7Sžsk/11/2021

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 19. októbra 2020, č.k. 14Sa/34/2018-115 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 07. septembra 2019, Č.: SEĽUZ-118-6/

Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 105 ods. 4 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) žalobcovi zvýšil výsluhový dôchodok tak, že od 24. marca 2012 žalobcovi patrí výsluhový dôchodok vo výške 909,77 eur mesačne, od 01. júla 2013 vo výške 928,07 eur mesačne, od 01. júla 2014 vo výške 942,45 eur mesačne, od 01. júla 2015 vo výške 950,95 eur mesačne, od 01. júla 2016 vo výške 954,06 eur mesačne a od 01. júla 2017 vo výške 967,46 eur mesačne.

Krajský súd v prvom rade zdôraznil, že o nárokoch žalobcu bolo od roku 1992, keby bol prepustený zo služobného pomeru vždy rozhodované rozhodnutím, ktoré mohol žalobca napadnúť opravným prostriedkom, pokiaľ s ním nesúhlasil. Podanie opravného prostriedku slúži k oprave vadných rozhodnutí. Ak však účastník nepodá riadny opravný prostriedok, potom rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a nemalo by byť do neho zo strany správnych orgánov viac zasahované. Žalobca nepodal ani v jednom prípade, keď bolo rozhodované o jeho dôchodkových nárokoch (priznanie dôchodku a jeho jednotlivé realizované valorizácie) riadny opravný prostriedok. Od roku 2015 podával len návrhy na zvýšenie dôchodku, ktorými sa snažil mimo odvolacieho konania a mimo systému mimoriadnych opravných prostriedkov, iniciovať rozhodovanie správnych orgánov v danej záležitosti. Riadny opravný prostriedok však nepodal a tak jednotlivé rozhodnutia (o priznaní dôchodkovej dávky a jej zvyšovaní) nadobudli právoplatnosť a právnu záväznosť. Žalobca v podaných žiadostiach o zvýšenie dôchodku namietal nesprávnosť jeho výpočtu. Aj v podaniach, ktoré učinil pred správnym

Takto priznaný dôchodok bol následne opakovane valorizovaný a zmenený na výsluhový dôchodok. Do roku 2015 žalobca voči jeho výške nič nenamietal. Žalobca od roku 2015 opakovane žiadal mimo odvolacieho konania, respektíve mimo režimu mimoriadnych opravných prostriedkov vyriešiť otázku, ktorá už bola de facto záväzne vyriešená. Vzhľadom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť správneho aktu bolo však posudzovanie takýchto otázok v ďalšom administratívnom konaní vylúčené a neprípustné. Napriek uvedenému sa správny orgán zaoberal žiadosťou žalobcu na zvýšenie jeho starobného dôchodku a v tejto veci vydal aj rozhodnutie, a to opakovane. Prvotne bolo o žiadosti žalobcu právoplatne rozhodnuté tak, že jeho žiadosť bola zamietnutá, respektíve bolo rozhodnuté, že sa jeho dôchodok nezvyšuje. Pri ďalšej žiadosti jej bolo čiastočne vyhovené a dôchodok bol od roku 2012 zvýšený tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti správneho rozhodnutia. Žalobca však nebol s takýmto zvýšením spokojný, nakoľko pri tomto postupe nebola dvojnásobne zhodnotená doba od 01. októbra 1966 do 31. decembra

že v zmysle článku 10 predpisu Fin-6-1, ktorý nadobudol účinnosť 01. októbra 1964 by mohlo k takémuto zvýhodnenému zápočtu dôjsť len v prípade, ak by posudzovaná osoba nezískala pre vznik nároku na starobný dôchodok potrebných 20 rokov služby v I. kategórii.

