7Svk/7/2021

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov: 1. Y. N., W.. XX. L. XXXX, a 2. R. N., W.. X. L. XXXX, L. XX, Y., spoločne zastúpených advokátskou kanceláriou: AKSK, s.r.o., IČO: 36859711, Nám. SNP 15, Banská Bystrica, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina, o uloženie povinnosti doručiť žalobcom rozhodnutie z 18. decembra 2019 č. OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr, o kasačnej sťažnosti žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 31 S 48/2020-177 z 23. marca 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcov sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

osady Jánošíkovo. Žalovaný rozhodnutím z 23. februára 2016 vyslovil, že navrhovaná cyklotrasa je predmetom posudzovania vplyvu na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov.

. . a v správe o hodnotení konkretizovať nároky na chránené územia v súvislosti s plánovanými aktivitami. . .“. Rozsah hodnotenia bol zverejnený na webstránke www.enviroportal.sk, ako aj na stránke žalovaného. K rozsahu hodnotenia podali pripomienky občianske združenie Modrá planéta-HEARTH, K.. R. M., Z.., Slovenský cykloklub, štátna ochrana prírody a ministerstvo životného prostredia. Prípisom z 10. mája 2016 žalovaný postúpil pripomienky navrhovateľovi so svojím vyjadrením. Na návrh navrhovateľa sa rozsah hodnotenia 25. novembra 2016 zmenil v časti, ktoré v prerokúvanej veci nie je podstatná.

Okrem toho žalovaný o predložení správy informoval aj dotknuté orgány a doterajšiu zainteresovanú verejnosť (občianske združenia Nádej pre Sad Janka Kráľa, Modrá planéta-HEARTH, Slovenský cykloklub a K.. M., Z..). Nato navrhovateľ 22. októbra 2018 v spolupráci s uvedenými obcami zvolal verejné prerokovanie na 13. novembra 2018 v klubovni Žilinského samosprávneho kraja v Žiline; túto pozvánku zaslal aj uvedeným obciam (okrem mesta Martin) so žiadosťou, aby o nej upovedomili verejnosť spôsobom v mieste obvyklým.

4. Prípisom z 28. novembra 2018 žalovaný určil odborne spôsobilú osobu na spracovanie odborného posudku pre navrhovanú činnosť a 20. mája 2019 mu navrhovateľ predložil odborný posudok, už opravený o predtým vytknuté nedostatky. Prípismi z 27. mája a 26. augusta 2019 žalovaný požiadal ministerstvo životného prostredia o stanovisko k návrhu záverečného stanoviska podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Po jeho dôjdení žalovaný 18. decembra 2019 vydal rozhodnutie č. OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr, ktorého obsahom bolo záverečné stanovisko k navrhovanej činnosti. Navrhovaná cyklodopravná trasa má podľa opisu byť „v katastri W. N..

. .“. Po zhrnutí procesu posudzovania a komplexnom zhodnotení vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie žalovaný súhlasil s realizáciou navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ v tzv. variante 2 a zároveň uložil opatrenia, ktoré je potrebné pri realizácii dodržať.

Jánošíkovo, na rieku Váh a zničí prírodnú scenériu. Žalovaný však listom z 25. februára 2020 žalobcom oznámil, že účasť verejnosti v procese posudzovania vplyvov je zabezpečená tým, že postupne vypracúvané dokumenty sa zverejňujú verejnými vyhláškami. V danej veci proces prebiehal od 22. apríla 2016 až do 27. januára 2020 a žalobcovia mohli svoje stanovisko dať kedykoľvek v tomto období, no neurobili tak.

Záverečným stanoviskom žalovaného bolo dotknuté právo žalobcov ako chatárov na priaznivé životné prostredie v osade Jánošíkovo. Cyklotrasa totiž prechádza chatovou osadou, cez Národný park Malá Fatra a v tesnej blízkosti Národnej prírodnej rezervácie Krivé. Podľa výkladu § 24 ods. 2 zákona č. 24/ 2006 Z. z., ktorý predstavili žalobcovia, toto ustanovenie priznáva postavenie účastníkov v procese posudzovania vplyvov: (1) jednak dotknutej verejnosti, ktorá uplatnila postup podľa § 24 ods. 3 a 4 cit. zák. a u ktorej sa uplatňuje fikcia, že môže byť dotknutá na svojom práve na priaznivé životné prostredie; (2) jednak tým, ktorí môžu byť na svojich právach dotknutí, a sú teda účastníkmi už na základe § 14 ods. 1 Správneho poriadku, aj keď sa o svoje účastníctvo neprihlásili. Žalobcovia majú špeciálny vzťah práve k chatovej osade Jánošikovo a tak sú dotknutí na svojom práve na priaznivé životné prostredie. Toto práve je

