7Svk/6/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkýň: 1. T. F., Z.T.. XX.XX.XXXX, B. V. J. XX, T., K., 2. I. F., Z.J.. XX.XX.XXXX, B. Q. X, B., obe zastúpené: Fridrich Lawyers, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Dunajská 6, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina, za účasti ďalších účastníkov: 1. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, 2. Obec Turčiansky Peter, so sídlom Turčiansky Peter 2, Košťany nad Turcom, 3. Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, IČO: 36022047, so sídlom Martinská 49, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu OÚ-ZA-OOP6-2021/027603-003 zo dňa 17.08.2021, o kasačnej sťažnosti žalobkýň proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/182/ 2021-173 zo dňa 27.11.2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkýň sa zamieta. II. Žalovanému a ďalším účastníkom sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Prvostupňovým rozhodnutím Okresný úrad Martin rozhodol, že dedičky po oprávnenej osobe M. F. a to F.. Q. A., T. F. a I. F. nespĺňajú podmienky zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“) uvedené v § 6 ods. 3, a preto sa im nepriznáva vlastnícke právo ani právo na náhradu k nehnuteľnostiam v katastrálnom území K. X., ako sú uvedené vo výroku rozhodnutia. V odôvodnení skonštatoval, že podľa údajov pozemkovej knihy a katastra nehnuteľností vlastníctvo pôvodného vlastníka Ľ. E., respektíve D. E. presahuje výmeru 250 hektárov.

všetkej pôdy. V správnom konaní boli preukázané všetky hmotnoprávne podmienky na vydanie nehnuteľností uplatnených v návrhu na vydanie nehnuteľnosti zo dňa 18.09.1991, ktorý si uplatnila M. F., podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona (odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy). Pôvodnou vlastníčkou ku dňu prechodu uvedených nehnuteľností do vlastníctva štátu bola D. E. v jednej jednine a M. F. bola dcérou F. E., ktorý bol bratom D. E., preto splnila podmienky zákona uvedené v § 4 ods. 2 písm. e). Po vyriešení týchto skutočností správny orgán rozhodnutiami z roku 2002, 2003, 2015, 2017 a 2020 (ktoré citoval) priznal oprávnenej osobe, resp. jej dedičkám vlastníctvo a náhradu k pozemkom vo výmere 149,2947 hektára poľnohospodárskej pôdy, 89,7143 hektára lesnej pôdy a 10,9910 hektára ostatnej pôdy, t. j. spolu v maximálnej výmere 250 hektárov.

3. V preskúmavanom rozhodnutí sa žalovaný stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu. Vzhľadom na znenie § 6 ods. 3 zákona o pôde považoval odvolanie za nedôvodné, keďže ide o platné a účinné ustanovenie zákona o pôde, ktoré musí prvostupňový aj druhostupňový správny orgán rešpektovať. Odôvodnenie rozhodnutia je rozsiahle a podrobné, je výsledkom rozsiahleho a náročného dokazovania, obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

pretože uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti nemá právne účinky nadobudnutia vlastníctva, to sa nadobúda až rozhodnutím štátneho orgánu. Pokiaľ žalobkyne v súvislosti s porušením Dohovoru odkazujú na prípad Rosival a ostatní proti Slovenskej republike, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodol o prípustnosti sťažnosti z dôvodu, že žiadatelia žiadali pôdu, ktorá prekročila zákonný limit 250 hektárov, ktorý bol ustanovený až po tom, čo žiadatelia žiadali o reštitúciu pôdy, kedy žiadny limit v zákone nebol. ESĽP uviedol, že je potrebné skúmať porušenie článku 1 Dodatkového protokolu, pretože právo na reštitúciu žiadateľov bolo konkrétne a malo podklad v zákone.

Zároveň konštatoval, že výklad Dohovoru môže presiahnuť aj rámec ústavy a v takom prípade má Dohovor prednosť pred zákonom v súlade s článkom 154c ods. 1 ústavy. Aplikačná prednosť Dohovoru pred zákonom platí automaticky aj bez toho, aby ústavný súd vyslovil rozpor zákona s Dohovorom. Preto je aj všeobecný súd povinný skúmať tieto okolnosti a vyhodnotiť vec vo svetle rozhodnutia ESĽP vo veci Rosival a ostatní. Samotné prijatie sťažnosti ESĽP neznamená jej dôvodnosť. Dôvodnosť sťažnosti vo veci Rosival ESĽP ani nevyslovil, keďže predmetný spor bol vyčiarknutý zo zoznamu prípadov z dôvodu priateľského urovnania. Rozhodnutie o prijatí sťažnosti môže slúžiť ako pomôcka pri výklade Dohovoru, tu preskúmavaná vec však vykazuje značné skutkové odlišnosti. Kým sťažovatelia vo veci Rosival a ostatní si uplatnili reštitučný nárok 08.12.1992, kedy platil zákon o pôde v znení novely č. 93/1992 Zb., teda bez maximálneho obmedzenia výmery, v tu prejednávanej veci právna predchodkyňa žalobkýň podala svoju žiadosť 18.09.1991, kedy § 6 ods. 3 túto reštrikciu

