7Sžsk/106/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:7019200505.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6Sa/12/2019
- IČS
- 7019200505
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Y. X., nar. XX.X.XXXX, bytom H. Č.. XX, W., proti žalovanému: Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, so sídlom Špitálska č. 8, Bratislava, v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSN/SOC/2019/6500-0002 Sz zo dňa 29.4.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Sa/ 12/2019-25 zo dňa 11.3.2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta . Kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Košiciach (ďalej ako „krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. 6Sa/12/2019-25 zo dňa 11.3.2020 zamietol žalobu zo dňa 9.7.2019, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSN/SOC/ 2019/6500-0002 Sz zo dňa 29.4.2019 (ďalej ako „preskúmavané rozhodnutie“) a preskúmania postupu správneho orgánu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Uvedeným rozsudkom krajský súd zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie tohto konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Preskúmavaným rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice I (ďalej ako „správny orgán I. stupňa“) č. KE1/OPHNNVŠSS-13/SOC/2019/122374-4 zo dňa 14.02.2019 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“). Správny orgán I. stupňa žalobcovi nepriznal právo na pomoc v hmotnej núdzi podľa § 2,§ 4, § 9 ods. 1 a § 10 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 417/2013 Z. z. alebo zákon o pomoci v hmotnej núdzi"), s poukazom na to, že žalobca, ktorý je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na túto pomoc, vychádzajúc z jeho príjmu, ktorý bol vyšší ako predpokladá zákonná úprava pre vznik nároku na uvedenú dávku v hmotnej núdzi.
3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 11.05.2018, ktorým bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok vo výške 125,30 eur mesačne z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45%. Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 29.11.2019 bol jeho invalidný dôchodok od 01.01.2019 zvýšený na sumu 129,50 eur. Žalovaný uviedol, že príjmom žalobcu pre posúdenie vzniku nároku na dávku v hmotnej núdzi je invalidný dôchodok v sume 129,50 eur, z tohto 75% z jeho sumy, t. j. 97,12 eur, ktorá suma je vyššia ako nárok žalobcu na dávku v hmotnej núdzi podľa § 10 ods. 2 zákona, ktorý činí 61,60 eur.
Dávka v hmotnej núdzi je určená na zabezpečenie základných životných potrieb mesačne. 4. Krajský súd po preskúmaní obsahu žaloby, oboznámení sa s súdneho spisu a obsahom administratívneho spisu žalovaného, konštatoval, že obe rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa sú po riadnom zistení skutkového stavu a právnom posúdení s poukazom na obsah odôvodnení oboch rozhodnutí rozhodnutiami vydanými v súlade so zákonom. Správny súd uviedol, že príjmom žalobcu na posúdenie nároku na pomoc v hmotnej núdzi bol invalidný dôchodok vo výške 97,12 eur /t.j. 75 % zo 129,50 eur invalidného dôchodku/ podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 417/2013 Z. z..
Nárok žalobcu ako jednotlivca na dávku v hmotnej núdzi v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z je 61,60 eur a suma pomoci v hmotnej núdzi v súlade s § 15 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi je určená ako rozdiel medzi sumou nároku na dávku a príjmom žiadateľa. Nakoľko príjem žalobcu bol vyšší ako jeho nárok na pomoc v hmotnej núdzi, správny orgán I. stupňa dôvodne nepriznal dávku v hmotnej núdzi. Žalovaný rovnako dôvodne jeho rozhodnutie potvrdil po zistení, že invalidný dôchodok žalobcu priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 29.11.2018 je 129,50 eur a tak jeho príjem je vyšší ako dávka v hmotnej núdzi. Správny súd uzavrel, že právne predpisy upravujú peňažné dávky i vecné plnenia odkázaných osôb, ale dávka v hmotnej núdzi je určená na zabezpečenie základných životných potrieb. Pretože žalobca je invalidnou osobou s príjmom ako bolo vyššie uvedené, nespĺňal zákonné kritériá, preto aj správny súd zhodnotil postup, konanie i rozhodnutia oboch správnych orgánov za správne a zákonné.
5. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania, tomuto správny súd nevyhovel. Žalobca žiadal, aby správny súd podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP konanie prerušil a podal návrh na začatie konania o súlade ustanovení zákona o hmotnej núdzi aplikovaných v jeho prípade orgánmi verejnej správy s Ústavou SR. Správny súd uviedol, že Ústava SR v čl. 39 ods.1 upravuje, že občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Nediskriminuje osoby uznané za invalidné, ktoré sú súčasne v stave hmotnej núdze. V čl. 39 ods. 4 a 5 uvádza, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných
podmienok. Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 4 ustanovuje zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovenia ktorého žalovaný i správny orgán prvého stupňa aplikovali správne.
6. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Pretože podmienky upravené v § 100 ods. 1 písm. b/ SSP neboli splnené, súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
7. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu včas podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z nasledovných dôvodov: 8. Sťažovateľ namietal, či v prípade osôb, ktoré sú invalidné a aj v stave hmotnej núdze, je morálne a správne to, aby zo strany štátu, prostredníctvom ust. § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 417/2013 Z.z. bolo za príjem týchto invalidných osôb považované až 75 percent celkovej výšky ich invalidného dôchodku, ktorý v podstate len kompenzuje poškodenie zdravotného stavu, teda aj zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť. Sťažovateľ poukázal na článok 39 ods. 1, ods. 4 a ods. 5. Uviedol, že prostredníctvom ust. § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 417/ 2013 Z.z „.
. . .sú reálne a ako sa zdá aj hromadne, diskriminované osoby, ktoré ako také sú invalidné v dôsledku úrazu, ktorý ako taký spôsobil pokles ich s práceschopnosti. . .“. 9. Sťažovateľ má za to, že rozsudok krajského súdu je úplne nezákonný a to z dôvodu, že v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu nebol dostatočne zistený stav prejednávanej právnej veci. Na tomto základe logicky nemohlo dôjsť ani k správnemu právnemu posúdeniu tejto právnej veci, a teda k vydaniu rozsudku došlo podľa názoru sťažovateľa skôr len úplne
mechanicky. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň sťažovateľ kasačný súd žiadal priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok 10. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 3.9.2020 a navrhol, aby kasačný súd odkladný účinok kasačnej sťažnosti nepriznal a kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačnú sťažnosť podala oprávnená osoba včas a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), pričom kasačný súd nebol viazaný sťažnostnými bodmi, po preskúmaní napadnutého rozsudku Krajského súdu a pripojeného administratívneho spisu zistil, že kasačnej sťažnosti nie je možné priznať úspech z nasledovných dôvodov:
12. Predmetom súdneho prieskumu bolo právoplatné rozhodnutie žalovaného zo dňa 29.4.2019, ktorý zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 14.2.2019. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán nepriznal žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi. Dôvodom bolo, že žalobca síce je fyzickou osobou v hmotnej núdzi, ale nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzhľadom na to, že jeho príjem je vyšší ako jeho nárok na pomoc v hmotnej núdzi.
K tomuto rozhodnutiu viedlo prvostupňový orgán zistenie, že príjmom účastníka konania na posúdenie nároku na pomoc v hmotnej núdzi je invalidný dôchodok vo výške 97,12 eur (t. j. 75% zo 129,50 eur invalidného dôchodku), ktorý bol vyšší ako nárok účastníka konania na pomoc v hmotnej núdzi v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, t. j. 61,60 eur. 13. Žalobca pred správnym súdom ako základnú námietku uvádzal, že podľa jeho názoru je ustanovenie § 4 ods. 3 písm. c/ zák. č. 417/2013 Z,.z. o pomoci v hmotnej núdzi, ktoré stanovuje nezapočítanie sumy 25% invalidného dôchodku do príjmu relevantného pre posudzovanie hmotnej núdze, v rozpore s článkom 32 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (ďalej ústavy) a z tohto dôvodu navrhol správnemu súdu prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd SR (ďalej ústavný súd) podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP. Konkrétne námietky k zistenému skutkovému stavu ani k výpočtu príjmu nevzniesol.
14. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci o hmotnej núdzi v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (9.5.2019) hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom3) a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.
15. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. 16. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona pri posudzovaní hmotnej núdze a poskytovaní pomoci v hmotnej núdzi sa na účely tohto zákona započítavajú príjmy členov domácnosti.
17. Podľa § 4 ods. 3 písm. c/ cit. zákona príjem na účely tohto zákona nie je 25% z materského, invalidného dôchodku bez jeho zvýšenia na sumu minimálneho dôchodku, sociálneho dôchodku priznaného z dôvodu invalidity, sirotského dôchodku, vdovského dôchodku a vdoveckého dôchodku, ak vdova alebo vdovec dovŕšil dôchodkový vek, a z vyrovnávacieho príplatku. 18.
Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká fyzickej osobe v hmotnej núdzi, ak spĺňa podmienky ustanovené v § 10 až 14 a úhrn súm uvedených v § 10 ods. 2, 3, 5 a 8, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 je vyšší ako úhrn súm príjmu podľa § 4. Nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzniká najskôr v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa tento nárok uplatnil. 19. Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona dávka je určená na zabezpečenie základných životných podmienok. 20.