Obec v minulosti zabezpečila ich informovanie o dôležitých rozhodnutiach, v tomto prípade to však opomenula, a žalobcovia sa cyklotrase dozvedeli až z novín. Potreba širokého výkladu pojmu účastníka vyplýva podľa žalobcov aj zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/ EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných projektov na životné prostredie (kodifikované znenie) v platnom znení a tzv. Aarhuského dohovoru (Dohovor o prístupe k informáciám účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, oznámenie č. 43/2006 Z. z.), ktoré takisto vyžadujú čo najširšie zapojenie a informovanie verejnosti. Správne orgány tak mali žalobcov kontaktovať jednotlivo a nespoliehať sa na doručovanie verejnou vyhláškou. V závere žalobcovia navrhli, aby sa ich žalobe priznal odkladný účinok.

Správny súd pripustil možnosť aplikácie ustanovenia § 14 ods. 2 Spr. por. aj v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. v tom zmysle, že ak by žalobcovia ešte pred vydaním záverečného stanoviska boli tvrdili, že ich práva môžu byť dotknuté, založilo by to domnienku ich účastníctva.

k zmene právneho postavenia žalobcov. Medzi záverečným stanoviskom a právom žalobcov na priaznivé životné prostredie totiž neexistuje dostatočne jasný dotyk. Na tom nič nemení ani záväznosť záverečného stanoviska v ďalších povoľovacích konaniach.

Tým nebola naplnená podmienka ustanovená v § 179 ods. 1 SSP, aby sa mohli považovať za opomenutých účastníkov. K odkazom žalobcov na Aarhuský dohovor správny súd zrekapituloval, kedy a kde im bola daná možnosť, aby sa dozvedeli o prebiehajúcom procese, a námietky žalobcov proti tomuto nevyhodnotil ako správne. Tie isté závery formuloval aj vo vzťahu k smernici 2011/92/ EÚ a k judikatúre Súdneho dvora, na ktorú odkazovali žalobcovia. Táto smernica bola podľa správneho súdu riadne a včas transponovaná, a tak neprichádzal do úvahy jej priamy účinok.

8. Včas podanou, mimoriadne obsiahlou kasačnou sťažnosťou sa žalobcovia domáhajú zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uplatňujú v nej jednak sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, keďže napadnuté uznesenie arbitrárne, resp. nezrozumiteľné a nepresvedčivé (1). Jednak uplatňujú viacero dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pretože nesúhlasia so záverom správneho súdu, že nemuseli byť účastníkmi konania o vydaní záverečného stanoviska (2). Podstatou sporu bola podľa nich otázka, či mali alebo nemali byť účastníkmi tohto konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku ako nositelia práva na priaznivé životné prostredie, ktoré bude záverečným stanoviskom dotknuté. Ad (1): Napadnuté uznesenie sa len formálne zaoberá argumentáciou žalobcov ustanoveniami § 3 ods. 5 a § 14 ods. 1 Správneho poriadku, § 24 ods. 2, § 37 ods. 1 a 4 a § 64 zákona č. 24/2006 Z. z., ako aj smernicou 2011/92/EÚ a Aarhuským dohovorom. Správny súd podľa nich len všeobecne odmietol ich tvrdenia o definíciách účastníkov podľa § 14 Správneho poriadku, bez

EÚ. Správny súd sa nevenoval možnosti, že postavenie žalobcov ako účastníkov vyplýva už z prvej definície § 14 ods. 1 Správneho poriadku, pretože navrhovaná činnosť (cyklodopravná trasa) môže mať vplyv na ich právo na životné prostredie v špecifickej chatovej oblasti, hoci takýto vplyv projektu sám pripustil. Právo na životné prostredie je pritom konkrétnym právom. Snahou žalobcov bolo, aby sa správny súd vyrovnal s rozšíreným výkladom pojmu „priamo dotknutí“ v druhej definícii § 14 ods. 1 Správneho poriadku, aby sa naplnil účel posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a smernice 2011/92/EÚ.

