná správa cestovného ruchu v stanovisku z 26. februára 1992, ktoré podpísal Y. V., s tým tiež nesúhlasila, pretože pozemky sú zastavané chatkami; (3) Povodie

Aj toto rozhodnutie zrušil krajský súd rozsudkom č. j. 4 S 175/94-7 z 12. októbra 1994 a zdôraznil, že prekážkou vydania pozemku je len zastavanie stavbou v súlade s územným plánom do 24. júna 1991; okrem zastavanej plochy sa však nemá vydať ani plocha nevyhnutná pre užívanie

právoplatne rozhodli o nároku žalobkyne vo vzťahu k niektorým častiam pôvodného pozemku. Niektoré časti jej vydali, niektoré jej nevydali čiastočne preto, že sú zastavané stavbami alebo miestnymi komunikáciami, čiastočne preto, že tvoria umelé koryto Zemplínskej Šíravy (po hranicu zátopového územia). Na účely posúdenia, či žalobkyni možno vydať pozemok

Na základe toho rozhodnutím zo 6. júla 2020 vyslovil, že tejto pozemok žalobkyni nemožno vrátiť, pretože je zastavaný pozemnou komunikáciou, ktorá na tento účel slúži už od r. 1971. Žalovaný však rozhodnutím z 8. októbra 2020 zrušil toto rozhodnutie a vytkol pozemkovému a lesnému odboru, že z vykonaných dôkazov nemožno zistiť, či bola na spornom pozemku parkovisko a cesta.

Novým rozhodnutím z 11. apríla 2022 potom pozemkový a lesný odbor znova rozhodol, že žalobkyni sa priznáva len právo na náhradu za pozemok parc. č. 2478/27. Na odôvodnenie uviedol, že žalobkyňa je oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. a sporný pozemok jej bol odňatý bez náhrady v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) cit. zák. Ustálil, že sa nepodarilo zistiť stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie na komunikáciu na tomto pozemku, ale o tom, že na nej bolo vydané parkovisko, svedčí obsah hospodárskej zmluvy z roku 1978, rovnako je toto parkovisko zakreslené v projekte pozemnej komunikácie z júla 1972 a projekte priepustu z roku 1970. Dosvedčuje to aj výpoveď svedka V., čestné vyhlásenie S., ale aj zápisnice zo zasadnutí okresného národného výboru, ktoré uvádzajú parkovisko ako dokončenú investíciu

Pozemkový a lesný odbor na záver zdôraznil, že cieľom reštitúcií nemá byť založenie nových vlastníckych sporov. 7. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu obsiahle odvolanie. Podľa nej mal pozemkový a lesný odbor zistiť len to, či k 24. júnu 1991 existovala prekážka vydania pozemku podľa § 11 cit. zák. Hoci štátny archív mu oznámil, že sa v jeho fondoch nenachádza kolaudačné rozhodnutie na uvedenú pozemnú komunikáciu, odbor vykonal nadprácu a opakovane žiadal archív o rôzne doplňujúce odpovede. Vykonané dokazovanie podľa žalobkyne nepreukázalo, že táto komunikácia je legálnou stavbou. Do r. 1971 nemohla slúžiť ako prístupová komunikácia, pretože v rekreačnej oblasti sa nenachádzali legálne postavené chaty.

Záver pozemkového a lesného odboru stavia len na hypotézach. Výsluch svedka V. považovala žalobkyňa za nezákonný, pretože o ňom nebola upovedomená. Svedok si nemohol pamätať na udalosti spred 50 rokov, navyše je na veci zainteresovaný, lebo ako riaditeľ okresnej správy cestovného ruchu v roku 1992 odmietol vydať žalobkyni jej pozemky. Z obdobných dôvodov žalobkyňa spochybnila aj dôveryhodnosť čestného vyhlásenia M. S.. Predložené informačné materiály sa týkajú čiastočne len plánovaného rozvoja, navyše sú rozporné, lebo jeden hovorí, že parkovisko je rozostavané, druhý, že už je dané do užívania. Aj pred rokom 1976 platil pre povoľovanie stavieb zákon č. 87/1958 Zb., podľa ktorého pozemná komunikácia musela mať stavebné a kolaudačné rozhodnutie, tie však neexistujú. V závere odvolania žalobkyňa vytkla orgánom verejnej správy extrémne prieťahy v jej veci a poukázala aj na správanie povinnej osoby - ďalšej účastníčky v 1. rade, ktorá napriek zákazu v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. časť pozemkov previedla na iné osoby. V závere žalobkyňa namietla zaujatosť vedúcej