Podľa § 10 ods. 2 písm. a/ cit. zákona dávka je 64,70 eura mesačne, ak ide o jednotlivca. 21. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2, 3, 5 a 8, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4.
22. Kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že v danom prípade správne orgány správne právne vyhodnotili zistený skutkový stav, ktorý medzi účastníkmi nebol sporný. Žalobca ako poberateľ invalidného dôchodku od 11.5.2018, ktorý poberá od 1.1.2018 v sume 129,50 eur mesačne, ako osoba, ktorá je posudzovaná na účely výšky dávky samostatne, nemá nárok na pomoc v hmotnej núdzi vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že jeho príjem a to 75% zo sumy invalidného dôchodku (97,12 eur) je vyšší ako dávka hmotnej núdzi, ktorá by mu patrila ako jednotlivcovi (v čase vydania prvostupňového rozhodnutia bola dávka pre jednotlivca určená v sume 61,60 eur mesačne, v čase právoplatnosti preskúmavaného odvolacieho rozhodnutia žalovaného 64,70 eur mesačne).
23. Kasačný súd sa stotožnil aj s právnym posúdením návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, ktorý správny súd zamietol. Aj podľa názoru kasačného súdu nebol dôvod na prerušenie konania, keďže nedospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 417/2013 Z.z. s ústavou.
24. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 25. Podľa článku 39 ods. 4 Ústavy SR každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
26. Podľa článku 39 ods. 5 Ústavy SR podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. 27. Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 28.
Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozsudku (25.5.2020) správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.
29. Kasačný súd sa zaoberal článkom 39 ústavy, na ktorý poukazoval žalobca a ktorý je v ústave zaradený do katalógu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. 30. K tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR 30.6.2006 sp .zn. PL.ÚS 3/04, v ktorom sa Ústavný súd SR zamýšľa nad minimálnou úrovňou zabezpečenia základných životných podmienok (t. j. úroveň uspokojovania základných životných podmienok osoby v hmotnej núdzi, pod ktorú už nemožno ísť, aj vzhľadom na zachovanie ľudskej dôstojnosti), za ktorú je podľa neho možné považovať spôsob zabezpečenia základných životných podmienok formou vecnej dávky. V uvedenej súvislosti uvádza § 19 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z.z. (vtedy účinný, ktorý bol zrušený v súčasnosti platným zákonom č. 417/2013 Z.z, pozn. kasačného súdu), keď vecná dávka je vymedzená jedným teplým jedlom denne, nevyhnutným ošatením a poskytnutým prístreším (v súčasnosti § 2 ods. 2 zákona č. 417/ 2013 Z.z., pozn. kasačného súdu).
31. Tiež prostredníctvom svojej judikatúry (nález sp. zn. Pl. ÚS 19/08) Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu, a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa článku 51 ods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Nejde preto o právo aplikovateľné priamo na základe ústavy, ale o také právo, ktorého uplatnenie je možné len v súlade s bežným zákonodarstvom. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu taktiež vyplýva, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. 32.
K samotnej diferenciácii pri zabezpečovaní základných životných podmienok v príslušnom zákone ústavný súd konštatoval, že diferencované zabezpečenie základných životných podmienok neznamená automaticky jeho nesúlad s článkom 39 ods. 2 ústavy (v súčasnosti sa jedná o článok 39 ods. 4 ústavy) vzhľadom na absenciu definovania základných životných podmienok v ústave, ktorá umožňuje zákonodarcovi zvážiť, akým spôsobom zabezpečenie tohto základného práva zrealizuje; tak mu to nakoniec umožňuje aj článok 39 ods. 3 ústavy (v súčasnosti sa jedná o článok 39 ods. 5 ústavy).