Výsledkom konania o posudzovaní vplyvov je stanovisko, ktoré je od 1. januára 2015 podľa § 37 ods. 4 a § 38 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. záväzné pre všetky ďalšie povoľovacie konania, čo znamená, že povoľovacie orgány sa zaoberajú tým variantom riešenia navrhovanej činnosti, ktorá bola posúdená v záverečnom stanovisko, a musia z neho vychádzať.

Okrem toho to vedie k rozdielnej právnej ochrane vlastníckeho práva Žilinského samosprávneho kraja a žalobcov. Žalobcovia nemohli svoje vlastníctvo chrániť, lebo ako neúčastníci nemohli prekladať dôkazy. Dopad záverečného stanoviska na vlastnícke práva a právo na súkromný život žalobcov je porovnateľný s dopadom územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Žalobcovia ďalej namietli, že Žilinský samosprávny kraj a žalovaný riadne neoznámili začatie posudzovania vplyvov na životné prostredie. Ak by tak boli urobili, žalobcovia by sa boli riadne prihlásili do tohto procesu a boli by sa stali účastníkmi. Pretože sa tak nestalo, nemohli žalobcovia chrániť svoje práva na priaznivé životné prostredie. Žalovaný mohol o účinnom doručení oznámenia rozhodnúť až potom, čo v súlade s § 3 ods. 5 Spr. por. zistil, čie práva mohli byť navrhovanou činnosťou dotknuté. Opačný postup, teda že žalovaný najskôr zverejní oznámenie a následne sa spolieha na to, že účastníkom bude len ten, kto sa prihlási, považovali žalobcovia za formalistický. Podľa nich má žalovaný vždy uvažovať, komu doručí oznámenie

Doručenie verejnou vyhláškou, na ktoré odkazoval žalovaný, je len možnosťou správneho orgánu a týkal by sa len tých zástupcov verejnosti, ktorým by sa nedoručovalo priamo podľa § 24 Spr. por. a ktorých by bolo viac ako 20. Podľa žalobcov sa správny súd nevyporiadal s ich argumentáciu o legitímnom očakávaní, že sa v okolí ich chatovej osady nebudú stavať žiadne líniové stavby, keďže ide o územie v pásme ochrany prírody. Navrhovanej cyklodiaľnici nepredchádzalo ani posúdenie žiadneho strategického dokumentu, ktorý by mal existujúcu úroveň ochrany prírody

III. Posúdenie veci kasačným súdom

Kvôli vylúčeniu členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej z dôvodu podľa § 87 ods. 2 SSP na jej miesto v súlade s rozvrhom práce nastúpil JUDr. Michal Matulník, PhD. 11. Žalobcovia v kasačnej sťažnosti žiadali o nariadenie pojednávania pred kasačným súdom. Podľa § 455 SSP platí, že kasačný súd rozhoduje spravidla bez pojednávania, ktoré však môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. Potrebnosť pojednávania v kasačnej veci je v zásade predmetom voľnej úvahy kasačného súdu a môže ju odôvodňovať napríklad to, aby sa za určitých osobitných okolností zaručilo účastníkom plnohodnotné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy alebo čl. 6 Dohovoru. Okrem toho môže kasačný súd nariadiť pojednávanie napríklad vtedy, ak predmetom konania je vec širšieho verejného záujmu alebo potreba objasniť zásadné právne otázky, ktoré môžu mať význam aj v ďalších právnych veciach prejednávaných kasačným súdom alebo správnymi súdmi.

konaní. Takýto záver zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1, ktorá dokonca aj vo veci samej pripúšťa upustiť od verejného ústneho pojednávania, ak ide o riešenie odborných či právnych otázok, o ktorých možno rozhodnúť na základe spisu, alebo o posúdenie, či sú vôbec dané podmienky konania (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok z 12. novembra 2002, Döry proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95, a naň nadväzujúcu judikatúru). Rovnako zodpovedá aj judikatúre ústavného súdu (porov. napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 87/97, nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, ods. 15.3, uznesenie sp. zn. II. 472/2013, ods. 7.2, alebo nález sp. zn. II. ÚS 285/2017, ods. 17.3.2).

ustanovenia Správneho poriadku. Zároveň vyjadril, že nestačia ich citové alebo ľudské väzby na určité územie. Takéto odôvodnenie podľa kasačného súdu plne vyhovuje požiadavkám citovaného § 139 ods. 4 SSP, pretože dáva odpoveď na podstatné právne argumenty prednesené žalobcami.

