7Svk/39/2023
ECLI:SK:NSSSR:2023:7913213190.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-5Sa/81/2020
- IČS
- 7913213190
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: Y. H., W.. XX. Y. XXXX, T. XXX/ XX, L., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov z 3. júla 2013, č. TV2/BOZP/OSB/2013/232, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-5 Sa 81/2020-294 z 7. augusta 2023 takto
rozhodol:
Rozsudok
Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-5 Sa 81/2020-294 zo 7. augusta 2023 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol pred rokom 2005 v štátnozamestnaneckom pomere v dočasnej štátnej službe a jeho služobným úradom bol Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov. Dňa 11. februára 2005 sa podrobil kvalifikačnej skúške, z ktorej priebehu boli vyhotovené dve zápisnice: v tej, ktorú na mieste prevzal žalobca, sa uvádzalo, že na skúške vyhovel. Predseda skúšobnej komisie však následne zaslal úradu práce zápisnicu, podľa ktorej nevyhovel. V sprievodnom liste vysvetlil, že pri sčítaní hlasov došlo k chybe a správne hodnotenie malo znieť „nevyhovel“. Nato úrad práce nedatovaným a neoznačeným rozhodnutím vyslovil, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil 11. februára 2005 z dôvodu, že nevyhovel kvalifikačnej skúške. Na odvolanie žalobcu však úrad práce sám (autoremedúrou) rozhodnutím z 23. marca 2005 zrušil toto rozhodnutie. Následne vydal písomné potvrdenie z 31. marca 2005, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil 31. marca 2005 zo zákona uplynutím dočasnej štátnej služby potom, čo nevyhovel na kvalifikačnej skúške. 2.
V ďalšom sa tak popri sebe viedli dve línie konaní. V prvej sa žalobca bránil odvolaním proti rozhodnutiu o autoremedúre. Táto línia sa (po viacerých zrušujúcich rozhodnutiach vždy vyššej inštancie) skončila rozhodnutím žalovaného z 23. apríla 2013, č. AA/2013/23580, ktorým sa prvotné nedatované rozhodnutie úradu práce (o skončení štátnozamestnaneckého pomeru) zrušilo (bez náhrady), pretože štátnozamestnanecký pomer sa skončil uplynutím dočasnej štátnej služby podľa § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov.
Správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca oneskorene, a preto súdy konanie o nej právoplatne zastavili, žalobu na obnovu konania potom právoplatne odmietli. Druhá línia konaní sa týkala preskúmania písomného potvrdenia z 31. marca 2005. Žalobca sa najskôr domáhal jeho preskúmania v občianskom súdnom konaní, na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach však bola vec postúpená súdom do správneho súdnictva. V rámci tohto konania Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 18/2009 zo 17. júna 2010 zrušil uvedené potvrdenie. Tento rozsudok neskôr potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 16/2010 z 31. augusta 2010. 3. Úrad práce následne vydal tu preskúmavané potvrdenie z 3. júla 2013, v ktorom znova potvrdil, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil uplynutím dočasnej štátnej služby 31. marca 2005 kvôli nevykonaniu kvalifikačnej skúšky. Proti tomuto potvrdeniu sa žalobca znova bránil na Okresnom súde Trebišov určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, smerujúcou voči úradu práce (sp. zn. 13 Cpr 2/2013).
Počas konania podal návrh na pristúpenie ústredia práce ako žalovaného v 2. rade, keďže naň od 1. januára 2015 prešli práva a povinnosti vyplývajúce okrem iného zo štátnozamestnaneckých vzťahov zamestnancov úradu práce. Návrhu bolo vyhovené uznesením okresného súdu z 19. februára 2020, odkedy v konaní vystupovali dvaja žalovaní. Na námietku žalovaného ústredia okresný súd uznesením č. k. 13 Cpr 2/2023-250 postúpil vec krajskému súdu ako správnemu súdu, kde bola zapísaná do registra Sa. Po vzniku Správneho súdu v Košiciach naň podľa § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o správnych súdoch prešiel výkon súdnictva z krajského súdu.
