7Svk/7/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Lesné pozemkové spoločenstvo v Záhorskej Bystrici, IČO: 30781035, Čsl. tankistov 134, Bratislava - Záhorská Bystrica, zastúpeného: JUDr. Margita Medveczká, advokátka, Drotárska cesta 68, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedok, Ružová dolina 27, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 6. júla 2023, č. Co 73/2023-IBa, o odvolaní („kasačnej sťažnosti") žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 4 S 85/ 2023-53 z 29. februára 2024 takto

rozhodol:

I. Odvolanie sa odmieta. II. Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Odôvodnenie

4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa predovšetkým zaoberal otázkou povahy tohto podania a svojej príslušnosti na jeho prejednanie a rozhodovanie. 5. Súdne poplatky sú upravené v zákone č. 71/1992 Zb., pričom týmto označením sa rozumejú tak poplatky za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ako aj úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (porov. § 1 ods. 1 cit. zák.). Z vecného vymedzenia predmetu tohto zákona je tak zrejmé, že neupravuje len otázky súvisiace s jednotlivými typmi konaní podradenými pod jednotlivé procesné kódexy, podľa ktorých súdy postupujú.

Podľa § 12 ods. 1 platí, že vo veciach poplatkov zasadne rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon; ďalšie ustanovenia potom osobitne upravujú príslušnosť na rozhodovanie vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde, za dovolanie, za kasačnú sťažnosť a za obnovu konania.

6. Z uvedených ustanovení § 14 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. tak vyplýva, že konanie vo veciach poplatkov podľa uvedeného zákona je relatívne samostatným konaním, ktoré nie je integrálnou súčasťou procesu upraveného Civilným sporovým poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom ani Správnym súdnym poriadkom.

1 tohto zákona, ktoré s účinnosťou od 1. júla 2017 výslovne ustanovuje, že sa na toto rozhodovanie majú primerane použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku. Toto ustanovenie však nerozlišuje, či predmetom rozhodovania je súdny poplatok vyberaný v civilnom procese alebo v správnom súdnictve. Neobsahuje žiadnu výnimku ani pre ustanovenie § 12 ods. 2, v ktorom je vyslovene upravená príslušnosť vo veci poplatku za kasačnú sťažnosť, teda za opravný prostriedok prípustný jedine v rámci správneho súdnictva. Inak povedané, aj vo veciach poplatkov za kasačnú sťažnosť rozhoduje správny súd, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, za primeraného použitia ustanovení Civilného sporového poriadku tak, ako to plynie zo znenia § 14 ods. 1 tohto zákona.

Aj z dôvodovej správy (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335) vyplýva, že účelom tohto ustanovenia bolo len sumarizovať administratívne úkony, ktoré ma vykonať správny súd tak, aby kasačná sťažnosť bola náležite pripravená pre rozhodnutie kasačného súdu.

Zákonom č. 457/2000 Z. z. sa toto ustanovenie od 1. januára 2001 zmenilo tak, že na konanie vo veciach súdnych poplatkov sa mali primerane použiť už len ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Zákonom č. 273/2007 Z. z. sa ustanovenie § 14 doplnilo o odsek 2, ktorý vyslovene ustanovil, že Občiansky súdny poriadok sa použije aj na posudzovanie lehôt.

však už z logiky veci nebola potrebná, ak by platenie súdnych poplatkov a konanie o nich bolo bez ďalšieho súčasťou občianskeho súdneho konania (resp. dnes civilného procesu a konania v správnom súdnictve). 9. Zásadnú zmenu ustanovenia § 14 priniesol zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku. Išlo o zákon, ktorý bol prijatý v súvislosti s rekodifikáciou procesného práva a ktorý bol v národnej rade prerokúvaný a schvaľovaný v čase, kedy už všetky tieto tri procesné kódexy boli vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda boli platné. Tento zákon novelizoval aj iné ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. a v mnohých z nich dôsledne rozlišoval medzi jednotlivými druhmi konaní upravenými týmito kódexami. Tak v § 2 ods. 4 výslovne ustanovil poplatníka pre kasačnú sťažnosť, v § 4 ods. 4 rozšíril oslobodenie aj na kasačnú sťažnosť, v § 5 ods. 1 písm. a) upravil vznik poplatkovej povinnosti za kasačnú sťažnosť. V poznámke pod čiarou k odkazu 4b umiestnenému v § 5 ods.

