7Svk/5/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:1022200172.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-1S/32/2022
- IČS
- 1022200172
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Základná organizácia odborového zväzu KOVO Jaguar Land Rover Slovakia, so sídlom Dolné hony, Nitra, IČO: 30 80 40 78 04 35, adresa na doručovanie písomností: Odborový zväz KOVO, Bajkalská č. 16025/29A, Bratislava, proti žalovanej: D.. S. J. G., H.., bytom J. č. X, T., právne zastúpená Mgr. Martinom Antalom, advokátom so sídlom Seberíniho č. 1, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Základná organizácia odborového zväzu Moderné odbory AIOS Jaguar Land Rover Slovensko, so sídlom Priemyselný park Nitra - Sever, Dolné hony č. 24/1085, Lužianky, IČO: 42 41 41 21 00 12, o preskúmanie dokladu - oprávnenia vydaného žalovaným zo dňa 13.12.2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/32/2022 - 104 zo dňa 27. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA 1S/32/2022 - 149 zo dňa 20.11.2023, takto
rozhodol:
Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/32/2022 - 104 zo dňa 27. apríla 2023 v spojení s opravným uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/32/2022 - 149 zo dňa 20.11.2023 sa zrušuje a vec sa postupuje Mestskému súdu Bratislava IV.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave ako správny súd uznesením č. k. 1S/32/2022 - 104 zo dňa 27. apríla 2023 v spojení s opravným uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA- 1S/ 32/2022 - 149 zo dňa 20.11.2023 (ďalej „napadnuté uznesenie“) odmietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.12.2021, ktorým žalovaný ako rozhodca určený Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej „ministerstvo“) v súlade s § 3a ods. 4 zákona číslo 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) vydal podľa § 3a ods. 5 cit. zákona oprávnenie na rokovanie a uzatváranie novej kolektívnej zmluvy vrátane jej dodatkov, žalovanému. 2.
Správny súd v napadnutom uznesení konštatoval, že považuje toto rozhodnutie za rozhodnutie súkromnoprávnej povahy, ktoré je nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Jedná sa o rozhodnutie odlišné od rozhodnutia rozhodcu podľa § 14 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktoré chápe tento zákon ako rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmateľné súdom, pričom je táto preskúmateľnosť výslovne určená zákonom. Ďalej konštatoval, že rozhodca má v tomto spore postavenie súkromnoprávneho subjektu, keďže otázka určenia príslušnej odborovej organizácie je otázka súkromnoprávna, ktorá nemá verejnoprávny dopad. Spor odborových organizácií podľa § 3a zákona o kolektívnom vyjednávaní má nesporne súkromnoprávny charakter (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/34/2014 zo dňa 31.03.2016). Odborová organizácia je občianskym združením vytvoreným podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o združovaní občanov. Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom a jej obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných strán a z princípov zmluvnej voľnosti. Spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na
uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa § 3a citovaného zákona vzniká v čase kolektívneho vyjednávania a prípravy uzatvárania kolektívnej zmluvy medzi zamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou. Ďalej poukázal na závery Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej „najvyššieho správneho súdu“) uvedené v uznesení sp. zn. 7Svk/24/2022 zo dňa 24. augusta
2022. Odmietnutie žaloby právne odôvodnil § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. d) Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). 3. Proti tomuto uzneseniu podal kasačnú sťažnosť žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, porušenie práva na spravodlivý proces a nezákonné odmietnutie jeho žaloby. K prvému dôvodu uviedol, že má za to, že rozhodca je verejným orgánom, pretože preberá na seba úlohu arbitra namiesto ministerstva ako jeho predĺžená ruka, pričom je zjavné, že ministerstvo nie je justičný orgán ale správny orgán. Ak teda ministerstvo ako garant vedie zoznam spôsobilých rozhodcov, potom ide o prenesený výkon verejnej správy.
Títo rozhodcovia totižto plnia úlohy správneho orgánu ministerstva, čím suplujú činnosť súdov. Vzťah medzi arbitrom a konkurujúcimi si odborovými organizáciami v spore je vertikálny, a nie horizontálny. Videl analógiu s konaním podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, avšak je nepochopiteľné a absurdné, že strany sporu, ktoré si rozhodcu určili dohodou podľa zákona o rozhodcovskom konaní, požívajú súdnu ochranu a strana sporu, ktorej bol rozhodca určený proti jej vôli ministerstvom, súdnu ochranu nepožíva. Mal za to, že rozhodnutím odporcu je právo na kolektívne vyjednávanie neúspešnej odborovej organizácii odňaté a preto toto rozhodnutie nie je deklaratórne, ale konštitutívne.