13. Predmetom prerokúvanej veci je žaloba tzv. opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP podľa ktorého môže správnu žalobu podať aj ten, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (tzv. opomenutý účastník). Pokiaľ sa správny súd s jeho názorom stotožní, uloží orgánu verejnej správy doručiť mu toto rozhodnutie. Pod pojmom „opomenutý účastník“ sa teda rozumie ten, s kým orgán verejnej správy nekonal ako s účastníkom, hoci v zmysle príslušných procesných predpisov s ním ako s účastníkom mal konať. V tu prerokúvanej veci žalobcovia tvrdia, že mali byť účastníkmi v konaní žalovaného o posúdenie vplyvu navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ na životné prostredie.

por. 14. Podľa § 14 ods. 1 Spr. por. časti vety pred bodkočiarkou je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať (tzv. prvá alternatíva) alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté (druhá alternatíva). Samo posudzovanie vplyvov určitej navrhovanej činnosti sa podľa § 22 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. začína predložením zámeru, ktorý predkladá navrhovateľ, a podľa § 37 ods. 1 cit. zák. sa končí vydaním záverečného stanoviska, ktoré oprávňuje navrhovateľa podať návrh na začatie príslušného povoľovacieho konania.

že predmetom samotného záverečného stanoviska nie sú práva, právom chránené záujmy ani povinnosť iných osôb, osobitne nie tých, ktoré sú navrhovanou činnosťou dotknuté, tak zodpovedá zákonu. Tieto osoby tak nemôžu byť účastníkmi konania podľa prvej alternatívy v § 14 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Spr. por.

15. Judikatúra v súvislosti s týmto ustanovením už zdôraznila, že odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje (teda kto bude priamo dotknutý na svojich právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach), dávajú predpisy hmotného práva. Až z týchto predpisov vyplýva

Už z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy na životné prostredie ako súbor všetkého, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja (porov. § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov). Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú podmienky existencie človeka ako živého organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov vlastníka nehnuteľnosti na ochranu pred imisiami, ktorými by bol obťažovaný nad mieru primeranú pomerom (porov. napríklad § 127 Občianskeho zákonníka).

16. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom žalobcom, že by sa pri posudzovaní ich možného účastníctva v procese posudzovania vplyvov malo prihliadať na okolnosť, že v blízkosti plánovanej činnosti (cyklodopravná trasa) majú svoju rekreačnú nehnuteľnosť.

vykonávajú. Je tak vecou zákonodarcu, aby v konkrétnom prípade ustanovil procesné možnosti a formy, v akých môžu jednotlivci toto ústavné právo realizovať (tak už cit. uznesenie sp. zn. III. ÚS 201/07, ale v tomto zmysle aj uznesenie sp. zn. III. ÚS 505/2015). Z cit. čl. 44 ods. 1 ústavy okrem toho vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť životné prostredie, ktorý sa prejavuje napríklad priznaním procesných práv združeniam a subjektom chrániacim životné prostredie v prospech verejného záujmu (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 107/2019). Priamo z čl. 44 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal postavenie účastníka v zmysle Správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné

takomto konaní. Z citovaného ustanovenia podľa kasačného súdu celkom zreteľne vyplýva, že tí, ktorých právo na životné prostredie je alebo môže byť dotknuté konaním podľa uvedeného zákona, sa považujú za osobitný subjekt - tzv. dotknutú verejnosť.

Komentár. Wolters Kluwer : Bratislava 2016, s. 34). Ustanovenie § 24 ods. 2 cit. zák., ktorého výkladu sa dotýka aj väčšina kasačnej sťažnosti, potom výslovne ustanovuje, že dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti (posudzovanie navrhovaných činností, § 18 až 39) a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu (odkaz na § 14 Spr. por.). Z citovaného ustanovenia je tak v prvom rade zrejmé, že okruh dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. s), ktorá sama je vymedzená „dotknutím alebo možným dotknutím“ konaním podľa zákona č. 24/2006 Z. z., ešte nie je totožný s okruhom účastníkov konania o posudzovaní navrhovanej činnosti (podľa tretej časti uvedeného zákona), o aké išlo aj v prerokúvanej veci. Naopak, cit. § 24 ods. 2 predpokladá, že takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom tohto konania až okamihom, kedy postupom podľa odseku 3 alebo 4 prejaví vôľu stať sa ním. Inak povedané, napriek tomu, že dotknutú verejnosť tvoria

