7Svk/7/2022

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca 22. augusta 2014 požiadal Krajský súd v Bratislave o informáciu, 1. či boli vo vzťahu k nemu použité informačno- technické prostriedky podľa piatej hlavy prvej časti Trestného poriadku alebo zákona č. 166/ 2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), a to vo vymedzených obdobiach od 1. januára 2009 do „dnešného dňa“, a 2. či boli v týchto obdobiach odpočúvané vymedzené účastnícke stanice, ktoré boli registrované na meno žalobcu. Predseda krajského súdu žiadosť v časti, ktorá sa týka použitia prostriedkov podľa Trestného poriadku, postúpil Okresnému súdu

3. Po doplnení podkladov stanoviskom bezpečnostného zamestnanca predseda krajského súdu rozhodnutím z 15. októbra 2014, č. Spr. 6264/14, znova odmietol žiadosť žalobcu. Na odôvodnenie doplnil, že informácie vznikajú v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti v zmysle § 1 písm. j) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností. Utajovanými informáciami je celý obsah žiadostí o použitie informačno-technického prostriedku, ktoré podávajú príslušné orgány vymenované v § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. (Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa).

Preto musia žiadané informácie zostať utajené celé. Žalovaný však rozhodnutím z 19. novembra 2014 zrušil aj toto rozhodnutie predsedu krajského súdu a znovu mu vytkol, že nedostatočne odôvodnil, aké konkrétne záujmy by mohli byť sprístupnením ohrozené. Zároveň žalovaný vyslovil názor, že krajský súd je pôvodcom príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, teda pôvodcom tejto utajovanej skutočnosti, aj keď vznikla spracovaním inej utajovanej skutočnosti. Preto mal krajský súd sám podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. preskúmať, či trvá potreba ochrany týchto utajovaných skutočností.

5. Napriek v poradí tretiemu odvolaniu žalobcu žalované ministerstvo preskúmavaným rozhodnutím z 30. decembra 2014, č. 55RM/2014-34-I, toto rozhodnutie predsedu krajského súdu potvrdilo. Dospelo k záveru, že je v ňom riadne a správne odôvodnená tak formálna (oblasť, v ktorej utajovaná skutočnosť vzniká), ako aj materiálna podmienka utajenia (popretie účelu trestného stíhania). Žalovaný sa znova stotožnil s názorom žalobcu, že pôvodcom utajovanej informácie je krajský súd, takže podľa § 7 zákona č. 215/2004 Z. z. musel stále skúmať potrebu utajenia. Zároveň však súhlasil s postupom krajského súdu, ktorý zohľadnil potrebu ochrany primárnych utajovaných skutočností - žiadostí o nasadenie ITP, ktorých utajenie preveruje ich pôvodca a nie krajský súd. Krajský súd po preskúmaní potreby utajenia správne neodtajnil žiadané informácie a jeho rozhodnutie tak zodpovedá § 8 zákona č. 211/ 2000 Z. z.

5. ak tak neurobil, mal presvedčivo odôvodniť, prečo tieto informácie neodtajní, a nemôže neodtajnenie využívať na to, aby sa vyhýbal zodpovednosti za prípadné nezákonné použitie týchto informačno-technických prostriedkov; 6. žalobca ako občan Slovenskej republiky nemá k dispozícii prostriedok ochrany proti prípadnému nezákonnému zásahu do súkromia, keďže bez žiadaných informácií nevie podať ani kvalifikovanú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, a preto jeho minimálnym ústavným právom musí byť, aby dostal aspoň informáciu, či bol orgánom verejnej moci sledovaný; 7. trvalé utajovanie právoplatného rozhodnutia orgánov ochrany práva je obmedzením práva na informácie, ktoré nie je nevyhnutné v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy; 8. nie je zrejmé, akú ujmu môže spôsobiť Slovenskej republike sprístupnenie informácie, či v určitom období žalobca bol alebo nebol sledovaný. Nesprístupnenie týchto informácií predstavuje aj porušenie čl. 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd.