V rámci dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces uviedol, že každé rozhodnutie štátu, ktoré obmedzuje práva odborovej organizácie, musí podliehať súdnemu prieskumu. Poukázal na článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Napokon namietal, že správny súd nedal žalobcovi adekvátnu odpoveď na otázku, na koho sa má obrátiť, aby mu bol poskytnutý účinný právny prostriedok proti rozhodnutiu odporcu, ak to nie je správny orgán. Poukázal na § 18 ods. 1 SSP s tým, že ak by sa pripustil právny názor, že sa jedná o spor súkromnoprávneho charakteru, mal v zmysle tohto ustanovenia vec postúpiť na iný orgán, to znamená na civilný súd, na ktorý táto vec patrí. Žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
4. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/16/2021, ktorý konštatoval, že rozhodnutie rozhodcu podľa § 3a zákona o kolektívnom vyjednávaní nie je súdne preskúmateľné. Žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.
5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými bol kasačný súd viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je z časti dôvodná. 6. Žalobca v rámci správneho súdnictva žiadal preskúmať žalovaným vydaný doklad - oprávnenie na rokovanie a uzatváranie novej kolektívnej zmluvy vrátane jej dodatkov v spoločnosti Jaguar Land Rover Slovakia, s.r.o. odborovej organizácii Základná organizácia odborového zväzu Moderné odbory AIOS Jaguar Land Rover Slovensko (ďalší účastník). Podľa názoru žalobcu sa jedná o rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré je preskúmateľné v správnom súdnictve, podľa názoru správneho súdu sa nejedná o takéto rozhodnutie, pretože rozhodca (žalovaný) nie je orgánom verejnej správy. Preto bolo v danom prípade potrebné prioritne zodpovedať otázku, či žalovaný je orgánom verejnej správy a teda či doklad ním
vydaný je preskúmateľný v rámci správneho súdnictva. 7. Touto otázkou sa už správne súdy zaoberali, vrátane najvyššieho správneho súdu. Preto kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie kasačného súdu v obdobnej veci, v ktorej bola riešená otázka charakteru postavenia rozhodcu určeného ministerstvom podľa § 3a ods. 4 zákona o kolektívnom vyjednávaní ako rozhodcu v spore o určenie odborovej organizácie oprávnenej na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy a otázka oprávnenia nám vydaného podľa § 3a ods. 5 citovaného zákona.
8. V uznesení najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/24/2022 zo dňa z 24. augusta 2022 najvyšší správny súd zaujal tento právny názor: „ . . . 12. Inštitút určenia nestranného rozhodcu ministerstvom bolo do zákona o kolektívnom vyjednávaní vložený vzhľadom na skutočnosť, že sa v aplikačnej praxi objavovali prípady, keď odborové organizácie nedospeli ku vzájomnej dohode o spoločnom postupe a zamestnávateľ nemal k dispozícii údaje o počte členov jednotlivých odborových organizácii a nemal tak vedomosť o tom, ktorá z viacerých odborových organizácii má väčší počet členov. Tým dochádza k ustanoveniu rozhodcu ako nezávislého subjektu od dotknutých subjektov (odborových organizácii) i od samotnej štátnej
moci. Vzhľadom na pôvodný súkromnoprávny charakter sporu, keď právo na združovanie sa odborových organizáciách i neskorší výkon kompetencie odborových organizácii zamestnávateľa bezprostredne vyplýva zo záujmu fyzických osôb o zlepšenie svojich pracovných a mzdových podmienok, je inštitút rozhodcu koncipovaný ako mechanizmus, ktorý tento súkromnoprávny charakter narušiť nemá.