Stotožnil sa s postupom pozemkového a lesného odboru v tom, že opakovane žiadal štátny archív o informácie. Podľa žalovaného totiž sama okolnosť, že sa určitá listina nenachádza v archíve, neznamená, že nebola vydaná; doložil to príkladom rozhodnutia z 10. decembra 1970 (pozri úvod odseku 3 tohto rozsudku), ktoré sa takisto nenašlo v archíve. K odkazu žalobkyne na to, že aj pred rokom 1976 podliehali stavby povoleniu podľa zákona č. 87/1958 Zb., upozornil, že tento zákon pripúšťal pre niektoré stavby aj odchylné postupy, napríklad zjednodušené stavebné konanie. Pozemkový a lesný odbor podľa žalovaného správne dokazoval legálnosť stavby parkoviska inými dôkazmi. Výsluch svedka považoval za zákonný; keď svedok sám priniesol listiny, pozemkový a lesný odbor ho predtým oboznámil s predmetom výsluchu. Žalovaný odmietol námietku jeho nedôveryhodnosti preto, že klamal, keď v r. 1992 odmietol žalobkyni vydať sporné pozemky, pretože neskorším rozhodnutiam pozemkového úradu sa skutočne právoplatne rozhodlo, že vydaniu časti pozemkov bránia zákonné prekážky.

predpisov. Charakter a užívanie sporného pozemku do r. 1991 potvrdzuje aj stanovisko Lesov

9. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej z veľkej časti zopakovala svoju argumentáciu z odvolania. Správny súd ju však zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. KE-8S/113/2022-236. Po zopakovaní priebehu administratívneho konania a podaní účastníkov za kľúčovú spornú otázku považoval, či na pozemku parc. reg. C č. XXXX/XX sa nachádza prístupová cesta, ktorá by bola prekážkou jeho vydania podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. Pri výklade spojenia „pozemok bol zastavaný" vyšiel z rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 6 Svk 41/2023 (č. 90/2025 ZNSS), podľa ktorého pri jeho výklade nemožno vychádzať z ustanovení katastrálneho zákona ani stavebného zákona, pretože nie sú v hierarchickom vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb. Preto sa musí vyložiť s ohľadom na účel normy vyjadrenej v cit. § 11 ods. 1 písm. d) tohto zákona.

Dokazovanie vykonané orgánmi verejnej správy potvrdzuje ich skutkový záver, že na spornom pozemku sa okolo roku 1970 v rámci investičnej výstavby vybudovalo parkovisko, ktoré bolo prejazdné a slúžilo ako (jediná) prístupová komunikácia k odľahlejším parcelám.

Naopak, správny súd sa stotožnil s námietkou žalobkyne, že podľa § 33 Spr. por. jej pozemkový a lesný odbor mal umožniť zúčastniť sa výsluchu svedka. Pretože však následne dostala možnosť vyjadriť sa k jeho výpovedi a aj tak nepožiadala o opakovanie výsluchu, nemalo toto porušenie procesného predpisov vplyv na zákonnosť dokazovania. Žalobkynine tvrdenia o zaujatosti a pripravenosti svedka považoval správny súd za príliš všeobecné, rovnako ako výhrady proti čestnému vyhláseniu.

10. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie. Zotrvala na názore, že v administratívnom konaní sa nepreukázala, že by komunikácia na spornej parcele bola legálna. Poprela, že by rozsudok sp. zn. 6 Svk 41/2023, na ktorý sa odvolal správny súd, riešil skutkovo obdobný prípad, pretože v ňom išlo o vydanie pozemku v oplotenom areáli výrobného podniku.