Rozhodnutie žalovaného pritom nemuselo podrobne odôvodňovať to, prečo sú tieto skutočnosti utajované, lebo už tým by porušilo režim ich utajenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 4 Sžik 1/2018 tento rozsudok zrušil a uložil správnemu súdu, aby si žiadané informácie podľa § 84 SSP od žalovaného vyžiadal a zaujal stanovisko k tomu, či sú skutočne dané dôvody

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

9. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že podľa zrušujúceho rozsudku kasačného súdu úlohou správneho súdu bolo vyžiadať si od krajského súdu príslušný dokument a posúdiť, či sú dané podmienky jeho utajenia. Nie je však prípustné, aby to, že mu žiadané informácie neboli predložené kvôli ich utajeniu, viedlo k názoru, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné. Naopak, nepredloženie týchto informácií len dosvedčuje, že stále trvá dôvod utajenia, čo len potvrdzuje správnosť názoru žalovaného. Preskúmavané rozhodnutia sú teda náležite odôvodnené. Žalovaný zdôraznil, že ani sám, ani krajský súd ako povinná osoba by nemali oprávnenie oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami. Krajský súd postupoval správne, keď utajené skutočnosti správnemu súdu nepredložil, pretože by tým porušil pravidlá administratívnej bezpečnosti. To isté platí pre požiadavku, aby bola takáto informácia založená v administratívnom spise. Žalovaný nesúhlasil ani s názorom, že ak administratívny spis neobsahuje dokument označený správnym súdom, ide o neúplnosť administratívneho spisu. Záverom žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nie je možné poskytnúť informáciu ani o tom, že nikdy nebol sledovaný alebo že sledovanie už bolo ukončené, pretože v takom prípade by si mohol z iného spôsobu vybavenia žiadosti vyvodiť, že používané sú. 10. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Rozsudok správneho súdu považuje za správny a legitímny, pretože sa nebol schopný oboznámiť s predmetnými dokumentami. Kasačná sťažnosť je odôvodnená len všeobecnými názormi žalovaného bez konkrétnej väzby s okolnosťami prípadu. Žalobca zdôraznil, že povinnosťou pôvodcu utajovanej skutočnosti je neustále skúmať dôvod jej utajenia. Ak by si súd osvojil názor žalovaného, dotknuté osoby by nemali prostriedky ochrany proti zásahu do svojho súkromia.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

ich použitie. Hoci je do istej miery logické predpokladať, že ak príslušný orgán štátu požiada o takýto súhlas, potom informačno-technické prostriedky aj použije, nie je to nevyhnutné. Podľa § 5 ods. 1 cit. zák. totiž môže k použitiu dôjsť výnimočne aj pred vydaním súhlasu, ale naopak, aj po vydaní súhlasu môže orgán štátu zistiť, že dôvody na použitie odpadli (§ 6 ods. 1 cit. zák.), a tak informačno-technické prostriedky vôbec nepoužije.

13. Krajský súd ako povinná osoba odmietol žiadané informácie sprístupniť podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. z dôvodu, že ich predmetom sú utajované skutočnosti. Medzi orgánmi verejnej správy a správnym súdom vznikli názorové rozdiely, kto je pôvodcom utajovanej skutočnosti - informácie o existencii súhlasu súdu na použitie informačno-technického prostriedku [porov. § 2 písm. a) a b) zákona č. 215/2004 Z. z.]. Podľa § 2 písm. b) cit. zák. sa pôvodcom utajovanej skutočnosti rozumie osoba, ktorá je oprávnený rozhodnúť, že informácia je utajovanou skutočnosťou, určiť stupeň utajenia a rozhodnúť o zmene alebo zrušení stupňa utajenia. Podľa § 8 ods. 1 cit. zák. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne (akým je aj súd) štatutárny orgán. Tento orgán podľa § 8 ods. 2 písm. a) cit. zák. určuje základné vymedzenie utajovaných skutočností, a ak neurčí inak, rozhoduje o lehotách, zmene a zrušení stupňa utajenia. Podľa § 35 ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o