Dôvodová správa k novelizácii týchto ustanovení výslovne zdôrazňovala, že ako subsidiárny predpis, ktorý sa má použiť na konanie vo veciach súdnych poplatkov, sa navrhuje použiť práve a len Civilný sporový poriadok, avšak s dôrazom na jeho primeranú aplikáciu. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonodarca v zákone č. 125/2016 Z. z. dôsledne rozlišoval medzi jednotlivými procesnými kódexami a odkazoval na ne tam, kde na ne skutočne odkázať chcel. V ustanovení § 14 ods. 1 potom celkom zreteľne a vedome odkázal len na subsidiárne použitie Civilného sporového poriadku, hoci iné ustanovenia tohto zákona (vrátane mnohých položiek sadzobníka) sa mali aplikovať aj na konania podľa SSP. Toto vedomé rozhodnutie zákonodarcu vylučuje možnosť čo len uvažovať nad tým, že by chýbajúci odkaz na Správny súdny poriadok v § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. bol nezamýšľanou medzerou v práve.

Vychádzajúc z tejto novely potom judikatúra vyslovila záver, že konanie o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 1. júla 2017 vrátane vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je jednoinštančné a vedie sa výlučne na súde prvej inštancie a proti takému uzneseniu o zastavení konania nie je prípustné odvolanie ani dovolanie. Pritom nie je podstatné, či súd rozhodujúci vo veci súdneho poplatku aj skutočne rešpektoval pravidlá obsadenia súdu podľa § 14 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 14/2018, judikát R 82/2018). Ak by malo platiť, že na konanie vo veciach súdnych poplatkov v správnom súdnictve by sa mal použiť Správny súdny poriadok, potom by z citovaného § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. nevyplývalo vylúčenie kasačnej sťažnosti a uznesenie, ktoré by vydal sudca, by tak kasačnou sťažnosťou bolo možné napadnúť (§ 439 ods. 1 SSP). Účastník správneho súdneho konania by tak mal k dispozícii opravný prostriedok, a to dokonca priamo k vrcholnej súdnej inštancii správneho súdnictva, hoci strana civilného

11. Zo všetkých uvedených dôvodov tak treba uzavrieť, že na konanie vo veciach súdnych poplatkov sa použijú predovšetkým ustanovenia § 12 až 14 zákona č. 71/1992 Zb. a na základe odkazu v § 14 ods. 1 tohto zákona primerane aj ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to aj vtedy, ak vo veciach súdnych poplatkov podľa uvedeného zákona koná a rozhoduje súd správneho súdnictva, teda správny súd alebo najvyšší správny súd (§ 4 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z.). Pod konaním vo veciach súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 treba rozumieť konanie podľa ktoréhokoľvek z ustanovení zákona č. 71/1992 Zb., ale aj konanie o iných procesných otázkach, ktoré v takomto konaní vyvstanú. Za konanie vo veciach súdnych poplatkov tak treba považovať predovšetkým konanie a rozhodovanie o vyrubení poplatku podľa § 5 ods. 1 písm. g), o zastavení konania v dôsledku jeho nezaplatenia v zmysle § 10 ods. 1, o vrátení poplatku podľa § 11, o zrušení alebo zmene nesprávneho rozhodnutia o poplatkovej povinnosti podľa § 12 ods. 3 uvedeného zákona, ale napríklad aj určenie lehoty

Tento zákon pripúšťa proti uzneseniu súdu prvej inštancie ako opravný prostriedok vo všeobecnosti len odvolanie (§ 355), a preto možno opravný prostriedok žalobcu napriek jeho označeniu ako kasačnej sťažnosti považovať len za takéto odvolanie. Podľa § 355 ods. 2 CSP je však odvolanie prípustné len proti uzneseniam, ktoré sú vymenované v § 357, resp. v inom ustanovení zákona. Pretože ani § 357, ani iné ustanovenie CSP, ale ani zákon č. 71/1992 Zb. nepripúšťajú odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa nevyhovelo žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty (na zaplatenie súdneho poplatku), nie je toto odvolanie prípustné. Na jeho prípustnosti nič nemení ani poučenie, že je prípustná kasačná sťažnosť, pretože nesprávne poučenie o prípustnosti opravného prostriedku samo osebe jeho prípustnosť nikdy nezakladá (porov. už cit. judikát R 82/2018, ale napr. aj uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžrk 1/2020, č. 13/2022 ZNSS). Preto neostalo iné nie

