7Svk/5/2025

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že ďalší účastník v 1. rade ako stavebník ešte v roku 2016 požiadal v zisťovacom konaní o posúdenie zámeru navrhovanej činnosti „Zóna Sever III. - Rozália" v k. ú. O., ktorá mala spočívať vo výstavbe piatich bytových domov (č. 01 až 05), každého s piatimi podlažiami a celkovo s 80 bytmi pre 253 obyvateľov, s prislúchajúcimi parkovacími miestami a infraštruktúrou. Okresný úrad Pezinok, odbor životného prostredia, rozhodnutím zo 4. mája 2016 vyslovil, že táto činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Na základe toho Mesto Pezinok ako stavebný úrad vydalo 11. februára 2017 územné rozhodnutie na umiestnenie uvedených stavieb a následne postupne 14. júla 2017, 7. februára 2018 a 24. apríla 2018 stavebné povolenia na rôzne vedľajšie stavby (pozemné komunikácie, vodné stavby, rozvody elektrickej energie, plynu, sadové úpravy a

činnosti. Tá mala spočívať v zmene výšky, resp. aj podlažnosti jednotlivých bytových domov. Bytové domy 01 a 02 mali byť vyššie o 0,5 m, bytový dom 03 mal mať o jedno podlažie a 3,5 m viac a bytové domy 04 a 05 mali mať o tri podlažia a 6,5 m viac. Zodpovedajúco mal narásť aj počet bytov na 102 a predpokladaný počet obyvateľov na 292. Vypracovaný zámer však nepredpokladal žiaden zvýšený záber ornej pôdy, ani zmeny v napojení pitnej vody, elektrickej energie, zemného plynu a kanalizácie, pretože pôvodne uvažované kapacity budú dostatočné aj po zmene. V priebehu výstavby sa podľa oznámenia ďalšieho účastníka predpokladali pri obyvateľstve, ovzduší, krajine a urbánnom komplexe a využívaní zeme málo významné

3. Odbor starostlivosti životné prostredie 4. septembra 2019 oznámil začatie konania dotknutým orgánom a obciam a zverejnil ho aj na webstránke www.enviroportal.sk. V určenej lehote k nemu okrem ďalších účastníkov v 3. až 5. rade predložil vyjadrenie žalobca, ktorý v ňom žiadal: 1. zhodnotiť celkovú organizáciu dopravy, výpočet parkovacích miest, obsluhu verejnou hromadnou dopravou, dostatočnosť opatrení na ochranu prírody, ochranu zelene, vplyv na vodu podľa rámcovej smernice o vode v zmysle určitej metodiky, vplyv emisií na existujúcu obytnú zástavbu, statiku, variantné riešenie, geologické a hydrogeologické vplyvy, výpočty množstiev vody, súlad s územným plánom, plnenie povinností podľa zákona o odpadoch, ochranu poľnohospodárskej pôdy; 2. obnoviť prirodzené funkcie ekosystému a kompenzovať ekologickú ujmu rôznymi opatreniami (výškové a funkčné parametre stavby, materiály, parkovacie miesta, retenčné opatrenia, úpravu okolitých plôch, separovaný zber), 3. zaviazať ďalšieho účastníka, aby vysadil v Pezinku zeleň, umiestnil do verejného priestoru umelecké dielo a vyhodnotil umiestnenie podľa tepelnej mapy v zmysle schválenej stratégie.

4. Odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím z 27. novembra 2019, č. OU-PK- OSZP-2019/039800, vyslovil, že podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. sa navrhovaná zmena nebude posudzovať podľa citovaného zákona. Zároveň určil podmienky na zmiernenie vplyvov zmeny navrhovanej činnosti v tom zmysle, ako to žiadali dotknuté orgány. Pripomienky žalobcu odbor vyhodnotil prevažne ako technického charakteru (dopravné napojenie, náhradná výsadba, overenie statických výpočtov stavieb), ktoré budú predmetom ďalších povoľovacích konaní, pretože účelom cit. zák. nie je povolenie vykonania zmeny navrhovanej činnosti, ale zabezpečenie vysokej úrovne ochrany životného prostredia. Požiadavke na konzultácie odbor nevyhovel, pretože podklady zhromaždené v priebehu konania sú dostatočné pre rozhodnutie. Na doplnenie uviedol, že dotknutej verejnosti vytvoril priestor na konzultácie formou písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. Odbor v odôvodnení vyhodnotil vplyvy navrhovanej zmeny na zložky životného prostredia a zdravie obyvateľstva a dospel k záveru, že očakávané vplyvy nie sú významné, a preto ju netreba posudzovať. 5.