14. Krajský súd ako povinná osoba, ale aj žalovaný vychádzali v prerokúvanej veci okrem iného zo smernice ministerstva spravodlivosti č. 8/2004, ktorou sa vydáva zoznam utajovaných skutočností v pôsobnosti ministerstva spravodlivosti. Podľa čl. 1 tejto smernice, ktorá sa podľa svojho čl. 2 tretieho bodu vzťahuje aj na krajské súdy, je jej účelom určiť zoznam utajovaných skutočností v pôsobnosti ministerstva spravodlivosti, ktorý je podľa čl. 3 uvedený v prílohe. Pod bodom 1 sa v prílohe ako utajované skutočnosti uvádzajú „Skutočnosti týkajúce sa rozhodovania o používaní informačno-technických prostriedkov podľa zákona č. 166/2003 Z. z.. .“, ktoré môžu vznikať v oblasti používania informačno-technických prostriedkov podľa § 1 písm. j) nariadenia vlády č. 216/2004 Z. z. Podľa kasačného súdu žalovaný na tomto základe správne dospel k záveru, že pôvodcom informácie o tom, či voči žalobcovi bolo alebo nebolo povolené použitie informačno-technického prostriedku, je krajský súd.

15. Príslušné orgány štátu, ktoré podľa § 2 ods. 2 zákona č. 166/2003 Z. z. používajú informačno-technické prostriedky, sú pôvodcami iných utajovaných skutočností - obsahov jednotlivých žiadostí o súhlas na ich použitie. Táto utajovaná skutočnosť však ešte nič nehovorí o tom, či a v akých veciach takéto súhlasy súdy skutočne udelili. Pokiaľ by tieto orgány boli pôvodcami aj utajovaných skutočností - informácií o udelených súhlasoch, nemohlo by sa utajovanie týchto skutočností zakladať na smernici ministerstva spravodlivosti č. 8/2004, pretože ministerstvo spravodlivosti nemá voči týmto orgánom - s výnimkou Zboru väzenskej a justičnej stráže, porov. aj čl. 4 cit. smernice - žiadne riadiace alebo usmerňovacie oprávnenia. Inak povedané, smernica č. 8/2004 sa môže týkať len určenia zoznamu utajovaných skutočností, ktoré vznikajú na orgánoch uvedených v čl. 2 tejto smernice (medzi nimi aj krajský súd), ktoré sú pôvodcami týchto utajovaných skutočností. Naopak, táto smernica neupravuje zoznam utajovaných skutočností, ktoré vznikajú na iných orgánoch, ktoré sú potom ich pôvodcami.

Opak nevyslovil ani kasačný súd v predošlom zrušujúcom rozsudku, pretože ten v odseku 43 (na ktorý odkázal správny súd) len zhrnul argumentáciu žalovaného. Úlohou krajského súdu ako pôvodcu (resp. jeho predsedu ako vedúceho) tak bolo aj preskúmavať, či sú - vo vzťahu k tejto informácii - naďalej dané dôvody na utajenie tejto informácie, alebo či je potrebné stupeň utajenia tejto informácie zmeniť alebo zrušiť v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. V tu prerokúvanej veci krajský súd aj žalovaný dospeli k záveru, že na odtajnenie týchto informácií - okrem jedného spisu registra Ntt - nie sú dané dôvody, teda sú naďalej dané dôvody ich utajovania. Kasačný súd sa potom v zásade stotožňuje s názorom žalovaného, že ak dôvodom nesprístupnenia informácie je to, že jej predmetom je utajovaná skutočnosť, v zásade postačí odkázať na túto skutočnosť. Túto skutočnosť zohľadňuje aj znenie § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ktoré vyslovene predpokladá, že nesprístupnenie sa odôvodní odkazom na príslušný právny predpis. Podobný postupe je akceptovateľný aj v iných prípadoch, ak je určité

17. Kasačný súd však už v predošlom zrušujúcom rozsudku zdôraznil, že práve v týchto prípadoch je kľúčovou úlohou súdu vyrovnávať takto vzniknutý informačný deficit. Inak povedané, hoci žalobca nemá prístup k príslušnej informácii a tak pochopiteľne nedokáže posúdiť, či táto informácia skutočne spĺňa definície utajovanej skutočnosti podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z., či sa týka prípustnej oblasti podľa nariadenia vlády č. 216/2004 Z. z. a či skutočne naďalej trvajú dôvody jej utajenia, nemôže to byť žalobcovi na ťarchu.