zamietol. 5. O trovách konania krajský súd rozhodol s použitím § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, nakoľko mu trovy v súdnom konaní nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 7. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 8. Konkrétne namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodoval bez osobnej účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu, výrazne sa odklonil od výkonu objektívneho dokazovania a zisťovania pravdy, nepreveroval hodnovernosť univerzálnych listinných dôkazov, spoliehal sa len na mechanicky predložené názory žalovaného, dokazovanie sa nevykonávalo vyčerpávajúcim spôsobom. Žalovaný svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil, nereagoval vo svojom rozhodnutí na žalobcove argumenty. 9. Uvádzal, že od počiatku správneho sporu žiadal uznať zvýhodnenú dobu 2 roky a 7 mesiacov a žiadal prepočítať a priznať dôchodok odo dňa prepustenia vojaka z činnej vojenskej služby k 31. októbru 1992. Dôchodok mu bol priznaný a vypočítaný iba z 39 odslúžených rokov a mal byť vypočítaný podľa výkazu dôb a kategórie funkcií 41 rokov a 8 mesiacov, ktoré žalobca v skutočnosti naozaj odslúžil. Poukázal na to, že dňa 30. októbra 1992 bol žalobca odvolaný z doterajšej funkcie personálnym rozkazom č. 15/1992 náčelníka služby zabezpečenia vyzbrojovania Ministerstva obrany ČSFR. Dňa 31. októbra 1992 (o deň neskôr) prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. b/ zákona č. 76/ 1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“; pozn. súdu) a nasledujúcim dňom preložený do zálohy (PR MO ČSFR č. 140 z 27. júla 1992); v zálohe je žalobca pripravený zastavať funkciu ZVS ČVO 232. Teda jednoznačne ako dôvod prepustenia z vojenskej činnej služby žalobcu bolo ustanovenie § 26 ods. 2 písm. b/ zákona č. 76/1959 Zb., keď osobu žalobcu uznala vojenská lekárska komisia neschopným na vojenskú činnú službu zo zdravotných dôvodov, teda nie na vlastnú žiadosť žalobcu, ako to dnes nekorektne tvrdí žalovaný. Žalobca toto žiadal vysvetliť a rozsudok krajského súdu korigovať. Ďalej podľa § 27 zákona č. 76/1959 Zb. o prepustenie zo služobného pomeru u vojakov z povolania vo svojej pôsobnosti vykonáva minister národnej obrany ČSFR - žalobcovi nebol priznaný výsluhový príspevok z dôvodu, že zo služobného pomeru vojaka z povolania možno prepustiť vojakov, ktorí spĺňajú podmienky nároku na starobný dôchodok.

ZVS Dubnica nad Váhom, ale určite nie žalobcovi. VÚSZ Praha bol povinný podľa § 33c zákona č. 361/1992 Zb. výsluhový príspevok v pôsobnosti Federálneho ministra národnej obrany ČSFR priznať a vyplácať vo výmere 6.655,-Sk do 31. decembra 1992 a vyplácať podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. v znení zákona č. 361/1992 Zb. priznať od 01. novembra 1992 do 27. decembra

konanie. Následne prvostupňový správny orgán konal v súlade s právne záväzným názorom žalovaného a vydal nové rozhodnutie, ktorým žalobcovi zvýšil dôchodok spätne od roku 2012 tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia z 08. júna 2018, ale svojvoľne mu nezapočítal odslúženú dobu od 01. októbra 1966 do 31. decembra 1969, kedy pracoval na zvlášť nebezpečnej pyrotechnickej prevádzke s pyroelementami.

a hospodárskej zmluvy. Doba výkonu týchto prác sa u žalobcu pre účely dôchodku hodnotí podľa Prílohy 2 k R MNO ČSSR č. 17/1988 Smernice pre zvýhodnený zápočet doby v obore pôsobnosti Federálneho ministerstva národnej obrany ČSFR a R MNO ČSSR č. 1/1976 doba služby dvojnásobne strávenej v mieri vo výkone pyrotechnickej služby a pri bezprostrednej práci s nebezpečnými látkami, pretože táto zvlášť nebezpečná práca bola vykonávaná viac ako 50 % pracovného času. Doba služby takejto práce pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania podľa čl. 1 Prílohy 2 k Rozkazu MNO ČSFR č. 17/1988 sa súčasne považuje za výkon funkcie zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti.

12. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

V.

18. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 19. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

podľa § 105 ods. 4 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z.z. žalobcovi zvýšil výsluhový dôchodok tak, že od 24. marca 2012 žalobcovi patrí výsluhový dôchodok vo výške 909,77 eur mesačne, od 01. júla 2013 vo výške 928,07 eur mesačne, od 01. júla 2014 vo výške 942,45 eur mesačne, od 01. júla 2015 vo výške 950,95 eur mesačne, od 01. júla 2016 vo výške 954,06 eur mesačne a od 01. júla 2017 vo výške 967,46 eur mesačne.

27. Podľa § 130 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ministri národnej obrany a vnútra Československej socialistickej republiky a ministri spravodlivosti republík vo svojej pôsobnosti určia, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa toto zaradenie uskutočňuje. Pritom môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy alebo osobitného stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania.

29. Podľa § 133 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., najvyššia výmera starobného dôchodku je mesačne 3800 Kčs, ak vojak z povolania vykonával aspoň 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií. 30.

- Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava rozhodnutím zo 17. marca 1993 žalobcovi priznal výsluhový príspevok od 01. novembra 1992 vo výmere 3.800,-Sk mesačne [základ pre vymeranie výsluhového príspevku bol určený na 13.580,-Sk, započítateľná doba rozhodujúca pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku bola stanovená na 39 ukončených rokov; podľa § 33 ods. 1 písm. c/ zákona č. 76/1959 Zb. bol žalobcovi určený celkový výmer 6.655,-Sk, avšak vzhľadom na to, že najvyšší výmer výsluhového príspevku ku dňu jeho priznania nesmie prekročiť najvyšší výmer starobného dôchodku podľa § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., bol výsluhový príspevok stanovený na sumu 3.800,-Sk mesačne], - žalobca rovnako dňa 18. februára 1993 požiadal o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 01. marca 1993, - Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava rozhodnutím z 18. marca 1993 žalobcovi priznal starobný dôchodok v sume 3.800,-Sk, ktorá suma bola toho času na základe § 133 ods.

súčasne navýšil o 12 %; výsluhový dôchodok bol následne v priebehu rokov 1999 až 2002 ďalej valorizovaný, - následne rozhodnutím z 21. augusta 2002 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. priznal žalobcovi miesto doterajšieho výsluhového dôchodku, výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a tento od 01. júla 2002 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.) zvýšil o 10 %; výsluhový dôchodok bol následne v priebehu nasledujúcich rokov ďalej valorizovaný, - dňa 03. marca 2008 vydal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutie a žalobcovi s odkazom na § 143d zákona č. 328/2002 Z.z. uvoľnil výšku starobného dôchodku, ktorý bol obmedzený podľa predchádzajúcich predpisov najvyššou výmerou; tento dôchodok bol prepočítaný a od 01. januára 2007 bol vyplácaný v sume, v akej by sa vyplácal k tomuto dňu

v súlade s § 143d zákona č. 328/2002 Z.z. rozhodnutím z 03. marca 2008 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia uvoľnil výšku starobného dôchodku, ktorý bol obmedzený podľa predchádzajúcich predpisov najvyššou výmerou; tento dôchodok bol prepočítaný a od 01. januára 2007 bol vyplácaný v sume, v akej by sa vyplácal k tomuto dňu bez obmedzenia, ďalej uviedol, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia žalobcovi priznal starobný dôchodok od 01. marca 1993 s nárokom od XX. L. XXXX, teda od dovŕšenia 55 rokov fyzického veku, - na uvedený list reagoval žalobca listom z 18. mája 2015, s dôvodmi uvedenými Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia vyjadril nesúhlas a navyše požiadal, aby o jeho žiadosti bolo riadne rozhodnuté formou rozhodnutia, - Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím zo 17. júna 2015 vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi starobný dôchodok nezvýšil [odhliadnuc od dôvodov uvedených v liste z 22. apríla 2015 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia doplnil, že zvýhodnený zápočet za žalobcom požadované obdobie 01. október