Rovnako nesúhlasil s námietkou, že žalobca sa nemal možnosť zúčastniť konzultácií, pretože tie možno vykonať aj písomne (predložením písomného stanoviska). Oznámenie o navrhovanej zmene bolo riadne verejne prístupné a účastníci konania boli osobitne poučení o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ako aj nahliadnuť do administratívneho spisu.

Správnu žalobu, ktorú proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. BA-1S 101/2020-139. Dôvody v nej uplatnené boli podľa neho priveľmi všeobecné a za dostatočne konkrétne považoval len dve námietky: (i) nesprávnu aplikáciu § 29 ods. 3 a 13 zákona č. 24/2006 Z. z., v dôsledku čoho trpia obidve rozhodnutia nepreskúmateľnosťou, a (ii) nemožnosť žalobcu uplatňovať jeho procesné práva, pretože mu žalovaný nezaslal elektronickú kópiu administratívneho spisu.

Z prvostupňového rozhodnutia odboru je zjavné, aké podmienky má ďalší účastník v 1. rade splniť, aby zmiernil predpokladané vplyvy navrhovanej zmeny na životné prostredie. Ďalej správny súd zdôraznil, že odbor starostlivosti o životné prostredie prípisom z 24. októbra 2019 oznámil účastníkom, že podklady jeho rozhodnutia sú súčasťou administratívneho spisu, do ktorého môžu prísť nazrieť. Žalobca si prevzal túto výzvu, ale v určenej lehote toto svoje právo neuplatnil.

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca zrušenia tohto rozsudku. Správny súd podľa neho len predstieral, že uznáva žalobcu ako zainteresovanú verejnosť, ale v skutočnosti mal pochybnosť o úprimnosti jeho záujmu na ochrane životného prostredia. Nenahliadal naňho ako na odborníka na právo životného prostredia a jeho tvrdenia zľahčoval. Správny súd rozhodoval o ochrane subjektívnych práv, nie o ochrane verejného záujmu. V dôsledku toho sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Právny názor, že navrhovaná zmena nemá významné vplyvy na zhoršenie životného prostredia, nie je opretý o zásady jeho ochrany ustanovené v § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Preto nie je pravdivý záver správneho súdu, že orgány verejnej správy sa vyrovnali s pripomienkami a zapracovali tie, ktoré boli dôvodné. Z ich rozhodnutí nie je zrejmé, aké kritéria uplatnili pri posudzovaní otázky vplyvu navrhovanej zmeny na životné prostredie. Žalobca vytkol týmto orgánom a správnemu súdu, že pri interpretácii právnych noriem nepoužili eurokonformný, systematický, logický a teleologický výklad. Demonštratívne vypočítal právne predpisy, na ktoré mali prihliadať (napr. zákon č. 409/2011 Z. z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže, zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch, zákon č. 137/2010 Z. z. o ovzduší, zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách). Namietal tiež, že správny súd nepostupoval podľa § 58 SSP, ak považoval žalobcu za neúplnú. Podľa žalobcu sa správny súd nevyrovnal s jeho námietkou nevykonania konzultácií, ktoré nemožno nahradiť tým, že sa žalobca mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia, resp. podať odôvodnené. Orgánom verejnej správy vytkol, že porušili právo verejnosti na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 Charty základných práv Európskej únie a čl. 1 Aarhuského dohovoru. Správny súd porušil aj ustanovenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože jeho rozsudok je nezrozumiteľný. V závere žalobca vyjadril názor, že aplikácia práva zo strany správnych súdov ako aj správnych orgánov v oblasti posudzovania vplyvov je v rozpore s právom Európskej únie, kvôli čomu by sa mal kasačný súd obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 8. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože neobjasňuje, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, ale predstavuje len zhrnutie práv v oblasti životného prostredia, ktoré sú zakotvené v medzinárodných a vnútroštátnych predpisoch. Zotrval na svojom názore, že pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia postupoval v súlade s právnou úpravou, rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a je správne. 9. Ďalší účastníci sa nevyjadrili k riadne doručenej kasačnej sťažnosti.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Osobitne sa tieto námietky len ťažko dajú podradiť pod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Podľa § 440 ods. 2 SSP sa totiž tento dôvod musí vymedziť tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Má teda uviesť,