6. Proti tomuto rozsudku podali kasačnú sťažnosť žalobkyne. Namietali procesnú vadu - nenariadenie pojednávania vo veci, hoci o to v žalobe žiadali. Ďalej namietali nesprávne právne posúdenie veci pri výklade § 33 ods. 2 zákona o pôde v spojení s § 6 ods. 3 tohto zákona, keď správny súd uviedol, že právna predchodkyňa sťažovateliek nemohla mať legitímne očakávania, že jej bude vrátená pôda nad 250 hektárov, keďže zákon jej v čase podania žiadosti tento nárok nepriznával. Podľa nich tomu tak síce bolo, ale s účinnosťou od 28.02.1992 bolo toto obmedzenie odstránené, a tak zvyšok nároku nad 250 hektárov prirástol z titulu nepravej retroaktivity v prospech nej. Legitímne očakávanie na nadobudnutie majetku v rozsahu nad 250 hektárov tak bolo nadobudnuté s účinnosťou od 28.02.1992. Odstránenie obmedzenia

podľa článku 1 Dodatkového protokolu už od okamihu jeho uplatnenia, a nie až od okamihu rozhodnutia o vydaní pôdy. Správny súd nesprávne vyvoláva dojem, že článok 1 Dodatkového protokolu chráni len samotné vlastníctvo a nechráni nároky v zmysle "majetku“, ktorým je uplatnený reštitučný nárok na vydanie pôdy. Rovnako správny súd nesprávne stotožnil článok 6 ods. 1 Dohovoru s článkom 1 ústavy, nemožno tiež stotožňovať ani zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru s článkom 13 ods. 3 ústavy. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 7. Žalovaný ani ďalší účastníci sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

9. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Okresný úrad Martin nepriznal dedičkám po oprávnenej osobe pozemky nad výmeru ustanovenú § 6 ods. 3 zákona o pôde v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia, pretože im už boli vydané pozemky v maximálnej výmere 250 hektárov. Žalobkyne namietajú rozpor tohto ustanovenia s článkom 1 Dodatkového protokolu, kým žalovaný poukazuje na to, že § 6 ods. 3 zákona o pôde je platný a účinný a bolo jeho povinnosťou ho aplikovať.

11. Podľa čl. I bod 10. z. č. 93/1992 Zb. účinnom od 28.02.1992 zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku sa mení a dopĺňa takto: v § 6 sa vypúšťa odsek 3. Doterajšie odseky 4, 5, 6 a 7 sa označujú ako odseky 3, 4, 5 a

Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na vydanie nehnuteľnosti po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu. 9c) Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 52/1945 Zb. SNR, ktorým sa zrušujú nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod československú pozemkovú reformu, ktoré sa uskutočnili na území dočasne okupovanom maďarským štátom. V prejednávanej veci ide o výklad § 6 ods. 3 zákona o pôde. Tento zákon účinný od 24.06.1991 mal v zmysle jeho preambuly zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989. Pozemkové reštitúcie podľa tohto zákona neboli založené na koncepcii obnovenia pôvodného pozemkového vlastníctva ku všetkým odňatým pozemkom a ku všetkým pôvodným vlastníkom. Štát v ňom ustanovil podmienky, za splnenia ktorých mohlo dôjsť k vráteniu pôvodných pozemkov alebo k priznaniu náhrady za tieto pozemky. Tieto podmienky sa týkali

13. Táto právna úprava platila v § 6 ods. 3 do 27.02.1992, kedy bolo toto znenie zo zákona vypustené zákonom č. 93/1992 Zb. Do zákona bola táto podmienka v § 6 ods. 3 vrátená zákonom č. 186/1993 Z. z. účinným od 26.08.1993, tentoraz však už vo vzťahu k všetkým taxatívne vymenovaným prípadom prechodu nehnuteľností na štát alebo iné právnickú osobu. Takouto úpravou zákonodarca deklaroval návrat ku koncepcii zákona o pôde v zmysle jeho pôvodného účelu, teda majetkové krivdy len zmierniť.

16. Čo sa týka postupu správneho súdu, ten je povinný aplikovať ústavne konformný výklad zákonov, čo v určitom prípade znamená aj možnosť takého výkladu, ktorý je v rozpore s gramatickým znením zákona. V danom prípade však nebol na takýto výklad § 6 ods. 3 zákona o pôde dôvod.

Belgicko, 1979), Van der Mussele v. Belgicko). Poukázal tiež na názor Európskej komisie vo veci L. a A. Brežný v. Slovenská republika, podľa ktorého predmet začatého konania sa netýka „existujúcich majetkov“ reštituentov, ktorí fakticky neboli a ani nie sú (až do vydania právoplatného rozhodnutia) v pozícii vlastníkov, ale v pozícii „obyčajných žiadateľov“ žiadajúcich (domáhajúcich sa) vydanie ich „bývalého vlastníctva“.

Samotná skutočnosť, že Slovenská republika v rámci zvolenej procesnej taktiky uzatvorila so sťažovateľmi zmier, avšak ponechala spornú právnu úpravu § 6 ods. 3 v nezmenenej podobe, nemôže viesť k záveru prezentovanému sťažovateľkami, že precedenčné účinky rozsudku ESĽP vo veci Rosival boli dostatočným dôvodom na vyhovenie reštitučnému nároku.

