7Svk/59/2022

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca je odsúdeným, ktorý je umiestnený v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov. Orgán tohto ústavu 17. februára 2021 využil svoje oprávnenie podľa § 25 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov a zadržal korešpondenciu - list, ktorý žalobcovi poslala jeho sestra. Žalobca považoval tento úkon za akt orgánu verejnej správy a 24. marca 2021 proti nemu podal (správnu) žalobu na Krajskom súdu v Trnave. Nato 30. marca 2021 požiadal žalovaného, aby mu pre toto konanie poskytol právnu pomoc. 2. Rozhodnutím z 26. mája 2021, č. spisu KaNR/7955/2021, ČRZ: 5123/2021, žalovaný tejto žiadosti nevyhovel. Dospel totiž k záveru, že postup ústavu na výkon trestu podľa zákona č. 475/2005 Z. z. a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, nie je postupom orgánu verejnej správy. Ústav je totiž organizačne začlenený do Zboru väzenskej a justičnej stráže a vzťahy vznikajúce pri výkone trestu sú trestnoprávnymi vzťahmi, nie vzťahmi pri výkone verejnej správy. Zákonnosť rozhodnutia ústavu o zadržaní korešpondencie tak nemožno preskúmať správnou žalobou, a preto žalovaný považoval spor o jeho preskúmanie za zrejme bezúspešný v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov, čo vylučovalo, aby sa preň priznala právna pomoc. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 21 S 32/2021-111 zrušil toto rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Stotožnil sa s postupom žalovaného, ktorý skúmal otázku zrejmej bezúspešnosti sporu, no nesúhlasil so záverom, že by v danej veci išlo o taký prípad. Zdôraznil, že žalovaný nemôže prejudikovať rozhodnutie súdu vo veci samej. Odpoveď na otázku, aké postavenie má v danej veci ústav na výkon väzby a či je jeho akt preskúmateľný v správnom súdnictve, je práve úlohou správneho súdu, na ktorý sa žalobca obrátil. Správny súd nepovažoval za jednoznačné, že existuje jasná judikatúra k otázke, či je postup ústavu na výkon trestu o zadržaní korešpondencie preskúmateľný v správnom súdnictve. Naopak, judikatúra už v minulosti zužujúco vykladala jednotlivé výluky z prieskumu, napriek širšiemu zneniu príslušných zákonných ustanovení.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 7. Podstatou prerokúvanej veci nie je otázka, či akt príslušného orgánu ústavu na výkon trestu, ktorý podľa § 25 zákona č. 475/2005 Z. z. zadržal korešpondenciu odsúdeného, je skutočne vylúčený zo súdneho prieskumu. Naopak, jej podstata spočíva v tom, či je kladná odpoveď (t. j., že je vylúčený zo súdneho prieskumu) natoľko jednoznačná a zrejmá, že akákoľvek snaha o takýto prieskum zrejme nemôže byť úspešná. Malá pravdepodobnosť úspechu takéto prieskumu by totiž skutočne napĺňala predpoklad zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorý je v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. samostatným dôvodom, kvôli ktorému žalovaný neprizná právo na právnu pomoc. 8. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym názorom správneho súdu, že takáto jednoznačná a zrejmá judikatúra neexistuje, a preto záver žalovaného o zrejmej bezúspešnosti sporu nie je správny. V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu. Tento názor napokon potvrdzuje aj samotný obsah kasačnej sťažnosti, v ktorej žalovaný priznal, že takáto judikatúra najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku v spojení s § 5 ods. 1 SSP) neexistuje. Žalovaný vyjadril len názor, že je použiteľnou judikatúra, v ktorej tieto autority vyslovili, že predmetom prieskumu nemôže byť rozhodnutie o premiestnení odsúdeného alebo o nepovolení návštev. Tento názor však nepodporil hlbšou analýzou otázky, či rozhodovanie o tom, akú môže odsúdený prijímať korešpondenciu, je rovnakým určovaním modalít výkonu trestu akou je napríklad určenie miesta jeho výkonu trestu alebo prijímania návštev. Podľa kasačného súdu takýto záver nie je na prvý pohľad zrejmý už len preto, že otázka miesta výkonu trestu (pri zachovaní výmery a formy, ktorú vyjadril trestný súd v odsudzujúcom rozsudku) alebo prijímania návštev nie je výslovne chránená ustanoveniami ústavy. Naopak, jej ustanovenie čl. 22 výslovne zaručuje listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností. Podľa názoru kasačného súdu tak nateraz nemožno jasne vylúčiť, že správny súd zistí také dôvody, pre ktoré judikatúru citovanú žalovaným nebude možné použiť na prieskum rozhodnutia o zadržaní korešpondencie, a súdnemu prieskumu ho podrobí.