7Svk/4/2023

1. Okresný úrad Dunajská Streda, odbor starostlivosti o životné prostredie ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o posudzovaní vplyvov“, príp. „zákona č. 24/2006 Z. z.“, „zákon o EIA“) rozhodnutím č. OU-DS-OSZP-2020/004623-17 zo dňa 03.02.2020 rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona o EIA a podľa § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) na základe zámeru „Futbalové ihrisko“, predloženého navrhovateľom mestom Šamorín (ďalší účastník konania), že po vykonaní zisťovacieho konania podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. sa navrhovaná činnosť podľa predloženého zámeru „Futbalové ihrisko“ nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a pre uvedenú činnosť je preto možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. 2. Na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvého stupňa žalovaný podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku vydal rozhodnutie č. OU-TT-OOP3-2020/025419-002 z 11. septembra 2020, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a vyššie uvedené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zmenil tak, že vo výroku doplnil dve podmienky, ktorými sa eliminuje alebo zmierňuje vplyv na životné prostredie a ktoré bude nevyhnuté rešpektovať v ďalšom procese konania o povolení činnosti.

II. Konanie pred správnym súdom

4. V správnej žalobe žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, ďalej že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a v konaní došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Ďalej namietal, že v konaní došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor) tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 o posudzovaní vplyvov neumožnil žalobcovi zúčastniť sa na konzultácii. Z procesných nedostatkov žalobca namietal nevhodný spôsob vybavenia veci, pretože v konaní neboli zvolané konzultácie podľa § 63 zákona o EIA, ktorého sa primárne domáhal aj žalobca. Ani prvostupňový, ani odvolací orgán sa argumentami žalobcu nijakým spôsobom nevysporiadal.

6. Správny súd konštatoval nedôvodnosť námietky žalobcu, že prvostupňový správny orgán ním navrhnuté podmienky v rozhodnutí neuviedol a žalovaný tento nedostatok neodstránil. V skutočnosti druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím zmenil výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa tak, že do výroku doplnil podmienky, ktorými sa eliminuje alebo zmierňuje vplyv na životné prostredie, napr. v prvej podmienke žalovaný do výroku rozhodnutia doplnil povinnú náležitosť projektovej dokumentácie k územnému konaniu, ktorá musí obsahovať hlukovú štúdiu s návrhom účinných protihlukových opatrení.

7. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, aby parkovacie miesta boli riešené formou podzemných garáží pod objektami stavieb a povrch územia upravený ako parčík, napríklad konštatoval, že podľa územného plánu dotknutej obce sa v predmetnom území nevyžaduje riešenie parkovania pod objektami formou podzemných garáží a ani žiadna verejnoprospešná stavba na predmetných pozemkoch sa nevyžaduje.

Podľa správneho súdu, požiadavky podobného typu svedčia o neznalosti a neinformovanosti žalobcu jednak o zámere samotnom (o jeho obsahu, predmete, účelovom určení a pod.) a jednak o neznalosti podmienok a pomerov dotknutého územia a jeho účelového určenia podľa územného plánu obce.

. .) a podobne. 10. Z obsahu jednotlivých pripomienok, ktoré vzniesol v rámci zisťovacieho konania žalobca ako zainteresovaná verejnosť, nevyplývajú na dané okolnosti prípadu, determinované predmetom, obsahom, rozsahom a účelovým určením navrhovanej činnosti a osobitosťami daného územia, žiadne odôvodnené konkrétne obavy alebo predpoklady konkrétnych negatívnych vplyvov, ktoré by mohli vzniknúť v procese navrhovaného zámeru výstavby futbalového ihriska. Teda žalobca v administratívnom konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by bolo možné usudzovať, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého zámeru, môže negatívne ovplyvniť životné prostredie v danej lokalite. 11.