33. Z uvedeného je zrejmé, že obsahom povinnosti štátu zabezpečiť právo na pomoc v hmotnej núdzi (článok 39 ods. 4 ústavy) je zaistiť subjektom práv istý minimálny sociálny štandard, a nie adekvátny životný štandard v súlade s ich požiadavkami, ako je to týmito subjektmi niekedy mylne vnímané a požadované. Každý, kto je v hmotnej núdzi, teda má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie jeho základných (minimálnych)
životných podmienok. Pre zabezpečenie potrieb týchto jednotlivcov je v prvom rade nevyhnutná ich vlastná aktivita, ich príjmy a ich využívanie majetku. Solidaritu štátu vo forme dávky v hmotnej núdzi je potom možné považovať až za poslednú možnosť po vyčerpaní ostatných prostriedkov základných životných podmienok. Tento princíp je zo systematiky v ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi celkom zrejmý, keď zákon v prvom rade predpokladá, že občan na zabezpečenie svojich základných životných podmienok využije svoj vlastný príjem. V prípade, že jeho príjem nedosahuje sumu životného minima, je občan povinný zabezpečiť si základné životné podmienky predovšetkým užívaním svojho vlastného majetku, správou vlastného majetku, predajom vlastného majetku alebo prenájmom vlastného majetku, ak takýto majetok vlastní. Až v prípade, že občan nielenže nedosahuje príjem v sume životného minima, ale ani nevlastní majetok, z ktorého by bolo možné zabezpečiť jeho základné životné podmienky, je daný nárok na priznanie dávok v hmotnej núdzi. 34. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na to, že je nespravodlivé, že ako príjem sa podľa
zákona o pomoci v hmotnej núdzi posudzuje aj 75% z invalidného dôchodku, keď podľa jeho názoru v podstate len kompenzuje poškodenie zdravotného stavu a teda zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť invalidných osôb. K tomuto kasačný súd poznamenáva, že invalidný dôchodok je jednou z dávok sociálneho poistenia poskytovaných podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Dávkami sociálneho poistenia sa kompenzuje strata alebo zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, v danom prípade vzniku invalidity, za splnenia ďalších podmienok stanovených v z.č_ 461/ 2003 Z.z. Je teda možné konštatovať, že dávka invalidného poistenia - invalidný dôchodok - predstavuje kompenzáciu (náhradu, odškodnenie) príjmu v prípade jeho straty v dôsledku vzniku invalidity. Keďže invalidný dôchodok je teda určitá náhrada za zníženie príjmu, potom postup zákonodarcu, ktorým v zmysle § 4 ods. 3 písm. c/ zahrnul do príjmov na účely zákona o pomoci v hmotnej núdzi aj časť invalidného dôchodku, nemožno posudzovať ako svojvoľný ani zasahujúci podstatu práva na zabezpečenie základných životných podmienok osoby v hmotnej núdzi v zmysle článku 39 ods. 4 ústavy. Podľa názoru kasačného súdu, v zhode s právnym názorom správneho súdu, sformulovanie tejto podmienky v zákone v zmysle článku 39 ods. 5 ústavy možno v právnom štáte považovať na základe rozumnej úvahy za vhodné a teda primerané. Keďže nebol dôvod na iniciovanie požadovaného prieskumu ústavnosti,
správne krajský súd nevyhovel žiadosti žalobcu o prerušenie súdneho konania podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP. 35. Kasačný súd ako nedôvodnú vyhodnotil sťažnostnú námietku, že je reálne diskriminovaný a okrem neho aj ďalšie osoby, ktoré sú taktiež invalidné v dôsledku úrazu a súčasne sú aj v hmotnej núdzi.
Základ diskriminácie sa odvodzuje z článku 12 ods. 2 ústavy. Nie je však možné tento ústavný imperatív vykladať takým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná osoba. Žalobca preto nemohol byť diskriminovaný oproti iným žiadateľom o dávku v hmotnej núdzi, s ktorými sa nenachádzal v rovnakej situácii napr. oproti žiadateľom, ktorí invalidný dôchodok nepoberajú.
Podstatou diskriminácie je totiž rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácii, rovnakého zaobchádzania s rozdielnymi osobami sa nemožno dožadovať. Z uvedenej premisy vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73). Naopak, ako
vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Keďže zákon stanovuje do príjmu na účely posudzovania hmotnej núdze započítať aj 75% invalidného dôchodku, v žiadnom prípade nebol žalovaný alebo prvostupňový správny orgán oprávnený žalobcovi tento príjem nezapočítať.
36. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti napokon namietal, že nebol dostatočne zistený stav prejednávanej právnej veci, čím nedošlo k správnemu právnemu posúdeniu, kasačný súd konštatuje, že žalobca v celom súdnom konaní nenamietal zistenie skutkového stavu zo strany správnych orgánov a ani samotný správny súd a kasačný súd nezistili žiadne pochybenie v tejto otázke zo strany správnych orgánov. Naopak, skutkový stav bol v priebehu súdneho konania nesporný a žalobca namietal len neústavnosť § 4 ods. 3 písm. c/ zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý bol správnymi orgánmi v danej veci aplikovaný.
37. Kasačný súd nevyhovel návrhu žalobcu na priznaní odkladného účinku o kasačnej sťažnosti, keďže prípadný odkladný účinok by zanikol právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej (§ 447 ods. 2 v spojení s § 186 ods. 2 SSP).
38. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 39. O trovách kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný bol v konaní úspešný a preto má právo na náhradu trov kasačného konania, túto mu však kasačný súd nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 168 SSP. Žalobca nebol v kasačnom konaní úspešný a preto podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nemá právo na náhradu trov kasačného konania.
40. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. mája 2022