13. Vo svojej podstate sa jedná o zisťovanie, ktorá z jednotlivých organizácii má väčší počet členov a to na základe písomných dôkazov predložených jednotlivými odborovými organizáciami. Rozhodca na základe podkladov príjem záver o tom, ktorá z odborových organizácii je väčšia a jeho záver má deklaratórny charakter, ktorý spočíva v potvrdení objektívneho stavu formou jeho overenia na základe zistených skutočností. Rozhodca v tomto prípade nerozhoduje ako orgán verejnej správy, na ktorého by zákon o kolektívnom vyjednávaní preniesol decíznu (rozhodovaciu) právomoc rozhodovať v niektorej oblasti štátnej správy. Ako nezávislý subjekt určí len to, ktorá z potenciálnych zmluvných strán môže uzavrieť súkromnoprávnu zmluvu. Vo svojej podstate tak určí zmluvnú stranu, ktorá má oprávnenie vstúpiť do procesu uzatvárania kolektívnej zmluvy a uzavrieť ju s ďalšou zmluvnou stranou - zamestnávateľom. Keďže rozhodca v tomto prípade nevystupuje ako orgán verejnej správy, jeho výstup (v zákone explicitne nazvaný ako doklad) nie je individuálnym správnym aktom, ktorý by bolo možné preskúmať v správnom súdnictve.“
9. Rovnaký názor zaujal najvyšší správny súd aj v uznesení sp. zn. 1Svk/16/2021 zo dňa 27.07.2022. Z neho kasačný súd cituje nasledovné: „ 48. Kasačný súd má za to, že krajský súd správne právne posúdil vec, keď uzavrel, že z ustanovenia § 3a ZoKV vo väzbe na účel a celkovú systematiku Zákona o kolektívnom vyjednávaní jednoznačne vyplýva, že rozhodca v spore o reprezentatívnu odborovú organizáciu rozhoduje ako súkromnoprávny subjekt a nie ako orgán verejnej správy. Aj ďalší účastník správne podotkol, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní je súkromnoprávnym predpisom upravujúcim kolektívne pracovnoprávne vzťahy hmotnej a procesnej povahy medzi odborovými organizáciami a zamestnávateľmi ako subjektmi súkromného práva. Ustanovenie § 3a ZoKV upravuje postup v rámci procesu kolektívneho vyjednávania v prípade, že sa odborové organizácie nevedia dohodnúť na spoločnom postupe, a to zakotvením právnej možnosti jednej zo zmluvných strán obrátiť sa na Ministerstvo práce so žiadosťou o ustanovenie rozhodcu. Takto ustanovený rozhodca potom nezávisle overí počet členov každej z odborovej organizácií a určí organizáciu s najväčším počtom členov.
Uvedené rozhodovanie rozhodcu je preto potrebné chápať ako právnu možnosť strán vyriešiť si vzájomný čiastkový spor o určenie spôsobilého zmluvného subjektu v procese uzatvárania kolektívnej zmluvy. Nemožno ho považovať za výkon verejnej správy a najmä nie za prenesený výkon štátnej správy, ktorý by zákonodarca zákonom preniesol na rozhodcu z orgánov štátnej správy či samosprávy.
49. Kasačný súd uznáva, že hoci kolektívne pracovnoprávne vzťahy sú upravené normami patriacimi pod odvetvie pracovného (súkromného) práva, je tu badateľná istá ingerencia štátu s cieľom zaručiť ochranu zamestnancov ako „slabších“ subjektov. Takáto ingerencia štátu spočívajúca v určení rozhodcu na podnet zmluvnej strany ministerstvom práce z ním vedeného zoznamu a zverení právomoci rozhodcovi nezávisle overiť počet členov odborových organizácií v procese kolektívneho vyjednávania však neznamená prenesenie výkonu verejnej správy. Ide len o nástroj ochrany zamestnancov zakotvený zákonom, aby sa v dôsledku sporu predstaviteľov odborových organizácií neocitli v patovej situácií a neostali bez kolektívnej zmluvy, ktorá im vie poskytnúť viac práv než Zákonník práce.“
10. Uznesenie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svk/16/2021 zo dňa 27.07.2022 bolo predmetom preskúmania Ústavným súdom SR, ktorý uznesením sp. zn. IV. ÚS 74/2023 zo dňa 07.02.2023 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu.