Na tunajšom súde ide o viacero konaní (napr. vo veciach sp. zn. 14S/30/2020, 14S/81/2020, 14S/16/2020, 14S/84/2020, 20S/79/2020, 14S/48/2020, 14S/94/2020 a ďalšie), v ktorých uvádza viac menej rovnaké všeobecné argumenty, požiadavky a stanoviská, že navrhovaná činnosť, príp. jej zmena obsiahnutá v predloženom zámere môže mať významný negatívny vplyv na životné

13. Za nedôvodné vyhodnotil správny súd aj namietané neprihliadnutie na žalobcove vlastné stanovisko k zámeru predložené správnemu orgánu, a to vzhľadom na už vyššie uvedené zistenie súdu, podľa ktorého sa správny orgán s jednotlivými pripomienkami žalobcu v obsahu odôvodnenia rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysporiadal. Skutočnosť, že sa s nimi nestotožnil a neuviedol ich vo výroku rozhodnutia ako podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce vplyv na životné prostredie neznamená, že k nim neprihliadal a porušil tak svoju zákonnú povinnosť.

Ich vykonanie či nevykonanie závisí od okolností konkrétneho prípadu, jeho zložitosti, charakteru navrhovanej činnosti a pod. 15. Ďalej správny súd uviedol, že žalobca nedôvodne namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi (str. 9, bod 34 in fine správnej žaloby), hoci takúto námietku neuviedol v obsahu svojho odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a v obsahu spisového materiálu súd ani nezistil vznesenie požiadavky týkajúcej sa vyhotovenia kópie spisu tomuto účastníkovi konania. Podobne, v súvislosti so žalobnou námietkou týkajúcou sa rozporu skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, s administratívnymi spismi, alebo nedostatku jeho opory v obsahu týchto spisov (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP) žalobca nekonkretizoval, ktorá konkrétna súčasť správnymi orgánmi oboch stupňov zisteného skutkového stavu má byť v rozpore s akým dokladom (podkladmi) tvoriacim obsah administratívneho spisu, resp. prečo podľa žalobcu nemá v tomto spise oporu.

16. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa, riadne a včas, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. V prevažnej časti textu kasačnej sťažnosti objasňoval sťažovateľ dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, ktorá napriek politickej antikampani vlády Slovenskej republiky k ochrane životného prostredia smeruje. 18. V ďalšej časti sťažovateľ namietal, že správne orgány konali v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA. Sťažovateľ poukazoval na to, že pojem „povolenie“ použitý v tomto ustanovení je potrebné vykladať širšie - v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA“) - a mal by zahŕňať všetky rozhodnutia podľa zákona EIA, nielen záverečné stanovisko. Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie. Odkaz na ustanovenie § 23 správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. 19. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd na neho preniesol povinnosť konkretizovať námietku o vypracovaní variantného riešenia. Taktiež namietal závery napadnutého rozsudku odôvodňujúce nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov. 20. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s ôsmimi prejudiciálnymi otázkami: a) či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA verejnosti; b) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácii pre verejnosť sú v súlade so smernicou EIA; c) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so smernicou EIA, d) či výklad práva, ktorý nepreferuje dosiahnutie zmieru v rámci konania o posudzovaní vplyvov je v súlade so Smernicou EIA. 21. Žalovaný a ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

VI. Posúdenie veci kasačným súdom

30. Sťažovateľ opakoval všeobecné tvrdenia o antikampani, v dôsledku ktorej dochádzalo k diskriminačnému konaniu voči jeho osobe, tieto však boli veľmi všeobecné a nekonkrétne. Pokiaľ namietal právne posúdenie, ktoré považuje za nesprávne, nešpecifikoval v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP). Kasačný súd preto nemal inú možnosť ako námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotiť ako nedôvodnú. 31. Ďalej sťažovateľ namietal nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií

32. Kasačný súd však súhlasí so sťažovateľom, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami obligatórne nepočíta a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.

sťažovateľom. Správny súd rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa. Správny súd neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z?dôvodu, že táto má zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva.

34. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť

35. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s. ?I9641, bod?91, a?z?9.

veci. Druhá navrhovaná otázka sa týkala odôvodnených stanovísk, pričom ani táto podľa kasačného súdu nebola smerodajná pre vydanie rozhodnutia. V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. K štvrtej navrhovanej otázke kasačný súd zaujíma rovnaké stanovisko k otázke týkajúcej sa zneužitia práva a keďže na tejto nebolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.