Rozhodnutie vo veci Rosival však slúži ako pomôcka pri výklade čl. 1 Dodatkového protokolu, ako správne uviedol správny súd. Tu je však potrebné konštatovať, že toto rozhodnutie ESĽP vychádza z odlišných skutkových okolností, ktoré spočívajú v tom, že reštitučný nárok sťažovateľov bol v tam riešenom prípade uplatnený v čase, keď zákon žiadnu maximálnu výmeru nestanovoval. Keďže sťažovatelia inak všetky zákonné podmienky na uplatnenie nároku splnili, ESĽP nárok považoval za dostatočne ustálený a za týchto okolností ich považoval za majúcich aspoň „legitímne očakávania“, že ich reštitučný nárok bude zhmotnený. V tom prípade nárok tvoril „majetok“ a vzťahovala sa na naň ochrana podľa článku 1 Protokolu č. 1. Keďže v tu posudzovanej veci bol nárok uplatnený v čase, keď zákon o pôde maximálnu výmeru vydania pozemkov stanovoval, právna predchodkyňa sťažovateliek nemohla nadobudnúť legitímne očakávanie, že jej na základe jej žiadosti bude vydaná pôda vo väčšom rozsahu. Ak sa následne zákon zmenil a tento limit bol vypustený, týmto zmeneným zákonom sa spravoval aj tento nárok.

Nemohla mať legitímnu nádej spočívajúcu v nároku, že zákonodarca zákonnú úpravu pozemkových reštitúcii zachová po jej novelizácii zákonom č. 93/1992 Zb. v nezmenenej podobe. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že je výsostným právom štátu ustanoviť, či vôbec a v akom rozsahu upraví vo vzťahu ku krivdám z minulosti právo na nejakú formu odškodnenia a rovnako by mal mať aj právo podmienky tohto odškodnenia podľa svojej úvahy meniť.

21. V danej veci nie je možné aplikovať ani výklad pojmu „majetok“ na účely čl. 1 Dodatkového dohovoru v rozhodnutí ESĽP o prijateľnosti sťažnosti č. 17684/02 vo veci Viktor Rosival a spol. ESĽP v rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti č. 17684/02 z 13.2.2007 vo veci Viktor Rosival a spol. proti Slovenskej republike uviedol: „Sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 iba vtedy, ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“ v zmysle tohto ustanovenia. „Majetkom“ môžu byť iba „majetky existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak, za „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nemožno považovať nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienenú pohľadávku, ktorá je premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky.“ Ako už bolo uvedené vyššie (bod 19.), v súlade s názorom správneho súdu

22. V tomto ohľade je nedôvodná námietka, že zvyšok nároku nad 250 hektárov „prirástol“ z titulu nepravej retroaktivity k existujúcemu nároku právnej predchodkyne sťažovateliek. Keďže v posudzovanej veci právna predchodkyňa sťažovateliek nemohla ohľadne vydania výmery nad 250 ha nadobudnúť legitímne očakávanie v zmysle „majetku“ podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, na účely tohto článku je bezpredmetné uvažovať o zväčšení či „prirastení“ tejto časti k uplatnenému nároku.

24. Je tiež nedôvodná sťažnostná námietka, že správny súd nesprávne analyzoval uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS III/2000, keď uvádzal závery o neporušení článku 1 Dodatkového protokolu. Je síce pravda, že ústavný súd vecne nerozhodoval o nesúlade § 6 ods. 3 zákona o pôde s čl. 1 Dodatkového protokolu, ale z citovaného uznesenia vyplýva, že sa v odôvodnení venoval aj analýze článku 1 Dodatkového protokolu a vo vzťahu k nemu uviedol rovnaké právne závery ako k aplikácii článku 20 ústavy. 25. Čo sa týka namietaného nesúladu § 6 ods. 3 s článkami 6 ods. 1 a 14 Dohovoru, sťažovateľky tvrdený nesúlad v žalobe nijako osobitne neodôvodnili, len s poukazom na porušenie článku 1 Dodatkového protokolu. Pretože správny súd správne ustálil, že k porušeniu tohto článku nedošlo, správne posúdil aj súlad § 6 ods. 3 zákona o pôde s týmito článkami. Okrem toho článok 14 Dohovoru nemá autonómny charakter a vzhľadom na záver o neaplikovateľnosti článku 1 Dodatkového protokolu námietka sťažovateliek založená na tomto

V ňom právny zástupca na základe výzvy súdu súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Vzhľadom na takto osobitne prejavenú vôľu právneho zástupcu sťažovateliek správny súd nepochybil, keď pojednávanie nenariadil.

Pokiaľ za týchto skutkových okolností súdy nevzhliadli nesúlad s článkom 1 Dodatkového protokolu, argumentum a maiori ad minus táto argumentácia musí platiť aj na situáciu, keď bola žiadosť na vydanie pozemkov uplatnená v čase, keď zákon podmienku maximálnej možnej výmery obsahoval.

30. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.