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom do 31. decembra 2020 bol totiž najvyšší súd povolaný rozhodovať o riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov, teda tak o odvolaniach podľa Civilného sporového poriadku, ako aj o kasačných sťažnostiach podľa Správneho súdneho poriadku. Na základe tohto ustanovenia tak bola založená príslušnosť rozhodnúť o odvolaniach aj proti uzneseniam, ktoré boli vydané senátmi alebo sudcami správneho kolégia príslušného krajského súdu v správnom súdnictve, a najvyšší súd takto aj naozaj rozhodoval (pozri napr. uznesenia sp. zn. 10 Sžk 2/2017, 5 Sžk 5/2017, 6 Sžo 2/2018 alebo 8 Sžfk 55/2017).

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2021 však najvyšší súd koná a rozhoduje o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam len krajských súdov a najvyšší správny súd zasa podľa § 8a ods. 1 tohto zákona v znení účinnom od 1. júna 2023 vykonáva súdnictvo rozhodovaním o kasačných sťažnostiach proti rozhodnutiam správnych súdov. Podobne ustanovenie § 34 ods. 3 CSP v znení účinnom od 1. júna 2023 upravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu len na rozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu.

Tu však ide o zjavne nezamýšľanú medzeru v zákone, ktorá vyplýva z toho, že zákonodarca pri zriadení najvyššieho správneho súdu, pri formulácii § 8a zákona č. 757/2004 Z. z. a následnom zriadení správnych súdov od 1. júna 2023 opomenul zohľadniť, že správne súdy na základe citovaných ustanovení môžu konať a rozhodovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, takže opravným prostriedkom proti ich rozhodnutiam nebude len kasačná sťažnosť, ale môže ním byť aj odvolanie. Túto medzeru treba vyplniť analógiou s postavením tunajšieho súdu ako kasačného súdu v zmysle cit. § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Hoci je kasačná sťažnosť mimoriadnym opravným prostriedkom, najvyšší správny súd o nej rozhoduje už v druhej inštancii, teda v podobnom postavení, v akom podľa Civilného sporového poriadku rozhoduje odvolací súd. Odvolacím súdom podľa § 34 ods. 1 a 3 CSP je zásadne krajský súd vo vzťahu k okresnému súdu a najvyšší súd vo vzťahu ku krajskému súdu, teda vždy súd bezprostredne vyššieho stupňa. Podobne aj najvyšší správny súd je bezprostredne vyšším

71/1992 Zb. Pretože rovnako ako funkčná príslušnosť chýba aj určenie zloženia, v akom bude o veci rozhodovať, musí sa vychádzať zo základného pravidla obsiahnutého v § 24b prvej vete zákona č. 757/2004 Z. z. Najvyšší správny súd tak o týchto odvolaniach rozhoduje v senáte zloženom z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom.

16. Náhrada trov tohto odvolacieho konania nepatrí nikomu z účastníkov, pretože nebol daný žiaden zo zákonných dôvodov, aby sa takáto náhrada priznala (§ 255, § 256 v spojení s § 396 CSP). 17. Tunajší súd už len pre poriadok dodáva, že vie o uzneseniach tunajšieho súdu sp. zn. 5 Sžk 12/2021, 4 Sfk 59/2023, 1 Sžfk 49/2020, 2 Sfk 1/2023 alebo 4 Sfk 138/2022, ktorými boli obdobné opravné prostriedky posúdené ako kasačné sťažnosti podľa § 439 a nasl. SSP. V tu prerokúvanej veci však súd nemohol postupovať podľa § 22 a § 466 SSP a predložiť vec veľkému senátu, pretože tieto ustanovenia sa týkajú len konaní o kasačnej sťažnosti.

Na zjednotenie prípadných odlišných právnych názorov slúžia osobitné postupy upravené zákonom č. 757/2004 Z. z., akým je napríklad stanovisko kolégia alebo pléna.