12. Podobne ako kasačná sťažnosť však bola formulovaná aj samotná správna žaloba. Už správny súd tak správne upriamil žalobcovu pozornosť na ustanovenie § 182 ods. 1 písm. e) SSP, podľa ktorého musia žalobné body obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, v čom mala spočívať nesprávnosť rozhodnutia žalovaného. Ak teda žalobca chcel namietať, že žalovaný, resp. odbor starostlivosti o životné prostredie neuložili potrebné opatrenia na zmiernenie vplyvov na životné prostredie, mal predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, ktoré v prerokúvanej veci odôvodňovali, aby sa boli uložili určité opatrenia. Žalobca však žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol a obmedzil sa len na všeobecne formulované

Okrem toho ustanovenie § 61, ale ani § 183 SSP nedovoľujú rozšíriť žalobné body po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 181 SSP), pričom nie je podstatné, či by k ich rozšíreniu došlo z vlastnej vôle žalobcu alebo na výzvu súdu podľa § 59 SSP (porov. podobne uznesenie sp. zn. 1 Svk 32/2024). Správna žaloba zainteresovanej verejnosti je čo do svojich náležitostí všeobecnou správnou žalobou (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 316/2025) a v prerokúvanej veci nejde o žiaden z prípadov podľa § 134 ods. 2 SSP, kedy by správny súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Preto ani prípadná výzva správneho súdu podľa § 59 SSP by neprelomila koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 183 SSP a neumožnila by žalobcovi rozšíriť alebo doplniť žalobné body. Správny súd tak nepochybil, ak podľa citovaného ustanovenia nepostupoval.

práva. Túto druhú námietku žalobca už v kasačnej sťažnosti nepresadzuje spôsobom, ktorý by vyhovoval už citovaným požiadavkám § 440 ods. 2 SSP. Pokiaľ ide o námietku nesúladu preskúmavaného rozhodnutia s cit. § 29 ods. 13, k zrozumiteľnej odpovedi správneho súdu postačí dodať, že toto ustanovenie požaduje, aby výrok rozhodnutia, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť nepodlieha posudzovaniu, obsahoval aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. To je aj všeobecným účelom zákona č. 24/2006 Z. z., čo plynie z jeho § 2 písm. d). Určenie, o aké podmienky ide, je však prenechané na uváženie tohto orgánu, ktorého prieskum správnymi súdmi je obmedzený ustanovením § 27 ods. 2 SSP. V tu prerokúvanej veci žalovaný, aj odbor starostlivosti o životné prostredie dostatočne zrozumiteľne a s odkazom na predložené podklady ozrejmili, že navrhovaná zmena (zvýšenie podlažnosti jednotlivých obytných domov) nebude mať významné vplyvy na životné

parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. V zmysle jej čl. 2 písm. g) a čl. 5 sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, nie do rámca zisťovacieho konania, ktoré je upravené v čl. 4. Ak ich teda žalovaný nevykonal v zisťovacom konaní, nemožno to považovať za nezákonný postup (obdobne napr. rozsudok tunajšieho súdu 3 Svk 39/2022, 3 Svk 22/2022, 7 Svk 39/2022, ako aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 359/2024 a III. ÚS 599/2024). Bez ohľadu na to však možno odkázať na ustálenú judikatúru tunajšieho súdu, podľa ktorej možno konzultácie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. vykonať aj inou než písomnou formou, napríklad vytvorením priestoru na predloženie odôvodneného stanoviska (porov. napr. cit. rozsudok sp. zn. 1 Svk 22/2023 a tam citovanú prejudikatúru).

vychádza z jeho presvedčenia, že správny súd s ním nekonal ako so subjektom podporujúcim ochranu životného prostredia. To je celkom zreteľne vyvrátené konaním a napadnutým rozsudkom správneho súdu a ani žalobca sám jasne nevysvetľuje, v čom vlastne malo byť konanie správneho súdu voči nemu iné. Okrem toho svojou povahou nejde o otázku výkladu práva EÚ, ale jeho aplikácie na prejednávanú vec. Druhá otázka sa v podstate týka prieskumu iného rozhodnutia kasačného súdu (sp. zn. 6 Svk 14/2021), ktoré sa zaoberalo otázkou zneužitia práva podať žalobu podľa § 28 SSP. V prerokúvanej veci však správny súd žalobcovu žalobu riadne prejednal, a preto úvaha nad možným zneužitím práva tu nemá právny význam. Konečne, tretia otázka sa týka procesu konzultácií, tie však kasačný súd nepovažoval za aplikovateľné v prejednávanej veci, a preto takisto nebola relevantná pre jeho rozhodnutie. Kasačný súd tak nezistil žiaden dôvod na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.