18. Kasačný súd sa tak vo výsledku stotožňuje s názorom správneho súdu, že v konaní podľa tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z. nie je možné aplikovať ustanovenie § 14 ods. 1 Spr. por. tým spôsobom, ako sa toho domáhajú žalobcovia. Hoci toto ustanovenie zakladá postavenie účastníka tomu, koho práva môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, (možné) dotknutie určitej osoby na práve na priaznivé životné prostredie vedie podľa § 3 písm. s) zákona č. 24/2006 Z. z. len k tomu, že takáto osoba sa na účely tohto zákona považuje len za dotknutú verejnosť. Na to, aby sa ako dotknutá verejnosť stala aj účastníkom konania podľa tretej časti tohto zákona (posudzovanie navrhovaných činností), sa takáto osoba - hoci je aj dotknutá na práve na životné prostredie - musí o svoju účasť prihlásiť postupom predpokladaným v § 24 ods. 3 alebo 4 cit. zák. Pokiaľ sa týmto spôsobom neprihlási o účasť, nemožno ju považovať za účastníka takého konania a v dôsledku toho nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým príslušný orgán mal konať. Túto právnu úpravu treba považovať za zákon, ktorým sa

Na tom budujú tézu, že týmto dôvetkom dáva uvedený zákon najavo, že aj v procese posudzovania vplyvov navrhovaných činností môže účastníctvo vzniknúť osobe, ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá na svojich právach, osobitne na práve na životné prostredie. Kasačný súd sa však s touto tézou nestotožňuje.

Okrem toho, ako už bolo uvedené, predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých jeho zložiek [§ 3 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. a § 2 zákona č. 17/ 1992 Zb.], a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo dotknuté na životnom prostredí, a osôb, ktoré sú „len“ dotknuté, ako sa o to žalobcovia snažia v časti svojej kasačnej sťažnosti. Zákon totiž nerozlišuje medzi životným prostredím do určitej vzdialenosti od navrhovanej činnosti a životným prostredím od tejto vzdialenosti, rovnako ako nerozlišuje medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným prostredím osôb, ktoré majú k tejto lokalite osobitný citový vzťah, a životným prostredím iných ľudí. V prípade životného prostredia ako všetkého, čo obklopuje človeka a vytvára podmienky pre jeho existenciu (vrátane samotného človeka), tak nemožno rozumne rozlišovať „priamy“ a „nepriamy“ dotyk. Ako už bolo uvedené, pokiaľ žalobcovia takéto rozlišovanie a svoj „priamy“ dotyk spájali so svojím vlastníctvom nehnuteľnosti v chatovej osade Jánošíkovo,

Ochrana užívacieho práva (práva na určitú úroveň alebo kvalitu užívania) nehnuteľnosti ako súčasti vlastníckeho práva však sama osebe nie je účelom postupov podľa zákona č. 24/2006 Z. z., čo zreteľne vyplýva z jeho vyššie citovaného § 2. Preto neobstojí ani námietka žalobcov, že takýto výklad vytvára nerovnosť medzi ochranou ich vlastníckeho práva a vlastníckym právo navrhovateľa (tu: Žilinského samosprávneho kraja). Podľa zákona č. 24/2006 Z. z. totiž pri posudzovaní vplyvov nehrá žiadnu rolu okolnosť, či navrhovateľ navrhovanou činnosťou realizuje svoje vlastnícke právo alebo nie, a ani príslušný orgán pri posudzovaní neprihliada na to, ako svojím záverečným stanoviskom obmedzuje vlastnícke právo samotného navrhovateľa.

Váhu. Popri celom Váhu existuje množstvo zákutí, kde má množstvo ľudí svoje chatky či obľúbené rekreačné miesta, ku ktorým majú obdobné citové či ľudské väzby ako žalobcovia k ich nehnuteľnosti v osade Jánošíkovo. Zvýšením emisií do rieky Váh, prípadne len rizikom takýchto emisií, by sa tieto osoby mali považovať za „priamo dotknuté“ na svojom práve na životnom prostredí v zmysle § 14 ods. 1 Spr. por. tak, ako ho vykladajú žalobcovia.

