7Svk/5/2022

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 11S/231/2019-48 zo dňa 21. septembra 2021 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zrušil rozhodnutie primátorky Mesta Púchov ev. č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná odvolanie žalobkyne podľa ust. § 19 ods. 2,3 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v spojení s ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. zamietla a prvostupňové rozhodnutie Mestského úradu v Púchove ev. č. 9126/

O trovách konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že ich náhradu priznal úspešnej žalobkyni voči neúspešnej žalovanej. 2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žiadosťou zo dňa 27.06.2019, doručenou v ten istý deň Mestskému úradu Púchov, požiadala žalobkyňa o sprístupnenie nasledovných informácií: Faktúra č. 20181325 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. na sumu 12.924,- Eur za účel nákupu chráničky, dopravné náklady na vybudovanie optickej siete pre Mesto Púchov - I. etapa, vystavená dňa 30.11.2018, splatná dňa 14.12.2018, Mestom Púchov zaevidovaná dňa 11.12.2018, uhradená dňa 27.12.2018 a na stránke www.puchov.sk zverejnená dňa 02.01.2019, vrátane dodacieho listu; Faktúra č. 20181352 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. na sumu 3.999,65 Eur za účel nákupu PD-CP-OPTO - chránička, vytyčovanie teplovodu na vybudovanie optickej siete pre Mesto Púchov, vystavená dňa 21.12.2018, splatná dňa 04.01.2019, Mestom Púchov zaevidovaná dňa

Mestom Púchov zaevidovanej dňa 15.04.2019, uhradenej dňa 17.04.2019 a na stránke www.puchov.sk zverejnenej dňa 26.04.2019. Žalobkyňa žiadala uvedené informácie sprístupniť v listinnej podobe. 3.

Eur; Znalecký posudok č. 96/2019 vypracovaný J.. D. Q. a jej faktúru č. 96/2019 zaň na sumu 130,- Eur; Faktúru od J.. D. Q. č. 41/2019 na sumu 180,- Eur. 4. Žalobkyni povinná osoba nesprístupnila Odborné stanovisko č. 41/2019 - stanovisko k vyčísleniu hodnoty pripokládky chráničky Mesto Púchov, vypracované J.. D. Q. D. F..

požadovaný druh informácií nespadá pod pojem povinnej sprístupňovanej informácie podľa § 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože sprístupnením informácie by bola ohrozená schopnosť zabezpečenia spôsobilosti mesta pri plnení úloh v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010.

6. Krajský súd nepovažoval medzi účastníkmi konania za sporné, že dôvod nesprístupnenia informácie nebol založený na aplikácii ustanovení § 8 až § 10 zákona č. 211/2000 Z.z., t.j. nešlo o utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, ani o bankové tajomstvo ani o daňové tajomstvo, nešlo o informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, ani nešlo o obchodné tajomstvo. Taktiež žalovaná nedôvodila aplikáciou niektorého z dôvodov predvídaných ustanovením § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaná založila svoju argumentáciu podporujúcu nesprístupnenie Odborného stanoviska č. 41/2019 v podstate len na aplikácii právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010.

Všetky výnimky je potrebné vykladať reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého možno právo na informácie obmedziť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade vychádzal z toho, že právo na informáciu musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy.

8. Pri súdnom prieskume žalobou napadnutého rozhodnutia sa krajský súd oboznámil s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s možnosťou aplikácie vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky aj na prípad žalobkyne, dal do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky tu posudzoval vec, meritom ktorej bola žiadosť adresovaná Úradu vlády Slovenskej republiky o sprístupnenie zvukového záznamu z rokovania vlády Slovenskej republiky vedenej vtedajším predsedom vlády Robertom Ficom, ktoré sa uskutočnilo 04.07.2006 o 22.15 hod. Zároveň bol požadovaný prepis zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Išlo teda o už uskutočnené rokovanie vrcholného orgánu exekutívy s konkrétnym programom, t.j. nie o také, ktoré by na úrovni orgánu územnej samosprávy eventuálne mohlo (ale aj nemuselo) niekedy nastať v neurčenom okamihu v budúcnosti s neurčitým programom. Ústavný súd Slovenskej republiky k tam riešenej spornej otázke vyslovil, že „neverejnosť rokovania vlády je ustanovená osobitnou právnou úpravou §