11. Sťažnostné námietky viažuce sa k nesprávnemu právnemu posúdeniu preto vyhodnotil súd ako nedôvodné. Ako bolo vyššie vysvetlené, samotné určenie osoby rozhodcu ministerstvom nezakladá jej status ako orgánu verejnej správy. Argumentácia, že rozhodca je určený aj proti vôli niektorej zo sporových strán, je pre naplnenie jeho charakteru ako súkromnoprávneho subjektu irelevantná. Samotný spôsob, akým zákonodarca kreuje tento neštátny nezávislý rozhodcovský orgán nemá vplyv na posúdenie jeho statusu. K námietke, že vo vzťahu k odborovej organizácii, ktorá bola vylúčená z následného kolektívneho vyjednávania, sa jedná o konštitutívne rozhodnutie rozhodcu, kasačný súd uvádza, že výsledok jeho konania spočíva v potvrdení objektívneho stavu formou jeho overenia na základe zistených skutočností, potvrdzuje teda existujúci stav, čo má skôr deklaratórny charakter. 12. Čo sa týka námietky, že bolo porušené právo žalobcu na účinnú súdnu ochranu a v prípade, ak by sa jednalo o súkromnoprávny spor, správny súd mal vec postúpiť civilnému súdu, s touto námietkou sa kasačný súd stotožnil. V danom prípade žalobca v kasačnej
sťažnosti nesprávne poukázal na § 18 ods. 1 SSP, pretože tento zakotvuje prípady, kedy vec vôbec nepatrí do právomoci súdov. Aj za situácie, keď došlo ku konštituovaniu osobitných správnych súdov a najvyššieho správneho súdu, nedošlo k ich oddeleniu od sústavy všeobecných súdov a preto neprichádza do úvahy postup zastavenia súdneho konania, ako je to pri postúpení podľa § 18 ods. 1 SSP. Napriek tomu však z obsahu tejto sťažnostnej námietky možno vydedukovať, že žalobca brojí proti samotnému odmietnutiu žaloby bez toho, aby v súlade s právnym názorom správneho súdu o civilnoprávnom charaktere tohto sporu bola vec postúpená civilnému súdu. S týmto názorom sa kasačný súd stotožnil, pretože aj podľa jeho názoru, ktorý je v súlade s názorom správneho súdu, jedná sa o vec civilnoprávnu.
13. Podľa § 97 SSP správny súd počas celého konania skúma (okrem iného) aj svoju vecnú príslušnosť. V tomto ponímaní sa vecná príslušnosť de facto stotožňuje s právomocou správneho súdu vo veci konať. Pokiaľ správny súd má za to, že nemá právomoc z dôvodu, že napadnutý akt nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ale má civilnoprávnu povahu (ako v danom prípade), znamená to súčasne aj nedostatok vecnej príslušnosti prejednať vec a je potrebné v zmysle § 18 ods. 2 SSP rozhodnúť o jej postúpení civilnému súdu.
14. Pretože správny súd odmietol žalobu, pričom mal rozhodnúť o jej postúpení civilnému súdu, kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie správneho súdu v zmysle § 462 ods. 1 SSP. Zo znenia § 462 ods. 1 SSP je zrejmé, že kasačný súd môže po zrušení rozsudku buď vrátiť vec na ďalšie konanie, alebo konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci
patrí. Pri úvahe ohľadne charakteru orgánu, ktorému môže vec postúpiť, kasačný súd zvolil extenzívny výklad a za takýto orgán považuje aj civilný súd (nielen orgán odlišný od súdu). Podľa kasačného súdu niet dôvodu postupovať v tejto situácii odlišne ako v situácii, keď právomoc konať vo veci má orgán rozdielny od súdu. V oboch situáciách totiž u správneho súdu absentuje základná procesná podmienka, ktorou jeho právomoc (vecná príslušnosť) vec prejednať a právomoc má iný orgán.
15. Kasačný súd tak dospel k záveru, že o postúpení veci civilnému súdu spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia môže podľa § 462 ods. 1 SSP rozhodnúť priamo kasačný súd. Preto vec postúpil civilnému súdu, ktorým je v danom prípade Mestský súd Bratislava IV ako kauzálne a miestne príslušný súd na konania o sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov podľa § 24 písm. a) a § 14 Civilného sporového poriadku.
16. Keďže konanie na súdnej úrovni nekončí, o náhrade jeho trov v tomto štádiu konania nebolo potrebné rozhodovať. 17. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie:
V Bratislave dňa 23. októbra 2024