2006 Z. z. Ani s tým sa kasačný súd nestotožňuje. Predovšetkým, už vyššie bolo vysvetlené, že práve na základe prvej alternatívy v § 14 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Spr. por. možno za účastníka konania považovať navrhovateľa navrhovanej činnosti, keďže o jeho právach a povinnostiach sa v procese posudzovania vplyvov nepochybne koná a rozhoduje.

ods. 1 Spr. por. v spojení s osobitnými zákonmi. Podľa kasačného súdu tak účelom dôvetku v prvej vete § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. je, aby toto ustanovenie, ktorého cieľom je v prvom rade rozšíriť možnosť účasti dotknutej verejnosti na základe prejavu jej záujmu o veci životného prostredia, neviedlo k neželanému zúženiu okruhu účastníkov v povoľovacích konaniach, v ktorých sa uplatňuje § 14 ods. 1 Správneho poriadku a v ktorých účastníctvo nie je podmienené takýmto prejavom záujmu.

o hodnotení. Až do vydania záverečného stanoviska tak postupom podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. neprejavili záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení, čo v zmysle citovaného § 24 ods. 2 tohto zákona (ako ho vykladá kasačný súd) znamená, že sa až dovtedy nestali účastníkmi konania - posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti (cyklocesty popri Váhu). Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že žalovaný nebol do 18. decembra 2019 povinný konať so žalobcami ako účastníkmi konania a nebol ani povinný im oznámiť (doručiť) toto rozhodnutie, keďže takú povinnosť má len voči účastníkom konania (porov. § 51 ods. 1 Spr. por.). Ako už bolo v úvode uvedené, hypotézou právnej normy uvedenej v §

zmysle. 23. Veľkú časť argumentácie žalobcov tvoria odkazy na Aarhuský dohovor a smernicu 2011/ 92. Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru každá strana (štát, ktorý je zmluvnou stranou) zaručí okrem iného účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. V zmysle čl. 6 ods. 2 má zainteresovaná verejnosť [ktorú čl. 2 písm. d) dohovoru vymedzuje v podstate zhodne ako dotknutú verejnosť podľa § 3 písm. s) zákona č. 24/2006 Z. z.] byť informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa životného prostredia podľa okolností, a to či už verejným oznamom alebo jednotlivo, o určitých vlastnostiach navrhovanej činnosti. Podľa čl. 6 ods. 3 majú tieto procesy zahŕňať primeraný časový rámec, aby sa verejnosť mohla pripraviť a účinne sa zúčastniť na rozhodovacom procese. V zmysle odseku 4 tohto článku sa má umožniť účasť verejnosti v čase, kedy sú ešte otvorené všetky možnosť a účasť sa môže uskutočniť efektívne.

Podobná úprava je obsiahnutá aj v čl. 6 ods. 2 až 4 smernice 2011/92, ktoré okrem iného napĺňajú záväzky Európskej únie z tohto Dohovoru (ods. 18 až 21 preambuly cit. smernice, obdobne napr. rozsudok Súdneho dvora z 25. marca 2018, C-470/16, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy, ods. 40, alebo z 12. mája 2011, C-115/09, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, Landesverband Nordrhein-Westfalen, ods. 41).

informovaná o možnostiach účasti v procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne a od počiatku prizná postavenie účastníka konania podľa vnútroštátneho práva. Inak povedané, podľa kasačného súdu tak z citovaných ustanovení Aarhuského dohovoru a smernice 2011/92/EÚ nemožno vyvodzovať závery pre výklad špecifickej otázky slovenského právneho poriadku, či dotknutá verejnosť má postavenie účastníka konania podľa druhej alternatívy v ustanovení § 14 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Spr. por. a či sa teda môže domáhať ochrany opomenutého účastníka postupom podľa § 179 SSP.

Podaním odvolania zároveň verejnosť prejavuje záujem na konaní, čo v zmysle § 24 ods. 2 cit. zák. zakladá jej účastníctvo so všetkými ďalšími právami. Z citovaných ustanovení je tak zrejmé, že právo dotknutej verejnosti podľa odvolanie proti záverečnému stanovisku nie je podmienené tým, že sa stala účastníkom konania pred jeho vydaním, čo koniec koncov potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora (v tomto zmysle napr. rozsudok z 15. októbra 2009, C-263/08, Djurgarden-Lilla Värtans Miljöskyddsförening)

aj bez odvolania v správnom konaní. Tieto právne otázky však možno riešiť len v konaní, v ktorom žalobcovia ako zainteresovaná verejnosť napadnú či už samotné záverečné stanovisko z 18. decembra 2019, alebo prípadné rozhodnutie (opatrenie) o vybavení ich odvolania proti

IV. Záver

27. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcov je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP uznesením zamietol. 28. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobcovia vo veci úspech nemali a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal.

29. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. júna 2023