decembra 1969 v trvaní 930 dní, keď bolo dodatočne zistené, že predmetné obdobie nebolo žalobcovi započítané zvýhodneným zápočtom], - na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím z 22. marca 2018, Č.: SEĽUZ-118-2/2018-OdSP zrušil prvostupňové správne rozhodnutie z 12. decembra 2017 a vec vrátil Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia na nové prejednanie a rozhodnutie [žalovaný sa nestotožnil so záverom, ku ktorému dospel Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, keď žalobcovi započítal dobu od 01. októbra 1966 do 31. decembra 1969 zvýhodnene; dodal, že žalobca v danom období vykonával službu zaradenú v II. kategórii funkcií, o čom svedčia aj údaje uvedené v osobnom spise žalobcu, ktorý je uložený vo Vojenskom archíve - Centrálna registratúra Trnava], - Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia opakovane a viazaný právnym názorom odvolacieho správneho orgánu vysloveným v rozhodnutí z 12. decembra 2017 rozhodnutím z 08. júna 2018 zvýšil žalobcovi výsluhový dôchodok tak, že od 24. marca 2012 žalobcovi patrí výsluhový

Č.: SEĽUZ-118-6/2018-OdSP zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 08. júna 2018. 31. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov uvádzaných krajským súdom vo veci samej, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

V rozhodnom období žalobca požiadal o priznanie výsluhového príspevku (žiadosť z 25. septembra 1992), ktorý žiadal priznať od 01. novembra 1992 a jednak o priznanie starobného dôchodku (žiadosť z 18. februára 1993), ktorý žiadal priznať od 01. marca 1993.

nesmela prekročiť najvyššiu výmeru starobného dôchodku (odkaz na § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.), Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia správne a v súlade s toho času platnou a účinnou právnou úpravou priznal žalobcovi výsluhový príspevok v sume 3.800,-Sk. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. v rozhodnom znení najvyššia výmera starobného dôchodku včítane zvýšenia za dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok je 3.800,- Sk mesačne. Námietka žalobcu, že mu patril výsluhový príspevok vo výške 6.655,-Sk teda odporuje toho času platnej a účinnej právnej úprave.

Kým pre výpočet výsluhového príspevku bola žalobcovi započítaná doba vojenskej služby v celkovom rozsahu 39 ukončených rokov (28. september 1953 až 31. október 1992), na účely výpočtu výšky starobného dôchodku bola žalobcovi započítaná doba od 18. roku veku do vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok dosiahnutím veku XX J., keď splnil podmienku plynúcu z § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií. Z príslušného rozhodnutia z 18. marca 1993 tiež vyplýva, že pre zvýšenie starobného dôchodku bola žalobcovi započítaná aj doba od 28. decembra 1988 do 31. októbra 1992, preto námietka žalobcu, že mu nebol zohľadnený „skorší odchod do dôchodku“, t.j. dosiahnutím veku XX J., nie je opodstatnená. Vo vzťahu k výške starobného dôchodku najvyšší správny súd uvádza, že v danej dobe rovnako ako v prípade výsluhového príspevku, aj výška starobného dôchodku v dôsledku

Na túto skutočnosť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia reflektoval, o čom svedčí rozhodnutie z 03. marca 2008 o zvýšení sumy výsluhového (starobného) dôchodku v súlade s práve vyššie menovanou novelou zákona č. 328/2002 Z.z. a účinnou od 01. januára 2007.

O tejto skutočnosti mal žalobca vedomosť, nakoľko v rozhodnutí z 18. marca 1993 o priznaní starobného dôchodku bol súčasne upovedomený o tom, že rozhodnutie zo 17. marca 1993 (t.j. rozhodnutie o priznaní výsluhového príspevku) bolo týmto rozhodnutím

Rovnako tento prejav vôle žalobcu, t.j. poberať starobný dôchodok namiesto výsluhového príspevku vyplýva aj z jeho žiadosti nazvanej cit.: „Vec: Žiadosť - urgencia“ doručenej Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia dňa 17. marca 1993, ktorou urgoval vyplácanie výsluhového príspevku od 01. novembra 1992 do 28. februára 1993 a priznanie starobného dôchodku od 01. marca 1993.