Požiadavka neverejnosti rokovaní orgánov v prípadoch, keď je to potrebné pre plnenie úloh pri výkone ich právomoci, je akceptovaná aj na úrovni inštitúcií Európskej únie, kde túto požiadavku upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom, že v zásade by mali byť verejnosti prístupné všetky dokumenty orgánov, je však treba chrániť niektoré verejné a súkromné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v prípade neverejného rokovania nemôže dôjsť ku prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani ku rozširovaniu takýchto informácií (m. m. I. ÚS 57/00). Tým nie je dotknutá povinnosť vlády upravená zákonom o slobode informácií (§ 5 ods. 4 zákona o slobode informácií) zverejňovať určené

. .“) a na strane druhej identifikuje inú kategóriu informácií - vnútorné konzultácie a porady, kde pripúšťa podľa konkrétnych okolností výnimky zo všeobecnej povinnosti ich zverejňovania. Vztiahnuc uvedené na prípad žalobkyne krajský súd konštatoval, že pri Odbornom stanovisku č. 41/2019 vypracovanom J.. D. Q. D. F., za ktoré si znalkyňa vyfakturovala odmenu 180,- Eur, ktorá jej z prostriedkov Mesta Púchov bola zaplatená, nie je možné aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 514/2010, keďže v tomto prípade nejde o žiadnu už uskutočnenú vnútornú konzultáciu alebo poradu, ktorej obsah by bolo potrebné chrániť, ale ide o písomný dokument (analýzu alebo rozbor) preukázateľne získaný za prostriedky Mesta Púchov. Žalovaná odmietnutím sprístupnenia Odborného stanoviska č. 41/2019 zaťažila administratívne konanie vadou nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v nesprávnej aplikácii judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na prípad žalobkyne,

10. Záverom krajský súd doplnil, že požadovaná informácia je odborným stanoviskom týkajúcim sa vyčíslenia hodnoty pripokládky chráničky. Jej obsah sa týka investície Mesta Púchov do pripokládky chráničky a samotná analýza bola zaplatená z prostriedkov mesta.

Nejde o žiadnu už uskutočnenú poradu ani konzultáciu na úrovni niektorého z orgánov Mesta Púchov. 11. S poukazom na uvedené dospel krajský súd k záveru o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia primátorky Mesta Púchov ev. č. 12124/2019 zo dňa 30.09.2019 z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom sa bude riadiť právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 S.s.p.) a o odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu znovu rozhodne.

12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.

Upriamila pozornosť na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre už viac krát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa. (napr. II.ÚS 10/99, II. ÚS 514/2010).

15. Žalovaná zdôraznila, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí II. ÚS 514/2010 konštatuje, že je potrebné chrániť niektoré verejné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy. V danom prípade požadovaná informácia podľa žalovanej nesúvisí s nakladaním s majetkom mesta a verejnými prostriedkami, nakoľko závery predmetného odborného posudku nie sú podkladom, súčasťou ani obsahom žiadneho právneho úkonu, účastníkom ktorého by bolo mesto, a predmetom ktorého by bolo nakladanie s majetkom mesta alebo verejnými prostriedkami, peňažné alebo iné vecné plnenie zo strany mesta alebo v prospech mesta. Závery plynúce z požadovaného odborného stanoviska mesto zatiaľ žiadnym spôsobom nevyužilo ani nepoužilo a preto majú výslovne len interný prevádzkový charakter.

16. Podľa názoru žalovanej by mal súd zároveň skúmať, či právo jednotlivca na poskytnutie konkrétnej informácie stojí nad právami väčšej skupiny občanov SR- obyvateľov mesta Púchov, ktorým sa do budúcna po zverejnení danej informácie môže zhoršiť kvalita a cena služieb poskytovaných a zabezpečovaných mestom Púchov. Žalovaná ako odvolací orgán vo veci sprístupnenia informácií rozhodol v kontexte s vyššie uvedenými žiadosťami žalobcu, tak ako je uvedené v rozhodnutí o odvolaní. Mala za to, že žalovaná rozhodla v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, preto odvolanie zamietol a rozhodnutie a čiastočnom nesprístupnení informácií potvrdil.

Na tomto základe žiadal žalovaná žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti žalovanej (§ 453 ods. 1 S.s.p.), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu.

Mestský úrad v Púchove svojím rozhodnutím ev. č. 9126/2019 zo dňa 19.07.2019 čiastočne vyhovel žiadosti žalobkyne o poskytnutie informácie, ktoré jej boli poskytnuté v rozsahu; Faktúra č. 20181325 od dodávateľa Púchov servis s.r.o. a dodací list k nej; Faktúra č. 20181352 od dodávateľa Púchov servis s.r.o.; Znalecký posudok č. 49/2019 vypracovaný J..

27. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).

Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 461 S.s.p. dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

29. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 30. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

35. Právo na informácie je zakotvené v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako politické právo, v zmysle ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovujú zákony. Z tohto ustanovenia vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému, avšak „je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou.“.

36. Zmyslom a účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám je vytvorenie právneho rámca pre realizáciu základného práva jednotlivca na informácie a zároveň umožnenie verejnej kontroly výkonu verejnej moci, ktoré sú v slobodnej demokratickej spoločnosti a v právnom štáte veľmi prospešné a žiaduce. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je koncipovaný tak, že povinné osoby sú v zásade povinné na žiadosť poskytnúť všetky informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, ktorými disponujú. Z tejto generálnej klauzuly zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje výnimky zo sprístupnenia údajov. Rovnako aj osobitné zákony (napr. zákon o utajovaných skutočnostiach; pozn.) môžu určiť, že niektorá informácia sprístupneniu nepodlieha. Vzhľadom na to, že určenie takýchto výnimiek je svojou povahou obmedzením základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 Ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto výnimky, teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná

37. Pojem informácia nie je v zákone o slobodnom prístupe k informáciám definovaný, pričom však na účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám by mal byť vykladaný v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR tak, aby nebolo porušené ústavné právo na prístup k informáciám a zamedzený výkon externej kontroly verejnej moci. Treba mať však na zreteli, že obsahom základného práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa. (bližšie pozri II.ÚS 81/99). Okrem toho treba pojem informácia vykladať aj v súlade s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým je presadenie princípu publicity (otvorenosti) verejnej správy.

39. V preskúmavanej veci zo skutkových okolností vyplynulo, že žalobkyni ako žiadateľke o informáciu nebola sprístupnená povinnými osobami informácia týkajúca sa samotného odborného stanoviska č. 41/2019 vypracovaného J.. D. Q.. Žalovaná i naďalej zastávala názor, ktorý formulovala vo svojich kasačných námietkach, že sa jedná o vnútornú informáciu, ktorá požíva podľa ústavného súdu výnimku zo všeobecného práva na sprístupnenie, keďže má slúžiť v budúcnosti ako podklad interných porád a konzultácii. Svoj názor okrem rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 514/2010 podporila aj poukazom na ust. § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keď mala za to, že pri plnení úloh vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia je dôvodné nesprístupniť informácie, ktorých zverejnením by mohla byť zhoršená vyjednávacia pozícia mesta vo vzťahu k potencionálnych zmluvným partnerom a zmluvným podmienkam, ktoré by mesto chcelo dohodnúť.

S dôvodmi na ktoré poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia už krajský súd sa kasačný súd plne stotožnil, pričom však považoval za potrebné zdôrazniť, že v tam prejednávanej veci bola neverejnosť rokovania vlády ustanovená osobitnou právnou úpravou § 1a prvou vetou zákona č. 575/2001 Z. z. Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej neverejnosť rokovaní bolo vylúčiť verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by prítomnosť tretích osôb, resp. ich prístup k prerokovávaným skutočnostiam v plnom rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností orgánov verejnej moci vyplývajúcich z právnych predpisov (najmä pri ochrane utajovaných skutočností, osobných údajov, obchodného tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany týchto skutočností iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti týchto orgánov. Právne závery obsiahnuté v citovanom rozhodnutí ústavného súdu tak boli formulované v nadväznosti na vyššie uvedené a nemožno ich zovšeobecňovať, tak ako sa o to snaží žalovaná.

Takéto stanovenie základných povinností pri nakladaní s majetkom obcí a miest /mestských častí/ slúži zabezpečeniu minimálnej právnej istoty obyvateľov danej komunity. Poukazovanie žalovanou na interný charakter informácie, ktorá má slúžiť ako podklad vnútornej porady alebo konzultácie a možno ju považovať v súlade s názorom ústavného súdu za výnimku zo všeobecného práva na sprístupnenie informácie nemá podľa názoru kasačného súdu oporu v ust. § 7 ods. 1 zák.č_ 138/

43. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú postupom podľa ust. § 461 S.s.p zamietol. 44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa podľa § 467 ods. 1 S.s.p. s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1,2 S.s.p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, keďže v konaní bola úspešná.

V Bratislave dňa 27. júna 2022