4. Tento správny súd konajúci (jediným) sudcom napadnutým rozsudkom č. k. KE-5 Sa 81/2020-294 zrušil preskúmavané zrušil a vec vrátil úradu práce na ďalšie konanie. Podľa správneho súdu skutkový stav, ktorý ustálil úrad práce, zostal rovnaký ako v čase, kedy ho vyhodnocovali správne súdy v konaní, ktoré sa skončilo vydaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 16/2010. Zároveň odkázal na odôvodnenie tohto rozsudku. Vydaniu nového
potvrdenia nepredchádzalo zistenie skutkového stavu v takom rozsahu, ktorý by bolo možné bez pochybností považovať za vierohodný.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáhal zrušenia rozsudku správneho súdu. Predovšetkým namietal, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený správny súd [§ 440 ods. 1 písm. e) SSP]. Keďže nejde o správnu žalobu v sociálnych veciach, mal rozhodovať senát, a nie sudca. Tým zároveň namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f)]. Ďalej vytýkal správnemu súdu nesprávne právne posúdenie veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP], pretože nedostatočné zistenie skutkového stavu už odstránili orgány verejnej správy. Na záver namietol, že v tej istej veci už bolo skôr právoplatne rozhodnuté [§ 440 ods. 1 písm. d) SSP] rozhodnutím žalovaného z 23. apríla 2013, ktoré je právoplatné a vykonateľné. To bráni novému konaniu a rozhodnutiu v tej istej vec, keďže ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými účastníkmi konania. 6. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
8. Kasačný súd sa hneď v úvode zaoberal otázkou správnosti obsadenia správneho súdu. Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 1 zaručuje, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci (§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je v správnom súdnom konaní späté nielen s právomocou a príslušnosťou správneho súdu, ale i druhom správneho súdneho konania. V zmysle zákonnej úpravy totiž v rámci jednotlivých druhov správneho súdneho konania (§ 6 ods. 1 SSP) rozhodujú na správnych súdoch rôzne typy senátov, ako i sudcovia. Je pritom nesporne zásahom do práva na zákonného sudcu, ak vec, ktorú má na správnom súde prejednať a rozhodovať senát, prejedná a rozhodne (jediný) sudca (porov. uznesenie veľkého senátu kasačného súdu sp. zn. 19 SVs 1/ 2022). 9.
Podľa § 23 ods. 1 SSP na správnom súde zásadne konajú a rozhodujú sudcovia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov. Ustanovenie § 23 ods. 2 SSP ako výnimku z tejto zásady vymenúva veci, o ktorých na správnom súde koná a rozhoduje sudca; medzi nimi sú okrem iného sociálne veci [písmeno b) v znení účinnom do 31. mája 2023].
Podľa § 199 ods. 1 písm. c) a d) SSP sa sociálnymi vecami na účely tohto zákona rozumie okrem iného rozhodovanie ústredia a úradu práce. V prerokúvanej veci nie je sporné, že napadnutý správny akt (potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru) vydal úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Jazykové znenie naozaj naznačuje, že za sociálne veci by sa mali považovať všetky veci, v ktorých rozhoduje ústredie alebo úrad práce, a tým aj tu prerokúvaná vec. Jazykový výklad normy však treba podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010).
Z dôvodovej správy k Správnemu súdnemu poriadku (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335) vyplýva, že konanie v sociálnych veciach sa týka sociálneho poistenia vrátane sociálneho zabezpečenia ozbrojených zložiek, zdravotného poistenia, štátnych sociálnych dávok a sociálnej pomoci, zdravotnej starostlivosti a zdravotného poistenia a služieb
zamestnanosti. K vymedzeniu okruhu sociálnych vecí pristúpil zákonodarca podľa orgánov verejnej správy rozhodujúcich v týchto veciach, a to z dôvodu často meniacej sa úpravy v danej oblasti. Osobitná úprava správnej žaloby v sociálnych veciach pritom smeruje k účinnejšiemu zabezpečeniu ochrany práv fyzických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy vo veciach sociálnych a následne aj k účinnejšiemu prístupu k súdnej ochrane. 10. Účelom úpravy osobitostí konania v sociálnych veciach je tak zohľadnenie osobitnej citlivosti tejto agendy pre dotknuté osoby, osobitnej zraniteľnosti osôb, ktorých sa sociálna agenda obvykle týka (starší, invalidní, sociálne odkázaní a pod.). Práve na ich špecifické