V administratívnom konaní sa však nepreukázalo, že parkovisko a pozemná komunikácia boli vybudované v 70-tych rokoch. Nepreukázal to „Podkladový materiál o súčasnom stave na Zemplínskej Šírave a perspektívnom rozvoji do roku 1975" a nebolo preukázané ani povolenie potrebné podľa zákona č. 87/1958 Zb. Ešte v roku 1995 bol sporný pozemok evidovaný ako „ostatná plocha" a nie ako „zastavaná plocha", o čom svedčí žiadosť ďalšej účastníčky v 1. rade o zápis vlastníctva. To je dôkazom, že na ňom nestálo žiadne parkovisko ani pozemná komunikácia. Žalobkyňa zotrvala na názore, že sa nesmelo prihliadnuť na výpoveď svedka J. V., pretože o jeho výsluchu nebola informovaná a nebola pri ňom prítomná.

Podľa žalobkyne sa prekážky vydania nehnuteľnosti posudzujú podľa stavu k 24. júnu 1991 (účinnosti zákona č. 229/1991 Zb.). Odmietla aj argument správneho súdu, že by mala záujem sporný pozemok získať na účely zámeny s ďalšou účastníčkou v 1. rade, pretože mala záujem získať len pozemok, na ktorý mala nárok. Na záver znova zopakovala, že zákon č. 229/1991 Zb. treba vykladať prednostne s ohľadom na účel reštitúcií. 11. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Právne názory žalobkyne, že je potrebné skúmať legálnosť stavby podľa stavebného zákona, priamo odporujú judikatúre kasačného súdu, ktorú správny súd citoval v napadnutom rozsudku. Takýto výklad odporuje aj účelu reštitučného zákonodarstva, ako ho vymedzuje zákon č. 229/1991 Zb. a dôvodová správa k

Upozornila, že údajný odkaz žalobkyňa na judikatúru, že vraj len legálna stavba bráni vydaniu pozemku, je v skutočnosti citáciou podania jedného z účastníkov. Naopak, táto judikatúra svedčí o tom, že súd sa s týmto názorom nestotožnil. Odkazy žalobkyne na normy stavebného práva alebo katastrálneho zákona sú nepodstatné, lebo tieto normy nie sú v hierarchickom vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

15. Hneď na úvod treba uviesť, že žalobkyňa takmer každý jeden samostatný bod kasačnej sťažnosti končí vetou, že správny súd sa napadnutým rozsudkom „dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, ďalej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu". Možno teda súdiť, že uplatňuje

aj kasačného) súdu je snažiť sa autenticky porozumieť podávateľovi mimoriadneho opravného prostriedku (porov. nálezy sp. zn. I. ÚS 311/2023 alebo II. ÚS 237/2023). 16. Bod 1 kasačnej sťažnosti sa vyčerpáva v tvrdení žalobkyne, že sa nepreukázala legálnosť stavby na spornom pozemku v k. ú. P. parc. reg. C č. XXXX/XX, čo sa však čiastočne míňa s argumentáciou správneho súdu, ktorý otázku legálnosti nepovažoval za rozhodujúcu.

rozhodujúcu. V bode 4 potom žalobkyňa opakuje svoj názor, že zmena charakteru pozemku po jeho odňatí nie je prekážkou vydania. Bod 5 kasačnej sťažnosti sa tiahne cez deväť strán a je v podstate doslovným prepisom odsekov zo s. 9, 12, 13, 16 až 22 správnej žaloby, bez akejkoľvek reflexie na posúdenie veci správnym súdom. Ten totiž v príslušnej časti svojho odôvodnenia zrozumiteľne vysvetlil, že existencia určitých listín (napr. povolení) sa nemusí dokazovať len nimi, ale aj inými dôkaznými prostriedkami. Následne (po oboznámení sa s administratívnym spisom) dospel k záveru, že žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti a ich obsah mu dovoľoval prijať záver, že sporné parkovisko bolo na parc. č. XXXX/XX postavené okolo r. 1970 a odvtedy sa aj využívalo ako prístupová komunikácia k vzdialenejším (južnejším) pozemkom. Tým sa správny súd vyrovnal so žalobnou argumentáciou žalobkyne spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám § 139 ods. 2 SSP.