18. Správny súd sa totiž uspokojil s odpoveďou krajského súdu ako povinnej osoby z 27. augusta 2020 (č. l. 115), že register Ntt sa vedie ručne a neevidujú sa v ňom telefónne čísla ani mená osôb, ktorých sa spisy týkajú a že jednotlivé spisy sú (okrem jedného) naďalej utajené. Ustanovenie § 84 SSP však jasne ustanovuje, že ak si správny súd príslušnú informáciu vyžiada, korešponduje tomu povinnosť povinnej osoby takúto informáciu poskytnúť.

Z uvedeného tak vyplýva, že postupom podľa § 84 SSP sa sudcovia senátu správneho súdu mohli oboznámiť s informáciou, či medzi spismi, ktoré podliehajú utajeniu, existujú aj spisy, v ktorých bol prípadne nebol udelený súhlas na použitie informačno-technického prostriedku vo vzťahu k žalobcovi, resp. jeho telefónnym účastníckym staniciam. Po oboznámení sa s obsahom týchto informácií mal senát správneho súdu vyhodnotiť, či predmet týchto informácií skutočne napĺňa materiálne aj formálne podmienky utajovania podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a či teda vo vzťahu k ním existuje dôvod nesprístupnenia podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Úlohou správneho súdu tak malo byť posúdenie, či napríklad príslušné udelenie súhlasu, resp. informácie, že súhlas nebol udelený, vecne spadá pod rozsah utajovaných skutočností určených smernicou č. 8/2004 alebo či takáto informácia nie je vylúčená z jej klasifikácie ako utajovanej skutočnosti napríklad na základe § 4 zákona č. 215/2004 Z. z. Okrem toho mal správny súd posúdiť, či v konkrétnej veci je opodstatnené zaradenie tejto skutočnosti do príslušného stupňa (Vyhradené, resp.

20. Správny súd však pri vydávaní tu napadnutého rozsudku túto svoju úlohu nenaplnil, pretože vo veci rozhodol bez toho, aby sa podľa § 84 SSP oboznámil s informáciou, ktorá je predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným a aby posúdil, či boli skutočne dané dôvody jej nesprístupnenia. Možno uvažovať, že správny súd túto povinnosť považoval za nesplniteľnú preto, že už označená odpoveď krajského súdu z 27. augusta 2020 uvádza, že bez fyzického nahliadnutia do všetkých 4.438 spisov nemožno žiadané údaje zistiť.

Aj judikatúra najvyššieho súdu totiž už uzavrela, že zákon o slobode informácií v žiadnom ustanovení neukladá povinnému subjektu spracovávať údaje do určitých databáz len preto, že o to požiada žiadateľ (rozsudok sp. zn. 4 Sžso 31/2008). Zároveň však judikatúra dospela k záveru, že vytváraním novej informácie nie je obyčajné mechanické zhromaždenie informácií z viacerých dokumentov, ktoré má povinná osoba k dispozícii (porov. napr. rozsudok sp. zn. 6 Sžik 2/2019 a tam citovanú prejudikatúru). Podľa kasačného súdu sama okolnosť, že jednotlivé spisy sú vedené len listinne a neexistuje register, v ktorom by boli spisy vedené aj podľa telefónneho čísla alebo mena účastníka, neznamená, že nahliadnutím do nich na účely zistenia, či sa týkajú žalobcu resp. ním uvedených telefónnych čísel alebo nie, sa vytvára nová informácia. Kasačný súd si uvedomuje, že táto činnosť fyzicky môže trvať určitý čas, ustanovenie § 84 SSP však neurčuje lehotu, v ktorej musí povinná osoba reagovať na žiadosť správneho súdu, a lehotu určenú správnym súdom môže tento súd kedykoľvek predĺžiť (§ 67 ods. 2 SSP).