potreby je podľa § 199 ods. 2 SSP súd povinný prihliadať a poskytovať im potrebné poučenia. Len z praktických dôvodov (často meniaca sa hmotnoprávna úprava) zákonodarca v § 199 SSP zvolil ich enumeráciu prostredníctvom orgánov verejnej správy, ktoré o týchto veciach rozhodujú. Pod pojmom sociálne veci však naďalej treba rozumieť len ich rozhodovanie v odvetviach verejnej správy, pre ktoré sú tieto orgány zriadené. V prípade ústredia a úradu práce teda pôjde o rozhodovanie, ktoré sa vecne dotýka ich vymedzenej pôsobnosti v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v zmysle zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti. Za sociálne veci však nemožno považovať rozhodovanie o „prierezových“ agendách, o ktorých orgány vymedzené v § 199 ods. 1 SSP rozhodujú úplne rovnako ako rôzne iné orgány verejnej správy, ktoré v tomto ustanovení uvedené nie sú (napr. agenda slobodného prístupu k informáciám, zákon č. 211/ 2000 Z. z.). Opačný výklad by totiž viedol k tomu, že osobám dotknutých na svojich právach v takýchto agendách by sa poskytovala rôzna úroveň ochrany v správnom súdnictve v závislosti
na tom, či by v tejto agende rozhodol orgán vymedzený v § 199 ods. 1 SSP alebo iný orgán. To by však nezodpovedalo účelu, kvôli ktorému je konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach osobitne upravené. 11. Predmetom sporu v prerokúvanej veci je otázka štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa zákona č. 312/2001 Z. z. V tejto veci postupoval úrad práce nie v rámci odvetvia verejnej správy, ktorá mu je zverená zákonom č. 453/2003 Z. z., ale ako služobný úrad, ktorým bol v zmysle § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 312/2001 Z. z. rovnako ako množstvo ďalších orgánov štátnej správy, ale aj iných orgánov. Nešlo teda o rozhodovania vo veci, v ktorej by si dotknutý účastník (štátny zamestnanec) vyžadoval osobitnú úroveň ochrany, kvôli ktorej je konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach osobitne upravené v § 199 a nasl. SSP.
Správnu žalobu žalobcu, ktorá smerovala proti preskúmavanú aktu úradu práce, tak nebolo možné považovať za správnu žalobu v sociálnych veciach v zmysle uvedených ustanovení. To však znamená, že išlo o všeobecnú žalobu proti opatreniu orgánu verejnej správy, ktorým úrad práce je podľa § 4 písm. a) SSP v spojení s § 5 zákona č. 453/2003 Z. z. Preto mal v tomto prípade konať a rozhodovať trojčlenný senát správneho súdu, a nie sudca (§ 23 ods. 1 a ods. 2 a contrario SSP).
12. Kasačný súd na záver upozorňuje, že v záhlaví rozsudku správneho súdu sa ako žalovaný uvádza iba ústredie, preto ho tak uviedol aj kasačný súd v tomto rozsudku. Na základe uznesenia Okresného súdu Trebišov z 19. februára 2020 však ústredie v konaní vystupovalo až ako žalovaný v 2. rade. Pôvodná žaloba totiž ako žalovaného (v 1. rade) označovala len Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov.
Zo spisu pritom nemožno zistiť, a v odôvodnení rozsudku správneho súdu nie je vysvetlené, prečo správny súd už v konaní nekonal ďalej s oboma žalovanými, a teda či a ako sa konanie voči pôvodnému žalovanému v 1. rade skončilo.
IV. Záver
13. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že ak o žalobe v prerokúvanej veci rozhodol sudca správneho súdu, bol správny súd nesprávne obsadený, čo zakladá dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. e) SSP. Kasačná sťažnosť žalovaného je tak vo výsledku dôvodná, a preto kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý
rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 14. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova v trojčlennom senáte (§ 23 ods. 1 SSP) viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Úlohou správneho súdu bude riadne sa zaoberať podanou žalobou len v rozsahu žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP), najmä tým, aký konkrétny právny názor vyslovil najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Sžo 16/2010 a ako úrad práce na tento právny názor reagoval. Vzhľadom na to, že prerokúvaná vec sa týka priamo otázky živobytia žalobcu a spor vo veci (hoci z podstatnej časti z viny žalobcu) trvá už prakticky 18 rokov, bude správny súd vo veci konať urýchlene. 15. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 20. decembra 2023