36. V súvislosti so zvýhodneným zápočtom doby v rozsahu dvoch rokov a sedem mesiacov za službu, ktorú žalobca vykonával od 01. októbra 1966 do 31. decembra 1969 najvyšší správny súd uvádza, že zvýhodnený zápočet doby služby povoľoval vo svojom rozkaze nadriadený na návrh náčelníka. Povolený zvýhodnený zápočet služobnej doby sa zapisoval do evidenčného listu zvýhodnene započítateľnej služobnej doby vojaka z povolania. Z časti A. článku 1 Smernice pre zvýhodnený zápočet doby v obore pôsobnosti Federálneho ministerstva národnej obrany tvoriacej prílohu č. 2 k rozkazu Ministra národnej obrany z 23. septembra 1988, číslo 17/1988 je zrejmé, že pre nárok a výšku dôchodku sa započítava vojakom z povolania a vojakom, ktorí sú po dobu činnej služby hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania dvojnásobne doba služby strávená v mieri vo výkonnej leteckej, výsadkovej a pyrotechnickej službe a pri bezprostrednej práci s nebezpečnými výbušninami, chemickými, otravnými a rádioaktívnymi látkami, laserovým žiarením, nebezpečným elektromagnetickým žiarením a

- pokusných, výskumných a študijných prácach alebo pri preberacích skúškach uskutočňovaných vŕtaním, kladením alebo trhaním hotovej i rozpracovanej ostrej a svojou povahou nebezpečnej munície, - prácach s ostrou a svojou povahou nebezpečnou muníciou alebo s jej súčasťami, s výbušninami a iniciátormi všetkých druhov, - vývojových, kontrolných, vojskových preberacích a streleckých skúškach munície, výbušnín a prototypov zbraní vrátane balistických strelieb. V zmysle časti B. článok 4 Smernice sa ustanovenie článku 3 písm. c/ vzťahovalo výhradne na vojakov z povolania, ktorí vykonávali funkcie, v ktorých pracovnej činnosti trvalo prevažovali (to znamená tvorili trvalo viac ako 50 % ich činností) práce uvedeného charakteru, pokiaľ títo vojaci poberali za túto činnosť príplatky podľa predpisov o peňažných náležitostiach vojakov v činnej službe za viac než polovicu pracovných dní v kalendárnom roku.

O zápočte týchto dôb rozhodoval náčelník príslušnej správy (samostatného oddelenia) Federálneho ministerstva národnej obrany, pokiaľ o ňom nebolo už rozhodnuté. Rovnako v týchto prípadoch platil už vyššie zmieňovaný článok 5 časti B.

v danom prípade obdobie od 01. októbra 1966 do 31. decembra 1969. V danom období zvýhodnený zápočet doby služby upravovala smernica Sociálne zabezpečenie vojakov, evidovaná pod označením Fin-6-1, ktorá nadobudla účinnosť 01. októbra 1964 a vydaná na základe zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení a vyhlášky štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení. Odhliadnuc od skutočnosti, že doba služby výkonného letca a výkonu funkcií postavených na roveň službe výkonného letca sa v zmysle článku 10 príslušnej smernice Fin-6-1 započítavala zvýhodnene len v prípade, ak výkonní letci a vojaci z povolania, ktorí vykonávali funkcie postavené na roveň službe výkonného letca, nezískali pre vznik nároku na starobný dôchodok potrebných 20 rokov služby v I. kategórii, z obsahu administratívneho spisu žalovaného, konkrétne z príslušných vložiek k záznamu o služobných príjmoch za roky 1966 až 1969, mal najvyšší správny súd za preukázané, že žalobca buď nepoberal žiaden príplatok za prácu

38. Najvyšší správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

39. V tomto smere (keďže článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dopadá aj na orgány verejnej správy) žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k zásadnej námietke súčasne odkazujúce jednak na článok 10 smernice evidovanej pod číslom Fin-6-1 a jednak na obsah príslušných vložiek k záznamu o služobných príjmoch za roky 1966 až 1969 s poukazom na zásadnú skutočnosť, že žalobca buď nepoberal žiaden príplatok za prácu v nebezpečných podmienkach, alebo tento poberal nepravidelne a v minimálnych výškach, na základe čoho mal preukázané, že žalobca v rozhodnom období nevykonával nebezpečné práce v takom rozsahu (viac ako 50 % pracovnej činnosti), aby spĺňal podmienky na priznanie zvýhodneného zápočtu, možno považovať za týchto okolností za spĺňajúce aspoň základné kritériá kladené na odôvodnenie správneho rozhodnutia.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. 41.

42. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 43. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 30. novembra 2022