17. Snažiac sa o autentické pochopenie kasačnej sťažnosti tak, aby vyhovovala náležitostiam podľa § 440 ods. 2 SSP, kasačný súd vyrozumel, že žalobkyňa sa bráni proti záveru správnemu súdu, že na účely § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Z. z. nemusí byť pozemok zastavaný stavbou v zmysle stavebného zákona alebo katastrálneho zákona a že takáto stavba nemusí byť legálna. Podľa citovaného ustanovenia pozemky alebo ich časti nemožno vydať, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku. Výkladom uvedeného ustanovenia sa tunajší súd komplexnejšie zaoberal v rozsudku sp. zn. 6 Svk 41/2023 a žalobkyňa nedôvodne spochybňuje jeho použiteľnosť na tu prerokúvanú vec. Kasačný súd sa, samozrejme, stotožňuje s tým, že skutkové okolnosti oboch vecí sú odlišné, ale právne úvahy kasačného súdu v citovanom rozsudku sú širšie a týkajú sa výkladu cit. ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Z. z. v abstraktnejšej rovine.

18. Ako už zdôraznil aj správny súd, kasačný súd v cit. rozsudku sp. zn. 6 Svk 41/2023 (ktorý bol neskôr uverejnený pod č. 90/2025 ZNSS) najskôr vyložil, že pri výklade pojmu „zastavaný pozemok" nemožno vychádzať z ustanovení stavebného zákona ani katastrálneho zákona, pretože oba zákony nie sú v hierarchickom vzťahu so zákonom č. 229/1991 Zb., a teda nie je nutné interpretovať ho v súlade s nimi. Ďalej kasačný súd pokračoval hľadaním účelu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) cit. zák., ktorý vyvodil zo zámeru zákonodarcu vyjadreného jednak v úvodných ustanoveniach, jednak v dôvodovej správe.

19. Kasačný súd sa v prerokúvanej veci nemá dôvod odchyľovať od týchto všeobecných interpretačných záverov označeného rozsudku, z ktorých vyšiel aj správny súd. Účelom reštitučných predpisov je skutočne vrátiť pôvodným vlastníkom poľnohospodárske pozemky (a čiastočne aj iné majetky), ktoré im boli odňaté v dobe neslobody.

Takému zmyslu by odporovalo vydávanie pozemkov, ktoré by síce neboli zastavané stavbou povolenou v zmysle stavebných predpisov, ale boli by na nich fakticky zbudované stavebné konštrukcie (práce) tak zásadného charakteru, že by dôsledok bol rovnaký ako v prípade zastavania stavbou v súlade so stavebným zákonom a ich poľnohospodárske využitie by vôbec neprichádzalo do úvahy.

V rozsudku sp. zn. 1 Sžr 19/2012 potom najvyšší súd výslovne vyjadril záver, že od súčasného vlastníka pozemku nemožno spravodlivo požadovať preukázanie legálnosti stavby v zmysle stavebných predpisov. 20. Na základe toho tak možno uzavrieť, že správny súd celkom správne vychádzal z právnych záverov rozsudku sp. zn. 6 Svk 41/2023, ktoré následne na vec aplikoval, a jeho záver, že pre charakter stavby ako prekážky vydania pozemku v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) cit. zák. nie je rozhodujúca žalobkyňou vyzdvihovaná požiadavka jej legálnosti, zodpovedá aj ďalšej judikatúre vrcholných súdnych autorít. Naopak, žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nepredstavila žiadne také argumenty, ktoré by toto právne posúdenie podvrátili.

Na základe toho správny súd nezistil, že by žalovaný, resp. pozemkový a lesný odboru pri hodnotení dôkazov konali v rozpore s § 34 ods. 5 Spr. por. alebo že by ich skutkové zistenia nemali oporu v administratívnom spise. Kasačný súd sa s týmito právnymi závermi správneho súdu stotožňuje, keď ani žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nepredstavila žiadnu zmysluplnú argumentáciu voči nim (pozri vyššie, ods. 16). Správny súd sa zmýlil jedine pri aplikácii ustanovenia § 33 ods. 1 Spr. por., ktorá dáva účastníkom konania právo klásť svedkovi otázky len pri ústnom pojednávaní, no nie vtedy, ak sa vypočúva mimo neho.

IV. Záver

21. Na základe uvedeného tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 22. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa vo veci úspech nemala a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Podanie vyjadrenia ďalšieho účastníka ku kasačnej sťažnosti nemožno podľa ustálenej praxe považovať za splnenie povinnosti, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady trov. 23. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. februára 2026